Jedno z nedávnych diskusných podujatí Bratislavského inštitútu humanizmu (BIH) bolo venované  téme Charta a anticharta pri príležitosti 30. výročia Charty 77. Hlavnými diskutérmi boli, ako možno tušiť, M. Kusý a J. Budaj. Počas diskusie ma M. Kusý miesto toho, aby odpovedal na otázky, označil za „likvidátora Academie Istropolitany“, na čo som reagoval slovami, že o niečom takom neviem. Odkiaľ však niečo také mohol vedieť on?

Do úvahy prichádza len článok L. Kováča Slovenský Antipanteón (OS, 1998, č. 12, s. 92-93), v  ktorom je skutočne uvedené aj moje meno  v súvislosti s Academiou Istropolitanou (AI). Tomuto
nevkusnému  pamfletu som vtedy nevenoval nijakú pozornosť ako niečomu, čo bolo pod moju úroveň. Našiel si však vďačného čitateľa, ako vidno, v osobe M. Kusého, ktorý mu uveril tým skôr, že pochádzal z pera priateľa, ktorý mu pomohol k rektorskej funkcii. Nech čitateľ posúdi sám.

            Práve naopak,  na slovenskej strane sa paralelne uvažovalo o alternatívnom riešení zriadením medzinárodnej školy pre špecializované postgraduálne štúdium cestou 3-ročného grantu pod názvom Academia Istropolitana a vedením Dr. K. Sarku. Predsedom Vedeckej rady bol vtedy prof. P. Brunovský.      

V dec. 1994 sa ministerkou školstva stáva E. Slavkovská, ktorá vydáva – v máji 1995 – úplné znenie Zriaďovacej listiny, v ktorej je už ustálený názov Academia Istropolitana a v novembri tohože roka sa schvaľuje Štatút AI. Medzitým sa na čelo AI dostala A. Brunovská, bývalá riaditeľka Odboru vedy na Ministerstve školstva. Teda AI nielenže prežila vládu „nacionalistov“, ale títo ju podporovali a rozvíjali.

Lenže byť  dobrým manažérom je jedna vec a byť dobrým hospodárom je druhá vec. A v priebehu budúceho roka kontrola MŠ aj zistila, že v hospodárení AI nebolo niečo s kostolným riadom a ministerka riaditeľku Brunovskú odvolala – veď išlo o ustanovizeň riadenú MŠ - a na jej miesto  vymenovala P.  Škultétyho, profesora správneho práva Právnickej fakulty UK, ktorý mal skúsenosti s riadením práve v jednom z hlavných odborov AI - v r. 1992 sa stala súčasťou AI Škola verejnej správy. Bol to tiež on, kto mi navrhol stať sa jedným z jeho zástupcov, čo som prijal. Podľa L. Kováča však nemal o AI „najmenšiu predstavu“. 

            Tento citát, ktorý M. Kusý zrejme pokladá za bernú mincu,  svedčí nielen o tom, že práve L. Kováč nemal najmenšiu predstavu o fungovaní AI – spolupracovníci jej riaditeľa nie sú podriadenými ministra – ale ani informáciu o tom, že P. Škultéty sa po niekoľkých mesiacoch  funkcie riaditeľa na vlastnú žiadosť vzdal. Na druhej strane je tiež pravda, že pre A. Brunovskú a jej spolupracovníkov sa tieto  personálne zmeny, ak nie už zmena vlády v r. 1994, stali zámienkou pre odchod a projektovanie  inej vzdelávacej organizácie už v októbri 1996.

