Od posledných ruských volieb, kedy sa Dmitrij Medvedev stal prezidentom a Vladimír Putin sa presunul do menej významnej funkcie premiéra - a dokonca aj istý čas predtým - ruská zahraničná politika nebola celkom zreteľná. Mnohí boli presvedčení, že pán Medvedev bude voči Spojeným štátom a Západu ústupčivejší, až sa napokon celkom vzdá pozície, akú zaujímal vo funkcii jeho mocný predchodca. Berúc do úvahy, že Rusko predstavuje hlavnú zábranu mokrého Bushovho sna napadnúť Irán, toto nie je len teoretická otázka, a tak mnohí pozorovatelia vo svete (vrátane mňa) pozorne sledovali kroky Ruska.

A nedávny vývoj udalostí nesklamal. Rusko Medvedev/Putin je ešte nezávislejšie, ako to Rusko, ktoré sme poznali vlani. Presúvanie moci viselo nad Ruskom veľmi dlho ako čierne mračno na oblohe a len teraz, s júlovým zahrmením rusko-čínskeho veta ohľadom Zimbabwe, je tomu koniec. Tomu predchádzalo malé varovanie: Rusko sa dožadovalo zrušenia tribunálu pre bývalú Juhosláviu, tej poslednej stopy po vojne NATO proti kedysi nezávislému balkánskemu štátu.

Toto je nanajvýš významná symbolická požiadavka. Juhoslávia bola skutočne arénou strašného zločinu, ale tým nebola "genocída", vymyslená vo fotoateliéri alianciou NATO. Po mnohých rokoch operovania tribunál nepriniesol žiadne pozitívne výsledky a o "masových hroboch" a o "miliónoch obetí bosnianského holokaustu" sa napokon ukázalo, že išlo len o vymyslené historky. Zločinom bola intervencia NATO a bombardovanie, ktoré napokon viedlo k balkanizácii Balkánu a k nekonečnému utrpeniu jeho obyvateľov. A k tomuto zločinu mohlo dôjsť preto,lebo Rusko na istý čas z medzinárodnej arény zmizlo.

Zlomené, schudobnelé, mentálne vyčerpané a duchovne kolonizované nástupné štáty po bývalom Sovietskom zväze sa po roku 1991 stali skôr objektom, než subjektom, medzinárodných vzťahov. Keďže po Sovietskom zväze zrazu zostala len veľká čierna diera, Západ sa mohol voľne - po prvýkrát od roku 1920 - vrátiť ku kolonialisticko-imperialistickej politike 19. storočia. Brutálne znásilnenie Juhoslávie a prvá Bushova vojna v Iraku vrcholili v 90-tych rokoch.

Ale Rusi zase raz dokázali svoju odolnosť, rovnako ako po nemeckej invázii v roku 1941. Rusko, na základe zbombardovania Belehradu vytriezvené z nerealistického obdivu ku všetkému americkému, teraz opäť zaujalo adekvátne miesto vo svete. Stavalo sa voči anglo-americkému útoku na Irak, Afganistan a (teraz aj) na Irán. Chavézovi dodáva zbrane. Ruskí predstavitelia sa rutinérsky stretávajú s predstaviteľmi hnutia Hamas, tak strašne démonizovanými, hoci ide o demokraticky zvolené palestínske hnutie. A keďže sa priatelí s Čínou, svetová politika teraz vďaka Rusku zrejme naberie úplne iný smer.
V jednej oblasti stále ešte pretrvávajú 90-te roky a tou je Afrika. Čierny kontinent je v hroznom stave. A Spojenými štátmi navrhovaná rezolúcia o Zimbabwe by situáciu ešte väčšmi zhoršila. Zopakovalo by sa Somálsko.

