Zatknutie Karadžiča prišlo takmer presne sedem rokov po prvom objavení sa Miloševiča pred Medzinárodným súdnym tribunálom (ICTY) v Haagu, ktorého deklarované úsilie trestať zločincov a chrániť ľudské práva v rôznych častiach sveta ostalo len v rovine deklarácií. Prezident Miloševič našiel v Haagu svoju smrť práve v čase, kedy chcel predvolať do lavice svedkov popredných západných vodcov zodpovedných za smrť tisícov nevinných srbských civilistov. Svet by sa dozvedel pravdu o Srbsku a pravda je komodita, ktorú neznáša každé zriadenie, v každom historickom čase.

Haag nie je ani nestranným, ani objektívnym súdom, ale mocenským nástrojom západnej preventívnej vojenskej doktríny, na základe ktorej je možné použiť silu v ktorejkoľvek krajine, ak Spojené štáty uznajú, že je to potrebné. Pokrytectvo tejto doktríny spočíva  v tom, že ani NATO, ani západné krajiny nemali na túto vojnu medzinárodnú podporu, bola jednoducho vyhlásená unilaterálne. Rovnako jednostranne, aké jednostranné sú rezultáty ICTY.

Koncom júna prepustil tribunál teroristického vodcu Nasera Oriča, ktorý využíval OSN ako svoje útočisko na páchanie zločinov proti civilistom v srbských dedinách. Jeho prepusteniu predchádzalo prepustenie bývalého kosovského premiéra a vodcu teroristickej UCK (KLA) Ramuša Haradinaja, napriek tomu, že tribunál sám uznal, že niekoľko svedkov bolo záhadne zabitých predtým, ako mohli prísť do Haagu proti nemu svedčiť.

Karadžičovo  zatknutie bolo do istej miery, podobne ako Miloševičovo, výsledkom pro-európsky orientovanej srbskej vlády a víťazstvom Demokratickej strany vo voľbách roku 2000. Srbi boj vzdali, možno podľa vzorca: ak ich nemôžeš poraziť, pridaj sa k nim. Aký to  groteskný dejinný paradox, ktorý ich núti pridať sa dnes k tým, ktorí ich včera zabíjali.

Ich vodcovia rozhodli, že  kvôli krajším zajtrajškom je potrebné obetovať aj  Karadžiča. Zrejmá otázka - dostane sa mu spravodlivý proces ? - obsahuje v sebe zrejmú odpoveď. Haag je súdom víťazom, aktom pomsty a zároveň legitimizácie a ospravedlňovania zločinov pred svetovou verejnosťou a ako taký slúži a vždy slúžil mocenským záujmom. Tri štvrtiny všetkých obvinení Haagu je zameraných proti Srbom. Súd niekoľkokrát poprel sám seba a svoje princípy právnych vzťahov. Ak dejiny píšu víťazi, tak tribunál píše Západ a predovšetkým Spojené štáty a ich politickí predstavitelia, ktorí, ak by tribunál bol skutočne nezávislý, by sa pred neho mali postaviť sami.

Tej divnej entite s názvom „medzinárodná komunita“ ktorou sa moderní demokratickí diktátori tak radi a často oháňajú, sa v obhajobe jej nového náboženstva s názvom multikulturalizmus podarilo  takmer dokonale etnicky vyčistiť Kosovo od Srbov.

Kosovo, americký miláčik v Európe, ktorého vodcovia sú dnes nazývaní demokratickými lídrami, boli nie tak dávno medzinárodne hľadanými teroristami. Problém však je, že následky tohto vypestovaného a  peniazmi európskych daňových poplatníkov udržiavaného miláčika neponesú jeho strojcovia, ale radoví Európania v podobe zvýšenej kriminality, obchodu s drogami a prostitúciou. Vytvorenie radikálneho moslimského štátu previazaného s organizovaným zločinom v srdci Európy sa zdá byť skôr scénou z lacného amerického filmu ako politickou realitou Európy a Európskej únie na  začiatku 21. storočia.

Agresia NATO voči suverénnemu štátu ostane vždy len agresiou, akokoľvek sa ju dodatočne snažia legitimizovať  vymyslenými a neustále opakovanými historkami o masových hroboch moslimských civilistov. Dnes už väčšina sveta vie, že Medzinárodný súdny dvor nikdy o spravodlivosti nebol a jeho prvou obeťou bola spravodlivosť sama.  

Roman