rubrika: blízky východ 2009

 V knihe Stephena Kinzera "Všetci šahovi muži: americký puč a korene terorizmu na Blízkom východe" sa popisuje príbeh zvrhnutia iránskeho riadne zvoleného predstaviteľa Mohammeda Mosaddeqa americkou CIA a britskou MI6 v roku 1953. CIA vtedy podplatila iránskych vládnych predstaviteľov, podnikateľov a reportérov a dokonca zaplatila aj mnohým Iráncom, aby vyšli demonštratívne do ulíc.

 Pouličné demonštrácie v roku 1953, spolu s tvrdením z obdobia studenej vojny, že Spojené štáty sa musia zmocniť Iránu skôr, než to urobia sovieti, poslúžilo vtedy americkej vláde ako ospravedlnenie pri zvrhnutí iránskej demokracie. Čo si želalo iránske obyvateľstvo,
to vôbec nebolo podstatné. Aj terajšie pouličné demonštrácie vykazujú znaky zinscenovania.
Demonštranti, ktorých ukazujú v americkej televízii, hovoria plynule po anglicky. Takže buď ide o pozápadnených svetsky založených Iráncov, ktorí boli napojení na šaha a v čase iránskej revolúcie v roku 1978 utiekli na Západ alebo sú to mladí, pozápadnení obyvatelia Teheránu. Zvlášť títo mladí demonštranti, osobitne ženy, ktoré sú proti kódu obliekania, nesú plagáty, napísané po anglicky "Kde je môj hlas?" Tie plagáty sú určené západným médiám, nie iránskej vláde.

 A ešte viac dôkazov o zinscenovaní poskytujú ich pokriky "Smrť diktátorovi", "Smrť Ahmadinedžádovi!". Každý Iránec vie, že prezident má v Iráne len symbolickú rolu s veľmi obmedzenou mocou. Jeho hlavnou rolou je brať na seba kritiku namiesto vládnuceho veľkého
Ajatoláha. Žiadny Iránec, ani informovaný Západniar, by si nemohol myslieť, že Ahmadinedžád je diktátor. Dokonca ani Ahmadinedžádov nadriadený Chameneí nie je diktátor, keďže ho vymenúva vládny orgán, ktorý ho môže aj odvolať. V demonštráciách - podobne ako v tých v roku 1953 - ide o zdiskreditovanie iránskej vlády a establišovanie názoru Západu, že v tomto prípade ide o represívny režim, ktorý iránske obyvateľstvo nepodporuje. Táto manipulácia názoru má za cieľ urobiť z Iránu druhý Irak, kde vládne diktátor, ktorého treba zvrhnúť sankciami alebo inváziou.

 Mnohí z demonštrantov to možno myslia úprimne a nádejajú sa, že sa oslobodia od islamských morálnych kódov. Ale ak sú správy o plánoch americkej vlády destabilizovať Irán pravdivé, medzi nimi sa všade nachádzajú platení roznecovači chaosu. Niektorí pozorovatelia,
napríklad George Friedman, sú však presvedčení, že tento americký plán na destabilizáciu zlyhá. Ale platí aj to, že mnohí ajatoláhovia cítia voči Ahmadinedžádovi nevôľu, pretože na nich útocí kvôli korupcii. Mnohí iránski vidiečania sú presvedčení, že ajatoláhovia sú priveľmi bohatí a majú priveľkú moc. Ahmadinedžádove útoky na korupciu rezonujú s názorom iránskeho vidieku, ale nie s ajatoláhmi. Jeho kampaň proti korupcii znepriatelila veľkého ajatoláha Hosseína Ali Montazeriho. Ten je rivalom vládnuceho ajatoláha Chameneího. Montazeri vidí v pouličných demonštráciách príležitosť postaviť sa proti
Chameínimu a dostať sa k moci. Takže aj teraz, ako toľkokrát v dejinách, ambície jedinej osoby môžu rozhodnúť o osude iránskeho štátu. Aby Chameneí vyriešil svoj osobný problém, môže zahrať do rúk americko-izraelského útoku na krajinu.

