rubrika: slovensko 2009

.

Najväčšie Svätoplukove úspechy prišli v roku 885, po tom, ako „naplnený na Metodov  príhovor božou múdrosťou“, urobil dobré rozhodnutie, poslal múdrych veľmožov ako vyslancov k pápežovi Štefanovi V. s naliehavou žiadosťou, aby mu ráčil „poslať staré privilégiá, ktoré obsahujú medze a končiny provincií a oblastí jeho krajiny“. Keď prišli vyslanci kráľa do Ríma a odovzdali pápežovi Svätoplukove slová, zaradoval sa, pretože pri tejto príležitosti mohol Svätopluka, nepožehnaného kráľa viery dosiaľ novej a slabej, aj jeho ľud, väčšmi získať pre záujmy cirkvi.

Metod však medzitým, 6. apríla 885, umrel. V Napomenutí vladárom zanechal svoj odkaz: „Je povinné každé knieža Boží svätý zákon vyučovať a každý deň prikazovať. A nezmiešavať sa s kmotrami svojimi a s dcérami podľa svätého krstu. Smilstvo ani nijaká nečistota nech sa u vás nemenuje a nikto z vás nech neklame prázdnymi slovami, lebo kráľovstvo Božie nezdedia ani smilníci, ani klebetnici, ani nadutci. Povinný je každý pokrstený samého seba uchovať čistého ako chrám Bohu svätý. A so svojou ženou uspokojiť sa. Nič iného ďalšie nezmýšľať, ani na spôsob hoväda za nezmyselnými vášňami chodiť ... Budú ťa ustavične haniť a utláčať ...

Vystavíš si dom, lež iný bude v ňom bývať ... Tvoji synovia a tvoje dcéry sa dostanú ako korisť cudziemu národu ... Cudzinec, čo bude s tebou v krajine, prevýši ťa a bude mocnejší ako ty ... pretože si neslúžil Pánovi ... za všetku jeho štedrosť“. Napokon Metod - podľa Života Klimentovho -„dožívajúc poslednú hodinu, vyhlásil (Gorazda) za moravského arcibiskupa“.

Zdá sa teda, že Metod najviac Svätopluka vystríhal - a tým ho možno privádzal do zúrivosti - porušovanie šiesteho a deviateho Božieho prikázania: Nezosmilníš a Nevezmeš manželku blížneho svojho (medzi šiestym a deviatym je však aj siedme prikázanie: Nepokradneš).
Pápež Štefan V. zrejme ešte nevediac o Metodovej smrti, poslal svojho vikára Honoriusa, kardinála svätej Rímskej cirkvi a dal mu právomoc spojovať a rozväzovať, vyhladzovať a rozmetá-vať, stavať a pestovať, ako je zvykom, keď sú rímskym stolcom posielaní vyslanci či zástupcovia do krajín sveta. S ním vyslal pápež aj iných dvoch kardinálov, ako aj dvoch biskupov, ktorí by národu dosiaľ vo viere novému, svätili biskupov alebo kostoly a zasievali každodenné slovo života do ich sŕdc.
Po Metodovom pohrebe Svätopluk prikázal, aby sa zhromaždil všetok ľud pri horách a v pripojených krajinách na východnom okraji, na severe i západe kráľovstva. „A keď sa zhromaždili všetci, ktorí hovorili tak latinským, ako aj slovenským jazykom, konala sa na rozkaz apoštolského vikára Honoria a najkresťanskejšieho kráľa Svätopluka dvanásťdňová synoda.

Osem dní sa hovorilo o Božom zákone, svätom písme a postavení cirkvi. Ďalšie štyri dni sa rokovalo o svetských veciach. O moci a postavení kráľa, o kniežatách a županoch a stotní-koch. A okrem toho sa na synode za počúvania celého ľudu prečítali staré privilégiá, tak latinské ako grécke, poslané ctihodným pápežom a cisárom o rozdelení provincií a oblastí, ako boli usporiadané predchádzajúcimi cisármi“. Všimnime si, ľud zhromaždený Svätoplukom si vypočul dovtedajšie dejiny strednej Európy. A pri všetkej ohľaduplnosti voči našim južným susedom musíme povedať, že to boli dejiny bez nich. Pokiaľ ide o západných susedov, tým len jedenásť rokov predtým pokrstil Metod knieža Boŕivoja. Zachovali sa mnohé historky o kožených zvitkoch v gréčtine, latinčine a hlaholike, akurát že - nezachovali sa zvitky.

