30.01.2010

V časoch globalizácie, ktorá svojimi zhubnými kozmopolitnými, kartelovými a multikultúrnymi účinkami pôsobí  negatívne na všetky národy sveta, ba ich ohrozuje na existencii, je potrebné lepšie začať monitorovať prejavy tých, ktorí globalizácii zasvätili svoj slávny a produktívny život v rôznych „filantropických“, „humanistických“ a „ľudomilných spolkoch“.

Dvadsať rokov po tzv. „Nežnej revolúcii“ boli slobodomurári a ich protiprírodné myšlienky  dekriminalizované v Čechách i na Slovensku. 17. november 1989 bol najvýraznejším víťazstvom slobodných murárov od čias Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie z roku 1789. Sedemnásteho novembra 1989 totiž slobodomurári vyhrali dvakrát:

1) Počas obdobia predošlých štyridsiatich rokov starostlivo sledovali, raz z bezpečnej vzdialenosti (Brežnev, Gorbačov), inokedy z nebezpečnej blízkosti (Stalin) fungovanie ich byrokratického Molocha zvaného „komunizmus“. Zistili, že nimi dosadení ľudia do ústredných výborov komunistických strán vo východnom bloku neboli vždy a za všetkých okolností ovládateľní a manipulovateľní, dokonca sa dokázali vzoprieť i proti nim samotným (Stalin). Slobodní murári preto 17. novembra vyhrali po prvý raz, keď sa zbavili svojho dieťaťa, nad ktorým strácali kontrolu. Pokus bol dokonaní. Experimentátori sa rozhodli opustiť laboratórium.

2) Slobodní murári však 17. novembra 1989 vyhrali, bohužiaľ, takpovediac, jedným vrzom i druhý raz. V roku 1968, poučení, že nimi dosadení diktátori im v minulosti odopierali poslušnosť (Gottwald, Stalin) a zhrození z hospodárskych, surovinových a energetických otrasov v západnej Európe zo sedemdesiatych rokov, zinscenovali „popúšťanie“ pomerov v Československu, zaranžovali „Pražskú jar“ a pracovali na Poučení z krizového vývoje ve straně a společnosti po XIII. sjezdu KSČ až ho napokon schválilo plenárne zasadanie ÚV KSČ 11. decembra 1970. Paralelne s týmto dokumentom sa slobodní murári pripravili na pochovanie svojho byrokratického Molocha v Európe zvaného komunizmus a jeho pohreb naplánovali na predposledné desaťročie dvadsiateho storočia. Sedemnásteho novembra 1989 teda slobodní murári otvorili nový trh pre západný kapitalizmus v strednej a východnej Európe, ktorý po krízach zo sedemdesiatych rokoch v západnej Európe kolaboval (východnú Európu slobodní murári „otvárali“ osamostatnením Ukrajiny z 24. augusta 1991 a definitívne „otvorili“ oranžovou revolúciou z novembra 2004; strednú Európu „otvárali“ Poľskom od roku 1980, jedine protiboľševická revolúcia v Maďarsku z 1956-ho roku bola neplánovaným, samovoľným, národným povstaním hrdých Maďarov – všetky zvyšné „farebné revolúcie“ po 89. roku boli revolúciami „podľa plánu“ nového svetového poriadku, viď ich súhrn na wikipédii http://cs.wikipedia.org/wiki/Barevn%C3%A9_revoluce ).

Za dvadsať rokov Slovensko a Českú republiku vyrabovali a vykradli nenažraní žráči západného kapitalizmu, vyťažili suroviny, z miestneho obyvateľstva spravili anektovaním  nášho územia k svojej mocensko-ekonomickej štruktúre Európskeho hospodárskeho spoločenstva, lacnú pracovnú silu (rozumej „otrokov“ nižšej kategórie Gójimov), z našich žien spravili prostitútky pre západných Negójimov a bankových maklérov všetkých sort.

Poslednou navodenou hospodárskou krízou, ktorej dôsledky pociťujeme dodnes, sa „mocipánom“ darí otriasť poslednými zvyškami tradície zachovanej aj po 89. roku v bývalých krajinách východu strednej Európy. 
A presne v tomto duchu, v duchu pochovávania starého svetového poriadku, v ktorom rodina ako základná spoločenská, ekonomická, genetická a reprodukčná jednotka pozostávala z muža, ženy a detí, vystúpil 22. septembra 2009 rektor Prešovskej univerzity, René Matlovič pred akademickú obec s príhovorom z príležitosti otvárania akademického roku 2009/2010.

