Keď 21. marca 2003 zaútočili spojenecké sily na Irak skončil čas odhadov kedy si Američania konečne „udrú“, čím vlastne svoj útok odôvodnia a kto tomuto zdôvodneniu uverí a v tomto nerovnom boji ich aj podporí. Dnes už vo väčšine z týchto otázok máme zdanlivo jasno. A v podstate by sme sa o podobné „hlúpe“ otázky ani nezaujímali, keby novopečený premiér pán Fico nevytiahol kartu odchodu slovenských vojakov z tejto vojnou skúšanej krajiny. Ihneď sa objavilo množstvo tvrdení tiež odborníkov a tiež analytikov o tom, ako by podobný krok poškodil náš obraz u spojencov a v podstate v celom svete, ako by to znížilo našu dôveryhodnosť v USA, NATO a ešte neviem kde všade.
Skúsme si teda pozrieť z blízka nie len na to, či by nás takýto krok poškodil, ale prečo Slovensko svojich vojakov do Iraku vlastne vyslalo.

Trochu histórie
Už začiatkom roku 2003 bolo jasné, že USA sú rozhodnuté s konečnou platnosťou vyriešiť problém s Irakom. Ich nátlakové akcie na nestálych členov Rady bezpečnosti OSN a kupovanie ich hlasov, aby podporili vojenskú akciu voči Iraku nemali úspech. Úspech nemalo ani kupčenie so súhlasom Turecka, aby Američanom umožnilo otvoriť druhú frontu a možnosť viesť operácie aj zo severu. Ponúkaných zhruba 30 miliárd dolárov vojenskej a ekonomickej pomoci asi nebolo dosť, aby prinútili Turkov vzdať sa svojich záujmov v Iraku. A tak pred vedúcimi predstaviteľmi USA a Veľkej Británie vyvstal závažný problém – tým bola legitimita ich útoku na Irak. Preto hľadali spojencov všade vo svete a preto bol vyvinutý nemalý nátlak aj na váhajúcich. Slovensko medzi váhajúcich rozhodne nepatrilo. Teda aspoň nášmu politickému a vládnemu vedeniu bolo od začiatku všetko jasné. Saddám bol zlý, Irak ohrozoval svet a vyvíjal zbrane hromadného ničenia a preto ho bolo treba zastaviť. Zhodovali sa v tom nie len naši politici, ale aj niektorí „renomovaní“ analytici, ktorí v hromadných oznamovacích prostriedkoch dostali  nečakane veľa priestoru na prezentáciu svojich nepochybne správnych názorov. Aká však bola skutočnosť?

Naše vedenie určite muselo vedieť, že USA sú rozhodnuté zaútočiť na Irak za každú cenu. Bolo by naivné si myslieť, že vládni predstavitelia nedostali odborné analýzy, ktoré vysvetľovali skutočné ale najpravdepodobnejšie príčiny amerických zámerov a dôvodov k plánovanému útoku. Jedna z takýchto analýz bola dodatočne uverejnená aj v tomto časopise... Pravda sa však do úst našich politikov nehodila a preto nie náhodou vtedajší minister zahraničných vecí pán Kukan vysvetlil prečo vojnu Slovensko musí podporiť.

Ak budeme veriť vojnovému teoretikovi Klausewitzovi, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami, skúsme si pozrieť, aké dôvody vlastne priviedli našu republiku do irackého dobrodružstva.
V roku 2003 Slovensko nebolo ohrozené vojensky zo strany irackého vedenia. Irackí vojaci nestáli na našej hranici a ani neprenikali na územie našej republiky. Na našom území neexistovali ani žiadne extrémistické skupiny, ktoré by v mene Iraku a Allaha terorizovali obyvateľstvo, ničili našu hospodársku štruktúru, vraždili našich politikov. Irak nemal voči nášmu štátu žiadne územné požiadavky, iracké rakety (aj o nich bola reč pri zdôvodňovaní vojny) by na Slovensko nedoleteli, Irak sa dokonca ani nepokúšal zvrhnúť našu vládu a zmeniť naše demokratické zriadenie.

Po pravde Iračania pravdepodobne ani nevedeli kde Slovensko je a dokonale nás ignorovali. A Slovensko podporilo vojnu proti nim a naši vojaci sa jej z „humanitárnych“ dôvodov zúčastnili. Pretože naša vláda v našom mene túto vojnu podporila. Väčšina obyvateľov Slovenska pravdepodobne dodnes ani netuší, čo nám tí zlí Iračania vôbec vyviedli, že sme museli ísť s nimi do vojny. Netuší ani to, aké záujmy Slovensko v Iraku malo, aby za ne stálo ísť do vojny. A náš bývalý minister zahraničných vecí tento krok vlády dokonca označuje za úspech našej zahraničnej politiky. Aroganciu mu skutočne nemožno uprieť. Také niečo by hádam nevyslovil ani Dr. Goebles.