Čo vieme istotne, v pápežovom liste sa potvrdzuje pápežská patronácia Svätopluka z roku 880, obsahuje poučenie o božskej Trojici a tretia časť je venovaná vyslaniu biskupa Wichinga na Veľkú Moravu, kde ako nitriansky biskup mal byť zodpovedný za celú cirkevnú správu krajiny. Zomrel Metod a vrátil sa Wiching, čo neveštilo nič dobré. „Keď skončil dvanásty deň, bol Svätopluk korunovaný za kráľa, posvätený a potvrdený rukou vikára Honoria, kardinálov a biskupov podľa spôsobu rímskych kráľov, za veľkej radosti medzi ľudom v celom jeho kráľovstve. Vyzváňali zvony a tri dni sa potom hodovalo a zabávalo“, pričom - plakalo by srdce Metoda, keby ešte žil - že sa tak dialo za hojného užívania staropo-hanských zvykov.

Bol to deň, ktorý v tom čase - písal sa rok 885, okrem Slovenov, starých Slovákov, neprežíval nijaký národ, ani jeden z našich dnešných spojencov z Vyšehradskej štvorky, nikto iný nemá dôveryhodnú informáciu o veľkej oslave korunovácie svojho kráľa spred roku 900. Prečo teda nepostavíme pamätník tejto udalosti? Ak navyše vieme, že na slávnosti sa zúčastnili rôzni vyslanci sveta. Kto bol vtedy svet? Rím, Aachen, Nitra, islamské mestá. Ešte ani Prahy, ani Viedne a ešte ani Budapešti s ich neskoršou slávou nebolo.

Nič významnejšie už však Svätopluk, oslovený pápežom Štefanom V. v auguste 885 ako „kráľ Slovenov“, nezažil. Po Metodovej smrti sa jeho postoje natoľko vyhranili, že nádej na upevnenie svojho postavenia ako kresťanského kráľa, sa rýchlo rozplývala. Opustil dielo Rastislavovo i svoje a primkol sa k prvému nitrianskemu biskupovi Wichingovi. Ten „patril k popredným poradcom Svätopluka“ a „celkovo možno o (ňom) jednoznačne konštatovať, že bol veľkou osobnosťou“, mieni Richard Marsina (Neprávom obviňovaný, Národný kalendár 2000, s. 34). Bol však „na Veľkej Morave exponentom syna Ľudovíta Nemca Karlo-mana, a potom od roku 880 jeho syna Arnulfa“, a tak celkom prirodzene pracoval v ich mene. Wiching „bol na čele tej skupiny kňazov a veľmožov, ktorá vystupovala proti používaniu slovenského jazyka v liturgii“ (Marsina), takže mu nemuselo prekážať, že Svätopluk nedbal na Metodovo napomínanie a proroctvo.

A tak „keď ... svätca nebolo a zavládla všelijaká neresť, neskrývajúca ohavnosť pod závojom a maskou“ (Zo života Klimenta), Svätoplukovi to Metodovi žiaci, osobitne Gorazd, prvý medzi cirkevnými šľachticmi z domácej krvi, tvrdo vyčítali. Gordický uzol, spor o výklad tajomstiev svätej Trojice medzi wichingovcami a gorazdovcami, rozsekol Svätopluk takto: „Kto prvý predstúpi a odprisahá, že správne a pravoverne verí, ten sa podľa môjho rozhodnutia v ničom neprehrešuje proti správnosti vo viere, tomu aj cirkev odovzdám a pridelím, ako sa patrí, kňazský úrad v cirkvi“. A keďže Frankovia boli „s veľkou ochotou hotoví prisahať, nečakajúc ani koniec odpovede“ Svätopluka, priklonil sa kráľ na ich stranu. Stalo sa teda, že „ten istý Svätopluk, ktorý bojovým umením a tvrdou vládou Veľkú Moravu veľmi rýchlo neobyčajne rozšíril, pritiahol na ňu aj kliatbu a jej likvidáciu“, napísal kňaz Václav Kocián (Pod víťazným dvoj krížom, Zvolen 2008, s. 29).

