Pokiaľ ide o mňa, skôr by som veril báchorkám z Talmudu, než tomu, že psychoanalýza sa zakladá na pravde. Sigmund Freud bol šarlatán, i keď išlo o úspešného šarlatána. Nič také ako "id","ego" alebo "super-ego" neexistuje; tie koncepty sú vyumelkované alebo prinajmenšom neoveriteľné. "Oidipovský komplex" - tak veľmi používaný freudovskými pochábľami, že vraj chlapec chce mať sex s vlastnou matkou a otca vníma ako rivala - v skutočnosti vôbec neexistuje.

Psychoanalytici tvrdia, že tento komplex je tak hlboko zakorenený, že nie je ľahké ho študovať. Vraj je to súčasť nášho nevedomia, takže ľudia si to neuvedomujú, keď pôsobí. Lenže toto samo seba vyvracia; veď keď argumentujeme tým, že je natoľko archaický a mentálne potláčaný (že ľudia si ho vôbec neuvedomujú), v tom prípade by ho predsa nemohli odhaliť ani freudovskí čudáci s fixnými ideami. Veď ak je to súčasť primitívneho inštinktu, ako môžeme nájsť dôkaz, že naozaj existuje?

Nikde na svete sa freudovská psychoanalýza neujala tak dobre, ako v Spojených štátoch. Podľa môjho názoru je za tým snaha zviditeľniť sa; psychoanalytici písali o "hlbokej analýze" preto, lebo tak si mohli zabezpečiť živobytie. A pre pôvodného psychoanalytického šarlatána - ktorý akosi "objavil" také fakty o ľudskej mysli, na aké neprišiel žiadny mysliteľ počas predchádzajúcich tisícročí - platí to isté. Freud bol žid, ktorému by sa nikdy nebolo podarilo presláviť sa, keby bol zostal len obyčajným lekárom.

Ale žiaľ, niektorí psychológovia - ktorí by si mali uvedomovať, ako sa veci majú -stále ešte aspoň čiastočne používajú psychoanalýzu vo svojich publikáciách a vo výskume. Uznávajú túto pseudovedu, hoci by ju mali označovať za nevedeckú. Preto DSM (Diagnostic and Statistical Manual - publikácia Americkej psychiatrickej asociácie) - vymenúva niekoľko "onemocnení", ktoré neexistujú nikde inde len v mysliach zavedených psychoanalytikov. Kdeže sú dôkazy, pokiaľ ide o ti bizarné teórie? Ako ich môžu uznávať, keď nie sú empirické? Ako je možné, že nikto za tisíce rokov s ničím podobným neprišiel - až kým sa nedostavil "veľkolepý objaviteľ nevedomej mysle" a nezačal vytrubovať tie šialené pojmy o vagíne so zubami?!

Podľa "oidipovského" bľabotu chlapec musí prekonať tendencie ku krvismilstvu matka/syn, aby mohol dospieť na psychicky dobre prispôsobeného dospelého. Psychoanalytici tvrdia, že mnohé sociálne problémy sa zakladajú práve na tomto komplexe. Lenže takáto forma krvismilstva sa v živote len veľmi zriedka vyskytuje. Najčastejšou formou je vzťah otec-dcéra, brat-sestra, starý otec-vnučka, kde je zakaždým iniciátorom muž. Ľudia by boli zhrození, keby sa zrazu objavilo krvismilstvo matka-syn. A ktorý mladý muž by chcel mať pohlavný styk s vlastnou matkou?

Taká scéna by bola šokujúca, ale psychoanalýza, proti ktorej sa nikto nestavia, tlačí svoje naivné pojmy do psychiatrie, psychológie a iných oblastí, kde sú ľudia zatiaľ príliš neuvedomelí, aby vedeli odhaliť klam.
Istý všeobecne používaný slovník (The Random House CollegeDictionary) definuje "oidipovský komplex" ako "nenaplnenú túžbu dieťaťa po pohlavnom ukojení prostredníctvom rodiča opačného pohlavia, zvlášť túžbu syna mať pomer s vlastnou matkou. To predstavuje najprv stotožňovanie sa a neskôr nenávisť, prejavovanú k rodičovi rovnakého pohlavia, ktorého dieťa chápe ako rivala."

Mysleli by ste si, že redaktori slovníka by hádam mali vedieť, že väčšina synov miluje svojich otcov a vôbec si neželajú - či už podvedome, nevedome alebo pred tým, než dozrejú - zbaviť sa jeho prítomnosti. Slovník ďalej odporúča pozrieť si Elektra komplex, čo je zase "nenaplnená túžba dcéry mať pohlavný styk s otcom". Očividne, podobne ako modrá pre chlapcov a ružová pre dievčatká, nemôžete mať oidipovský komplex bez toho, aby ste to zároveň nezaťažili aj predstavou Elektry!

Rodičia, dávajte si pozor! Skúmajte svoje deti, či nemajú oidipovské príznaky! Či chlapec nemá túžbu vkladať svoju vlastnú "konštrukciu" na matku, ktorá penis nemá, lebo jej ho odhryzli a dievča zase, či nezávidí penis mužskému pohlaviu. A bolo by len férové, keby ste celú záležitosť ešte viac skomplikovali a poukazovali na neschopnosť rodičov, keby ste prišli aj s pojmom závisti klitorisu.

Psychoanalýza je nevedecká. Jej teórie a dohady nie sú založené na pozorovaní alebo na experimente. Tá dnes už predstavuje prekážku pokroku v sociálnych vedách. Teraz je to už sociálna pliaga. Spoločnosti sa bude oveľa lepšie dariť bez jej bizarných fikcií, splodených pri sedení v kresle.

John Flemming, Pravda: "Is Psychoanalysis Pseudoscientific Quackery?"
http://english.pravda.ru/science/mysteries/
106563-Psychoanalysis_Pseudoscientific-0

Súvisiace:
Otec propagandy:  Edward Bernays