Izrael, sionizmus a dvojitý rasový štandard, I. a II. časť

II. časť

Sionizmus je politická ideológia, ktorá je presne zakotvená v anti- integračných rasistických myšlienkach z minulosti a súčasnosti. Vyjadrené slovami Mosesa Hessa : "Židia nie sú náboženská skupina, ale rozdielny národ, špeciálne rasa a moderný Žid, ktorý toto odmieta nie je len odpadlík, náboženský zradca ale i zradca svojho národa, jeho kmeňa a rasy."

V podobnom duchu píše zakladateľ moderného sionizmu Theodor Herzl: "Spomínal som našu asimiláciu /s nežidmi/. Ani na moment nechcem naznačiť, že si takýto koniec želám. Náš národný charakter je v dejinách priveľmi krásny a napriek každej degradácii, priveľmi vznešený, aby som si takéto zničenie želal."

Napriek tomu, že niektorí čitatelia môžu pozdvihnúť obočie, nie je žiadnym zveličovaním fakt, že politický sionizmus a nemecký nacizmus nesú určité podobnosti. Joachim Prinzip, bývalý viceprezident Svetového židovského kongresu v roku 1934 chválil nacistickú revolúciu v Nemecku: "Význam nemeckej revolúcie pre nemeckých ľudí bude v konečnom dôsledku známy len tým, ktorí sa ju odvážia napredovať a sami si vytvoria jej formy. Jej význam pre nás /Židov/ tu bude zrejmý...Namiesto asimilácie /do nežidovských komunít/ chceme niečo nové, spojenie židovských ľudí a židovskej rasy. Len štát založený na princípe čistoty národa a rasy môže byť obdarovaný cťou a úctou pre tých....Židov, ktorí sa sami podrobia tomuto princípu."

Stephen S. Wise, bývalý prezident Amerického židovského kongresu a Svetového židovského kongresu povedal na zhromaždení v New Yorku v júni roku 1938: "Nie som americký občan židovskej viery. Som Žid... Hitler mal pravdu v jednej veci. Nazýval židovských ľudí rasou a my sme rasa."

Napriek tomu, že tieto pasáže boli vyslovené pred viac ako 60 rokmi, viera, ktorú obsahujú je stále súčasťou sionistickej ideológie a praktík. V pokuse priniesť svetlo do biologických dejín židovských ľudí a ako sa líšili od nežidovského sveta, izraelskí a americkí vedci vykonali štúdie a výskumy, ktoré ukazujú, ako sa židovské komunity dramaticky líšia od nežidovských v geneticko - biologickom zmysle slova. Ako sa čoskoro dozvieme, táto informácia má byť použitá pri definícii existencie "židovskej rasy" a diskriminácie proti nežidom.

Čo je na tomto výskume ešte zaujímavejšie je to, že zdôrazdňuje pokrytecký dvojitý štandard, ktorý je tak hlboko zakorenený v určitých segmentoch spoločnosti. Pre Židov je morálne a sociálne akceptovateľné uskutočňovať takéto výskumy. Antropológ Rossele Tekiner navrhuje, že výskumy židovskej genetiky môžu byť motivované snahou "ospravedlniť" a posilniť židovský nacionalizmus; myšlienka "židovskej rasy" so špeciálnymi "židovskými génmi" môže slúžiť na spojenie svetového židovstva. Neexistuje však viditeľné verejné odsúdenie týchto výskumov, ktoré by sa inak konalo ak by podobné výskumy vykonal niekto iný. Skutočne, židovskí sionisti a ich nežidovskí stúpenci by boli pravdepodobne najhlasnejšími protestujúcimi ak by napríklad nemeckí a britskí vedci sa pokúšali určiť ako sa nordická /biela/ rasa líši od Židov a černochov v geneticko- biologickom zmysle slova a výsledky tohto výskumu by boli použité na zavedenie diskriminačných opatrení.

Dr. Jared Diamond, prominentný židovský vedec a oponent tzv. "rasizmu", oslavoval vydanie knihy Gény, ľudia a jazyky od profesora Luigiho Cavalli - Sforzu za to, že odstránil systém členenia rás.

