31.08.2009

Torontský denník Sun prináša článok, kde samotní príslušníci imigrantských menšín vyslovujú nespokojnosť s dávnym nápadom kanadskej vlády pobádať novoprišlých imigrantov uchovať si svoju vlastnú kultúru, svoj jazyk, vierovyznanie a hodnotový systém.

Zubár, poslanec a bývalý politik Gordon Čong, ktorý má čínsky pôvod, hovorí, že toto rozhodnutie vlády občanom čínskeho pôvodu umožňuje žiť v komunitách, v ktorých môžu žiť, pracovať, nakupovať, čítať, zabávať sa a dostávať sa k sociálnym službám v komunitách, podobajúcich sa na ghetá, ktoré sa dnes vyskytujú na niekoľkých miestach v Toronte.  Niektorí z nich ani nikdy nemusia vyjsť von z tých komunít a ochutnať život mimo nich. 

A keďže do Kanady ich prichádza čoraz viac, vytvárajú sa tu akési sub-kultúry, schopné prežívať v izolácii a takáto seba-segregácia má aj veľmi negatívnu stránku.  Takí ľudia sa potom ľahko stávajú obeťami zločineckých gangov (z vlastných radov), bezcharakterných politikov, snažiacich sa kúpiť hlasy a mnohých iných. 

Aj Gurmuch Singh, kanadský korešpondent indicko-ázijskej spravodajskej služby, si všíma tieto negatívne stránky multikulturalizmu a hovorí, že  imigranti si so sebou prinášajú etnické nezhody z domovských krajín, ktoré potom v hostiteľskej krajine prerastajú do veľkých problémov. Denník Sun na záver píše, že je načase, aby všetky úrovne riadenia v krajine znovu prehodnotili “multikulturalizmus“, ktorý očividne vôbec neplní svoju funkciu, keďže jeho pôvodným zámerom bola unifikácia kultúr a nie “multikultúrna” spoločnosť, kde sa každý stýka len s tým, koho si vyberie.

Lenže toto je zase len zavádzanie a odvádzanie pozornosti od hlavného problému.  Nikto nechce priznať, že samotná idea “unifikácie odlišných kultúr” je chybná a praxi nikdy nemôže fungovať tak, aby boli všetci spokojní.  Pretože len samotný dlhodobý pobyt v cudzej krajine, systematická výchova už odmalička, ani dlhodobý kultúrny vplyv nedokáže od základu zmeniť povahu človeka.  I keď niektorí jednotlivci navonok pôsobia dojmom, že sa hostiteľskej kultúre prispôsobujú, v duchu stále inak zmýšľajú a to je vždy len otázka času, kedy sa ich pravá povaha vynorí na povrch. 

Toto je zvlášť markantné v čase nejakej krízy - v takých krajinách ako sú Spojené štáty, kde už dvesto rokov žijú vedľa seba belosi a černosi.  Keď je nejaká oblasť v ohrození, napríklad záplavami, nikdy nevidíte, že by aj černosi prikladali ruku k dielu a stavali provizórne hrádze spolu s bielymi.  Tí sa vždy niekde zašijú a hľadajú príležitosť okradnúť svojich neprítomných susedov alebo sa vlámať do opustených podnikov.  A život v pomiešanej spoločnosti nie je veru žiadna slasť ani v časoch pokoja.

Politický vedec z Harvardu Robert Putnam po rokoch štúdia multikultúrnych komunít dospel k názoru, že čím viac rozmanitosti ľudia v živote zažívajú, tým sú nešťastnejší.  V multikultúrnych komunitách majú ľudia tendencie uzatvoriť sa do seba a strániť sa ostatnej komunity.  Nedôverujú ľuďom z cudzích etník, správajú sa ako korytnačky, vťahujúce hlavu do panciera, čo potom značne znižuje kvalitu života.  Putnam vraví, že ľuďom, žijúcim v homogénnych komunitách, sa rodia zdravšie deti, ktoré sú šťastnejšími osobnosťami, cítia sa v živote istejšie, preto sú aj lepšie vzdelané a potom oveľa dlhšie žijú a sú šťastnejšie.  Vraj v takých spoločnostiach aj demokracia a ekonomika lepšie funguje.

Profesora Putnama dnes pozývajú prednášať popredné univerzity, takí sú ľudia vďační, že sa konečne objavil niekto, kto hovorí aspoň čiastočnú pravdu.  Ale nik nemá odvahu povedať, že ten veru žiadnu Ameriku neobjavil.  Obyvateľstvo európskeho pôvodu si toto uvedomuje už od samého začiatku, ale to medzitým odsunuli do kúta a nechávajú ho tam za trest kľačať, pretože sa opovážilo stavať proti týmto samozvaným pánom neba i zeme a odmietať ich predstavy o budúcom svete.

V multikultúrnych spoločnostiach sa prehlasuje, že rasizmus sa v žiadnom prípade nesmie tolerovať, pritom však otvorene pestujú neobjektívny rasizmus voči bielej rase.  Mexikánci, prichádzajúci ilegálne na územie Spojených štátov a americkí černosi na verejnosti často vykrikujú, že bielych treba vyvraždiť, ale to v médiách nikto nekritizuje.  O čoraz častejších rasových útokoch na bielych sa vôbec neinformuje.  Za týmto správaním je jednak strach redaktorov, že keď sa týmto zviditeľnia, farební si ich vezmú na mušku, ale závažnejšie sú tvrdenia popredných osobností, ktoré farebným poskytujú teoretickú základňu pre hrubé násilie voči bielym.