Vo svojom príhovore Matlovič zdôraznil, že pod vplyvom krízy sa „trh práce mení“, teda vyžaduje väčšiu flexibilitu od tých, ktorí naň vstupujú. Pretlmočené z jazyka slobodomurárskeho to znamená, že flexibilizácia trhu práce povedie k absolútnemu rozbitiu tradičnej rodiny pre potreby trhu. Ľudia bez záväzkov sú schopnejší a ochotnejší častejšie meniť miesto práce a jej zameranie, keďže práca sa z „dlhodobej činnosti na dobu neurčitú“ mení na „činnosť krátkodobú až sezónnu na dobu určitú“. Ak chcete flexibilizovať trh práce, ktorý v rámci EÚ vďaka nehomogénnemu rozloženiu stavu mechanizácie, automatizácie a kybernetizácie výroby potrebuje presun pracovnej sily („špinavá“ priemyselná výroba sa pritom práve kvôli dopadom na životné prostredie presunula po 89. na „východ“), rozbite rodinu – heterosexuálom ukážte, že promiskuita je v móde a podporte homosexuálov, bisexuálov a transvestitov. Azda v tomto sú študentom Prešovskej univerzity podľa jej rektora Matloviča pripravení podať ruku „skúsenejší členovia akademickej komunity“?

Rektor Matlovič ďalej spomenul, že predošlý rok univerzity sa niesol v duchu „komplexnej akreditácie“: „Akreditačná komisia potvrdila mnohé návrhy, ktoré už predtým formulovala evalvačná komisia EUA.“ Podľa Konrada Paula Liessmanna, autora eseje Teorie nevzdělanosti, sú práve nekonečné evalvačné procesy nástrojom EÚ ako podriadiť slobodné bádanie na univerzitách vykalkulovaným cieľom „kohosi“ (eurokomisarenn?) a pripraviť univerzity tak o „autonómiu“, o ktorej sa čoraz častejšie v súvislosti s budovaním (pozor, už nie nových a svetlejších zajtrajškov, ale) tzv. „vedomostnej spoločnosti“, básni. Zrušeniu univerzitnej univerzálnosti a samostatnosti sa rektor Matlovič v najbližšom období aj plánuje venovať, alebo ako hovorí: „Nebude možné pokračovať v doterajšej praxi paralelného fungovania pracovísk s rovnakým alebo podobným profilom na viacerých fakultách. Rozlúčiť sa budeme musieť s autarknými tendenciami fakúlt a začať viac dôverovať medzifakultnej spolupráci. Predpokladám, že vytvorenie novej organizačnej podoby univerzity je našou hlavnou úlohou pre najbližšie obdobie.“

Rektor Matlovič tiež potvrdzuje obavy filozofa Liessmanna o tom, že súčasné smerovanie „reforiem“ školských systémov vedie k privodeniu stavu antiosvietenstva v spoločnosti, tzn. že ktosi rozhodol o rozvrstvení svetovej spoločnosti na základe (vedomostnej?) výkonnosti v rámci globálneho priestoru, už nie v rámci národov: „Je takmer isté, že náročnosť kritérií na zaradenie medzi univerzity sa bude v budúcnosti zvyšovať.“  Moravský sociológ Jan Keller vo svojej štúdii Vzdělanostní společnost? vraví o dvojrýchlostných systémoch vzdelávania, ku ktorým dnešný vývoj školstva smeruje. Zatiaľ čo elitné pracoviská budú poskytovať skutočné odborné vzdelanie (univerzity), ostatné vysokoškolské pracoviská „druhej triedy“ sa premenia na nesmierne drahé úložiská sociálneho štátu, doslova škôlky pre mladých, pre ktorých nie sú na trhu práce voľné pracovné pozície.

Slobodný rektor Matlovič, s možnou náchylnosťou k murárstvu a opásavaniu sa špecificky zdobenou zásterou, však perlil i v iných oblastiach, než v oblasti budovania nového totalitného svetového poriadku prostredníctvom degenerácie vzdelávacích systémov: „Univerzita sa od bežnej vysokej školy, či odbornej vysokej školy, odlišuje najmä tým, že sa neobmedzuje len na pragmatickú prípravu odborníkov okamžite uplatniteľných na trhu práce, ale že pripravuje osvietenú, činorodú a morálne vyspelú inteligenciu,“ je skutočne úžasné pozorovať, kde sa všetky tieto veľkohubo deklarované ideály o osvieteneckom poslaní vysokej školy podeli v súvislosti s kauzou vypískania izraelského veľvyslanca, Zeeva Bokera, 6. 11. 2009, keď vieme, že rektor Matlovič bol najhorlivejším z horlivých, ktorí trvali na potrestaní študentov, ktorí skutok spáchali. Zabudol vari, rektor Matlovič, pokrytecky na ním hlásanú „morálne vyspelú inteligenciu“? Zdá sa, že áno, zdá sa, že jeho reči na začiatku akademického roka boli tliachaninami do vetra, ako keď sedliak slamu mláti, pretože, akonáhle sa v radoch akademickej obce objavilo niekoľko študentov s pevnými morálnymi zásadami a intelektuálnymi schopnosťami obhájiť svoje skutky, trval na ich potrestaní disciplinárnou komisiou. Vari z vlastnej roztopaše a nafúkanosti? Pán rektor, vodu kážete, víno pijete, azda ste farizej so špecificky zdobenou zásterou?

