:: www.prop.sk
:: ww.protiprudu.info

CITÁTY
 

Kam vedie most Bélu Bugára

01.08.2010
www.prop.sk
www.protiprudu.info

 


Naša menšinová nacionalistická strana SMK sa rozdelila. Vznikla druhá menšinová politická strana s premysleným názvom Most-Híd. Do jej čela sa postavil B. Bugár, pokúša sa ho podporiť náš bývalý veľvyslanec v Maďarsku Rudolf Chmel.

Od prvých dní sa hovorilo aj o záujme Nemaďarov vstupovať do tejto strany. Kdesi sa kalkulovalo a kalkuluje s tým, že B. Bugára doteraz mnohí ľudia pokladali - dnes práve na rozdiel od P. Csákyho a M. Duraya - za zmierlivého, pokojného a dobromyseľného politika, niektorí oceňujú jeho kresťanskú orientáciu, v časti obyvateľov mal a má spomedzi politikov SMK, ba aj v širšom slovenskom politickom prostredí (z menovaných) jednoducho najlepšie meno. Nedávny prieskum priniesol údajne výsledok, podľa ktorého by sa Most dostal už do nášho parlamentu. Potom by sme tam mali dve menšinové, výrazne promaďarsky (lepšie povedané protislovensky) orientované politické strany.

Navonok, pri prvom pohľade, je krok B. Bugára odôvodnený nedemokratickým vystupovaním terajšieho predsedu SMK P. Csákyho, nesúhlasom časti voličov SMK s politikou predsedu a klesaním preferencií SMK. B. Bugár nasledoval tých, čo už pred ním vystúpili z SMK. Vyslovujú sa však aj domnienky, že je to akt prefíkanej politiky extrémne nacionalistických politikov, ktorí v súčte priaznivcov týchto dvoch strán očakávajú výraznú podporu na ceste za ich verejne deklarovaným cieľom – za obnovenie veľkého Maďarska, za nadvládou v Karpatskej kotline. Očakávajú, ako sa to od samého začiatku hovorilo, húfnu podporu Slovákov až hen z Liptova. R. Chmel má byť pre nich vnadidlom - hovoria mnohí občania. A on túto funkciu dobre vediac čo činí, prijal. Alebo sa do nej sám prihlásil? Je to všetko, čo k tomu možno povedať?
K tomu určite treba povedať aj to, že terajší či bývalí politici SMK sa vo vzťahu k Slovenskej republike správali a správajú prinajmenšom pozoruhodne. Také je písomné svedectvo, ktoré nám dal aj pán Béla Bugár. Je to, ako sa hovorí, čierne na bielom: v knižke, ktorá vyšla pred piatimi rokmi. Dnes je nám veľmi aktuálna.
                                     
Béla Bugár, bývalý predseda maďarskej politickej strany SMK v SR a aj niekdajší podpredseda Národnej rady SR, publikoval v roku 2004 najprv v maďarčine, potom aj v slovenskom preklade knižku s titulom  Žijem v takej krajine...s podtitulom O Maďaroch, Slovákoch, premárnených príležitostiach a vynárajúcich sa možnostiach. Knižku vydal László Szigeti v maďarskom vydavateľstve Kalligram.

Je pozoruhodné, možno aj slovensky špecifické, že napriek politickej, kultúrnej, historickej a inej vážnosti daktorých myšlienok a téz, ktoré autor knižky predkladá maďarskej a slovenskej verejnosti, táto knižka v kultúrnej pospolitosti Slovenska dodnes nevyvolala pozornosť, ktorú si práve zo slovenskej strany bezpochyby vyžaduje.

