rubrika: slovensko 2009

 
Tento týždeň prišla SDKÚ s návrhom, aby zmluvy, ktoré sa týkajú nakladania s verejnými financiami boli účinné až potom, ako budú zverejnené na internete. Komentátor denníka SME Ivan Štulajter to nazval „nápadom, ktorý stojí za úvahu." Pripadá mi úsmevné nazývať niečo „nápadom", čo malo byť normou už pred 10 rokmi, no chápem to ako úprimný úmysel pomôcť dobrej veci.

S týmto internetovým „nápadom" prišla v roku 2009 v prvej osobe jednotného čísla naša kolegyňa na blogu eTrendu Lucia Žitňanská. Pani poslankyňu považujem za jednu z mála slušných a čestných osôb vo vedení SDKÚ, no napriek tomu si na margo internetu a jej materskej strany dovolím krátku úvahu.

Internet som si domov nechal zaviesť na prelome rokov 1997/1998. Nebola to žiadna sláva, no úspešne som vtedy položil základy svojej internetovej závislosti. Telefónne číslo na hotline Slovenských telekomunikácií už asi nezabudnem do smrti, ale aspoň bude o čom rozprávať vnúčatám.

Vytvoriť webovú stránku bolo aj v tých časoch pomerne jednoduché, a zavesiť tam nejakú informáciu bolo rovnako nenáročné, ako je tomu dnes. V toku 1998 sa po devastačných mečiarovských rokoch dostala k moci koalícia na čele s SDK, neskoršie SDKÚ, pod vedením Mikuláša Dzurindu. Táto politická garnitúra mala k dispozícii celých 8 rokov, aby tu zaviedla kultúru zverejňovania zmlúv, tendrov, verejných obstarávaní, predajov majetku na internete. Jednoducho všetko, čo by sa dalo od štátu výhodne kúpiť, alebo štátu zaujímavo ponúknuť, malo byť už dávno na webe. SDKÚ urobila preto minimum, ak vôbec niečo. Vtedy stačilo tak málo, dobrá vôľa, pár riadkov HTML kódu a nie dnes, v roku 2009, mať „nápad" z internetom.

Jednou veľmi smutnou kapitolou SDKÚ je predaj nehnuteľného majetku štátu a obcí počas ich vládnutia. To, čo sa dialo v prvej polovici tejto dekády v  kontexte predaja nehnuteľností možno bez preháňania prirovnať k mečiarovskej kovbojskej privatizácii. V Bratislave, tradične ovládanej KDH a SDKÚ, prebehla dejinne najväčšia rabovačka lukratívnych budov a pozemkov v jej moderných dejinách. Písať o konkrétnych prípadoch by si vyžadovalo mať za sebou nie prezidentskú ochranku, ale rovno po zuby vyzbrojenú armádu, a preto nech mi je odpustená moja nekonkrétnosť. Pamätám si ako realitní makléri po predaji tej či onej lukratívnej budovy v médiách vyhlásili, že keby o ponuke vedeli, stáli by v rade aj celú noc, len aby objekt za ponúkanú cenu dostali a obratom ho mnohonásobne drahšie za komerčné ceny predali. Keby tak budovy v Starom meste vedeli rozprávať. Aj v mojej rodnej Banskej Bystrici sa diali neuveriteľné veci. Sponzori a dokonca aj lídri bystrickej SDKÚ prišli k takým budovám, o ktorých sa ani ošľahaným Smerákom nesnívalo. Za vlády Mikuláša Dzurindu sa predávali bez akejkoľvek verejnej súťaže aj meštianske domy, kaštiele ba dokonca i majestátny hrad.