Rektor Matlovič zároveň do neba vychválil pofidérne budovanie univerzitnej značky, založené na honbe za bezvýznamnými oceneniami a participáciami v sieťach – vzýval teda zo svojho rektorského stolca previazanejšiu formu klientelizmu na vysokých školách? Aby sa vyhol podrobnejšiemu skúmaniu samého zmyslu ním hlásaných bludov, v duchu ním hlásaného osvietenstva, samozrejme, utešoval sa následne,  budovaním transatlantickej spolupráce – ako ďalšieho z procesov, ktorým možno tesnejšie pripnúť Európu na americkú kapitalistickú chobotnicu? „Veľmi prínosná je spolupráca s partnermi v Americkej obchodnej komore.“ Alebo rektor Matlovič neskryto nastavil kurz Prešovskej univerzity smerom ku skutočnému vládcovi amerického kapitalizmu, keď ako kapitán zavítal do vôd „euromediterárnych“? „...čím sa významným spôsobom zvýšili možnosti našej participácie na spoločných študijných programoch, letných školách, výskumných projektoch a ďalších aktivitách v rámci siete 149 univerzít z Európy, severnej Afriky a juhozápadnej Ázie.“ Azda sa nám sám pán rektor pokúsil zahmlievať vymenovaním toľkých kontinentov skutočný prístav, s ktorým svojím srdcom túži spočinúť? – a síce k tomu blízkovýchodnému v severnej Afrike? Vážení a milí priatelia, je načase, aby ste pozorne sledovali slovník svojich kolegov, známych, priateľov, ale i Vašich nadriadených a iných verejných činiteľov. Nehanebné hry s pojmami, ktoré majú zakryť skutočný úmysel a podstatu obsahu ich reči, sú v prípade slobodných murárov ich najsilnejšou zbraňou, akou zároveň zmiasť protivníka a ubezpečiť i svojich nadriadených bratov v rovnosti o „správnom kurze“!

Prešovský rektor sa stal skutočným „manažérom vedenia“, „veľkňazom“, „špirituálom“ a „obergruppenfuhrerom vzdelanostnej spoločnosti“, keď sa pustil do ekonomizácie, optimalizácie, komercionalizácie, zvyšovania výkonu a reštrukturalizácie: „Za účelom zvyšovania výkonnosti a kvality administratívnych a riadiacich činností bol realizovaný aj personálny audit nepedagogických zamestnancov (administratívnych, odborných a prevádzkových) na všetkých súčastiach univerzity. Vyústil do schválenia novej organizačnej štruktúry rektorátu, ktorá povedie k optimalizácii využitia potenciálu ľudských zdrojov a systemizácie pracovných miest jednotlivých pracovísk univerzity so zohľadnením disponibilných finančných zdrojov. Finančné zabezpečenie je samozrejme kľúčovým predpokladom dosiahnutia uvedených cieľov. Z hľadiska hospodárenia univerzity je dôležité, že sme v minulom fiskálnom roku dosiahli kladný hospodársky výsledok,“ ku kladnému výsledku, samozrejme, gratulujeme a radosťou tlieskame. Zaujímavým by však bolo počkať si na kladný výsledok nie v kvantite, ale v kvalite, s ktorou poslucháči jednotlivých fakúlt Prešovskej univerzity opúšťajú túto Matlovičovu loď smerujúcu do „slobodných vôd“ v „prístave murárov“.

Samozrejme, rektor Matlovič si toho na seba vzal až priveľa: nechal sa počuť, že je pripravený na „paradigmatickú zmenu“ spoločnosti, a preto sa podujal „formovať vedomostno-kreatívnu spoločnosť“, čo zároveň vníma ako „veľkú výzvu pre našu Alma mater“. V tomto osobnom boji, samozrejme, podľa vzoru boloňských antiosvieteneckých direktív, nesmelo chýbať „budovanie centier excelentnosti“ a samou perličkou na záver sa stalo „vybudovanie Centra pre komercionalizáciu výstupov výskumu a manažmentu duševného vlastníctva PU“.

Márne by ste v prejave rektora Matloviča hľadali čo i len náznak spochybnenia smeru, ktorým sa uberá európska vzdelanosť založená na tisícročných tradíciách, ani len slovko kritiky voči smerovaniu súčasnej spoločnosti k antiosvietenstvu, žiadna snaha, žiaden náznak boja a vzopretia sa degradácii a degenerácii vzdelávacích systémov v Európe. Ale to mu nemožno vyčítať. Bol by asi jediným spomedzi slovenských rektorov.