V New York Times Review of Books Diamond vzdával poctu Sforzovi za "vyvrátenie vedeckých pokusov klasifikovať ľudské populácie do rás rovnako ako klasifikujeme vtákov a iné druhy ." Podľa takéhoto myslenia, klasifikácia ľudí do rás bola údajne zdiskreditovaná a jej odstránenie by viedlo k odstráneniu tzv. rasizmu."

Diamond pracuje s pokryteckým dvojitým štandardom. V článku, ktorý vyšiel v prestížnom časopise Natural History Diamond diskutuje o genetických štúdiách a o tom ako sa Židia líšia od nežidov. Vyslovil prekvapujúce prehlásenie: "Existujú aj praktické dôvody štúdie židovských génov. Štát Izrael vydáva obrovské výdavky na podporu imigrácie a práce pre Židov, ktorí boli v ostatných krajinách prenasledovaní. Toto okamžite rieši problém definície kto je vlastne Žid."

Implikácia je tu zrejmá. Sionistická elita plánuje odmietnuť osobu a jej právo usadiť sa v Izraeli ak nemá "židovské gény." Porovnajme si teraz článok 4 programu Nacistickej strany z 25. mája 1920 . Uvádza sa tam: "Len členovia národa môžu byť občanmi štátu. Nikto, len tí z nemeckej krvi, bez ohľadu na náboženstvo, môžu byť členovia národa." Vyjadrené súčasnými termínmi, len tí s "nemeckými génmi" môžu byť občania nacistického Nemecka.

Diamond, prominentný "anti-rasista" sa stavia proti klasifikovaniu ľudskej populácie do rás - samozrejme okrem populácie židovskej a nežidovskej. Jasne dal tichý súhlas s pripravovanou sionistickou politikou definovania a klasifikovania Židov a nežidov na základe toho, či vlastnia "židovské gény" alebo nie.

V máji roku 2000 bola publikovaná ďalšia štúdia židovskej genetiky v prestížnom Proceedings of the National Academy of Sciences. Podľa New York Times analýza poskytla genetické dôkazy, že židovské komunity v Európe a na Strednom Východe si "uchovali" svoju biologickú identitu oddelenú od ich hosťovských populácií, čo v priebehu storočí je dôkazom relatívne nízkeho medzirasového miešania a konverzácie do judaizmu."

Ešte zaujímavejší je fakt, že výsledky týchto štúdií budú zrejme použité na definovanie existencie "židovskej rasy." Dr. Lawrence H. Schiffman, vedúci oddelenia Hebrejských a judaistických štúdií pri New York University povedal, že zistenia budú použité na zodpovedanie otázky "kto je Žid."

Žijeme v spoločnosti, v ktorej manifestácia alebo náznak rasizmu prináša množstvo odsúdení - samozrejme okrem prípadov, keď takéto názory a praktiky slúžia záujmom organizovaného židovstva a jeho sionistickej ideológie.

V jari až zime roku 2000 v Londýne inicioval historik David Irving súd proti židovskej aktivistke a historičke Deborah Lipstadt a jej vydavateľovi Penguin Books. Irving bol označený za "rasistu", pretože bol obvinený z toho, že sa postavil proti miešaným manželstvám medzi bielymi a nebielymi ľuďmi. Dokonca aj D.D. Gutteplan, anti- Irvingovský žurnalista, ktorý o procese písal naznačil dvojitý štandard. Napísal: "...bolo ťažké aby ste sa necítili zle pri tom, keď Rampton /obhajca pre Lipstadt/ vypočúval Irvinga a jeho názoroch na "miešané manželstvá medzi rasami - v záujme obhajkyne, keď napísal: "Vieme /Lipstadt a jej priatelia Židia/ za čo bojujeme: antisemitizmus a asimiláciu /Židov a nežidov/, miešanie /medzi Židmi a nežidmi/ a očierňovanie Izraela."

V jej známej knihe Popieranie holokaustu Lipstadt špeciálne odsúdila revizionistov, ktorí sa postavili proti integrácii Európanov s nebielymi. Píše: "Tieto /revizionistické/ publikácie poskytujú jasné príklady vzťahu medzi popieraním holokaustu, rasizmom, nacionalizmom a antisemitizmom."

