V týchto dňoch je ľahké kritizovať Ameriku.  Táto krajina a jej obyvateľstvo, od Hollywoodu po Washington a Veľké jablko (New York), poskytuje veľa príležitostí pre kritiku.  Ale musím povedať, že ja som ňou pohŕdal dávno predtým, než sa to stalo módnym.  Ja som Amerikou pohŕdal dávno pred Irakom - a to kvôli číro-čistej škaredosti jej kultúry a architektúry.  Narodil som sa a vyrastal v tom, čo možno po hlbokom uvážení prehlásiť za najškaredšiu dieru na zemi.

Počas svojho života som mal možnosť vidieť biedu v Latinskej Amerike, na Balkáne, v bývalom Sovietskom zväze, na Blízkom východe a v Afrike.  A ja to vidím tak, že materiálna bieda amerických chudobných je šokujúco horšia, než na týchto miestach.  Keď som sa stretol s kočujúcimi Beduínmi, cítil som čosi veľmi pozitívne, dokonca povznášajúce, v tom ich biednom životnom štýle.  Samozrejme, v istých podmienkach bieda nie je prekliatím - veď sa len pozrite na niektorých bohatších ľudí.  Ale bieda Ameriky je iná, pretože človek cíti, že v tomto prípade ide o hlbokú, vyčerpávajúcu chudobu - čosi také, v čom sa kultúra alebo jednotlivec úplne topí.  Túto škaredosť možno pozorovať hlavne v centre amerických miest, ale platí to aj pre predmestia a vidiek.

Berúc do úvahy bohatstvo tejto krajiny, človek sa zamýšľa, prečo Amerika nedala svetu nejaký architektonický zázrak.  Ako je možné, keďže má také veľkolepé zdroje, že nebola schopná vytvoriť pre ľudské potomstvo žiadny trvalý architektonický monument?  Či sa túlate po vidieckej Amerike alebo ulicami mestských slumov, je tu len veľmi málo dôkazov o pyšnom bohatstve a moci Ameriky.  Americká mestská divočina, ktorá od 70-tych rokov slúži ako primárny zdroj inovácie populárnej kultúry, zámerne kultivuje obraz nevedomosti a chmúrnej škaredosti, o čom svedčí celkové prostredie, násilnícke správanie obyvateľov týchto štvrtí a ich pohŕdanie vzdelaním a intelektom.  Mestská populárna kultúra má pôvod v obchode, nie v umení.  Umenie sa rodí a prekvitá v komunite jednotlivcov, ktorí spoločne zdieľajú isté hodnoty, ale populárna americká kultúra je neprirodzená a vyumelkovaná.  Americká kultúra závisí od šialenstva novosti, čo má veľmi ďaleko k umeleckým vyjadreniam, ktoré majú autentický pôvod v ľude.

Situácia vo vidieckej Amerike je o niečo lepšia.  Ale pre mňa je aj tá stelesnením pekla.  Celé roky som cestoval po amerických diaľniciach, po boku ktorých sú všade odhodené staré autá a lemujú ich rachitické drevené chatrče, domy na kolesách, zhrdzavejúce kovové prístrešky, zanedbateľné podniky na opravu áut, obludné maličké biele drevené kostolíky, v ktorých sa v nedeľu a v stredu ozýva kacírstvo a nenávisť.

Niektorí Američania našli uspokojenie v predmestskej idyle.  Pyšným obyvateľom predmestí sa páčia len symetrické rady na seba sa podobajúcich domov v štýle ranča (alebo čo je práve v tom desaťročí populárne), obklopených vymanikúrovanými záhradkami.  Lenže zeleň v tomto prípade neslúži ako útočisko pre ľudí, aby mohli komunikovať s prírodou, lež ako medza, ktorá ich oddeľuje od anonymných obyvateľov susedných obydlí.  Pre Američanov sú tieto medze veľmi dôležité, pretože tie zaručujú posvätnú americkú privátnosť, ktorá jednotlivca oddeľuje od druhých.  Americké predmestia vykazujú svoju vlastnú špecifickú škaredosť v symboloch komerčného života, ktoré platia všade v Amerike (a teraz už čoraz viac aj vo svete).  Pre mňa je veľmi znepokojivé, keď myslím na to, že dvaja rôzni ľudia môžu práve v tejto chvíli vstupovať do rovnakého bufetu na Aljaške alebo na Floride, čítajúc to isté menu a potom dostávajúc rovnakú porciu potravy, predvyrobenej v spoločnej komerčnej prípravni niekde na treťom mieste.  Človek sa musí zamýšľať nad tým, čo by nejaká iná krajina dokázala, keby mala k dispozícii toľké energie a zdroje ako má Amerika.