Existuje niekoľko iných veľmi vážnych - podobných - faktov, aké priniesla aj táto Bugárova knižka, ktoré  hovoria, že o Slovensku, Slovenskej republike a Slovákoch môže ktokoľvek, (aj vysoký ústavný a vládny činiteľ, ako to bolo v prípade B. Bugára, aj popularizovaný funkcionár občianskeho spolku, ktorý sa štylizuje do priam učiteľskej polohy pre Slovákov) povedať a napísať čokoľvek, a nijaká špina hodená do tváre nášho národa a nášho štátu nie je taká, že by ju zo strany Slovákov bolo treba zmývať, nijaká nepravda nie je nášmu národu taká, že by ju bolo treba opraviť a že by ju dakto aj opravoval. Mlčíme, trpne si ju nosíme, s ňou a v nej žijeme a čudujeme sa, ako nás svet vníma, ako sa na nás pozerá.

Zdá sa, že nás nevzrušuje ani to, keď nám zo sveta hovoria, že nám chýba sebavedomie a národná hrdosť. Akoby nás umlčiaval strach povedať pravdu cigáňom - klamárom, akoby sme si boli pridlho zvykali mlčať a znášať krivdy, vidieť sa v druhoradom postavení.

Zdôrazňujem, že mi je vzdialená nenávisť ku komukoľvek, že nikoho nepodceňujem, nad nikoho sa nevyvyšujem, že si na tomto našom Slovensku úprimne želám  kresťanské spolunažívanie, teda bratské a sesterské vzťahy pokoja a mieru všetkých občanov Slovenskej republiky, všetkých tu žijúcich národností, rovnako aj všetkých národov na svete, a že sa pre to aj podľa svojich možnosti angažujem. Nie je to v prostredí našej mĺkvoty aj riskantné? Lenže usudzujem, že ani v tomto postoji a v tejto situácii, ba práve preto nemožno nepovedať pravdu, nemožno sa báť vysloviť aj kritické slová, ak sa ukazuje, že niečo narúša poriadok, je proti pravde a zvádza k zlému. Kresťanské spolunažívanie v priateľstve, pokoji a vo vzájomnej náklonnosti nie je možné bez pravdy a proti pravde. Preto, v záujme pravdy, musím slovenskej verejnosti priblížiť zjavne prehliadnutú, nečítanú a (nakoľko mi je známe) nekomentovanú knižku B. Bugára.

II.

Časť  tejto knižky je zostavená ako rozhovor medzi vydavateľom a autorom. Otázky, ktoré podľa textu kládol vydavateľ L. Szigeti, sú svojou orientáciou väčšinou konformné s postojmi partnera, takže rozhovor sa odohráva v harmónii názorov, ktoré sa navzájom dopĺňajú a posilňujú. Očividným spoločným programom aktérov rozhovoru je zreteľný cieľ vytvárať B. Bugárovi priestor, aby sa predstavil ako politik s európskym a svetovým rozhľadom i nadhľadom – najmä nad tými, o ktorých je reč! Tak sa má podporiť vierohodnosť a vážnosť jeho ostro kritického hodnotenia Slovenska, Slovenskej republiky, Slovákov, slovenskej menšinovej politiky a postavenia maďarskej menšiny v údajne zlom, veľmi zlom prostredí Slovákov a SR.

V druhej, menšej časti knižky, sú tri monológy – príležitostné prejavy:
Slovensko patrí nám všetkým (príspevok do rozpravy v Národnej rade Slovenskej republiky o reforme verejnej správy dňa 3. júla 2001);
Žijem v takej krajine...(prednáška na Univerzite v Novom Sade dňa 9. novembra 2001);
Spolužitie s mnohorakou minulosťou (Príhovor na rokovaní organizovanom Konferenciou biskupov Slovenska dňa 30 novembra 2002). Pozoruhodné je, v akom prostredí, pred akými poslucháčmi sa uskutočnil tento tretí prejav.

Vo všetkých troch príspevkoch sa B. Bugár zaoberá tou istou tematikou: zaostávaním Slovenska za vývinom sveta, čo sa prejavuje práve nedostatočnými právami, teda potrianonským veľkým útlakom maďarskej menšiny v SR.