Na uvoľnené miesto riaditeľa ministerka vymenovala začiatkom r. 1977 docenta Technickej univerzity v Bratislave  ing. V. Vondru, čím sa aj odchod pisateľa týchto riadkov stal otázkou krátkeho času. Aj existencia tandemu „Sivák-Vondra“ je tak čírym výmyslom L. Kováča. Fakt, že išlo o školu, „jedným z ťažiskových poslaní ktorej bola výchova špecialistov pre štátnu správu“, ktorý v prípade P.  Škultétyho zamlčal, vytiahol tento raz proti novému riaditeľovi, „odborníkovi na vodné pumpy“. Lenže aj dovtedy medzi zakladateľmi a kmeňovými pracovníkmi AI prevládali chemici, matematici, informatici, fyzici, pričom  rozhodovali manažérske schopnosti a aktívna znalosť angličtiny. A V. Vondra, ktorý prežil celé roky v Austrálii,  sa v tomto ohľade osvedčil, keďže svoje pôsobenie na čele AI ukončil s     aktívom vo výške 10 miliónov korún. Padol tak zároveň mýtus, podľa ktorého boli A. Brunovská a spol. nenahraditeľní.

V. Vondra ako riaditeľ mal právo vybrať si svojich najbližších spolupracovníkov, toto právo aj využil, avšak o nejakom hromadnom prepúšťaní nemôže byť ani reči: sám som bol svedkom, ako spolupracovníkom Brunovskej navrhoval, aby ostali. Títo, aj keď nie všetci, však boli už rozhodnutí odísť, cítiac v chrbte silný vietor zo strany svojich zahraničných sponzorov. Ešte pred odchodom však títo „najlepší ľudia“, stále podľa Kováčových slov, nezabudli „vyčistiť“ počítače, čím sa vlastne dopustili trestného činu: softvéry a programy potrebné pre chod organizácie sú majetkom tejto organizácie a v prípade AI majetkom štátu. - Po nás potopa!  Nový riaditeľ síce pokračoval v účtovnej  previerke v AI, avšak na včasné zaistenie počítačov, čo je normálne súčasťou takej previerky, pozabudol.

Na pozadí odchodu časti manažmentu AI teda tak zo strany MŠ ako aj nového vedenia AI teda nebola žiadna politika či ideológia, ale títo „nedotknuteľní“, cítiac sa dotknutí, sa vydelili sami, založiac občianske združenie „Academia Istropolitana Nova“ (AIN) so vzdelávacím poslaním a sídlom v Sv. Jure. Odhliadnuc od skutočnosti, že samotný názov ostáva diskutabilným, kto teda urobil z odbornej a správnoprávnej veci politikum? Prečo sa táto „ambiciózna“ skupina, ako sa sama nazýva vo svojich propagačných materiáloch, nevydala cestou občianskeho združenia od samého začiatku?

Jediným „odídencom“ - nemal som to privilégium byť prehováraný, aby som ostal -  z AI, na ktorú som inak nebol vôbec  odkázaný,  som bol vlastne ja. Je teda nad slnko jasné, že zo svojho postu som nemal žiadnu moc chod AI ovplyvniť, nieto ešte ju likvidovať, ale nelikvidovali ju ani tí, ktorí  moc mali. Naopak, s myšlienkou likvidácie sa zahrávali manažéri okolo A. Brunovskej, ktorí odišli. Za tých 6 mesiacov pôsobenia v AI som ani nemal možnosť svoje skúsenosti zo štúdia na Vysokom inštitúte európskych štúdií (IHEE) v Štrasburgu nejak využiť. A vôbec, vtedy, keď som sa ja začal venovať problémom európskej integrácie, manažérom AI sa o nich ešte ani len nesnívalo!

Tak či onak výsledok je taký, že dnes máme, vec podivná,  miesto jednej dve Academie Istropolitany, takže k žiadnej likvidácii nedošlo. A ako dnes politológovia z AIN – verejná politika je jedným z jej programov – odôvodňujú vznik svojej  inštitúcie? Podľa nich, keďže  sa vraj po voľbách v r. 1994 AI stala terčom kritiky vlády pre silnú medzinárodnú spoluprácu a zahraničnú podporu, založenie novej AI bola reakcia na pokusy znemožniť  a potlačiť rozvoj pôvodnej AI. Treba na základe horeuvedeného nejaký komentár?