 Odchodom Ahmadinedžáda by sa Izrael a Spojené štáty navonok zbavili "antisemitského" strašiaka. Ale to len nahralo americko-izraelskej propagande. Hovorilo by sa, že iránske obyvateľstvo donútilo vzdialeného, izolovaného iránskeho vládnuceho ajatoláha uznať falošnosť zmanipulovaných volieb, spochybňujúc tým rolu ajatoláhov, ktorých sa voľby netýkajú. Musaví a ajatoláh Montazeri vystavujú svoju obliehanú krajinu riziku.
Možno sa nazdávajú, že keby sa zbavili Ahmadinedžádovho obrazu extrémistu, Iránu by sa ľahšie dýchalo. Ale keby sa im to naozaj podarilo, Irán by úplne stratil svoju nezávislosť. Noví predstavitelia by museli sústavne brániť nový iránsky umiernený a reformistický obraz a ustupovať voči americkým požiadavkám. Ak vláda uzná, že voľby boli zmanipulované, bude sa spochybňovať iránska revolúcia, čo krajinu vystaví ešte väčšiemu zasahovaniu do domácich záležitostí zo strany Spojených štátov.

Pokiaľ ide o amerických neokonzervatívcov, demokratickými krajinami sú len tie, ktoré sa podrobujú americkej vôli - bez ohľadu na to, o akú formu vlády ide. O "demokraciu" ide len vtedy, keď v krajine vládne Amerika prostredníctvom bábkových predstaviteľov.
Americká verejnosť sa možno nikdy nedozvie, či iránske voľby boli zmanipulované alebo nie. Americké médiá slúžia ako nástroje propagandy; tie nešíria pravdu. Istotne je možné, že sa vo voľbách aj podvádzalo - veď to sa deje dokonca aj v Amerike - boli tu isté znaky nepoctivosti. Veľké množstvá hlasov sa spočítali prirýchlo, čo vyvoláva otázku, či ich naozaj spočítali alebo či len hneď vyhlásili výsledok.

 Ale aj americké médiá reagovali na voľby prirýchlo. Keďže toľko investovali do démonizovania Ahmadinedžáda, nie sú ochotné uznať, že volebné výsledky poskytujú Agmadinedžádovi zadosťučinenie, preto ich prehlasujú za podvodné - i napriek tomu, že žiadnych dôkazov tu zatiaľ niet a aj napriek tomu, že Washington Post 15. júna podľa predvolebných prieskumov verejnej mienky predvídal, že Ahmadinedžád zvíťazí.
Je tu množstvo amerických skupín, ktoré majú eminentný záujem na tom, aby sa iránske voľby prehlásili za zmanipulované. Pre väčšinu Američanov však nie je podstatné to, či boli férové alebo nie, ale to, či rétorika víťaza zodpovedá aj ich vlastným cieľom. Napríklad
tí Američania, ktorí sú presvedčení, že prezidentské a kongresové voľby boli nepoctivé, keď bol vo funkcii Karl Rove, sú teraz v pokušení použiť demonštrácie v súvislosti s iránskymi voľbami na zahanbenie tých Američanov, ktorí sa zmierili s podvodnými Bushovými
voľbami.

 A aj feministky sa automaticky stavajú na stranu Musavího. Neokonzervatívci odsudzujú voľby, že potlačili "mierového kandidáta", ktorý by prípadne mohol uhovieť požiadavkám Izraela zastaviť iránsky jadrový program. Ideologické a emocionálne agendy majú za následok to, že ľudia sa vzďaľujú od faktickej a analytickej informácie a dávajú radšej prednosť informácii, ktorá sa zhoduje s ich materiálnymi záujmami alebo s ich emocionálnou predispozíciou. Keď sa uprednostňujú emócie pred faktami, to je veľmi zlé znamenie pre budúcnosť. Výnimočná pozornosť, aká sa teraz venuje iránskym voľbám naznačuje, že od výsledku závisia mnohé americké záujmy a emócie.

Paul Craig Roberts, Infowars: "Iran Faces Greater Risks Than It Knows"
http://www.infowars.com/iran-faces-greater-risks-than-it-knows/