Napríklad Noel Ignatiev, bývalý profesor na Harvarde, ktorý teraz učí umenia na umeleckej škole v Massachusetts, celé roky študentom zdôrazňoval: "Kľúčom k riešeniu sociálnych problémov našej doby je odstránenie bielej rasy."  Iní usmerňovači verejnej mienky prehlasujú, že cieľom šírenia teórie o odstránení bielej rasy nie je súlad medzi rasami, ale vyvolanie triedneho boja.  Vraj tým sa nahlodajú piliere kapitalizmu v krajine.  Hlavnou úlohou je dať dohromady menšinu, ktorá dokáže dosiahnuť, že nikto nebude chcieť byť biely. 

Konzervatívny sociálny kritik David Horowitz píše: "Štúdie o černochoch velebia čiernych, štúdie o tmavých Mexikáncoch velebia tmavých Mexikáncov, feministické štúdie velebia ženy.  A štúdie o bielej rase útočia na belochov ako na zlo." Nikita Chruščev, ktorý sa dostal k moci po Stalinovi, povedal západným poslucháčom: "My vás pochováme!"  Ale to bol aspoň poctivý nepriateľ.  Lenže učebné osnovy môžu zničiť národ efektívnejšie, než takýto otvorený nepriateľ, pretože proti vnútornému rozkladu je veľmi ťažké bojovať.  Idey multikulturalizmu, transnárodného pokroku, neobmedzovaná imigrácia, "politicky správne" mediálne kampane, súdy a učebné osnovy zabraňujú krajinám účinne sa brániť proti skaze zvonka.  A každá totalita si vždy vyvolí nejakú "triedu zloduchov", ktorú potom viní za všetky neduhy spoločnosti. 

V prípade multikulturalizmu je to biela homogénna rasa, ktorá ako jediná by bola schopná ubrániť sa voči ich plánom, preto sú odhodlaní ju zlikvidovať.  Na tú a na "biely rasizmus", teraz zvaľujú všetky spoločenské nedostatky.  Je sa čo čudovať, že farebným imigrantom na území Ameriky a Európy čoras viac rastie spupný hriebenok? Švédska radikálna feministka Joanna Rytelová v článku pre denník Aftonbladet napísala, že jej sa veru nikdy nenarodí biely človek.  A štátny prokurátor Goran Lambertz takto vysvetľoval, prečo toto nemožno kvalifikovať ako rasizmus: "Účelom zákona, ktorý zakazuje podnecovanie etnickej nenávisti, je právna ochrana rôznorodých menšín a vyznavačov odlišných náboženstiev.  To neplatí v prípade, keď sa nejakí ľudia sami o sebe vyjadrujú kriticky a znevažujúco."  Ale čo pán prokurátor (ak je vôbec beloch) povie v prípade, keď sa z takýchto zápalistých "bielych"
feministiek vykľujú osoby cudzieho, napríklad židovského, pôvodu, čo sa tak často stáva?  Žijeme vo svete dokonalej klamlivej ilúzie.

Nórsky autor v dolu uvedenom článku píše, že Švédi teraz hromadne opúšťajú svoju krajinu, dokonca ešte vo väčších počtoch, než ako keď ich z krajiny hnala von neúroda a bieda.  Teraz utekajú preto, lebo ich vo vlastnej domovine prenasledujú a systematicky pripravujú o vlastnú krajinu a kultúru.  Štát nerobí nič preto, aby vlastné obyvateľstvo ochránil pre násilenstvami cudzích a každý kritický výrok a protesty opozície voči oficiálnej politike sa hodnotí ako "rasismus".  Ako sa mohlo stať, že situácia sa v civilizovaných krajinách takto vyvinula?  Veď Abrahám Lincoln - ten zvelebovaný "osloboditeľ otrokov" - kedysi povedal: "Takže poviem len toľko, že nie som - a ani som nikdy nebol - za presadzovanie nejakej sociálnej a politickej rovnosti bielej a čiernej rasy; že som nikdy nebol a nie som za to, aby sa černochom umožnilo voliť, dostávať sa do sudcovských porôt alebo do riadiacich funkcií, ani za to, aby mohli uzatvárať manželstvá s bielymi.

 A k tomu ešte dodám, že medzi bielou a čiernou rasou sú telesné rozdiely, čo podľa mňa bude vždy zabraňovať tomu, aby tieto dve rasy mohli žiť spolu podľa zásad sociálnej a politickej rovnosti." (Štvrtá diskusia so Stephenom Douglasom v Charlestone, Illionis, dňa 18. septembra 1858).

Budúce pokolenia budú tento nedávny vývoj v Amerike a v Európe považovať za dôsledok pôsobenia číreho zla v našich spoločnostiach.  A koho budú zato preklínať?  Tých, čo s tými nápadmi prichádzali, tých, čo sa nimi nechali zaviesť a napomáhali ich uskutočňovať v praxi - alebo tých, čo sa len nečinne prizerali a neboli schopní postaviť sa na odpor a ubrániť si svoje dedičstvo? Niet pochýb, že západná hemisféra za toto veľmi trpko zaplatí.

Pavol Hriňovský, Kanada
komentár k článkom:
Toronto Sun: “Time to rethink multiculturalism”
http://www.torontosun.com/coímment/editorial/2009/08/16/10476011-sun.html
National Policy Institute: “A Smart Solution to the Diversity Dilema”
http://www.nationalpolicyinstitute.org/2009/08/19/aq-smart-solution-to-the-diversity-dilema
Fjordman: “Caucasophobia - the Accepted Rasism”
http://www.globalpolitician.com/22564-multiculturalism
Fjordman: “Why Transnational Multiculturalism is a Totalitarian Ideology”
http://www.globalpolitician.com/22951-multiculturalism