            Do prvého tábora by teda patrili A. Brunovská a spol. ako aj, samozrejme,   sám L. Kováč a do druhého „všetci tí Škultétyovia (Darmovia, Mjartanovia, Schenkovia, Tóthovia ...)„.  Pre všetkých týchto treba „vybudovať národný Antipanteón ..., aby sme radikálne zmenšili šance pre budúcich kultúrnych parazitov a tým vytvorili podmienky pre nehatený rast osobnosti“. 

Tu si spomínam na jeden rozhovor s L. Kováčom, keď dostal ako minister školstva otázku či vie, čo znamená slovo „minister“. Vtedy úprimne a skromne odpovedal: „neviem“. Ani dostať sa do jeho Antipantéonu nie je možno až také tragické, ako by si želal. Lebo predpona „ anti-“ pôvodne neznamená logický protiklad, ale „naproti“, „pred“. V tomto zmysle napr. latinizované tal. slovo anticamera znamená „predsieň“.

Do kováčovského Antipanteónu patria aj ďalší prevlečení „demokrati a humanisiti“, korí by mali mať „zatvorené  brány normálnych politických strán a kultúrnych inštitúcií“. Nič viac a nič menej. A ak svoj článok napísal preto, „aby stereotyp bezzásadovosti, vypočítavého karierizmu, cesty  moci podliezaním a potom jej primitívneho zneužívania ... v našej spoločnosti naďalej nepretrvával „, nemožno sa zbaviť dojmu, a to aj bez použitia takých vedátorských termínov ako projekcia či bumerangový efekt, že ostrie svojho pera namieril napokon proti sebe samému. 

            Potom sa naše cesty rozišli a znova sa stretli niekedy v r. 1981, keď od neho ako signatára Charty 77 iní bočili.    
Začiatkom 90-tych rokov sa M. Kusý nevracia do filozofie, ale do politiky. Bez toho, že by som sa chcel chváliť tým, že za bývalého režimu ma nikto nekádroval, oprávnene som sa mohol domnievať, a nebol som sám, že po jeho páde bude s kádrovaním koniec. Omyl, tešíš sa predčasne: keď je pri moci M. Kusý, rameno spravodlivosti ťa dosiahne všade! A je aj pravda, že nedávny výpad proti mne nie je prvý. Niekedy v r. 1992 ma, vtedy ako pracovník prezidentskej kancelárie, v Československom rozhlase napadol  za to, že som si ako odborník na filozofiu dovolil komentovať politiku a vystupovanie V. Havla. 

Zrejme by som mu bol býval darmo vysvetľoval, že som mal za sebou vyše 10-ročnú skúsenosť života v demokracii, ktorú on dodnes, zdá sa, nemá. Nebolo to len štúdium filozofie a výskumy v nej, ale aj, opakujem,  medzinárodných vzťahov. (A ešte ani dnes si nemyslím, že naša zahraničná politika je v správnych rukách.) Mal som tak možnosť  zďaleka i zblízka pozorovať inakších politikov ako bol novopečený prezident V. Havel: Ch. de Gaulle, E. Faure, VGE (V. Giscard d´Estaing), J. Lecanuet, G. Pompidou,  M. Schumann, R. Barre, J. Chirac, F. Mitterrand, W. Scheel a i.

Odhliadnuc od skutočnosti, že M. Kusý nedokázal zachovať potrebný  odstup voči publicistovi, ako mal - v demokratickej spoločnosti sa na analytikov neútočí - patril vari aj V. Havel medzi nedotknuteľných, nebol  demokraticky zvoleným prezidentom a nebola nastúpená cesta budovania pluralitnej spoločnosti? Je pravda, že predtým som si s disidentom Havlom vymenil zopár listov a ešte dávnejšie,  v r. 1968, som pomáhal pri inscenovaní jeho hry Záhradná slávnosť v činohernom divadle v Rennes (Comédie de l´Ouest), vo Francúzsku. Lenže keď sa stal prezidentom, musel si uvedomiť, že sa môže stať terčom kritiky, ba dokonca aj   predmetom, prečo nie, novej charty. Ak sa M. Kusý vtedy nezosmiešnil, šliapol vedľa.