Ďalej pokračuje v diskutovaní o špecifických príkladoch tohto "zlého bieleho nacionalizmu" v práci Richarda Harwooda: "Harwood odráža podobné extrémistické obvinenia, že anglosaský svet stojí pred najväčším nebezpečenstvom vo svojich dejinách: prítomnosť "cudzích rás" medzi sebou. Spája popieranie holokaustu a obranu "rasy", a tvrdí, že ak niečo neurobíme na zastavenie imigrácie a asimilácie nebielych génov, Anglosasi určite zažijú nielen biologickú zmenu, ale aj zničenie svojej európskej kultúry a dedičstva."

Takže si to vyjasnime. Podľa Lipstadt a značnej časti západného akademického zriadenia je "extrémistické a zlé" pre európskych nežidov a kresťanov postaviť sa proti medzirasovým manželstvám a integrácii nebielych s belochmi; pre Židov je však "správne a morálne" postaviť sa proti medzirasovým manželstvám a integrácii medzi Židmi a nežidmi.

Dvaja experti politického extrémizmu John George a Lair Wilcox zdôrazňujú, že charakteristické pre extrémizmus je podporovanie dvojitého štandardu a necítiť sa pritom vinný. Lipstad sa zrejme za podporovanie dvojitého štandardu vinná necíti.

Nemecký nacizmus a politický sionizmus sú podobnými aj iným spôsobom. Ich vodcovia veria, že majú "právo" násilne deportovať etnické menšiny. Nacistická hierarchia brutálnych a nemorálnych presunov populácie je dobre známa a nepotrebuje aby sme ju tu zdokumentovali. Odsúdil však v masmédiách alebo v kongresových halách niekto David Ben Guriona, prvého ministreského predsedu Izraela za to, že tvrdil: "Som za nútený presun. /Arabov z miest kontrolovaných Izraelom/ Nevidím v tom nič nemorálne."

Praktické dôsledky sionistického cieľa transformácie Palestíny na židovský štát jasne uviedol jeden z architektov sionistického osídľovania Jozeph Weitz, bývalý poslanec správnej rady Židovského národného fondu, organizácie, ktorá kontroluje pôdu v Izraeli. "Medzi nami musí byť jasné, že v krajine niet miesta pre dva národy /Židov a Arabov/...niet iný spôsob ako premiestniť Arabov odtiaľto /z Izraela/ to susedných krajín, premiestniť ich všetkých, nie jednu dedinu a zvyšok by ostal a toto premiestnenie musí byť namierené na Irak, Sýriu a dokonca i Jordánsko. Peniaze sa na tento účel nájdu a len týmto premiestnením budú môcť krajiny absorbovať milióny našich bratov. Neexistuje žiadna iná alternatíva..."

Pred niekoľkými rokmi rabín Avahram Toledano, vedúci židovského hnutia Kach, ktoré založil Meir Kahane viedol v USA a Kanade prednášku. Toledano obhajoval nútené masové vyhnanie Arabov z "veľkého Izraela." Na stretnutí v židovskom centri v Clevelande 14. novembra 1991 povedal, že Arabi by mali byť z Izraela vyhnaní. Na otázku: "Čo by na izraelské vyhostenie Arabov povedali národy sveta?" odpovedal: "Neviem a je mi to jedno. Sme pyšní, že sme Židia a že máme židovský štát."

Napriek jeho netolerantným názorom bolo Toledanovi poskytnuté verejné fórum v prominentných židovských synagógach po celej krajine.

Ani ADL, ktorá je tak ostražitá na každé vyjadrenie skutočného alebo pomysleného rasizmu, ani hlavné clevelandské médiá verejne neprotestovali proti Toledanovým prednáškam. Žiadna židovská skupina neodsúdila rabínove Toledanove odkazy nenávisti, čo by sa určite stalo, ak by kresťanský kňaz obhajoval podobné pravidlá, ktorými by chcel vyhnať Židov z krajiny.