„Po smrti Metodovej v arcikňazstve povstal nejaký zaklínač (čarodejník) menom Viglisko (Wiching), plný kacírstva a rozvrátil všetko učenie Metodovo a učeníkov jeho veľkých mnoho týrajúc i žaláru a putám oddal“ (Život Naumov).
Metodových žiakov týrali a trýznili, napokon ich „vyhnali alebo predali ich do otroctva“, čo „samozrejme bez súhlasu svetskej moci by nebolo možné“ (Marsina). Akurát Život Klimentov je k Svätoplukovi prekvapujúco milosrdný: „O tom však nič nevedel knieža, otrocký naklonený oným bludárom. Bol totiž práve neprítomný". Naozaj nemožno predpokladať, že Svätopluk nevedel, ako kruto zaobchádzali vojaci s učeníkmi. Môžeme sa oprávnene opýtať: prečo to Svätopluk dopustil? Dejinným faktom totiž je, že „takto sa nezákonne zmocnil (Wiching) biskupstva nijako mu neprináležajúceho, sám si osobujúc túto hodnosť, považujúc ju za korisť, a povolaného Bohom (Gorazda), odsotil“. Je preto otázne, či názor, že „z hľadiska Ríma a kresťanstva sa ... Wiching nedopustil ničoho trestuhodného“ obstojí napriek tomu, že „nahradenie používania slovenského jazyka v liturgii latinčinou (bolo) jednoducho prispôsobením sa prevažujúcemu úzu v celej katolíckej cirkvi“? (Marsina)

Vyhnanie žiakov misiu svätých bratov nezničilo, len jej dalo iný smer: „Božie semeno roztrúsilo na všetky slovanské strany“. Cirkev staroslovenského jazyka nezanikla, pretože časť kňazov sa utiahla do hôr, do slovenských sídel na severnom a východnom Slovensku, ktoré ani príchodom siedmich staromaďarských kmeňov neboli zničené, obyvatelia aj so svojimi vládykmi v nich žili naďalej. Metodovu cirkevnú provinciu obnovili za Mojmíra II. v roku 899 a cirkevní legáti vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov, čo sa stretlo s bavorským protestom. „Pri technických možnostiach 9. storočia sa prakticky nedali vyhnať všetci, domáci učeníci... Tých kryla domáca šľachta“. „Tak ako sa po roku 1950, napriek technicky vyspelejšej dobe nepodarilo vyhnať všetkých kňazov a veriacich“ gréckokatolíkov a „cirkev hoci ťažko ranená, tajne žila, veď by sa v roku 1968 nedala obnoviť“, asi celkom oprávnene mieni Michal Boka v Gréckokatolíckom kalendári na rok 2009.
Perzské pramene ešte za Svätoplukovho života (okolo roku 893) spomínajú, že ľudia v krajine Svätopluka „sú ctiteľmi býka“ (Ján Paulíny, Arabské správy o Slovanoch, Bratislava 1999, s. 132). To svedčí o tom, „že po smrti svojho prvého arcibiskupa sv. Metoda, za vlády Svätopluka a biskupa Wichinga ... sa moravskí Sloveni opäť vrátili k modloslužbe, Svätopluk však prv, než znovu zaviedol pohanský kult, musel zničiť všetky stopy po kresťanstve i mariánskej úcte v Devingrade. Návratom k modlárstvu priviedol prekliatie nielen na seba, ale aj na celý národ, ako mu to predpovedal arcibiskup sv. Metod“, tak mieni Elena Šubjaková (De-vingrad, Bratislava 2007). „Pre bohatstvo a moc vložil Svätopluk svoje ruky do okov mágie, dal sa osedlať zlým duchom, skrze smilnicu, ktorá vládla čarami a priviedol na Devingrad, srdce celej krajiny, prekliatie“, keď zániku „predchádzal duchovný rozvrat“.
Prečo „Svätopluk ako hlava Slovenov sa opäť začal klaňať pohanskému božstvu, ktorého posvätným zvieraťom bol tur (býk)“? „Tak sa mohol býk dostať najprv do kráľovskej pečate a neskôr aj do znaku Devína, kde ostal dodnes“ (Šubjaková). Svätopluk pravdepodobne vymenil grécky rovnoramen-ný kríž zo svojho devínskeho symbolu (dodnes ostal v erbe Devínskej Novej Vsi) za býka, zlaté teľa. Prečo? Kto ho na to naviedol? Má devínsky býk nejakú súvislosť s Áronovým zlatým teľaťom? Mohol práve Wiching prebudiť v Svätoplukovi spomienku na starozákonnú krv Arkádijcov, ktorá pravdepodobne kolovala aj v žilách bavorských panovníkov? (K tejto veci sa vrátime.)