            Ak býv. Československo dalo v r. 1975 svoj podpis pod Helsinskú dohodu vrátane tzv. 3. koša o ľudských právach, zaviazalo sa nielen k jej plneniu, ale zároveň sa prihlásilo k morálnej dimenzii politiky, ktorú ľudské práva so sebou prinášajú. Starosť o túto morálnu dimenziu už nemôže byť vecou politika, ale jednotlivca, každého jednotlivca. Charta 77 je občianskym výrazom tohto medzinárodného aktu, s cieľom napomáhať uskutočňovaniu v ňom proklamovaných princípov.

Iniciatíva signatárov Charty 77 nie je nijaký politický čin, „Charta nie je ani spolok, ani organizácia, jej základ ako aj záväzky sú čisto osobno-mravné... Účastníci Charty si nerobia nárok na politické práva či funkcie, ale dokonca nechcú byť ani nejakou mravnou autoritou alebo ´svedomím´ spoločnosti, nevyvyšujú sa nad nikoho, nikoho nesúdia; ... ich úsilím je ... posilniť vedomie, že ... k povinnosti brániť sa proti bezpráviu náleží možnosť informovať o krivde, ktorá sa deje jednotlivcovi a že táto možnosť neprekračuje rámec povinností jednotlivca voči sebe a neznamená žiadne ohováranie kohokoľvek, ani jednotlivca, ani spoločnosti ..., že k zastávaniu svojich mravných práv .. nie je potrebné žiadne združovanie ...“ (Podč. J. S.)

J. Patočka, ktorého storočnicu si tohto roku pripomíname, sa, žiaľ, nielenže nedozvie, aký ďalší osud postihne tento dokument, ale stane sa  jeho prvou obeťou, keď po vypočúvaniach tajnou políciou (ŠtB) zomrie ešte v tom istom roku. Vyšetrovanie okolností jeho smrti začaté v r. 1993 na jediný podnet, ktorý prišiel z ďalekého  Slovenska od signatára Charty 77 Vl. Pavlíka,  bolo v r. 2000 zastavené.

Spomedzi tých signatárov, ktorí Patočku prežijú, sa sotva nájde niekto, kto sa bude správať podľa morálneho kódexu načrtnutého Patočkom. A to, aj keď im budeme tolerovať ich neskorší vstup do politiky, ktorý zas taký P. Ricoeur (1913-2005), fenomenológ ako Patočka, pripúšťa. V príspevku o etike a politike, ktorý odznel – v jeho neprítomnosti bol prečítaný - v rámci rovnomenného sympózia v Bratislave v r. 1990 na Bratislavskom hrade, sformuloval inak podobné myšlienky.

Ricoeur, vychádzajúc z tézy o špecifičnosti politična, na ktorom sa podieľa každý občan, tento „panovník v miniatúre“, v podmienkach politickej totality začne platiť individuálna morálka, ktorá sa už potom neodlišuje od politickej morálky či morálky spoločenstva (Hegel). Ilustráciu tejto tézy videl nielen v hitlerovskom, ale aj stalinskom režime a napokon v býv. komunistickom režime, kedy sa starosť o verejné blaho vteľuje do malého počtu jednotlivcov.  Konkrétne napíše, že „keďže sa morálne vedomie zbavilo strachu a klamu, je tak tým, čo umožňuje renesanciu verejnej morálky. Práve toto prezident Havel nazýva ´moc bezmocných´. Teda už neprekvapuje, že s cieľom rekonštruovať štát a previesť historické spoločenstvo ľudu od diktatúry k demokracii sa občianska spoločnosť musí obrátiť nie na profesionálov politiky, ale na umelcov, na intelektuálov, na mysliteľov.“ Bolo to naozaj tak, ba mohlo to aj tak byť?

