30.11.2009

Vo svojom povestnom románe Svet na Trasovisku, Jozef Cíger-Hronský, niekdajší doživotný správca Matice slovenskej, ktorého ľudská zloba, prízrak komunizmu a strata slovenskej štátnej samostatnosti vyhnali na jar roku 1945 do exilu, aby o 15 rokov neskôr zložil svoje kosti v ďalekej Argentíne, napísal myšlienku  „Dejiny sa dajú prekrúcať, ale samé nesfalšujú sa nikdy“.
Slováci nepoznajú vlastné dejiny. Napokon niet sa čo čudovať, veď sme nemali vlastný štát a raz nám ich vykladali v Budapešti, inokedy v Prahe, potom v Berlíne, neskôr v Moskve a teraz prichádzajú ukazy z Bruxelles či Strasbourgu. Teraz, keď máme opäť vlastný štát a sme rovnoprávnym členom medzinárodného, predovšetkým európskeho spoločenstva štátov a národov, by sme sa konečne mali pozerať na naše dejiny s vlastnými, no otvorenými očami.

Som rád, že v našom obnovenom štáte môže slobodne pôsobiť aj Ústav dejín kresťanstva, ktorý skúma nielen biele miesta, ale aj tabuizované stránky našich národných dejín. A teší ma, že samostatnému Slovensku vyrastá nová generácia historikov, ktorá sa sine ira et studio snaží hľadať pravdu o našej minulosti, tej dávnej i tej nie tak dávnej.

S výsledkami tejto „novej histórie“ môžeme byť spokojní, alebo nespokojní, dôležité však je, že po polstoročnom vedomom a dobrovoľnom, teda hriešnom falšovaní našej národnej minulosti turiferármi červenej posadlosti, slovenská verejnosť dostáva do rúk nové pohľady na „roky, ľudí a udalosti“ – povedané slovami Iliju Erenburga – , ktoré v totalitnom komunistickom štáte geneticky poznačili naše národné spoločenstvo.

Pochopiteľne, treba sa vyhnúť opačnému extrému. Nie vždy všetko to, čo je nové, je aj správne a najmä interpretované mravne. A práve tu vidím úskalie „novej histórie“, jej protagonisti hľadajú pravdu, mnohé zjavné skutočnosti však nie vždy vedia spracovať tak, aby zadosťučinili zmyslu našich dejín, ktorý vyplýva z filozofie dejín, disciplíne, ktorá je v našich končinách, žiaľ, nepestovanou popoluškou. Ale ani tu sa niet čo čudovať, veď pre zakladateľov marxistickej historiografie na Slovensku bol určujúcim len dialektický materializmus, iné myšlienkové prúdy boli neprípustné, ba mocensky likvidované. Uplynulých dvadsať rokov formálnej slobody bohužiaľ nestačilo na to, aby vznikla národná, kresťanstvom inšpirovaná historiografia.

Máme síce celú paletu technikov histórie, s titulmi pred menom i za ním, ale historikov opierajúcich sa o národnú, kresťanstvom inšpirovanú filozofiu dejín, v hlavách ktorých by ustavične nerezonoval krpčiarsky tón zvráteného totalitného socialistického myslenia, možno spočítať na prstoch jednej ruky. Dovoľujem si preto, že práca historika nespočíva len v meravom diachronickom opise či výpočte faktov, ale má aj synchronickú mravnú dimenziu a morálka je len jedna, tá večná. Ale táto výtka je skôr rečnícka, pretože „noví historici“, ktorí sa počas svojej formácie nemali možnosť stretnúť s filozofiou dejín, sa s ňou skôr-neskôr stretnú, lebo budú musieť svoju prácu svetonázorovo ukotviť.

Po roku 1989, keď sa komunistický mocenský systém ocitol v prepadlisku dejín aj na Slovensku, v slovenskej historiografii, v slovenskej právnej vede, i v mienkotvornom politologickom myslení ešte aj po viac ako poldruha desaťročí od obnovenia štátnej samostatnosti Slovenska, pretrvávajú tabu a klišé, ktoré by v právnom, najmä však pluralitnom štáte nemali pretrvávať. Takýmito tabu a klišé je opradený vznik, existencia a zánik prvej Slovenskej republiky, kratučký úsek našich dejín, úsek ktorý však natrvalo zavŕšil emancipačný vývoj Slovákov ako štátotvorného národa, úsek keď sa Slovensko z objektu stalo subjektom medzinárodného práva, pretože nielen pod vplyvom medzinárodnej situácie ale aj s ohľadom na domáci vývoj, malo odvahu vyhlásiť svoju štátnu samostatnosť. 

