rubrika: slovensko 2009

Každý si spomína na zábavné príbehy, ktorými sme častovaní, keď sa obraciame do svojej nedávnej minulosti. Naši historici zrejme ešte nie sú naučení dostatočne nezávisle myslieť (ten, kto má dočinenia s našimi univerzitami vie, že niečo také ako nezávislé myslenie tu spadá do roviny „zbožných želaní“), aby sa na niektoré časti našich dejín pozerali z nadhľadu, možno je to ešte príliš čerstvé, možno si iba nechceme pripustiť, že naša vlastná revolúcia vlastne nebola, že to bola Moskva s Washingtonom, kto stál za „nežnou revolúciou“ a nechal niekoľko miliónov utláčaných chudákov veriť, že to boli oni sami, kto sa rozhodol prebrať do rúk zodpovednosť a svoju vlastnú budúcnosť.

Každý si spomína na vtipy, ktoré kolujú o médiách spred novembra 1989. Aké boli jednostranné a zaujaté. Politicky regulované, umelé a nudné – rovnako ako naša kultúra. A vida. Kde sme dnes?

Nie sme náhodou, s odstupom niekoľkých rokov tam, kde sme boli predtým? Nezvíťazil onen povestný „newspeak“ z Orwellovských fantázií, aby nás voviedol do sveta a spoločnosti, kde fantázie, nezmysly a kalkulácie mocných vytvárajú svet ilúzií a klamstiev, ktoré – napriek tomu, že sú totálnym nezmyslom, pôsobia ako seriózna novinárska (dokonca investigatívna) činnosť?

Pozrime sa, ako sa mení jazyk. „Stranu“ nahradil „trh“, „proletariát“ „slušní občania“, „kapitalistické živly“ nahradili fiktívni „teroristi“, „pracujúcu triedu“ „obyčajní ľudia, ktorí sú príliš hlúpi než aby vedeli, čo potrebujú“. Peniaze sa stali novou ikonou súčasnosti – opustili sme Leninove busty a kocháme sa symbolmi eurobankoviek.

Dospeli sme do štádia, aké sme poznali pred rokom 1989. Aj dnes máme jediný jeden denník. Aj dnes máme jediný jeden týždenník. Aj dnes máme jediný jeden pohľad na veci – pretože jediný jeden pohľad na to, ako sa veci majú, je „správny“!

Motív „ani-ani“, na ktorom sa kedysi vo Francúzsku zabával jeden z posledných intelektuálov Roland Barthes, sa načisto udomácnil v našej žurnalistickej brandži. Myslíme si – „objektívny“ znamená nerobiť nijaké vlastné závery. „Objektívny“ znamená neobťažovať sa nejakým vlastným, nebodaj ľudským prístupom do občianskych záležitostí. „Objektívny“ pre našich primitívnych mienkotvorcov znamená – oficiálny. „Objektívny“ je kontradikciou ku „kritický“ a „pochybný“.

Takto sme došli k jednostrannosti, ktorá nemá obdoby. Ďalší francúzsky filozof – zdá sa, že Francúzi ako jediní ešte myslia – Gilles Deleuze raz napísal, že „literatúra bola v Sovietskom zväze zavraždená bez toho, aby si to niekto vôbec všimol“. Dovolím si tvrdiť, že rovnaké niečo sa stalo so slovenskou žurnalistikou.

Už nemáme dve strany. Dve strany mince sa stali históriou. Ľavičiari a pravičiari – čo na tom záleží?! Peniaze sú bohom všetkých. Biznis je riešením na všetko. A potom, čo sme vybudovali našu malebnú krajinu v stopercentnom podriadení požiadavkám trhu, ničiac priemysel a poľnohospodárstvo, presne ako nám nakázali naši nadnárodní svetoochrancovia, čoskoro sa možno zmenia aj naše stravovacie návyky. Nezostane nám nič iné, ako jesť pneumatiky.

Pochopili sme podstatu „trhového mechanizmu“, pretože málokto sa dočítal až do druhej polovice Smithovho Bohatstva národov – a touto podstatou je biznis.
Opýtajme sa teda našich mienkotvorcov niekoľko otázok:

1. poznáte rodostrom akcionárov, ktorí stoja za vašimi spoločnosťami? V akých iných spoločnostiach ešte vystupujú? A týka sa vaše investigatívne novinárske vyšetrovanie aj týchto spoločností?
2. Postupujete kriticky a nestranne aj v prípade, kedy niekto vysloví podozrenie, že firmy, ktoré sú najväčšími zadávateľmi reklamy vo vašich periodikách, sa chovajú nečestne a podvodnícky? Alebo takéto podnety považujete za „konšpiratívne“ a „choré“?
3. Zaujíma vás ešte, o čom ľudia premýšľajú a čo ich trápi? Alebo je to trápny problém, ktorý nestojí za reč, pretože vy viete, čo ľudia chcú vidieť, čo chcú čítať a čo chcú počuť? „Ak sa im to nepáči, môžu si predsa urobiť svoje vlastné noviny“ – ako zábavne píše náš najveselší denník. Možno, že nie všetci hlúpi ľudia sú zotročení mamonom, ale môžu mať aj perverzné návyky – ako nezištnosť, pokus o duševný rozvoj a záľubu v ochrane prírody a zdravom rozume (humovský common sense). Iste, vaše intelektuálne prednosti musí urážať, keď nad ne niekto vyzdvihuje sprosté krčmové reči...
4.  V skutočnosti médiá publikujú a produkujú informácie, ktoré chcú oni a spoločnosti, ktoré ich financujú, pričom ich psychologicky prefíkane vyhlasujú za najdôležitejšie udalosti: „ste trápni ak netúžite po tomto telefóne; ste chorí, ak si myslíte, že toto politické zriadenie, ktoré tu máme, sa môže zmeniť k niečomu „lepšiemu“; ste príliš hlúpi, ak o hrozbe svetového terorizme uvažujete ako o produkte svetových lídrov na ovládnutie a zničenie vašich posledných práv a slobôd; ste smiešni, ak si myslíte, že dnes sa niečo dá robiť zadarmo“...