Pauvre Ricoeur, ktorý síce Patočku prežije o takmer 30 rokov, ale ani on sa nedozvie pravdivú odpoveď na túto otázku, ktorú si ostatne ani nepoloží. Pripomeňme, že to bol typ angažovaného intelektuála, aj keď odlišný od militantného Sartra. Popri svojom angažovaní však nikdy nezľavil z náročnosti a prísnosti svojich filozofických pozícií. Vlastným Ricoeurovým prínosom do politickej filozofie je sformulovanie tzv. politického paradoxu. „Treba odolávať pokušeniu, napíše, klásť proti sebe dva štýly politickej reflexie, jeden, ktorý by vyzdvihoval racionalitu politična s Aristotelom, Rousseauom, Hegelom, druhý, ktorý by akcentoval násilie  a lož moci podľa platónskej kritiky ´tyrana´, machiavelliovskej apológie ´vladára´ a marxistickej kritiky ´politického odcudzenia´“. Treba jednoducho akceptovať tento paradoxný ráz politiky,  politična a excesy štátnej moci vyvažovať konštantnou demokratickou a pluralitnou bdelosťou.

V 30-tych rokoch je Ricoeur stúpencom „Mníchovského diktátu“, v 40-tych upozorňuje na potrebu kontrolovaného osídľovania Izraela, v 50-tych sa ako prezident Sociálneho kresťanstva vo Francúzsku  postaví na stranu rebélie v Alžírsku a proti vojenskému zásahu v tejto integrálnej súčasti Francúzska, v 60-tych rokoch je na strane študentov, v 70-tych sa v izraelsko-arabskom konflikte opatrne postaví na stranu palestínčanov, v 80-tych sa zaradí medzi „zamatových filozofov“ (B. Dayová), v 90-tych odporúča v krajinách Strednej a Východnej Európy kapitalizmus, pričom je  proti rozdeleniu Juhoslávie i Česko-Slovenska.

Medzitým sa teší z vyučovania v USA a hoci protestant, beseduje s pápežmi.  Už toto stručné itinerárium Ricoeurovej angažovanosti naznačuje, že byť filozofom v obci nie je ľahké a najmä sa treba vyvarovať ilúzie, na ktorú upozorňuje sama filozofia: že sa naše predstavy aj realizujú na jednej strane a ak sa realizujú, že sú naše na druhej strane.

M. Kusého vyvádza z miery otázka vzťahu medzi Chartou 77 a ŠtB. Akéže tabu môže jestvovať v tejto otázke po 30-tich rokoch?  V totalitnom režime musí každé vystúpenie z ilegality predsa skôr či neskôr viesť k vzbudeniu pozornosti tajnej polície, politológ Kusý by to mal vedieť ako aj to, že boj bude nerovný. A predsa : trpieť kontakty s tajnou políciou či  dokonca ich aj vyvolať  nie je ešte to najhoršie. Ak už obsah zápisníc a záznamov neovplyvním, aspoň  sa môžem správať tak, aby dopad na okolie bol čo najmenší. Ani prijímanie peňažných darov nie je samo osebe zlé. Ak však takú pomoc prijmem, musím si položiť otázku, či sa tým k niečomu nezaväzujem, či som schopný sa prípadne o ňu podeliť a či jedného dňa nebudem musieť z nej vydať počet   pred svojimi spoluobčanmi.