V Toronte povedal Toledano zástupu asi 300 ľudí v Shaari synagóge: "Židovský štát, židovská zem patrí len židovským ľuďom. Niet tu miesta pre ľudí, ktorí neuznávajú židovskú suverenitu." Predstavte si búrlivé protesty hnevu ak by kresťanský kňaz povedal vo veľkom kanadskom kostole: "Kanadský štát, kanadská krajina patrí len bielym Kanaďanom. Niet tu miesta pre ľudí, ktorí neuznávajú bielu suverenitu." Samotný kostol, ktorý by takýto prejav povolil by bol kritizovaný a vylúčený zo spoločnosti.

Toronto je rovnaké mesto, kde bol súdený v Nemecku narodený vydavateľ Ernst Zundel za to, že vydal knihu, v ktorej spochybnil príbeh holokautského vyhladzovania. Zamyslite sa na chvíľu nad pokrytectvom. Pre militantného rabína bolo v Kanade legálnym otvorene volať po vyhnaní Arabov z Izraela, čo je čin, ktorý spôsobí strašné ťažkosti a utrpenie miliónom ľuďom. Pre nežida bolo však zločinom uviesť platný dôkaz o tom, že holokaust nebol tým, za čo ho považujeme.

Jednou z príčin prečo bol Jorge Haider tak značne odsúdený bolo, že to, že vraj sa jeho názory podobali nacistickým. Dvojitý rasový štandard nás tu zastihne opäť.

Pro - izraelská ADL vášnivo propaguje nasledovné: 1. "Moderný Izrael je otvorenou, demokratickou, multirasovou spoločnosťou."
2. "V dodržiavaní izraelských demokratických princípov sú arabským občanom Izraela dovolené všetky práva a privilégiá izraelského občianstva."
3. "Dnes sú arabským občanom v Izraeli poskytnuté všetky práva a sú oprávnení na plnej účasti v izraelskej spoločnosti.."

Ako sa čoskoro dozvieme, táto klamná propaganda je maskovaním hlbokej anti - arabskej diskriminácie, ktorá v sionistickom štáte existuje. Izrael nie je žiadnou demokraciou.
Kdekoľvek kde spolu-existujú etnické skupiny na rovnakom území, ADL je silným zástancom integrovanej spoločnosti v ktorej všetky tieto skupiny môžu fungovať ako sociálne a politicky rovné. ADL podporuje rasovú integráciu, rasovú rovnosť a multikulturalizmus - všade okrem Izraela.

Dr. Oren Yiftachel, izraleský profesor na Ben Gurionovej Univerzite zdôrazdnil, že Izrael nie je demokraciou v rovnakom zmysle slova, ako to je chápané na západe. Je skôr "etnokraciou - zemou, ktorá je kontrolovaná a rozdeľovaná podľa národnostnej príslušnosti." Jeho vlastnými slovami: "Izraelská vláda je spravovaná jednou etnickou skupinou v multi-etnickej realite." Faktory, ktoré robia Izrael "etnokraciou" sú:
1. imigrácia do židovského štátu je povolená výlučne Židom. Asi 2.5 miliónom vyvlastnených Palestínčanov by sa radi vrátilo do vlasti a nie je im to povolené
2.vojenská služba podlieha etnickému pravidlu
3.ekonomická kontrola je založená na rase, náboženstve a etnickej príslušnosti
4.spravovanie pôdy v krajine je riadené spôsobom, podľa ktorého je možné premiestniť pôdu jedným smerom - od Araba Židovi, nikdy nie naopak.

Dr. Uri Davis je židovským učencom a aktivistom, ktorý píše o izraelsko- palestínskom konflikte. Niektoré myšlienky rozvinul a opísal do značných detailov. Názov jeho štúdií a knihy vraví za všetko: IZRAEL: ŠTÁT APARTHEIDU

Všetky frakcie sionistického hnutia - socialistický sionizmus, náboženský sionizmus a pravicový sionizmus - zdieľajú spoločný cieľ; záväzok na vytvorenie a pokračujúcej existencie štátu pre dobro svetových židovských komunít. Nakoniec túto svoju vieru v apartheid pretransformovali zakladatelia do konkrétnej reality. Izrael bol založený ako štát, z ktorého by mali úžitok len Židia, nie ako štát, z ktorého by mali výhody všetci občania - Židia aj Arabi.