Papierová a televízna žurnalistika sa stala obyčajným sprostým biznisom, ako akýkoľvek iný. Neponúka nijaký pluralizmus možností, nijaké cesty, okrem prikyvovania pochybným inštitúciám, štátnym a nadštátnym, uprednostňuje zahraničné megakorporácie pred malými domácimi pokusmi o slobodu podnikania, nekriticky ospevuje pochybné zlepence, ktoré stoja na hlinených nohách a smerujú akurát k deštruktívnemu podriadeniu jedinečných a špecifických kultúrno-spoločenských celkov, ako Európska únia a globalistické pokusy, vychvaľuje jediný politický systém:  systém nadvlády trhu, zdanlivú demokraciu, ktorá je v skutočnosti ilúziou vytvorenou skupinou plutokratov, čo ťahajú za motúziky.

Nedávno sa občania slobodnej krajiny, krajiny, ktorá zrodila „demokraciu“ – vzbúrili a vyvolaním nepokojov poukazovali na chorobu a stupiditu súčasného stavu západnej spoločnosti. Aký akt demokracie! Boli to ľudia, ako akýkoľvek iní, ľudia, ktorí sa nebáli a vyšli do ulíc, ktorí využili svoje právo protestovať deštruktívnym spôsobom. A čo sme sa dočítali v našich geniálnych plátkoch: katastrofické následky – niekoľko rozbitých budov a bánk, vybité výklady. Tragédia! Och aká tragédia. Ľudia si dovolili zaútočiť na grécky parlament! Aká neslýchaná forma anarchie! Aká nechutnosť! Toto sa nerobí – pretože MY sme rozhodli, čo sa robí a čo nie! Čo si to vôbec dovoľujú – bojovať za svoje práva?!
Koľkí naši objektívni žurnalisti fandili týmto pokusom o zmenu chodu vecí v prospech obyčajných ľudí?

Koľkí naši žurnalisti kedy podporili kritiku fašistických postupov Izraela voči Palestíne? Koľkí spochybnili legitimitu našich (áno aj našich) vojen proti „terorizmu“?
V samotných USA sa debatuje – diskutuje o nezrovnalostiach okolo celej mašinérie takzvanej „vojny proti terorizmu“. U nás – hoci naša vlajka hrdo plápolá v týchto vojenských ťaženiach – je všetko jasné. Budovy sa totiž obvykle rozsýpajú na prach potom, čo do nich vrazí lietadlo, lietadlá sa obvykle vyparujú potom, ako spadnú na zem, očití svedkovia a vedci, ktorí sú príliš podozrievaví patria aj u nás „na psychiatrickú kliniku“. Netrápi nás ani fakt, že niet nijakého legitímneho dôkazu, ktorý by so septembrovým šialenstvom spájal nášho najhľadanejšieho a najmystickejšieho zlého teroristu, Afganistan alebo Irak, nie. My máme vo všetkom jasno. Pretože zrejme – máme rozkazy.  
Washington Post nedávno zverejnil pozoruhodnú štúdiu, ktorá mapovala produkciu ópia v Afganistane a ich čísla boli pozoruhodné – zatiaľčo „teroristi“ z Talibanu zredukovali produkciu ópia takmer na nulu, po hrdinskom „protiteroristickom“ zásahu armád „spojencov“, sa produkcia ópia a heroínu pozoruhodne vyšplhala na úroveň, ktorá z Afganistanu robí popredného svetového producenta tejto drogy.
Ak by naši inteligentní žurnalisti náhodou niekedy mali trocha voľného času – zaberie veľa času pokúsiť sa napísať zmysluplný a kritický článok, pretože musíte dokonale skontrolovať, či sa vaša prípadná kritika nedotkne „dôležitých“ ľudí – mohli by sa začať pýtať, či naši hrdinskí bojovníci z armády neodišli do Afganistanu za celkom iným účelom než sa tvrdí – ochraňovať makové polia našich amerických spasiteľov.  
V banánovom štáte ovládanom zvonka nie je žiadnou hanbou, že kritické myslenie a pluralizmus v žurnalizme je mŕtvy. Nakoniec – aspoň umreli od smiechu...

adba