Zdá sa, že vyhnanie Metodových žiakov Svätoplukovi neprekážalo, resp. nedocenil jeho ďalekosiahle dôsledky na budúcnosť svojej dŕžavy. No už čoskoro zistil, že Wiching sa proti nemu opakovane spolčoval s kráľom Arnul-fom, a tak ho napokon v roku 890 vyhnal. Ľutoval, že mu predtým naletel?

Ako vyzeralo posledných deväť rokov kráľa Svätopluka?
V roku 887 Arnulf povstal proti svojmu strýkovi, kráľovi Karolovi III.
Tučnému, sám sa dal zvoliť za východofranského kráľa, a potom začal získavať spojencov na vojenskú výpravu proti Svätoplukovi. V lete 892 vyslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská, nastala však nová a osudová situácia: keď sa ukázalo, že tieto vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďar-ské vojská, do dejín Európy vráža nový element, do Európy prichádza fenomén, ktorý dnes nazývame „staromaďarský". Napriek tomu v nasledujúcom roku Arnulf utrpel od Svätopluka porážku a ledva si zachránil život. Tieto konflikty vznikali najmä pre Panóniu, do roku 876 v držbe Koceľa, potom Arnulfa a od roku 884 Svätopluka. „V Európe nebola taká provincia, o ktorú by sa neľútostnej šie a častejšie bojovalo ako o Panóniu, európsky raj. Túto sa pokúšali Tatári, Kumáni, Jazygovia a všetky barbarské kmene privlastniť všetkými silami“, píšu Miloš Jesenský a Pavol Matu-la (Po stopách templárov na Slovensku, Bratislava 2008).

Skôr ako 17. 3. 894 „mohutný i hrozný (voči) pohraničným národom“ Svätopluk zomrel, názorne, troma zviazanými prútmi poučil synov o potrebe svornosti a vyzval ich k zachovaniu politickej moci a jednoty svojej ríše. Svätopluk teda „mal troch synov, i majúc podľahnúť osudu každého človeka (majúc umrieť), rozdelil svoje mocnárstvo na tri časti, a dal každému synovi jeho čiastku, najstaršieho učinil za veľké knieža, a ostatných dvoch postavil pod jeho vládu“. Bezpečne doložení sú z nich iba dvaja: Mojmír II. sa po otcovej smrti stal veľkým kráľom a Svätopluk II. dostal do léna Nitrianske kniežatstvo. Vidiac však neznášanlivosť synov, uvedomil si, že konal zle. „Kráľ nevládajúc odpovedať toľkým a takým veľkým nepriateľom, dal sa na útek. Žil ako pustovník na Zobore a tu aj dokonal. Spoločníci - pustovníci -ho pochovali v kostole, ktorý je postavený na úbočí vrchu ... Svätopluk oplakával všetky svoje hriechy, ale nadovšetko urážku a bezprávie spáchané na sv. Metodovi“ (Dokumenty slovenskej identity a štátnosti I, s. 255 - 256). Zutekal preč z centra ríše a v noci zaklopal na dvere zoborského kláštora. Prijali ho, kajal sa. Umieral v bolesti, vidiac ako sa mu v ríši zaplieňuje sused. Pravda či legenda?

Kde teda urobil Svätopluk chybu, že jeho dynastia stratila moc? Otázka zásadná: bola to chyba Svätopluka alebo chyba jeho synov, keď v spravovaní ríše, teda ľudu, ktorý tu zostal, naďalej nepokračovala svätoplukovská dynastia, ale „cudzí“ vladári? Svätopluk chybil, ale nie on, lež jeho synovia „v zúrivosti, vo vášni svojej zabudli oni na obec a ľud svoj, rozžali vojnu a ňou zanikla vlasť naša i moc naša, Svätoplukovci nemúdri, ľahkomyseľní!“ „A čo urobili synovia tvoji bezbožní, kráľ velebný, tieň moci a slávy našej, toľko a toľko spomínaný?“ (Ľudovít Štúr, Hlas k rodákom, Bratislava 1971, s. 15 - 18). Ako ich Svätopluk vychoval?

Popreplietal Svätopluk svoje osobné ambície so záujmami svojho štátu až tak mocne, že to dejiny neuniesli? Prečo mu boli krátkodobé ciele prednejšie ako strednodobé či dokonca strategické zámery? Nezvýšil mu na ne čas, pretože bol ponorený do večných bojov a vojen? Priam to pre-svitá na poli písomníctva: prečo popri opisoch cirkevných dejín, skutkov Konštantína, Metoda a ich spoločníkov, nevznikli aj Gesta slovacorum? Prečo nezachoval meno svojej veľkej ríše? Alebo tak urobil a texty sa nezachovali alebo len dosiaľ nenašli?