Alebo za takýto moment možno v jeho prejave považovať nasledujúce vyznanie?

„Do nového akademického roka 2009-2010 vstupujeme s veľkými očakávaniami. Nestabilná realita, ktorá nás obklopuje, postavila pred nás mnoho výziev. Dôvodom na zamyslenie je hospodárska kríza, ktorej hĺbku donedávna takmer nikto nepredpokladal. Ako upozornil český ekonóm Tomáš Sedláček vo svojej zaujímavej knihe Ekonomie dobra a zla, práve počas krízy sa nám zjavuje pravda. Žili sme dlho na dlh a príliš sme dôverovali ekonometrickým modelom rastu. Tieto modely si však nevedia dobre poradiť so situáciou, ak veci prestávajú fungovať tak, ako fungovali v nedávnej minulosti. Spoločensko-ekonomický systém sa nespráva lineárne, preto aj nepatrná zmena môže mať ďalekosiahle následky pre celý systém.

Starý poriadok teraz podlieha deštrukcii, nastáva obdobie chaosu, z ktorého môže vzísť nový poriadok.

V tom spočíva naša príležitosť, byť pri vytváraní nového poriadku a dobre sa pripraviť na obdobie po kríze. Ku kríze nás doviedla absencia primeranosti. Musíme sa teda vrátiť k Aristotelovi, ktorý upozornil, že každá vlastnosť, ak je uvedená do extrému, stáva sa škodlivou. Musíme sa vrátiť k primeranosti vo všetkých smeroch, teda aj v túžbach a spotrebe. Každý z nás by mal svoje nároky primerane prispôsobiť svojmu prínosu a nesnažiť sa o uspokojenie svojich záujmov na úkor iných, či na úkor budúcich generácií.

Trinásty akademický rok na Prešovskej univerzite v Prešove je otvorený.“

Zdá sa, že „bezbrehý kapitalizmus“, ale ani „príkazový komunizmus“ sa slobodným murárom nevydarili. Boli to extrémy, preto by sme sa mali vrátiť k Aristotelovi. Komu smeruje rektor Matlovič tieto slová, koho myslí, keď vraví v množnom čísle? Azda obviňuje Vás, dlhé roky živoriacich na minimálnej mzde, že to Vy žijete na dlh a že to Vy dôverujete ekonometrickým modelom rastu? Dôverujete potom, čo Vás každý oklamal, ešte vôbec niekomu? Alebo rektor Matlovič naznačuje, že práva vďaka takejto Vašej nestabilnej realite nájdete posledné zvyšky síl, aby ste už po niekoľký raz prijali kýmsi kladené výzvy? – opäť raz bezvýsledne. Alebo v tom všeobecnom chaose a deštrukcii, s nespočetným množstvom existenčných problémov, neuveríte znova prostredníctvom veľkých očakávaní (ktoré boli u Vás častým navodzovaním sklamaní opakovane potlačené) nepatrným zmenám, ktoré budú mať vo Vašom živote ďalekosiahle dôsledky a postupne zmenia celý systém? Nehovorí rektor Matlovič o príbehu so žabou, ktorú keď vhodíte do vriacej vody, z vody sama vyskočí, ale keď ju vhodíte do vlažnej vody, ktorú budete postupne zohrievať, žaba sa v nej uvarí? Kto nás to chce teda uvariť, respektíve, kto to má byť pripravený na obdobie po kríze? Adresuje vlastne rektor túto záverečnú pasáž svojho príhovoru pri príležitosti trinásteho akademického roku Vám? Nemohla by vlastne táto pasáž byť i snahou o vnútorný dialóg s pánmi bratmi v lóžach? Nechcel rektor v dobrom úmysle odkázať svojim pánom bratom ukáznenosť v ich nadmerných túžbach a spotrebe?

Je teda rektor Matlovič kacírom spomedzi slobodných murárov v lóži, ktorí ich napomína pre ich nenažranosť? Alebo je rektor Matlovič iba ich kuriérom, ktorý nám mám s istou dávkou výsmechu doručiť iba ich odkaz?

Odkázal nám teda rektor Matlovič, že slobodní murári hodlajú zavŕšiť transformáciu starého svetového poriadku, ktorú boli bývali započali v predposlednom desaťročí dvadsiateho storočia, na nový svetový poriadok?

A nebolo náhodou za prvého a jediného slovenského štátu slobodomurárstvo kriminalizované?

Jedno je však isté. Rektor Matlovič nie je obyčajným rektorom. Hocijaký rektor by totiž len tak, lárom-fárom, z recesie neotváral prevádzku nadnárodného impéria korporácie McDonald´s v Prešove – viď fotografiu v prílohe.

čp