Plán OSN pre Palestínu z roku 1947 uvádzal, že každý zo štátov, arabský a židovský, si vyžaduje vypracovanie koncepcie demokratickej konštitúcie, ktorá by garantovala rovnaké ľudské práva pre všetkých. Keďže Izrael nikdy nesplnil tieto požiadavky demokratickej konštitúcie, jeho vláda konala bez akýchkoľvek konštitučných legálnych reštrikcií; schválila legislatívu apartheidu, ktorá uprednosťuje Židov a diskriminuje Arabov vo veľkom merítku. Apartheid v Izraeli uplatňovaný pravidlom "Žid" proti "nežidovi" - skutočne určuje kvalitu denno - dennej existencie pre všetkých, ktorí v sionistickom štáte žijú.

V Izraeli začína rasová diskriminácia pri pôrode. Zákon je postavený spôsobom, pri ktorom je židovské dieťa pri pôrode registrované s izraelským občianstvom. Arabskému dieťaťu nie je pri pôrode uvádzaný štát, jeho občiansky štatút je nedefinovaný.

Aby sme mohli porozumieť izraelským apartheidským zákonom v plnej hĺbke, musíme si najprv uvedomiť, že výsledkom ozbrojeného konfliktu v Palestíne v roku 1948 väčšina Arabov, ktorá obývala územia, ktoré sa stali kontrolované židovskou okupáciou, utiekla alebo bola vyhnaná izraelskou armádou. Izrael nikdy nedovolil vrátiť sa týmto ľuďom späť do ich vlasti.

"Zákon návratu" je jedným z najzákladnejších zákonov Izraela. Legalizuje právo, ktoré je zdedené na základe toho, kto je Žid. Uri Davis poznamenáva: "...na základe tohto zákona majú Židia z celého sveta právo na okamžitú imigráciu, usadenie a občianstvo v štáte Izrael po tzv. absencii 2000 rokov. Na druhej strane, vyvlastneným palestínskym utečencom od roku 1948 a ich potomkom - zhruba 2 milióny ľudí - sú odmietané tieto práva, čím sú porušované medzinárodné zákony a rezolúcie OSN."

Izraelský zákon rozdeľuje potencionálnych uchádzačov o občianstvo do dvoch kategórií: uchádzači, ktorí na základe zákona existujú a sú "prítomní" proti uchádzačom, ktorí NEEXISTUJÚ, čiže sú neprítomní. Dôsledkom tohto legálneho triku je fakt, že všetkým palestínskym Arabom a ich potomkom, ktorí boli nútene vyhnaní v roku 1948, je odmietnuté udelenie izraelského občianstva. Tak to vyjadruje izraelský zákon, keďže sú "neprítomní a neexistujú", nie je potrebné udeliť im občianstvo. Tento zákon sa nevzťahuje na množstvo palestínskych židovských rodín, ktoré v čase nepokojov tiež ušli. Ich občianstvo je garantované na základe "Zákona návratu."

"Zákon o majetku neprítomných" /1950/ bol schválený pred "Zákonom návratu" /1950/. V podstate umožňuje sionistickým zákonodarcom definovať palestínskych Arabov ako legálne neexistujúcich a neprítomných a umožniť ktorémukoľvek Židovi z celého sveta prístup k majetku a pôde, ktorú zanechali utekajúci Palestínčania. Tento zákon sa nevzťahuje na palestínskych Židov, ktorí ušli v časoch vojny v rokoch 1948, pretože ich majetok je garantovaný pod údajným vlastníckym nárokom Biblie.

Nariadenie OSN z roku 1947 garantovalo, že všetci palestínski utečenci a ich potomkovia sú konštitučne oprávnení na izraelské občianstvo. Porušením tohto nariadenia bolo vydanie spomínaných dvoch zákonov, vďaka ktorým sa všetci utečenci ocitli bez domova a bez občianstva. Davis poznamenáva: "Zákon o majetku neprítomných /1950/, ktorý definoval palestínskych Arabov z území, ktoré sa dostali pod izraelskú moc, ako "neprítomných" nielenže im odmieta právo na občianstvo v židovskom štáte, ako to bolo dohodnuté nariadením OSN z roku 1947, súčasne s tým im odmieta právo návratu na ich majetok vo vnútri Izraela. Je dôležité poznamenať, že štatút "neprítomný" je dedičný. Deti "neprítomných" kdekoľvek sa narodili, či vo vnútri alebo mimo štátu Izraela, sú klasifikované ako "neprítomní".

