Flexibilný idol stvorila tvrdá propaganda

 

Slovenská Loď komediantov už dávno nekotví v zálive kultúry, ale v hlbokom fjorde politickej opozície, vyzbrojená všetkými druhmi zbraní „internacionálnej pomoci".

Po skúške odvahy v relácii známych zabávačov bolo jasné, že plánovito populárna Ivetka, alias kandidátka na prezidentku, na Lodi komediantov obstála. Nie tak vo výkonoch porovnateľných so svojimi hostiteľmi. To sa od nej ani neočakávalo. Určite však obstála obrovskou snahou za každú cenu presvedčiť o svojej bezhraničnej flexibilite. V rekordnom termíne sa dokáže zvliecť nie z jednej (ako obyčajné hady), ale z dvoch i troch hadích koží. Podľa potreby. Napokon, má v tom krátku, ale obsiahlu prax z obdobia bývalej vlády, kam ju pre mimoriadnu schopnosť meniť tváre i názory prepašovalo bratstvo Výberovej Politickej Nomenklatúry. Vďaka tomu dnes už aj za pochodu zvládne niekoľko premetov a po nich majstrovsky vyvráti svoj vnútrajšok navonok ako baranie črievko, aby ho vzápätí bolo možno naplniť novým, viac-menej odlišným obsahom.

Pravá tvár panny sociologičky
Aby národu nejako vysvetlila dôvod vlastnej existencie vo vysokej politike - ako Alenka v ríši divov - nepretržite upozorňuje na svoju pôvodnú parketu sociologičky. Ba aj srdcu blízki komentátori vysvetľujú jej skokanské úspechy vo voľbách tým, že práve z pozície expertky má vraj „bližšie k občanom". Sú to naozaj milosrdné a dojímajúce okuliare, cez ktoré aj významní moderátori - významní v zmysle učiteľov opozičného tanca - učia občanov ako, z akého uhla alebo kúta sa majú pozerať na idol práve sa rodiaci z morskej peny. A tvrdej propagandy. Ibaže nedávna skúsenosť z jej predchádzajúceho fungovania ako rezortnej ministerky je s týmto návodom v príkrom rozpore a svedčí o jej nemennom príklone k číreho pragmatizmu: lepšie sa oplatí slúžiť milionárskej loby s víziou, že onedlho bude patriť k nim, ako slúžiť zostarnutým, vo všetkých režimoch zodratým, chorým občanom, ktorí jej ponúkajú len vďačnosť. Na to sa dobrovoľne odhodlala len pani ministerka Tomanová, s absolútnym presvedčením, že niekto musí ochraňovať aj tie ľudské trosky. Vysmievaná novinárskymi holobriadkami, ktorých bežné príjmy za urážlivé a často podlé výmysly a sledovacie akcie v jej súkromnom živote, s absenciou etiky, sa z prízemia príjmov dožívajúcich, invalidov, postihnutých a nevládnych na všetky možné spôsoby zdajú priam astronomické. Ak teda máme byť spravodliví a presní, ako sa patrí v čase lámania chlebov i charakterov, musíme konštatovať, že práve z patričného rezortného kresla naša veselá, ale najmä vysoko flexibilná Ivetka, predpokladaná spasiteľka biednych, dokázala bez mihnutia oka a v najkratšom možnom termíne prestrihnúť tú životodarnú trubičku, cez ktorú prúdila energia, ten posledný vlások, na ktorom viseli (a mnohé aj odvisli) základné občianske a ľudské práva, odňať chromým barly a hladným kapsy na žobranie. Toto je tá pravá tvár „panny sociologičky": nie pod žičlivými kamerami, ale v triezvom pohľade. Nejednému zo starších to pripomenulo známy výrok jedného z francúzskych kráľov, ktorý hladným odkázal: „Ak nemajú chlieb, nech jedia koláče!"

Politický sex cez telefón
Možnože v čase rozhodovania o tom čine vtedajšej rezortnej ministerky a jej vládnych kumpánov, ktorí jej pomohli ušiť tú hanebnú zástavu „ľudskej neľudskosti", neboli naporúdzi kamery - takže bolo zbytočné zaoberať sa odpísanými indivíduami. Pani exministerka sa teda vybrala tam, kde je dostatok kamier aj hladkajúcich slov, ktoré každú z dám aj nedám pofŕkajú voňačkou poklôn, aká je krásna, pôvabná, v najhoršom prípade „šarmán". A odkopnúc jediným gestom všetkých invalidov i celú plejádu vozičkárov, rozhodla sa tlačiť vozík toho jediného, svojho, aby dokázala svoju ženskú nehu a spolucítenie s biednymi. Schválili to aj majstri šoubiznisu: lepšiu predvolebnú kampaň a reklamu nemožno vymyslieť. A ak medzitým prehodí niekoľko milých slov (cez ktoré plece?), je dojem priam božský.