Prečo nerazil vlastné mince, tie by sa zaiste našli? Razba vlastných mincí už v jeho časoch bola svedectvom sily a moci a urobil tak aj prvý arpádovský kráľ Štefan. Prečo tak neurobil Svätopluk? Možno pochybovať, či sa nevedelo v jeho časoch o zásobách drahých kovov pod zemou na strednom Slovensku? Alebo mu len nikto neporadil, že minca s portrétom vladára a s označením štátu by bola trvalou pripomienkou jeho snaženia? (A my by sme zaiste nemali dnes problém ani s tým, ako sa jeho ríša vlastne menovala.) Postačilo mu platiť hrivnami, čo boli osobitné železné predmety v podobe sekáča, ktoré boli zároveň aj polotovarom, mohli sa použiť na ďalšie spracovanie? Alebo dokonca „len“ plátnom? Podľa svedectva židovsko-španielskeho Ibrahima ibn Jakuba z roku 965 platilo sa medzi západnými Slovanmi jemnými, voľne utkanými tkaninami. „Prostredníctvom týchto tkanín sa obchoduje. Ľudia ich majú plné truhlice a znamenajú ich majetok. Možno za ne kúpiť hodnotné tovary: pšenicu, otrokov, kone, zlato, striebro a ostatné veci“ (už spomenutý Ján Paulíny). Odtiaľ zrejme pochádza platenie; plátno sa pri platení delilo na menšie častí tak, že sa trhalo: trhy sú u nás práve preto trhmi. Alebo sa uspokojil aj s cudzími mincami, len aby ich „bolo čo najviac“?

Zdá sa, že ríšu mal zorganizovanú dobre. „Presbyter Dioklejský (žil okolo roku 1170) opisuje politické ústroj-stvo“, teda mechanizmus riadenia Svätoplukovej ríše takto: „V jednej každej provincii ustanovil za bána (bojana, knieža) niektorého z rodných bratov svojich, a za županov i stotníkov ... najlepších mužov týchto provincií. I dal vládu každému bánovi pod sebou mať sedem stotníkov, aby tí dobre i pravodlivosti súdili národ, daň vyberali“ a odovzdávali ju svojim nadriadeným a tí aby z nej jednu polovicu odvádzali kráľovi a „druhú pre seba podržali. Županom že rozkázal pod sebou mať jedného stotníka“. „On ustanovil mnohé zákony i dobré mravy a kto chce mať o nich známosť, nech číta slovenskú knihu (librum Slavorum), ktorá sa volá Metodius, tam nájde koľko dobrého ustanovil tento kráľ pre-dobrotivý“. (Išlo pravdepodobne o Metodov Zákonník pre laikov: „Kto zhreší s otrokyňou, nech dá tridsať stľazov pánovi otrokyne; z koristi patrí sa kniežaťu vziať si šiestu čiastku a ďalej všetko ostatné patrí sa vziať pre všetkých ľudí a rovným dielom rozdeliť medzi veľkých i malých, lebo županom je dostačujúci kniežací diel a ďalšia korisť nech sa rozdá ich ľuďom“ - nikde inde v Európe si z vojenského lupu neponechával panovník tak málo.) „Osnovu i základ zákonníka kráľa Štefana, a „vôbec zákonov uhorských kráľov až po rok 1300 ... i základ uhorskej ústavy položil Svätopluk I. Velehradský, on prvý ustanovil provincie, stolice (župy), bánov, županov, stotníkov, ... spôsob platenia dane a iné inštitúty i formy javného života, jestvujúce po časti až doteraz v kráľovstve uhorskom“, „drievne právo uhorské je pôvodu čisto slovenského. Podobné politické ústroj stvo, ako v Uhrách, panovalo i za drevnej Rusi“