Povšimnutiahodný je aj propagačný text na zadnej strane prebalu. B. Bugár v ňom vyzdvihuje princípy náboženskej tolerancie Maďarov (má to byť akceptovanie a solidarita), hovorí, že 85 rokov života maďarskej menšiny nepodlomilo jej „národnú(!) identitu“, a že by sa v tomto rizikovom(!) slovenskom prostredí malo ústavným zákonom garantovať právne postavenie „národných a etnických menšín“ v SR. (Podľa neho jestvujú teda u nás jednak národné a jednak etnické menšiny.)

Táto knižka je verným obrazom a zrozumiteľným svedectvom cítenia, myslenia a rozprávania, ale aj politického programu tohto (slovenského) reprezentanta maďarskej menšiny (v skutočnosti aj vedomého reprezentanta istej časti maďarskej politiky a maďarského národa) na Slovensku. Podstatné je to, že ide o viac než o subjektívne názory radového občana SR. Ide o politický program prominentného maďarského politika, v nedávnej minulosti súčasne aj vysokého ústavného činiteľa SR - to treba osobitne vnímať.
Z obsahu knižky vystupujú najmä tieto pozoruhodné fakty a myšlienky:

  1. B. Bugár sa usiluje vytvoriť dojem zmierlivého, európsky a svetovo rozhľadeného politika (a kresťana), ktorému veľmi záleží na dobrej budúcnosti Slovákov a Slovenska, ešte raz: Slovákov a Slovenska.
  2. S dobrým vedomím, čo za tým je, hovorí o Slovensku takmer bezvýnimočne ako o „krajine“. (To však absurdne robia aj iní prominentní slovenskí politici.) Práve tento pokus o oslabovanie autority Slovenska ako suverénneho štátu B. Bugár ironizujúco použil v názve svojej knižky. Dokonca ako štylistický prvok je zabudovaný do prednášky mimo územia SR – na univerzite v Novom Sade. Musím doložiť, že sa veľmi mýlia tí slovenskí politici, ktorí takýmto „detailom“, podobenstvám, znakom a symbolom nepripisujú nijakú váhu. Príkladne to demonštrovali pri zákone o miestnych názvoch v učebniciach pre maďarskú menšinu.
  3. B. Bugár svoje nekompromisné požiadavky často zahaľuje verbálnou hmlou, mnohoznačnými vyjadreniami. Ráta s povrchným slovenským a vzdelaným neslovenským čitateľom. Vedome formuluje svoje výroky s predstavou, že Slováci ich pravý zmysel nebudú vnímať, neporozumejú im, ale rozumieť im budú iní čitatelia. Takto si vytvára aj možnosť alibizmu dvojakej interpretácie tej istej výpovede a argumentácie a úniku pred kritikou.
  4. Všetky jeho kritiky slovenskej štátnej a národnej politiky, všetky autorove požiadavky sledujú ten istý cieľ: odstránenie nehoráznej „krivdy Trianonu“. Odmieta stav, že z neho (z B. B.) „nejaké prekreslené hranice oficiálne urobili príslušníka národa vyhláseného za menšinu“ (s. 186). To znamená, že on, teda naši slovenskí občania hovoriaci po maďarsky, nie sú menšinou. Z toho ďalej vychodí, že južná hranica Slovenska nie je preňho a pre tých, ktorí idú s ním, štátnou hranicou.
  5. B. Bugár priznáva, že maďarská „politika uplatňovania sily vyvolala aj podozrievavosť a nepriateľstvo veľmocí a tak znemožnila, aby Madarsko nadobudlo rozhodujúce medzinárodné postavenie“. (s. 126, podč. Á. K.). Trianonom sa vytvorili „nevýhody národného menšinového bytia“ (s. 22), vznikol „autochtónny menšinový národ“ (s. 238). Podľa L. Szigetiho „slovenská stratégia národného štátu považuje maďarskú menšinu žijúcu v krajine za hračku vlastných utilitaristických snáh“ (s. 29). Podľa B. Bugára SR má „obrovský nedostatok“, lebo nemá ústavný zákon, „ktorý by definoval právne postavenie  národných a etnických menšín“ (s. 54), pričom „Maďari žijúci na Slovensku sa nie náhodou stali určujúcimi, aktívnymi účastníkmi československého revolučného prevratu“, lebo chceli „spolu so slovenskými demokratmi ... konečne vrátiť krajinu na správnu cestu“ (s. 90) Konečne. B. Bugár žiada „menšinové právo veta, ... ktoré by tvorilo jednu z najdôležitejších ústavných inštitútov stabilného spolužitia väčšinových národov a častí maďarského národa v Karpatskej kotline“ (s. 185). On však žije „v takej krajine, kde nacionalisti, vyznávači národného štátu a populisti vystríhajú najmä pred reformovaním, modernizovaním národného povedomia“ (s. 185). Pre Maďarov na Slovensku „by bolo hrozné, keby slovenská spoločnosť nebola jedným z mobilných prvkov európskej jednoty, jej malým, ale kreatívnym motorom, ale do seba sa uzatvárajúcou, sebaokiadzajúcou separáciou a pre európsku väčšinu subkultúrnym čudákom“ (s. 165). Atď. Nie je jasné, aký je postoj autora k Slovensku, Slovákom, Slovenskej republike a aké sú ciele takejto menšinovej (slovenskej) politiky a jej nacionálnej politickej strany? Aké môžu a musia byť ciele jeho Mostu? (A je dosť faktov, ktoré svedčia, že stratégia sa nezmenila, je trvalo i dne a bude i v budúcnosti tá istá, ako ju aj v tejto knižke predstavil.)