Ale tiež musím počítať s možnou výčitkou v budúcnosti, totiž, že som sa stal lacným zdrojom devíz pre štát, posilniac tak režim, ktorý sa mi nepáči. Taká je irónia osudu.
Na možné spojenie ŠtB a Charty 77 upozorňoval nielen taký autor ako M. Dolejší, a to celkom verejne ešte v prvej polovici 90-tych rokov, ale aj M. Kundera, samotný V. Havel ako aj Kusého oponent J. Budaj. Do pluralitnej spoločnosti patria všetky tieto názory.    Pozoruhodná v tomto ohľade bola reakcia V. Havla, ktorý sa vyjadril, že prezident sa nelustruje a pokiaľ bol niekto evidovaný ako „kandidát tajnej spolupráce“, išlo vlastne o „statočných ľudí, ktorí odolali všetkým tlakom a teda sa nemajú za čo hanbiť.“

Tento „dialektický„ prístup, žiaľ, charakterizuje aj Havlovu osobnosť. S odstupom času sa potvrdzuje, že sa ani jemu nepodarilo v sebe zladiť intelektuála ako človeka reflexie a politika ako človeka akcie. V (ideologickej ) inštrumentalizácii hodnôt (ľudské práva, národ, pravda, mier atď.) nijako nezaostáva za nejedným českým či európskym politikom. Ani v tom, že sa stal prezidentom bez vysokej školy, nie je ojedinelý a nemožno mu  to vyčítať. Prečo však nemal toľko odvahy, disciplíny a charakteru, aby odmietol už prvý čestný doktorát a nepodľahol (nízkej) zberateľskej vášni pre tento artikel, ktorého koncom r. 1992 P. Janík narátal do 400 exemplárov?             

Post Chartam. - „Odvaha zlacnela, rozum zdražel!“. Toto novembrové heslo, pravdivé skôr v prvej než v druhej časti, znamená aj koniec Charty. Podľa slov samotného Kusého musela pre nával záujemcov skončiť. Nestalo  sa tak predčasne, keď pozorujeme ponovembrový vývoj?
Treba konštatovať, že Charta 77 ako hnutie verejného občianskeho vzdoru  nemala ambíciu zvrhnúť režim, drvivá väčšina jej účastníkov ani nemala žiadne skúsenosti s riadením štátu a ani sa na také niečo nepripravovala, takže možno tiež súhlasiť s J. Budajom, že bola „rezervou“ vládnúcich.
Nečudo, že na prelome rokov 1989-90 sa ustanovila vláda „národného porozumenia“ na základe dohody medzi odchádzajúcou komunistickou garnitúrou a (disidentskou) opozíciou, ktorá bola na takúto spoluprácu odkázaná a na ďalší chod udalostí sa bude len prizerať. To však nebude prekážať vynoreniu celej plejády antikomunistov a liberálov, inak s rovnakým sektárskym, elitárskym, jedným slovom nedemokratickým správaním ako predtým bývalá Strana. Tu je možno čiastočná odpoveď na otázku, ktorá aj bola položená,  prečo boli z tejto spolupráce vylúčení, aj s pričinením niektorých domnele tolerantných bývalých chartistov, reformní komunisti s A. Dubčekom na čele, ktorí boli predsa legitímnymi dedičmi moci a mali aj aké také skúsenosti.

Vo vzťahu k zahraničiu bola situácia ešte horšia, keďže medzinárodné skúsenosti kruto  chýbali, pričom zahraničná politika spravidla predchádza vnútornú.  Ako potom čeliť lavíne návštev politikov, poradcov, emisárov demaršov, odporúčaní, dohôd  – mnohým tieto dokumenty splývali,  pokladajúc ich za rovnako záväzné – lavíne, ktorej sme  boli vtedy svedkami? Výsledkom bola obmedzená suverenita  SR ešte pred vstupom do EÚ. Dodnes mi v ušiach zaznieva alibi, ktorým naši ponovembroví činitelia vo vonkajšej politike obhajovali svoje kapitulantstvo a ktoré ale starostlivo tajili pred národom: čo sme mali robiť, keď sa nám ustavične podsúvalo, že sme prehrali studenú vojnu? Aj keby to bola pravda a do určitej miery aj asi bola, problémy zahraničnej politiky sa tak stali možno ťažšími,  ale nie neriešiteľnými. To by však boli museli byť zverené niekomu inému než poberateľom tučných diét. (Ale nezazlievajme im to, ak to tolerujeme kočovným europoslancom!)           