Podujať sa napísať niečo o prvej Slovenskej republike vo všeobecnosti a najmä také dielo akým je vari celoživotný opus Das Deutsche Reich und die Slowakische Republik 1938 – 1945 Ladislava Sušku, slovenského historika pôsobiaceho v Nemecku, a takéto dielo oceniť ako „najvýznamnejšie dielo historickej literatúry vydané v uplynulom roku“ je vec nanajvýš riskantná, pretože ak pred rokom 1989 kánony interpretácie slovenskej histórie mocensky diktovala avantgarda robotníckej triedy, dnes tieto kánony neprestávajú určovať jej pohrobkovia a „laudatores temporis acti“: zastávajú pozície, majú moc i peniaze a sú schopní zlikvidovať akýmkoľvek spôsobom každý hlas, ktorý nie je politically correct.
Dnešným deformátorom verejnej mienky nekonvenuje, že Slováci boli svojho času vo väčšine zástancami ľudáckej autonomistickej politiky a štátnej samostatnosti Slovenska, pritom nemajú ani „šajnu“ o tom, čo to ľudáctvo vlastne bolo. Ľudáctvu, správnejšie vari ľudovectvu, štátom veľmi dobre platení a štátom vydržovaní historici dodnes nevenovali svoju odbornú pozornosť – veľmi dobre vedia prečo.

Komunizmus poznačil slovenské národné spoločenstvo geneticky až do takej miery, že perverznosť totalitného socialistického režimu trvajúceho takmer pol storočia je „normálna“, šesť rokov prvej Slovenskej republiky je klérofašistických, ba nacistických... Dnešní investigatívni žurnalisti, ale aj nejeden z tzv. profesionálnych historikov i pedagógov – o tzv. politických elitách radšej pomlčím –, dokonca nevedia rozlíšiť ani len to, čo je fašizmus a čo nacizmus, nehovoriac o tom, že nevedia distingvovať ani medzi pojmami „štát“ a „režim“– štáty a národy ostávajú, režimy a ich pohlavári sa menia...

Prepisovateľov slovenskej histórie bolo i je neúrekom, v Pešti, v Prahe, v Moskve a dnes, žiaľ, i v Bratislave. Či sa to týmto podenkovým prepisovateľom našej minulosti páči, alebo nie, slovenské dejiny tvorili aj národniari, aj centralisti, aj ľudovci, aj komunisti, aj „vápenkari“, aj „mečiarovci“, aj „dzurindovci“, aj „ficovci“, história ukáže a zhodnotí v čom boli pozitívni a v čom nie.
Ocenené dielo Ladislava Sušku Deutsche Reich und die Slowakische Republik 1938 – 1945 mohlo vzniknúť preto, lebo Slovensko je dnes opäť samostatným štátom a jeho autora, hľadača pravdy, viedla práve láska k Pravde. A práve pre túto lásku k Pravde toto dielo oceňuje Ústav dejín kresťanstva na Slovensku, nie štát, akademické, kultúrne, hospodárske, cirkevné či iné mienkotvorné  inštitúcie od ktorých by sa to očakávalo.

 Je príznačné pre našu súčasnosť, že toto dielo nevzniklo v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, ani na pôde Slovenského historického ústavu Matice slovenskej, či na pôde jednej z tridsiatich troch univerzít či vysokých škôl, ktoré dnes na Slovensku prepychovo, zbytočne a neúnosne máme a ktoré sú smutným symbolom devalvácie slovenského školstva, vlastne školstva na Slovensku.

A rovnako príznačné pre našu súčasnosť je tá skutočnosť, že toto dielo mohlo uzrieť tlačiarenskú čerň len v skromnom katolíckom vydavateľstve Lúč, ktoré práve v budúcich dňoch si pripamätuje dvadsaťročnicu svojej existencie. Za dvadsať plodných rokov ponúklo slovenskému čitateľovi nielen vzácne knižné plody kresťanskej, najmä  katolíckej spisby, ale aj výnimočné diela slovenskej, kresťanstvom inšpirovanej historiografie a krásnej literatúry.

Keď laureátovi Ceny Ústavu dejín kresťanstva za najvýznamnejšie dielo historickej literatúry vydané v roku 2008 blahoželám, dovoľte mi vyjadriť svoj úprimný obdiv a vďaku jednej osobe, jeho manželke, ktorou je Frau Rita. Len málokto a málokedy si uvedomujeme to, že za každým úspechom jedného muža, či už je historik, spisovateľ, lekár, finančník, športovec, profesor, politik, vedec, otec rodiny, je jeho životná partnerka, manželka, matka jeho detí, – povedané slovami Valentína Beniaka – strážkyňa a ochrankyňa rodinného kozubu, hromozvod i puk vzájomnej lásky.
Dovoľte mi pripomenúť slová, ktoré pápež Ján Pavol II. povedal 2. júna 1980 vo svojom povestnom, na Slovensku dodnes neznámom prejave:
Ma parole finale est celle-ci: Ne cessez pas. Continuez. Continuez toujours.
Moje posledné slovo je nasledovné: Neprestávajte. Pokračujte aj naďalej. Pokračujte...
Vďačím sa Vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám – čo sa Vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa Vám nepáčilo, povedzte mne…

J.M. Rydlo