B. Bugár niektoré čiastkové požiadavky podkladá aj svojskou (re)interpretáciou kresťanstva, ekumenizmu a „cirkevného života“. V úplnej zhode so známym postojom k našim vierozvestom a spolupatrónom Európy sv. Cyrilovi a Metodovi (spomeňme si len na neuveriteľné, hanebné udalosti v Komárne!), ale aj v zhode s teóriou, kto je autochtónnym obyvateľom priestoru Karpatskej kotliny, hovorí, že táto oblasť – vrátane územia súčasnej Slovenskej republiky sa predovšetkým vďaka Štefanovi dostala pod vplyv kresťanstva a stala sa aj kultúrnou súčasťou západnej civilizácie“ (s. 93). Misia sv. Cyrila a Metoda, jej kultúrne a kultivujúce účinky, nie sú teda dôležité, strácajú sa v tieni Štefana. V tejto interpretácii je potom logické i odôvodnené, že sa v Komárne, ktorého centrom je už socha kráľa Štefana, sv. Cyril a Metod ocitli prilepení kdesi na balkóne - a ešte aj za to museli Slováci zaplatiť pokutu maďarskému pánovi. Existuje podobný, porovnateľný prípad dakde vo svete? O akom kresťanstve to hovorí? Veď sv. Cyril a Metod sú spolupatróni Európy! Mali by byť teda aj patrónmi Maďarov. Istou časťou Maďarov však boli odhodení ako   nehodní, ich urážajúci, preto tá pokuta. Kráľ Štefan je nad nimi. A ako je „maďarské“ nad Slovákmi a Slovenskom, to nedávno demonštroval sám maďarský prezident. Asi by ktosi bol najradšej, keby so Slovákmi prišli urobiť poriadok vojská OSN.

