rubrika: slovenskko 2009

Protislovenský súkromný denník berie zo štátneho plným priehrštím

Denník SME má v rámci masmediálnej sféry na Slovensku špeciálne ideologické postavenie.

Zatiaľ čo iné printové médiá vo vlastníctve zahraničných spoločností prišli na náš trh v prvom rade zarábať a až na druhom mieste šíriť propagandu, podľa obsahu možno usúdiť, že ideológia v SME zohráva rovnocennú úlohu ako profit majiteľa.

Kádrovčícka generácia
Ideologickou vyhranenosťou a nezmieriteľnosťou SME pripomína denník Pravda spred roka 1989. S tým rozdielom, že komunistickú ideológiu nahradil neoliberalizmus a všemocné ÚV KSS zasa nadnárodné kozmopolitné kruhy. Nakoniec, zakladajúci šéfredaktor SME Karol Ježík či dlhoročný komentátor Marián Leško boli pred nežným novembrom komunisti ako bič. Jeden v Smene, druhý v týždenníku Nové Slovo, kde mohli pracovať len stranícky prísne preverovaní súdruhovia. Kryptokomunisti si v SME vychovali mladú kádrovčícku generáciu, ktorá s konskou dávkou nenávisti paradoxne útočí na všetko ľavicové, no najmä slovenské - presne v štýle, ako kedysi ich tútori na kapitalizmus, imperializmus a ich prisluhovačov.

Je pritom zaujímavé, že počnúc súčasným šéfredaktorom väčšina redaktorov tohto denníka začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa rodila slovenská štátnosť, patrila medzi adolescentov. Týmto ľuďom chýba dlhoročná novinárska skúsenosť, profesionálna erudovanosť a politický nadhľad - a tak sú len hlásnymi trúbami svojich svetoobčianskych mecenášov. Základným predpokladom pôsobenia v SME je fanatický antikomunizmus a národná vykorenenosť. Za všetko hovorí fakt, že slovíčko národný či proslovenský dávajú v tomto denníku zásadne do úvodzoviek.

Milióny z našich daní
Je to aj prípad článku, ktorý vyšiel v SME 14. apríla pod názvom SNS propagujú aj za eurofondy. Terčom útoku bol mesačník Extra plus. Denník kádroval nielen obsah časopisu a jeho vedenie, ale prekážalo mu aj to, že sa otvorene hlási k proslovenskej a provládnej orientácii. No a priam za zločin považuje fakt, že sa v ňom objavuje platená inzercia zo štátu, okrem iného aj z ministerstiev vedených SNS. Autor článku operuje nepravdivými sumami zinkasovanými za inzerciu, ktoré si vycmúľal z prsta. Na základe uverejnenej inzercie v posledných dvoch číslach Extra plus dokonca vyrátal vyše 50-percentný podiel štátnej inzercie, ktorý nepodložene paušalizuje ako bežnú prax.

SME sa takisto nepáčilo, že volebný tím prezidenta Ivana Gašparoviča si v Extra plus pred druhým kolom volieb zaplatil celostranovú inzerciu. Nepoznajúc skutočný náklad nášho časopisu ho jeden zo zástupcov šéfredaktora ironicky prirovnáva k titulom Včielka, Fifík a Macko Pusík, mysliac si, že tým poskytol čitateľom vzácnu dávku intelektuálneho humoru. A aby toho nebolo málo, denník SME, ktorý inak formálne bojuje za slobodu prejavu a pluralitu tlače, znepokojuje, že Extra plus v článku s názvom Štát, ktorý nás zachránil objektívne informuje o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi Tisovi, i to, že píše o vodcovi zakázanej Slovenskej pospolitosti, ktorému - podobne ako kedysi novinárovi SME Kordovi - ktosi podpálil auto. „Dalo by sa diskutovať o morálnosti týchto názorov, ale je bez debaty, že by sme ich vydávanie nemali platiť zo spoločných peňazí," napísal na margo článkov v Extra plus a v ňom uverejnených plošných inzerátov zástupca šéfredaktora SME, komentátor a sudca v jednej osobe.

Tu by som rád ako šéfredaktor a vydavateľ mesačníka Extra plus poznamenal, že zďaleka nielen podľa môjho názoru denník SME prezentuje extrémne názory časti ľudí, ktorí medzi občanmi SR tvoria absolútnu minoritu. Samozrejme, pri existujúcom informačnom monopole a faktickej neslobode masmediálneho priestoru sa SME tvári, že reprezentuje názor väčšiny obyvateľov. Ale nie je to tak. Inšpirovaný zástupcom šéfredaktora SME sa preto pýtam, či by sme mali vydávanie tohto denníka financovať zo spoločných peňazí - zo štátneho totiž berie plným priehrštím. Je pravda, že objem inzercie i papierový náklad denníka SME pomaly, ale isto klesá, z čoho sú na obchodnom oddelení jeho vydavateľa, spoločnosti Petit Press, trochu nervózni.

To však neznamená, že máme vykrývať straty vydavateľa SME z našich vrecák. Napríklad z toľko kritizovaného Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR mal denník SME v období od novembra 2007 do novembra 2008 dostať inzerciu za 5 900 000 Sk. Štedrým donorom súkromného vydavateľstva Petit Press je aj Ministerstvo kultúry SR. Oficiálne pod hlavičkou financovania národnostných titulov Új Szó a Vasárnap natieklo do vydavateľského domu SME za Dzurindovej vlády v rokoch 2003 až 2005 5 840 000 Sk, za súčasnej vlády v rokoch 2006 až 2009 9 569 702 Sk. A to nerátame milióny z Ministerstva životného prostredia SR a ďalších ministerstiev a štátnych organizácií, napríklad Národnej diaľničnej spoločnosti.?Redaktor SME, ktoré pôsobí v rovnakom trhovom prostredí printových médií ako Extra plus a dojí desiatky miliónov od štátu, priamo na úrade vlády nabáda ministra životného prostredia, aby prehodnotil platenú inzerciu svojho rezortu v Extra plus. To už zaváňa paragrafom Trestného zákona o nedovolenej hospodárskej súťaži. Šíritelia jedinej pravdy si však zjavne myslia, že môžu všetko.

Pavel Kapusta
(Mesačník Extra plus, máj 2009)
http://www.extraplus.sk/243/kadrujeme-teda-sme