Ešte predtým však pod nežnou revolúciou  tlela tá skutočná, pripravovaná štátnou buržoáziou, ktorá sa hlásila  k slovu, inak celkom v duchu historického materializmu, ktorý tak konečne začal u nás platiť, čím sa len potvrdzuje, že násilné zavádzanie komunistického režimu pred 60-timi  rokmi bol omyl a pravdu mali tí, ktorí po vojne v sovietskom vedení od toho odrádzali. Bývalé nomenklatúrne kádre síce strácajú (viditeľnú ) politickú, avšak získavajú (neviditeľnú) hospodársku  moc, ktorá im vždy beztak umožní reálne ovplyvňovať politiku.

Všetko toto sa deje v atmosfére akéhosi riadeného chaosu. Pod rúškom demokratizácie sa dezorganizuje fungujúca štátna, regionálna a miestna správa. Decentralizáciu však sprevádza taká masívna korupcia (zištný predaj obecného majetku, zištná súčinnosť pri transformácii obchodných sietí atď.), že zavedený  samosprávny systém je skôr Pyrrhovým víťazstvom. Vytvorili sa tak podmienky pre „šokovú terapiu“. V geometrii očakávaných zmien bola iste  aj nádej, že starosť o verejné blaho, ktorú si privlastnila Strana, sa  vráti do rúk občana. V skutočnosti však prevládne starosť o vlastný prospech meraný výškou platu a veľkosťou majetku. Vidina zbohatnutia je odvtedy jedinou hybnou silou politickej činnosti a politického angažovania. Platy nemajetných volených funkcionárov na všetkých stupňoch boli nastavené tak, aby ich priblížili k ostatným zbohatlíkom, ale nemožno vylúčiť ani úmysel ich morálneho rozkladu.

O anarchii, ktorá vtedy vládla, svedčí aj likvidácia - tento raz je toto slovo namieste -   archívov VB a ŠtB. V  prelomových časoch sa podobné archívy ako výhradné vlastníctvo štátu zaisťujú, zatvárajú na sedem zámkov a sprístupnia až po uplynutí ochrannej lehoty. Neistota a obavy bezpečnostných zložiek išli až tak ďaleko, že sa likvidovali aj archívy ministerstiev. Tak napr. na Ministerstve kultúry zmizla korešpondencia pisateľa týchto riadkov s M. Válkom, ktorý zrejme  konzultoval niektoré svoje kroky aj s ŠtB. Obával sa vari nejaký „eštébák“, že by som sa mu chcel niekedy v budúcnosti pomstiť? Osobne som si voči bývalému režimu neuplatňoval a neuplatňujem žiadne nároky.

A pokiaľ som bol (v r. 1972) odsúdený za opustenie republiky, v r. 1990 som bol plne rehabilitovaný, a to bez toho, aby som o to požiadal.
Predmetom zvláštnej, ak nie prvoradej  pozornosti boli samozrejme archívne dokumenty týkajúce sa Charty 77. A mnohé z nich, často pričinením prominentov Charty, ktorí sa dostali k moci,  sa nenávratne stratili alebo rozptýlili v súkromných rukách. Ak to nesvedčí o spojení Charty s komunistickou mocou, len to potvrdzuje, opakujme, že uchovanie a ochrana týchto dokumentov podľa bežných archívnych zásad a predpokladám, že  aj podľa vtedy platného archívneho zákona, by bolo bývalo v záujme aj samotných predstaviteľov Charty. Lenže to by sa boli museli po r. 1989 dostať k moci ľudia schopní obnoviť, čo najskôr, narušenú vnútornú zvrchovanosť štátu. Hlavným víťazom v tomto všetkom, čo nás nesmie prekvapiť, ostáva býv. ŠtB, ako o tom paradoxne svedčí tzv. lustračný zákon v Čechách a zákon o Ústave pamäti národa na Slovensku.