V Somálsku panuje pohroma: Spojenými štátmi sponzorovaná etiópska invázia zničila doslova celý život podporujúci ekonomický systém, Somálci hladujú a z Južnej Afriky prúdi voľne veľký a neprerušovaný prúd somálskych utečencov do Švédska. Etiópci napadli Somálsko v čase, kedy sa spamätávalo z predchádzajúcej americkej intervencie pod zástavou OSN a sformovalo si celkom stabilnú vrchnosť autonómnych orgánov pod názvom "islamské súdy". Táto invázia - a následná katastrofa - by sa neudiala, keby BR OSN neschválila rezolpciu. Salim Lone, rubrikár Daily Nation vKeni a bývalý hovorca misie OSN v Iraku píše:

"OSN schválilo prekvapivú rezolúciu v decembri (2007) hovoriac, že situácia v Somálsku ohrozuje "medzinárodný mier a bezpečnosť" a vlastne tým dala Etiópii zelenú, aby mohla Somálsko napadnúť. Podobná situácia sa teraz opakuje so Zimbabwe, keď Spojené štáty zase raz buldozérujú rezolúciu BR OSN; ide opodobný jazyk a podobný zámer. Na škodu Somálska, Rusko ani Čína vtedy nezasiahli, čo malo za následok, že sa schválila vyložene falošná rezolúcia, ktorá vydala Somálsko napospas Amerikou podporovanej invázii s nevyhnutnými stratami, vrátane miliónov utečencov."

Ale tentoraz sa Rusko a Čína spojili a vetovali túto rezolúciu, čím sa pripojili k názoru doslova všetkých ázijských a afrických krajín, vrátane suseda Zimbabwe - Južnej Afriky. Človek nemusí dobre rozumieť africkým záležitostiam, aby toto veto schvaľoval. Od Gorbačovových čiassme tu už mali dosť neo-koloniálnych intervencií: Irak, Panama, Nikaragua, Juhoslávia, Somálsko, Eritrea, Kongo a iné.

Rusko a Čína dlho váhali uplatňovať svoje právo veta; to právo využívali najmä Spojené štáty v záujme svojho splnomnocneného kamaráta - Izraela. Briti a Američania sú teraz veľmi nahnevaní, že svoje právo veta využíva Rusko a Čína. Nech len zúria a nech napokon zistia, že svet sa medzitým zase raz zmenil a že príležitosti, v ktorej si tak voľkali od 90-tych rokov, je teraz koniec.

A čo sa deje v Zimbabwe? V krátkosti, zlyháva tu "farebná revolúcia" - taká, akú vnútili Spojené štáty a Veľká Británia Ukrajine a Gruzínsku a akú nedokázali presadiť v Burme a v Mongolsku. Pro-západné sily sa pokúsili o zvrhnutie riadne zvoleného prezidenta Roberta Mugabeho. Mugabe vyhral voľby, podobne ako kedysi Miloševič v Juhoslávii, Janukovyč na Ukrajine alebo Haniéh v Palestíne, ale Západ sa nikdy nezmieri s voľbami, ktoré neprinesú im vyhovujúce výsledky.

Stephen Gowans píše: " V jadre konfliktu (v Zimbabwe) je zrážka práva proti právu: právo bielych usadlíkov využívať ukradnutú pôdu proti právu pôvodných vlastníkov opätovne si ju privlastniť."Ale toto nie je celkom správne. Tu nejde o boj bielych proti čiernym. Bieliusadlíci môžu byť veľmi osožní a môžu byť dôležitým prvkom v národnej ekonomike, ale tí si teraz veľmi zle vybrali.

Náš priateľ, juhoafrický Joh Domingo, situáciu vysvetľuje takto: "Bola tu príležitosť pre jednotlivých bielych farmárov využiť svoju skúsenosť a zapojiť sa aktívne do africkej spoločnosti, ale tí sa namiesto toho radšej spojili s veľkým agrobiznisom a s exploatáciou nerastného bohatstva Zimbabwe."
Podobne ako v kampaniach v Bielorusku, na Ukrajine, v Kirgizstane a Venezuele, aj v prípade Zimbabwe sú médiá plné volebných predsudkov: ´opozíciu mučia hladom, útocia na nich a voľby sú zmanipulované.´ Tak zneje refrén. Progresívne skupiny sa ponosujú na svoj údel a pýtajú sa, prečo si nemôžu zvoliť svätcov namiesto surovcov. Namiesto toho by sa však mali pýtať, prečo súvšetci nepriatelia globálnych supermocností zásadne vždy len surovci: Mugabe, Saddam, Miloševič, Aristid, Castro... zoznam nemá konca."
Belosi v Zimbabwe by sa nemali spájať s imperialistickým Západom. Keby tom nerobili, ich problémy (aj ich miestne problémy) by sa postupne istotne vyriešili.

Izrael Šamír: "July Thunder"
http://www.thetruthseeker.co.uk/article.asp?ID=8965