Pre palestínskych Arabov, ktorí po ozbrojenom konflikte v roku 1948 ostali vo vnútri Izraela, druhoradé občianstvo je jediná možnosť.

Mechaniky vlastnenia pôdy v Izraeli je zložitá záležitosť, ďaleko za rámec tohto článku. Čo nás zaujíma, sú spôsoby a dôsledky sionistických pravidiel a zákonov ohľadne správy majetku. Nežidia a teda hlavne Palestínčania boli /až do nariadenia Najvyššieho súdu z marca 2000/ vylúčení zo spravovania a kultivácie pôdy na 92.6% Izraela. V niektorých oblastiach sú Arabi odsúdení na život v getách a nie je im dovolené žiť v komunitách postavených výlučne pre Židov.

Ohľadne prídelov pozemkov v Izraeli, Knesset Shulamit Almi to zhŕňa : "...akákoľvek osoba, aj keby bola židovským príbuzným nesmie byť v tejto krajine farmárom, aj keď je občanom." Toto je realita, ktorá ostáva skrytá za ideologickou fasádou "sionistického socializmu" a ktorá stále platí napriek rozhodnutiu Najvyššieho súdu z 8. marca 2000.

Organizácia Histadrut je okrem federácie sionistických odborových organizácií aj druhým najväčším zamestnávateľom v Izraeli /po štátnom sektore/ a kontroluje značnú časť izraelskej ekonómie: korporácie, firmy, banky, industriálne koncerny... Kibutz a moshavim sú hlavne poľnohospodárskymi usadlosťami a spadajú tiež pod jej dozor.

Pred rokom 1960 bolo členstvo v Histadrute povolené len Židom. V roku 1960 bolo členstvo rozšírené pre palestínskych Arabov, ktorí mali izraelské občianstvo. Na desiatom zasadaní Histadrutu v roku 1966 bolo jej meno následne zmenené zo "Všeobecná federácia hebrejských robotníkov v krajine Izrael" na "Všeobecná federácia robotníkov v krajine Izrael." Zrejme na vonkajší tlak typu "čo na to povie svet" iné firmy tiež v hierarchii Histradrutu vykonali zmeny za účelom rasovo tolerantnejšieho a multikulturálnejšieho vzhľadu.

Ako Davis poukazuje tieto zmeny boli sotva kozmetické a ich účelom bolo ukázať verejnosti, že Histadrut je demokratickou organizáciou, kde Arabi a Židia fungujú ako rovní.

Davis ukazuje, že princíp legálneho vyčlenenia nežidov je zjednocujúcou normou, ktorá je prestúpená v celej hierarchii inštitúcií Histadrutu, jej korporácií a podnikov. Nežidovské členstvo v moshavime a kibutze je nemožné vďaka dvom hlavným prekážkam. Prvou je, že pôda moshavimu a kibutzu je právne definovaná ako pôda, ktorá je pod úplným vlastníctvom "židovských ľudí." Druhou je fakt, že členstvo si vyžaduje schválenie NIR: Družstevnej spoločnosti pre usídľovanie hebrejských robotníkov. Všetky kibutze a moshavimské poľnohospodárske usadlosti v Izraeli fungujú ako dcérske spoločnosti NIR. NIR je ústavne obmedzený na podporovanie osídľovania len hebrejských robotníkov.

Židovský učenec Ian Lustick zdôraznil, že izraelská armáda je segregačnou inštitúciou. Väčšina moslimských Arabov, ktorí tvoria značnú väčšinu izraelských arabských občanov neslúži v armádnych zložkách - nie sú povolaní a nie je im povolené slúžiť ani ako dobrovoľníkom. Toto má dôležité sociálne následky. V Izraeli je účasť v armáde nevyhnutný predpoklad k sociálnemu postupu a mobilite. Vyčlenením z armády sú vyčlenení z hlavných tepien sociálneho pokroku.