Pán Kukan pravdepodobne nemal odvahu priznať, že vojna proti Iraku je o niečom inom, ako sa oficiálne hovorilo. Presviedčal nás však o potrebe podporiť úsilie spojencov v boji proti terorizmu a nevieme čomu ešte. Nie je preto náhodou, že mu väčšina obyvateľov Slovenska neverila. Nemal odvahu priznať, že od našej účasti v Iraku závisí naše prijatie do NATO a preto zahmlieval pravdu slovami o demokracii. V tejto činnosti vláde výdatne napomáhali hromadné oznamovacie prostriedky, ktoré sa tešili na vojnu v priamom prenose. V snahe o vstup do NATO naša bývalá vláda podporila aj inú vojnu, ktorú väčšina obyvateľov Slovenska odmietla – stačí si spomenúť na bombardovanie bývalej Juhoslávie a „oslobodenie“ Kosova.

Možno sa vláda bála pochopiteľnej otázky, prečo sa do toho NATO tak tlačíme. Ak náhodou tomuto tvrdeniu nechcete veriť, stačí aby si každý čitateľ sám pre seba pozrel zoznam krajín, ktoré sa operácie na začiatku zúčastnili a ktoré ju podporili. V čele najpresvedčenejších podporovateľov vojny proti Iraku boli okrem USA a Veľkej Británie všetky kandidátske krajiny o vstup do NATO. Bez výnimky. Že by náhoda? Kto ďalej podporil vojnu? Okrem Austrálie, Talianska a Španielska žiadna z významnejších krajín. Proti vojne však okrem Ruska a Číny boli aj členské štáty NATO – SRN, Francúzsko, Kanada, Grécko a iné „bezvýznamné“ krajiny ako India, Indonézia, Mexiko, Brazília, Juhoafrická republika, celý moslimský svet okrem Kuvajtu a ďalší.

Je to smutné, ale pri pohľade na tieto skutočnosti veľmi nástojčivo vystupuje do popredia možnosť, že naši vojaci a naša podpora útoku proti Iraku v roku 2003 úspešne plnili úlohu krovia, pri naplňovaní záujmov niekoho iného a nie záujmov Slovenskej republiky.

Naša účasť vo vojne
Bola by chyba zľahčovať výsledky, ktoré naši vojaci v Iraku dosiahli. Odviedli kus dobrej práce a traja z nich za to zaplatili aj svojimi životmi. V súčasnej dobe tam dokonca pôsobia aj na pozvanie irackej vlády a s požehnaním rezolúcií OSN. V každom z rozumne uvažujúcich ľudí sa však v povedomí musia objavovať otázky na ktoré je naozaj veľmi ťažké odpovedať. Prečo sú ešte tam? Kto ich tam naozaj chce? V čiom záujme pôsobia a koho podporujú?

Len pre predstavu čitateľov. Naši vojaci okrem iného vykonávajú náročné ženijné práce – odmínovávajú terén, likvidujú nadbytočnú nevybuchnutú muníciu atď. Tieto práce samozrejme nevykonávajú v táboroch, ale priamo v teréne. Do priestorov svojho nasadenia sa presúvajú v kolónach, ktoré sú prísne strážené. Každý vojak má na sebe približne 15-kilovú nepriestrelnú vestu a pred odchodom z tábora aj nabitú zbraň pripravenú k streľbe. Keď sa ku kolóne priblíži nejaké iné vozidlo, tak sú naň ihneď namierené samopaly, odstrelovacie pušky či ľahké guľomety. To len pre prípad, aby odstrašili vďačných Iračanov ktorí by im chceli prejaviť svoju „priazeň“ za to, že ich oslobodili. Takto sa to deje stále, keď sa niekde presúvajú.

V Iraku pre našich vojakov neexistujú „vychádzky“ a už vôbec nie vychádzky po večierke. Keď sa zotmie v mestách vládnu tí, ktorí nás tam nechcú a pre ktorých sme okupanti. Pre okupačné sily sú to teroristi a vzbúrenci. A to ani nechcú tak veľa – len chcú žiť po svojom bez toho, aby ich každodenný život kontrolovali cudzinci v uniformách so zbraňami v rukách.