Amerika je par excellance krajinou masovej výroby.  Domy a komerčné budovy vyrábajú niekde úplne inde a na miesto stavby ich len privážajú.  A v tejto schéme vecí vôbec nemá miesto umelecká zručnosť jednotlivca; pôvodca výrobku nikdy nevidí svoje dielo inštalované vcelku.  Výrobný pás je produktívny a efektívny, ale v tom procese sa obetuje istá časť ľudskej bytosti.  To neumožňuje rozvoj ľudskej komunity, ktorá je dôležitou súčasťou ľudskej priemyselnej činnosti.

Mnohí Američania sú nútení zmieriť sa vo svojom byte s krysami, chrobákmi, s vytekajúcimi záchodmi, špinou; skutočným príbytkom je pre nich automobil (alebo len motocykel).  Tam sídli ich duša.  Na predmestiach sa úplne samozrejme udomácnila troj-garáž - nie preto, že rodinní príslušníci by vlastnili tri autá, ale hlavne preto, že americký komzument potrebuje veľa miesta na skladovanie rôznych prístrojov, nástrojov, spotrebičov a zariadení.  V krajine, ktorá vyprodukovala toľko ako Amerika, sú obrovským problémom odpadky.  Žiadne obyvateľstvo na svete nemá také zapratané prostredie ako Američania.  Predavači populárnej kultúry, ktorí sa poučili z úspechov predavačov automobilov a vysávačov, musia poriadne "klusať", aby splnili kvótu, určenú pre výrobok, čo značí že spotrebiteľ musí pravidelne a často vymieňať starý výrobok za nový (a keďže opravy sú oveľa drahšie, než nový výrobok, neoplatí sa ho opravovať - pozn.prekl.).  Americké domy a byty sú plné výrobkov, ku ktorým majú rôzne generácie vzťah len prostredníctvom plytkej nostalgickej fantázie jednotlivca.

Amerika je spoločnosťou bez koreňov.  Už od začiatku sa tu ujala tradícia, že akonáhle je okolité prostredie vyčerpané, obydlie začína vykazovať stopy po opotrebovaní a smeti sa už príliš nahromadili, človek sa opäť vydáva na cestu niekam inam, do nového prostredia.  Američania často vystavujú v záhradkách už nepojazdné nákladné autá a automobily, čo natoľko ani nie je obdiv k tejto technológii, ale je to monument pohybu migrácie, ktorá je tu teraz tradíciou.  Keď niekde vidíte záhradku pri dome, plnú kvetov, zvyčajne zistíte, že ide o novších imigrantov rôzneho pôvodu.

Ameriku sústavne komerčne školia do tej miery, že to ovplyvňuje správanie občanov. Komercializmus dáva opodstatnenie celej tej kultúre nepoctivosti a komerčnej neurčitosti (klamať je dovolené, keď sa má výrobok predať).  Práve orientácia na obchod umožnila prostitúciu umení, keď zlúčila populárnu kultúru a komerčné médium televízie. 
Ale najvýstižnejší znak americkej škaredosti možno badať v architektúre, ktorá je skutočným jazykom človeka. Prostredníctvom architektúry predstavujeme seba; architektúra sa týka komunity, preto prezrádza mnoho o duši tej-ktorej kultúry.  Keď stojím pri rímskych zázrakoch, pred chrámom sv. Vasilija Blaženého v Moskve, pri Hagia Sophia alebo kamennom meste Petra, som ohromený nielen dizajnom a krásou, ale uvedomením si istého kolektívneho úsilia, ktoré vynaložili v snahe vytvoriť takúto nádheru.  Na každom z týchto miest som bol svedkom vyjadrenia istej unikátnej ľudskej kultúry.

Ale americká architektúra sa vôbec netýka komunity alebo kultúry.  V tej sa vždy prejavuje len to, čo momentálne "letí", obchod a ľudské ego.  Len sa pozrite na Beverly Hills alebo na predmestia, kde bývajú bohatí a známi Američania!  Američania kráse vôbec nerozumejú.  Pre niektoré post-modernistické elity predstavuje krásu to, čo masy chápu ako škaredost (keď ste bezvýznamný ste škaredý, kým my sme krásni alebo "zlé" je veľkolepé).  Krása pre Američanov nikdy nie je kolektívna; priemerný Američan vôbec nevie rozoznať, čo je krásne a čo škaredé.  A tu do toho vchádza aj americký "multikulturalizmus".  Američania si myslia, že ak sú rôzne ľudské kultúry rovnocenné, tak potom všetky architektonické štýly sú rovnako hodnotné, dokonca aj škaredé chatrče z blata a primitívne ľudské obydlia v dierach v zemi.  Ale to sa nedá pozliepať všetky architektonické štýly do výstavy v Disneylande v podobe akejsi multikulturálnej syntézy.  Veľkolepá architektúra odráža skutočnú kolektívnu kultúru. Amerika - s tým svojím nedostatkom skutočnej architektúry a s neznalosťou krásy - demonštruje, že jej chýba pravá kultúra a pravé hodnoty.

_____________________________________________

(krátené)
Stojgniev O ´Donnell, Pravda
http://english.pravda.ru/opinion/columnists/84316-ugly-0