(Ján Zigmundík, Či Maďari zaujali Uhorsko a či založili uhorský štát? Trnava 1923, s. 55 - 56).
„Prípad rozkvetu a následného pádu Veľkej Moravy nie je nijako výnimočný, i keď vzorový. Aj on však ukázal, že proti krízam, ktoré takmer zákonite prichádzali na všetky rané štáty Európy“, bolo treba „mechanizmy zabezpečujúce ich vnútornú stabilitu“. „Ako kedysi na príklade merovejskej (svätý Martin) i pfemyslovskej (svätý Václav) spoločnosti dokázal český historik František Graus, jedným z najdôležitejších sa tu ukázal kult štátnych svätcov“, uviedol Martin Homza (Ešte o svätom Svoradovi a Benediktovi, Kultúra č. 4 / 2001). Nie je práve tu základ toho, že Svätopluk premárnil šancu „zakoreniť" štátnosť starých Slovákov tak, aby pretrvala aj po ňom? Nebolo Svätoplukou osudovou chybou spojenectvo s „diabolským Vigliskom“ (Wichingom) a následné vyhnanie Metodových žiakov? Veď nebyť toho činu, nedokázali by Metodovi žiaci v Ríme zabezpečiť, aby sa stal Svätopluk svätým nie iba podľa svojho mena? Veď Metod dokázal „vybaviť" u pápeža Jána VIII. v júni 880 listinu, v ktorej pápež nazýva Svätopluka „milovaným synom“. A keby sa bol po svojej smrti stal „štátnym svätcom“, neostala by ríša, ktorú rozšíril, v rukách jeho priamych potomkov? To si vyžadovalo zo strany kráľa pochopenie zásadného princípu, že solúnska misia bola veľkým darom, ktorým nemal pohrdnúť. Lebo „veľkosťou daru, aký sme dostali od Boha, sa meria urážka jeho pohrd-nutím“ (Subjaková). Takéto pochopenie nechýbalo o storočie neskôr najprv pohanovi a potom „najkresťanskejšie-mu kráľovi“ Štefanovi, ktorý sa spolu so svojím synom a ďalšími osobnosťami „štátnymi svätcami“ Uhorska, pochopenie tohto zásadného princípu stredovekých dejín nechýbalo.

Ľudovít Štúr vo svojej rozlúčkovej reči študentom v roku 1842, keď odchádzali z Bratislavy do Levoče, spomenul si aj na Svätopluka a zaradil ho medzi „zradcov hanebných“, Tugumíra a bezbožného Brankoviča. No zároveň ho vzýval, ty „zúrivý, ale aj kajúcny Svätopluk, voľakedajšie slnko naše!“ Vierolomnosť kráľov či vladárov bola a vlastne aj je „prirodzená". Lebo čo dnešní politici? Ako dlho platia ich priam miestoprísažné predvolebné vyhlásenia o zdvojnásobení platov či o trojsekundovej životnosti ministra čo i len podozrivého z nečestného konania?

Svätopluk mal veľkú zásluhu na zmohutnení a medzinárodnom uznaní ním spravovaného štátu starých Slovákov. Spoločne s Rastislavom sa podpísal pod pozvanie misie z Byzancie. Nebyť už len tejto Rastislavovej a Svätoplukovej štátnopolitickej múdrosti, všetko, o čom sme hovorili v tejto knihe až doteraz, bolo by iné, ak by vôbec bolo. A vôbec, volali by sme sa dnes Slovákmi? Lebo ak by sa bol býval stal Svätopluk „štátnym svätcom“, zdá sa, že všetko by naozaj bolo inak.
Nad dejinami sa však neoddá plakať, slzy zastierajú pravdu a zahmlievajú poučenia pre súčasnosť a budúcnosť. Bodaj by dnešní i budúci vládcovia Slovenska mali toľkú chuť i odvahu robiť nezávislú politiku ako kráľ Svätopluk! A - bodaj by pritom išli ich osobné ambície oveľa viac do úzadia, ako to dokázal tento dravý vládca. Bodaj by uprednostňovali stratégiu pred každodennými potrebami. Isteže Svätoplukovi patrí socha, a to nielen preto, že v Paríži má sochu Napoleon, ktorý spôsobil utrpenie desiatkam miliónov Európanov. Svätopluk je našim Napoleonom bez napoleonovských jatiek. A sochy patria aj jeho predchodcom: Pribinovi, Mojmírovi, Rastislavovi, Slavo-mírovi. A samozrejme svätým bratom, a to aj v Komárne. Dokážeme však postaviť tieto sochy? Veď ani 167 rokov po Štúrovi nevieme odpovedať na jeho naliehavú výzvu: netrpíme ešte stále „už od storočí za viny vaše (Svätoplukovcov) i naše“? Nie je už „doplnená miera bolestí našich“?

Marián Tkáč

zdroj: KULTÚRA 07/2009