Našli sa aj výnimky, Šimkovo Ministerstvo obrany na internete zverejnilo kompletné zoznamy ponúkaného hnuteľného a nehnuteľného majetku, a tiež Správa služieb diplomatickému zboru ako jedna z mála inštitúcií počas Dzurindovej vlády vypísala obálkovú súťaž na historickú budovu v Starom meste na Zelenej ulici.
Dnes, keď už v Bratislave, v Bystrici, ale aj inde toho veľa zaujímavého na predaj nie je, pokiaľ teda nie je na predaj Bratislavský hrad, alebo historická čerstvo opravená Bystrická radnica, nastala tá správna doba na zverejňovanie ponúk predaja nehnuteľného majetku cez internet. Aby to SDKÚ nemala s ďalším potenciálnym „nápadom" také ťažké, bratsky jej člen SaS vypomôže s orientáciou v internetovom svete predaja štátnych a obecných nehnuteľností s použitím príkladu Rakúska.

V Rakúsku už roky rokúce ide predaj každého jedného nehnuteľného majetku štátu pekne krásne cez internet. Štátna agentúra Bundesimmobiliengesellschaft (BIG), spravujúca nehnuteľný majetok štátu, minimálne tri mesiace pred uzávierkou súťaže zverejňuje ponuky na internete. Sám som telefonicky požiadal o doplnenie informácii ku konkrétnemu objektu, do hodiny mi prišiel emailom 100 stránkový dokument o danej nehnuteľnosti. Ich ponuku nájdete tu.
Alebo iná štátna rakúska agentúra SIVBEG, ktorá predáva nehnuteľný majetok armády, rok vopred informuje o objektoch, ktoré budú ponúknuté na predaj a tri mesiace vopred sa zverejní ponuka s kompletne vypracovanou dokumentáciou na stiahnutie v .pdf formáte. Ak sa nájdu dvaja kupci, príde k aukcii za účasti finančnej prokuratúry. Kompletná ponuka bývalých vojenských objektov je tu.

A čo tak rakúske lesy ÖBF? Áno, aj oni predávajú a prenajímajú majetky a ako ináč, všetko je na webe tu. Pred nedávnom predávali nádherný kaštieľ  pod alpskými kopcami a každý sa o tom mohol dozvedieť. A rakúske železnice ÖBB? Opäť pekná ponuka, každému dostupná tu. Nedávno predávali za facku malebnú historickú staničku na už opustenej železnici v horách v dedinke Kapellen. Bola o ňu bitka, no každý mal šancu. Aj diaľničná štátna spoločnosť ASFINAG predáva celú plejádu lukratívnych pozemkov opäť pekne cez internet tu. Ak si chcete postaviť reštauráciu pri diaľnici a potrebujete pozemok, nemusíte mať známych ani u socialistov, ani u ľudovcov, stačí keď ponúknete najviac.
Ak si myslíte, že som sa k vyššie uvedeným rakúskym štátnym spoločnostiam dopracoval pomocou vhodného kľúčového slova cez Google, tak to sa mýlite. Občas si v Starom meste kúpim sobotňajšie vydanie denníka Kurier a v ňom je príloha časopis Immobilien (v preklade nehnuteľnosti), kde vyššie uvedené inštitúcie pravidelne veľkoformátovo inzerujú predaj rôznych štátnych nehnuteľností. V Rakúsku sa jednoducho vyplatí investovať pár tisíc do takéhoto druhu transparentnosti, ak štát môže získať milióny na bohatstve ale aj na solídnej povesti.

Pamätá si niekto u nás na internetovú, alebo printovú inzerciu verejnej aukcie krásnych budov v majetku štátu či obcí a to v celých dejinách našej mladej republiky? V dobách, keď sa rodila transparentná internetová kultúra štátnych inštitúcií po celom svete, u nás sa v dobách SDKÚ rodila kultúra ako to účinne ignorovať. Nikdy nie je neskoro, no my sme premrhali v tejto sfére tie najlepšie roky.
SDKÚ si bude musieť čoskoro zvyknúť, že pravicový volič si nie len dobre pamätá, ale na klientelizmus je aj veľmi citlivý.

http://blogy.etrend.sk/robert-mistrik/internetove-hriechy-sdku/167544.html