Už zo starej antiky pochádza konštatovanie, že prvou obeťou vo vojne je pravda a druhou obeťou morálka. Tak je to aj s pravdou o príčinách nevyhlásenej vojny spojencov proti Iraku. Nenašli sa žiadne dôkazy o spojení bývalej vlády Iraku s teroristickou organizáciou Al Kájda a nenašli sa ani žiadne dôkazy o výrobe zbraní hromadného ničenia v tejto krajine. Je to skutočnosť o to krutejšia, že teraz situácia vyzerá tak, ako keby k vojne došlo v dôsledku omylov pár spravodajských analytikov, ktorí nesprávne informovali amerického prezidenta. A ten na základe týchto nepresných informácií rozhodol o vojne, ktorá už pripravila o život približne stotisíc ľudí. Smiešna predstava, pravda? O možných príčinách sa toho už popísalo veľa – od ekonomických až po vojenské. Dôležité je to, že pod zámienkou vojny proti terorizmu niektoré štáty napadli iný suverénny štát, ktorý ich neohrozoval, zvrhli jeho vládu a snažia sa tvrdiť, že konali v záujme nejakej vyššej morálnej zodpovednosti.

A keď už je reč o tej morálke... Že sa vo vojne deje násilie na vojakoch je tak trochu normálne. Vojaci na seba strieľajú a zabíjajú sa. Ale násilie voči civilnému obyvateľstvu je už o niečom inom. A k tomu dochádza. Sú dôkazy o tom, že víťazi mučili zajatcov (väznica Abú Ghraib a nie len tam), zabíjali (dobíjali?) zranených civilistov (pri likvidácii povstania vo Fallúdži), použili zakázané bojové prostriedky proti civilnému obyvateľstvu (biely fosfor opäť vo Fallúdži), že znásilňovali a aby odstránili dôkazy zabíjali celé rodiny. V normálnej reči sa takýmto činom hovorí vojnové zločiny. Ak však ide o nemenovaných spojencov, tak sa hovorí len o škandáloch, prečinoch jednotlivcov, ktorí by svojim chovaním mohli poškodiť dobré meno osloboditeľov. A tí aj napriek dôkazom o svojich činoch nebudú súdení súdom pre vojnové zločiny, pretože mu nepodliehajú.

Opäť príklad. Predstavte si, že by ste pri vykrádaní banky robili zlodejom šoféra. Po úspešnej lúpeži by Vás však polícia chytila a boli by ste súdení ako spolupáchatelia. Nekradli ste, ale zločinu ste nezabránili...
V podobnej situácii sú aj naši vojaci – neznásilňujú, nemučia, nevraždia. Ale morálnu zodpovednosť im za podobné činy nikto nevezme, pretože podporujú svojou prítomnosťou tých, ktorí to robia. A preto je aj každý jeden z nás morálne zodpovedný za to, čo sa tam v našom mene deje.

Irak a naša dôveryhodnosť
Nie každý politik na Slovensku mal a má odvahu rozmýšľať o irackej vojne takýmto spôsobom. Preto klobúk dolu pred snahou predsedu vlády o stiahnutie slovenských vojakov z Iraku. Mal odvahu pomenovať problém a navrhol jeho riešenie. A ihneď sa ozvali „odborníci“ a „analytici“, ktorí nám začali vysvetľovať ako takýto krok Slovensko poškodí a čo všetko nám hrozí. Tí miernejší premiérovi vyčítali len to, že mal problém pomenovať diplomatickejšie – mal napríklad vyhlásiť, že naši vojaci už svoj mandát splnili a nemal kritizovať spojencov a o príčinách vojny mal cudne mlčať. Iní ho obvinili priam z vlastizrady, pretože je predsa proti záujmom Slovenska odísť z Iraku. Slovensko vraj stratí dôveryhodnosť,  odchod našich vojakov z Iraku poškodí náš obraz vo svete atď.

Koalícia v Iraku naozaj nie je taká pevná, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Odišli z nej už Španieli, Ukrajinci, Maďari, Bulhari, Japonci, odchádza časť Talianov, Poliakov. Odišli aj vojaci z ďalších krajín. Tieto štáty so stratou dôveryhodnosti žiadne problémy nemali. Dokonca ani otvorení odporcovia vojny  (Kanada, Francúzsko, Nemecko, Grécko) nejaké extra problémy so stratou dôveryhodnosti nemali. Prečo sa nás teda niekto za každú cenu snaží presvedčiť, že po našom odchode z Iraku nastane koniec sveta? Slovenskí vojaci sa zúčastňujú aj na iných misiách, kde môžu preukázať svoje postoje a plniť svoje spojenecké záväzky. Irak dokonca ani nie je misiou, kde by sa angažovala aliancia NATO ako organizácia. Tak čoho sa vlastne bojíme? Bojíme sa priznať pravdu, že tam sme nie z vlastnej vôle? Že robíme krovie cudzím záujmom?
Pretože vojna v Iraku naozaj nie je našou vojnou.

_____________________________________________

Ing. Ivan Paulov – autor je nezávislý analytik, veterán vojny v perzskom zálive z roku 1991.