Pozoruhodný je názor na Ivetkino krasorečnenie nad umieraním etiky tých, s ktorými sa život nemaznal a zvýšila im len z koláča diera. Podľa nich sa jej predvolebné krasorečnenie ponáša na, s prepáčením, sex cez telefón. Aj tam sa vraj narába len slovami. Radodajné devy sľubujú splnenie snov a túžob rovnako fantazijne a flexibilne ako kandidáti v politických kampaniach. Rovnako neskrývane a verejne ponúkajú erotické služby aj „verejnoprávne" časopisy a bežná tlač. Vyhovie sa každému - ak vopred zaplatí. Niektorí čitatelia pochybujú o tom, či vôbec ide o sex, alebo len o ilúziu, lebo však vraj „tú babu ani nevidí, ani sa jej nedotýka". Čiže ide len o zmanipulovaných jedincov sústredených na slová a hlas neznámej, neviditeľnej. Političky obdarené fantáziou, schopnosťou modulovať svoj hlas, vsugerovať mu patričný podtón dokážu zmanipulovať aj celé davy. Však, pani kandidátka? Vôbec pritom neuvažuje, že občanov vlastne zavádza a klame. Však, pán Dzurinda? Alebo Mikloš a spol.? V danom čase sú vopred vypnuté všetky citové, humánne a im podobné receptory ako rušivé momenty. Poslucháč jednoducho podľahne správne zvoleným slovám, naliehavému tónu, zamatovému jazýčku, ktorý ho presviedča, že je to dobré a výhodné pre neho, nie pre političku smerujúcu nahor, aby už nemusela vymýšľať bláboly pre svoloč... „Ako sú kňažky erotiky, tak sú aj kňažky politiky. Tie ostatné naozaj makajú," hovorí môj školiteľ-filozof. „Obe a všetky chcú to isté: zaplať! A či prídeš o groš alebo aj o všetko u tej alebo u inej, to je jedno. Nakoniec aj tak zistíš, že si vlastne nedostal nič, hoci si dal všetko."

Nie je urna ako urna
Na druhej strane by sa aj politici vládnej koalície mali zamyslieť, či je práve v čase svetovej krízy a domácich volieb prezidenta republiky najvhodnejší čas na rozpitvávanie straníckych animozít, ktorých sa vlastne všetci mali zbaviť skôr, ako vstúpili do vlády. (Na to myslia, na tom sa vždy dohodnú všetci členovia SMK: Quo usque?) Hádzať si pod nohy malé rozbušky sa nepatrí ani začiatočníkom, nieto skúseným bardom, od ktorých sa právom očakáva viac zodpovednosti za seba aj za štát, ktorý vytvorili. Búrať to, čo vytvorili, je zbytočný luxus aj pre veľké štáty. Najmä, keď práve nezničiteľný Pál (ktorý si musí sám sebe posielať výhražné listy a iné hračky, taký zabudnutý a zbytočný sa cíti bez vládnej funkcie) tak vrúcne kezíčokoluje Ivetkinu rúčku, ktorá aj jemu sľubuje to isté, čo všetkým: splnenie maďarských túžob - aj keď sama dobre vie, na akú urnu myslí Pál Csáky.

Tú s popolom slovenskej štátnosti. A práve keď Slovensko spomína na zákernú Malú vojnu pred sedemdesiatimi rokmi, keď Horthyho fašistické vojsko bombardovalo spišskonovoveské letisko, v Budapešti znova výhražne mašíruje maďarská garda v bielych sedliackych košeliach a čiernych čižmách ako vtedy. A hoci Horthy napadol suverénny štát ešte pred vyhlásením 2. svetovej vojny samotným Hitlerom, nikto v EÚ to zatiaľ akosi nezbadal a nevyhadzuje na oči všetkým maďarským vládam, rovnako ako za maďarské vlaky s nešťastnými židmi nikto neobvinil Horthyho ako vojnového zločinca. Lebo zločinom to bolo pre všetkých, čo sa na tom zúčastnili. A zatiaľ čo sa v Maďarsku pravidelne prezentujú konkrétnymi hlasnými požiadavkami fašistické prejavy voči susedom, nikto neobviňuje národ ako fašizoidný.

Akosi nebezpečne sa to začína rýmovať s Loďou komediantov, na ktorej namiesto kotvového lana ušúľali novú „pragmatickú sankciu", aby odmenili usilovnú a oduševnenú Ivetku narážkami na súvislosť so slávnou panovníčkou Máriou Teréziou, múdrou, strategicky rozhľadenou cisárovnou, milujúcou manželkou i matkou. Nie že by na Ivetku z ničoho nič spadla nejaká podobnosť či príbuznosť s veľkou Máriou Teréziou, hoci Ivetka si na ňu trúfa. Rýchlosť a flexibilita, s akou v predvolebných tančekoch upozorňuje na seba a prisvojuje si víťaznú korunu slávy, hovorí za všetko. Napokon, predávať možno naozaj všetko. S presvedčením, že ostanú čistí, dokonca „bez dotyku", akoby cez telefón... Alebo ponad čiusi urnu. To je vlastne jedno. Veď pocit hnusu a hanby ostáva rovnaký.