Zrušila sa síce vedúca úloha Strany, avšak bez potrebnej sebareflexie v politickom živote spoločnosti táto splodila  množstvo malých strán, pomenovaných rôzne, avšak riadených podľa toho istého demokratického centralizmu. Aj keď sa ich počet medzitým podarilo zredukovať,  politická scéna ostáva naďalej dosť  rozdrobená a politický život paralyzovaný, lebo sa neriadi elementárnymi zásadami zjednocovania a jednoty, ktoré znamenajú nielen silu, ale sú tiež kritériom úspešnosti. Krátkozraké egoistické záujmy sa tak  nielen nadraďujú nad záujmy spoločnosti, ale  politický život sám je často len ilúziou.   

              Ani prechod od ako tak fungujúceho štátneho kapitalizmu (nie socializmu!)  k trhovému sa neuskutočnil podľa štandardných metód, najmä cestou zriaďovania verejných akciových či účastinných spoločností pri zachovaní väčšinovej účasti štátu v stredných a veľkých podnikoch a pri zrovnoprávnení všetkých druhov vlastníctva (štátneho, súkromného, družstevného). Práve 20. stor. ukázalo, že tak z hľadiska efektívnosti ako aj kvality sú všetky tieto vlastníctva rovnocenné.

Automobily vyrábané v št. podniku Renault neboli o nič horšie než tie vyrábané v súkromnom Citroëne. Lenže u nás sa od integrálneho štátneho vlastníctva oboma nohami skočilo do druhého extrému, ktorým je integrálne súkromné vlastníctvo, a to často cestami, ktoré nemožno nazvať inak ako podvodné (nesplatné úvery, holandské dražby, daňové podvody a prázdniny, „tunelovanie“, vývoz kapitálu atď.). Stále nevieme - a ani nechceme vedieť? -  kde sa podel federálny majetok, ktorého alikvotná časť patrila Slovensku. Úspory obyvateľstva odčerpala kupónová pseudoprivatizácia. Štát naďalej  garantoval cenu, kvalitu a predaj  jedného rohlíka, avšak  v podstate ten istý obchodný vzťah medzi tzv. nebankovými subjektami a ich klientelou, avšak s miliardovým obratom, ho nezaujímal. Nestal sa sám súčasťou tejto pyramídovej hry?

Zahraničné investície nesmerovali do podnikov v ťažkostiach, ale do prosperujúcich, ktoré tak postupne prešli do cudzích rúk a zisky z nich sa na slovenskom území prestali realizovať. Celá armáda advokátov, právnikov a prekladateľov, pritiahnutá vidinou tučnej odmeny, pomáhala pri vypracúvaní a prekladaní kúpno-predajných zmlúv, natoľko že na právnických fakultách nemal skoro ani kto učiť. A hoci išlo o štátne podniky, títo právnici sú možno dodnes viazaní mlčaním o týchto zmluvách. Výsledkom bol návrat do divokého (predkapitalistického) kapitalizmu, takže ešte ani dnes nemožno dať jednoznačnú odpoveď na otázku, či budujeme kapitalizmus. Nie sme tak ďaleko od morálnych autorít, ktoré mal na mysli P. Ricoeur?      

Záver. - Vrátiac sa k L. Kováčovi, jeho trestný čin ohovárania, dnes už asi premlčaný, však paradoxne oživil M. Kusý, ktorý šliapol vedľa po druhýkrát a ktorý ako predstaviteľ Nadácie za toleranciu sa možno, nechtiac ocitol pred voľbou: buď pokračovať v šľapajach V. I.
Lenina, ktorého obľúbeným príslovím bolo „ keď sa rúbe les, tak lietajú triesky“ - presadzovanie takých hodnôt ako tolerancia a antidiskriminácia hádam za to stojí -  alebo počítať s príp. oznámením pre ochranu osobnosti.   

Jozef Sivák