  1. B. Bugár Slovákom pripisuje aj historické hriechy, ktoré nepáchali – hovorí     o maďarsko-slovenských šarvátkach, akoby nepoznal významovú platnosť tohto slova v slovenčine. Aké šarvátky boli obranné slovenské hlasy proti bezohľadnému pomaďarčovaniu Slovákov, do neba volajúcej neprávosti až do roku 1918? Aká slovenská šarvátka bolo bombardovanie slovenského územia, udalosti v Černovej a inde, obsadenie južného Slovenska so všetkými sprievodnými a nasledujúcimi krutosťami? Boli to iba šarvátky? Kedy Slováci urobili čosi podobné  Maďarom?
  2. Seba i maďarskú menšinu stavia vysoko nad úroveň Slovákov, ktorí  „sami seba udržiavajú na tom nevyspelom stupni vývoja, ktorý je charakteristický pre éru vzdoru“ (s. 26), nachádzajú sa „v procese  dozrievania“ (s. 57), takže Bugárove „predstavy o štátnej a verejnej správe predpokladajú poeurópštenie (!), dozretie slovenskej občianskej spoločnosti“ (s. 58), veď Slovensko je okrem toho aj „malý, familiárny, kvaterkujúci  (?) štát“ (s. 18). (Kvaterkujúci je štvrtinový, štvrtinovo jestvujúci? Čo sú tie tri zostávajúce štvrtiny?)
  3. Maďarskú komunitu na Slovensku deklaruje ako jednu „z najpevnejších bášt rodiacej sa slovenskej demokracie“, ktorá je (maďarská menšina) napriek tomu „drasticky odmietaná“ (s. 42).
  4. B. Bugár na mnohých miestach tohto textu bojuje proti pretrvávaniu národných štátov. Národný štát pokladá za prežitok. Nie je zástancom Európy národov, je zástancom Európy regiónov (s. 189): EÚ preňho znamená „úniu regiónov – zjednotenú Európu štátov, národov a menšín“ (s. 125). Treba „nahradiť utopický pojem národa pojmom politického spoločenstva ... nahradiť programy slúžiace idei národného štátu programom zaručujúcim blahobyt a mier multietnického štátu s mnohými národnosťami“ (s. 182 – 183), zvýraznil B. B.). Budúcnosť vidí iba v multietnickosti, multináboženskosti, multikultúrnosti.

 

B. Bugár vyhlasuje, že ani maďarsko-slovenským zmierením sa pre maďarskú menšinu v SR neskončí všetko, lebo „aj po zmierení budú naše vedomie formovať záväzky vyplývajúce z našej identity...“ (s. 190 – 191); tri bodky sú v origináli a v tejto výpovedi sú veľavravné. Aké sú to záväzky? Nie tie, ktoré vedú k Felvidéku?) Váhu svojich požiadaviek posilňuje výrokom (nie náhodou hrozbou?) A. Gönza: „Každá väčšina je niekde menšinou“.

  1. Zrejmá je skutočnosť, že knižka B. Bugára svedči o detailne premyslenom postupe za jasným strategickým cieľom „autochtónneho menšinového národa“ (s. 238), o postupe, ktorého súčasťou je aj premyslený a u maďarských menšinových politikov (s výnimkou M. Duraya, čo je tiež súčasťou premyslenej stratégie) účelový spôsob formulovania myšlienok a (v prípade živej reči – takmer denne sa o tom presviedčame) aj rozprávania a vystupovania. Aby mohol vzniknúť aj Most.

III.

Hlavnou témou, s ktorou sa B. Bugár zaoberá v tejto knižke, sú menšiny a „obrovské nedostatky“ slovenskej menšinovej politiky – teda  ti údajné  nedostatočné práva maďarskej menšiny v SR a návrhy, ako sa má tento slovenský nedostatok v čase prekonaného národného štátu riešiť. Práve v súvislosti s tým vyslovuje myšlienky, výroky, tvrdenia a nároky ako: mravný základ požiadaviek maďarskej menšiny, neobhájiteľnosť termínu „národnostná menšina“ pre postavenie slovenských občanov Maďarskej národnosti v SR, anachronizmus národného štátu a „démon slovenskej suverenity“ (Szigeti), „nezrelosť slovenskej občianskej spoločnosti“, „poľudštenie Slovenska“, regionalizácia Európy a Slovenska (Európa regiónov), decentralizácia (je mu totožná so slobodou), „stieranie hraníc“ v EÚ a únia regiónov, multikultúrny charakter SR, vzťah plurality kresťanského sveta k moci, trauma Trianonu, náhrada stavu politického národa stavom politického spoločenstva a multietnickým štátom, ústavné právo veta a odopieranie ústavného zakotvenia spoločenských práv maďarskej menšiny v SR, diskriminácia vo vzdelávaní maďarských katechétov v SR atď. 