Robotnícka strana Izraela zastáva egalitársku socialistickú ideológiu. Západní čitatelia sa nikdy nedozvedeli o jej apartheidských praktikách segregácie izraelských Židov a Arabov do dvoch rozdielnych sektorov. Ako izraelskí učenci Israel Shahak a Norton Mezvinsky správne poukazujú, takýto návrh spolupráce politických strán by bol v USA považovaný za antisemitský.

Všetky izraelské apartheidské zákony a praktiky, ktoré diskriminujú Arabov sú v rozpore s Balfourskou deklaráciou a Nariadením rozdelenia OSN z roku 1947. Obidva dokumenty jasne nariaďujú, že nemal by byť uzákonený žiadny zákon, ktorý by porušoval občianske, ekonomické, politické a náboženské práva nežidovských komunít Palestíny.

Všetky tieto diskriminačné praktiky sú súčasťou oficiálnej sionistickej politiky, čím jasne dokazujú snahy ADL zľahčiť izraelský rasizmus a apartheid. Z ich webovej stránky si môžete túto lož prečítať: "Izraelskí Arabi sú v reálnom živote diskriminovaní, nie je to však výsledkom oficiálnej politiky."

Vo februári 2000 prezident Bush mal prejav na Bob Jones University v Južnej Karolíne, ktorá sa stavia proti medzirasovým manželstvám. Za toto bol široko kritizovaný tými, ktorí považujú takéto praktiky ako príklad rasovej neznášanlivosti a pán Bush nakoniec vyjadril poľutovanie, že verejne neodsúdil školu za takéto jej pravidlá.

Kresťania a Moslimovia si v Izraeli nemôžu brať Židov a ak si ich zoberú kdesi inde, ich manželstvo nie je rabínskym súdom Izraela uznané. Opozícia etnickým miešaným manželstvám medzi Židmi a nežidmi je charakteristická v pro - sionistických komunitách na celom svete. Konzervatívne hnutie judaizmu, najväčšia zložka náboženstva, sa oficiálne stavia proti miešaným manželstvám medzi Židmi a nežidmi.

Tieto snahy sú v mnohých prípadoch rasovo motivované. Podľa významného rabína vo Francúzsku Reného Sirata, "...rasové miznutie francúzskych Židov je pre ich komunitu najväčšou hrozbou..." Rabín Sirat tiež tvrdí, že "existujú dva spôsoby na vyhladenie Židov: radikálna metóda - koncentračné tábory a teroristické útoky alebo pomalá metóda - miešané manželstvá..." V snahe udržať si rasový make up francúzskych Židov, rabín Sirat odmieta náboženské konverzie nežidovských príbuzných.

Tu však prichádza do hry pokrytecký rasový dvojitý štandard našej spoločnosti. Prezident Bush bol kritizovaný za to, že mal prejav na kresťanskej univerzite, ktorá sa stavia proti miešaným manželstvám, médiá a politici sa neodvážia kritizovať akúkoľvek verejnú osobu, ktorá sa stavia za práva Izraela alebo konzervatívnej židovskej viery, kde zákaz medzirasových manželstiev je oficiálnou politikou.

Rasový dvojitý štandard dokonca nakazil aj najsvätejšie miesta súčasnej americkej spoločnosti - Americké múzeum holokaustu vo Washingtone. Riaditeľ výskumného ústavu múzea Michael Berenbaum potvrdil, že jedným z cieľov múzea je zdôrazniť evolúciu absolútneho nacistického zla od "neslávnych norimberských zákonov až k zavedeniu segregácie, ekonomickej konfiškácie a apartheidu..."

Už sme videli, že praktiky ako segregácia Židov a Arabov, ekonomická konfiškácia arabských majetkov a praktiky apartheidu sú vnútornou súčasťou izraelskej minulosti a súčasnosti. Napriek tomu múzeum oslavuje Izrael ako "významný triumf." Berenbaum píše: "Zrod štátu Izrael bolo najpozitívnejším dôsledkom holokaustu."

III. časť (dokončenie) nabudúce

 

 

Paul Grubach: Israel, Sionism and Double Racial Standard