20.09.2009

Koncom roku 1949 som bol zamestnaný na lodi, prevážajúcej Židov z Marseilles do Haify.  Židia z arabských krajín boli v prednej časti lode, Európski Židia vzadu.  Európski Židia ma pokladali za čudáka, pretože som mal americký pas a mohol som zostať v krajine medu a mlieka.  Istý muž mi ponúkal za ženu svoju dcéru - čo značilo, že aj on by mohol žiť v krajine medu a mlieka.  Celkom dobre som sa naučil po hebrejsky, ale životná skúsenosť ma zradikalizovala, i naďalej radikalizovala a taky som aj zostal.

Neskôr som sa od človeka, ktorý riadil tábor utečencov v Nemecku,
dozvedel, že väčšina Židov chcela íst hocikde inde, len nie do Palestíny. Ale boli nútení tam íst, inak by boli prišli o podporu.  Veľmi skoro som pochopil, že v zničených arabských dedinkách a mestečkách, čo som videl, je veľmi zlá situácia a že celý sionistický projekt - bez ohľadu na často aj zištnú povahu arabského odporu voči nemu - je veľmi nebezpečným pokryteckým klamom.

Vytvorenie štátu zvaného Izrael viedlo k priepasti.  Židia z Poľska nemali nič spoločné so Židmi z Nemecka a obe skupiny mali veľmi ďaleko k Židom z arabského sveta.  Najdôležitejšia je národná príslušnosť, nie náboženská. Židia v Izraeli, zvlásť nemeckí, sa v prvej generácii sami getoizovali podľa národnej príslušnosti, kde potom militarizovaná kultúra vyprodukovala nový druh obyvateľstva - sabras, čo je v podstate anti-intekeltuálna osobnosť, úplne odlišná od toho, čo skorí sionisti, ktorí boli zväčša socialistami, poučujúcimi o ušľachtilosti práce, očakávali, že sa vyvinie. 

Veľká väčšina Izraelčanov vôbec nie je židovská v kultúrnom zmysle, len veľmi zriedka sú socialistickí v hocijakom zmysle a ich denný život v Izraeli sa veľmi nelíši od života niekde v Chicagu alebo v Amsterdame.  Jednoducho neexistuje žiadny racionálny dôvod, ktorým by bolo možné odôvodniť potrebu vzniku tohto štátu.
Výsledkom tých snáh je malý štátik s vojenskou etikou, ktorá preniká do všetkých oblastí izraelskej kultúry a politiky a ovplyvňuje hlavne reakciu Izraela na Arabov, žijúcich medzi nimi a tesne za hranicami. 

Už od samého začiatku bola ideológia skorých sionistov - sionizmus pracujúcich ako aj pravicový revizionizmus, s ktorým prišiel Vladimír Žabotinský - poznačená oddanosťou násiliu, mylne označovanému za sebaobranu a vyloženej histérii. Sionizmus ako transcendentná idea absolútne nemá opodstatnenie, pretože Židia sa od seba neprekonateľne líšia podľa národnej príslušnosti.

Čo siomizmus potvrdil - ak je nejaké potrvdenie vôbec potrebné - je to, že pri formovaní dejín zohrávajú náhody dôležitejšiu rolu, než by sme si želali.  Mali sme tu intelektuálne kaviarničky, vo všetkých kľúčových mestách - Viedeň na prelome 20. storočia alebo Dolná východná strana New Yorku pred I. svetovou vojnou - plné neuveriteľne tvorivých ľudí, plných nápadov a túžiacich po budúcom zlatom veku.  Nápady - dobré, zlé aj indiferentné - vtedy prekvitali.  V tejto intelektuálnej atmosfére sa zrodil sionizmus.

Lenže ten vyprodukoval Spartu, traumatizujúcu túto na kúsky podelenú oblasť, ktorú rozdelili po rozpade Otomanskej ríše počas I. svetovej vojny, čo viedlo k Versailleskej zmluve a k vytvoreniu moderného Blízkeho východu.  Štát Izrael sa vždy spoliehal len na vojenské riešenia politických a sociologických problémov s Arabmi.  Dôsledkom je trvalá mobilizácia.

A čo je ešte rušivejšie pre mier a stabilitu na rozsiahlom  Blízkom
východe je fakt, že sionizmus mal kvôli bezpečnosti svojho národného projektu, realizovaného v podobe štátu Izrael, vždy simbiotický vzťah s nejakou veľmocou.  Pred rokom 1939 to bola Británia, v 50-tych rokoch Francúzsko.  A od konca 60-tych rokov prežíva Izrael vďaka prúdu amerických zbraní a finančných prostriedkov a to ho povzbudzuje živiť strach z anihilácie - čo je sotva pravdepodobné, keďže vlastní jadrové zbrane.  Lenže dôležitosť Izraela siaha ďaleko za fantázie niekoľkých vzdelancov.  V americkej zahraničnej politike dnes zohráva oveľa dôležitejšiu rolu preto, lebo Sovietsky zväz už neexistuje a Blízky východ vyvoláva strach taký podstatný, že to mobilizuje kongres a americkú verejnosť. 

Ako vo svojich memoároch napísal George Tenet, bývalý šéf CIA:
"Do toho relatívne malého kúska zeme sa investujú najväčšie nádeje a najhoršie strachy." Ja osobne som veľmi realistický - a pesimistický - pokiaľ ide o eventuálne verbálne dohodnuté, pokojné riešenie krízy medzi Palestínou a Izraelom.

Berúc do úvahy rozsiahlosť zmien, aké by si to vyžadovalo, súčasná
situácia vedie k najchmútnejším záverom.  Napokon, počet Arabov, žijúcich pod izraelskou kontrolou, čoskoro prevýši židovskú populáciu, čo povedie k tomu, že v židovskom štáte bude Židov len menšina!  Tento fakt vyvoláva v izraelskej politike veľkú nevôľu a je príčinou toho, že bývalí expanzionisti menia názor a vedie to k čoraz väčšej internej kontroverzii.

Ani sa nestane to, aby bola nejaká administratíva vo Washingtone
diplomaticky ochotná vyriešiť to, čo sa nikto neopovážil od roku 1947, konkrétne: donútiť Izrael ku spravodlivému mieru s Arabmi.  A ani nikdy nedôjde k dvojštátnemu riešeniu.  Ale židovská populácia bude pravdepodobne aj naďalej upadať a ak dostatočne poklesne, možno demografia bude rozhodujúcim faktorom.  A navyše, Izraelčania sú odborne vzdelaní a tí, čo majú nejakú odbornosť majú možnosť pobrať sa niekam inam a aj to robia.

Hoci v Izraeli žijú aj ortodoxní Židia, izraelská masová kultúra sa nijako nelíši od konzumu hocikde inde; v mnohých podstatných črtách platí, že v niektorých štvrtiach Brooklynu alebo Toronta sa nachádza viac judaizmu, než na väčšom území Izraela.  A dokonca aj ortodoxní sa možno čoskoro rozhodnú zanechať za sebou neistotu a ťažkosti, postihujúce tých, čo žijú v krajine, ktorá je súčasťou nanajvýš nestabilného regiónu. Sú tu, samozrejme, aj triezvi a pomerne rozumní Izraelčania, ktorý často citujem, ale americkú politiku budú determinovať faktory, ktoré s týmito nič spoločné nemajú.  Pretože, žiaľ, rozumní Izraelčania predstavujú
príliš majú menšinu.

(krátené)
Gabriel Kolko, popredný historik a autor niekoľkých kníh
Counter Punch: "Israel: A Stalemated Action of History"
http://www.counterpunch.org/kolko08252009.html