rubrika: slovensko 2009

Nikdy nás o tom nevarovali. Tí starší by o tom mali napísať  celé knihy. Ulice by mali  lemovať bilboardy a na každom rohu by mal  byť plagát. Vlády by mali vydávať brožúry a rozdávať ich povinne každému občanovi.

Bohužiaľ ale,  vedia to len tí starší  - a tí  neprezradia.  Držia si to pre seba, ako svoj záverečný a  posledný vtip. Len všechápajúce pohľady a kývania hlavou. Oni to vedia, my sa do ešte len dozvieme. A všetci sa tejto pravdy vskutku doznáme keď je už príliš pozde s tým čokoľvek urobiť.

Vyrastáme a počúvame to večné „čas letí...“  Slová, ktoré si pamätáme, avšak nikdy ozaj neuchopíme. Pravda o tejto jednoduchej múdrosti nebola nikdy vytrubovaná, aj keď byť mala.
Nikdy sme ju nebrali vážne. Mali nás vyplieskať a prebudiť, aby sme si uvedomili vzácnosť času.

Prečo sme ho mali toľko, keď sme boli mladí? Škola trvala celé veky a letné prázdniny sťaby celý rok.  Rok v dvadsiatke sa zdal byť  dlhší ako rok v štyridsiatke. Čas medzi pravidelnými rannými kávičkami s pribúdajúcim vekom akosi podivuhodne akceleruje. Týždne a mesiace akoby čím ďalej , tým naliehavejšie negovali svoje doposiaľ len zdanlivo nemenné časové zákony a míňajú nás dvojnásobnou rýchlosťou.

Čas nečaká, nezastaví, nepozná kompromisy. Plynie a v tomto plynutí  akoby sme zabudli vychutnať jeho hriešne krátko-krásne  momenty, ktorými nás občas obdaruje. Len múdri z nás skúšajú prežiť večnosť v sekundách, stratiť sa v momentoch, utopiť sa vo chvíli.

A tak by som chcel varovať všetkých násťročných, nazdávajúcich sa že ich čas nechytí. Viem, že si tieto slová nezoberú k srdcu, tak, ako som sa z nich nepoučil ja. Jedna vec je istá. Peniaze miniete a prídu ďalšie, minutý čas sa však nikdy nevráti. Je preč, navždy. Lekcia pre všetkých je myslím zrejmá. Robme zmysluplné veci, kým máme čas. Nuž a pokiaľ ide o mňa, idem si radšej dať kávičku.

Roman