Knižku B. Bugára Žijem v takej krajine... by si mali pozorne prečítať všetci občania SR bez ohľadu na národnosť a iné rozdiely. Mali by si ju veľmi pozorne prečítať najmä všetci naši ústavní činitelia, mali by si ju ešte pozornejšie prečítať tí, ktorí s SMK, s autorom (a s inými autormi podobných kníh o Slovensku a Slovákoch) jednotne vystupovali a dnes najmä tí, ktorí chcú kráčať po novom moste. Najbližší spolupracovníci a priatelia by totiž mohli najúčinnejšie presvedčiť týchto a takýchto „slovenských“ politikov, že sejú kúkoľ a nevyhnutne vyvolávajú záchranný obranný reflex, podnecujú aj negatívne emócie. Pretože autor proklamuje svoje kresťanské cítenie a z neho chce odvodzovať niektoré argumentácie, mali by ho slovenskí parlamentní a vládni kresťania v kresťanskej láske upozorniť, že v tejto politike niečo zďaleka nie je kresťanské. Čitateľ nevie, či sa to už dakedy v minulosti aj nestalo – napr. na rokovaní Konferencie biskupov Slovenska dňa 30. novembra 2002, kde B. Bugár predniesol príhovor citovaný v úvode týchto poznámok. Stačilo to?
Zhŕňajúci a nijakou nenávisťou nemotivovaný hodnotiaci postoj k prečítanej knižke je z podstaty veci nevyhnutne takýto:

Za tým, čo B. Bugár (a L. Szigeti) vyslovili a aj touto knižkou, bohužiaľ, skryto sledovali, je mučivá túžba časti maďarskej politiky vrátiť sa do veľkého Maďarska, zmocnieť o Felvidék, hrať hru veľmoci, čo okrem iného tiež znamená pohltiť alebo aspoň rozdrobiť Slovensko, obnoviť susedstvo s Poľskom, zbaviť sa konečne aj bremena a traumy spomienok na dokonané neprávosti voči ľudu Slovenska.

Úplne na záver pokladám za potrebné zopakovať, čo som reklamoval v inom prípade:
Požehnaný je ten,kto ponad priekopy stavia ľuďom mosty
a cesty vyrovnáva.
A to možno robiť iba v úprimnej dobrej vôli, bez pokrytectva, bez sprievodných bočných a skrývaných úmyslov, bez nenávisti a závisti, bez ponižovania a manipulovania blížneho, sestry a brata, s pravdou a v pravde.

Spoločenstvo Kresťanské Slovensko, ktoré sa podnetmi tejto knižky muselo zaoberať, veď sa priamo dotýka kresťanstva i národa, si úprimne želá, aby sme sa konečne všetci a spoločne vrátili k budovaniu mostov, takých mostov, o akých hovorí predchádzajúci výrok, aby sme netratili sily v priekopách, aby sme kráčali po vyrovnaných cestách. To je naliehavé volanie našej doby.
B. Bugár však nepostavil most na preklenutie známej historickej priekopy, ktorú Slováci nekopali – on ním dôverčivých Slovákov láka na bludnú cestu. 

 


Prof. Ábel Kráľ

 

© 2003 - 2006 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku| Optimalizované pre rozlíšenie 1024×768|