Rozmýšľam, čo to znamená, keď človek smúti za niečím ešte prv, než k strate dôjde.  Ide o prorocký zármutok alebo o proroctvo, ktoré človek sám intuitívne napĺňa?

Táto otázka je podľa mňa nesmierne dôležitá - teraz väčšmi, než kedykoľvek predtým.  Mnohí z nás dnes žijú s tušením nadchádzajúcej osudovej záhuby.  Dvíha sa v našom kolektívnom psyché napätie, že nás zrejme čaká akási strašná skúška - alebo len sami seba zbytočne zatracujeme, keď sa oddávame takému ničivému zmýšľaniu?
Nechcem pôsobiť ako nejaký vševed, ale odpoveďou v tomto prípade je, že platí oboje. My teraz cítime momentum minulosti - všetky tie návyky v myslení a v našom správaní sa ako druhu, ktoré nás nutkajú k sebazničeniu a napriek tomu sa cítime byť bezmocní, aby sme sa dokázali zmeniť. A to nám, samozrejme, naháňa strach.  Mne sa zdá, že ide o ten istý pocit osudového údelu, aký cítia závislí na nejakej substancii, keď vedia, že by s tým mali prestať.  Áno; môžu tomu popudu k poháriku, k injekcii, k šluku odolať, ale oni vedia, že im chýba potrebná vôľa a jasnosť dôvodu, aby to urobili.

A toto platí pre celú ľudskú rasu.  Všetci vieme, že táto hra sa skončí tragicky, i keď tej tragédii by sa až do poslednej chvíle dalo vyhnúť.  Môže nás zachrániť len zázrak - a zázraky sa skutočne dejú, ale len vtedy, keď v neveríte.  Keď veríte len v temnotu, vtedy zázraky skôr naháňajú hrôzu.

Temnota môže byť celkom pohodlná.  Tá umožňuje človeku ukryť sa, i keď sa vlastne schováva pred svetlom, ktoré by ho mohlo zachrániť.  Väčšina ľudí sa schováva do konceptu, ktorý si sami o sebe vytvorili.  Jedného dňa sa zobudíte a cítite sa dobre, lebo viete kto ste.  Myslíte si: "Som v bezpečí, pretože moje meno je ten a ten.  Som výnimočný, pretože moja priateľka ma miluje, pretože mám dobré miesto, celkom dobre vyzerám a som lepší, než väčšina ľudí.  Keby som toto všetko stratil, vtedy by som, samozrejme, nemal ani tušenia, kým vlastne som a život by úplne stratil zmysel."

Takto vyzerá ľudský život a všetci vieme, ako to zvyčajne končí.  Všetkému, čo nám dodáva pocit, že vieme kým sme, je súdené zaniknúť - zvyčajne dávno predtým, než zomierajú naše fyzické telá.  Keď k tomu dôjde náhle, je to tá najdramatickejšia a najväčšmi traumatizujúca udalosť v ľudskej skúsenosti.  Keď napríklad stratíme svojich milovaných, svoj najhodnotnejší vzťah, to čo vtedy cítime je ďaleko hlbšie, než len "zármutok" a "smútok".  To je akoby amputovali nejakú vitálnu a nutnú súčasť nášho vnútorného jadra.  A to platí o všetkom, čo dodáva človeku mocný pocit, že vie kým je - o kariére, o bohatstve, o životných cieľoch, atď.

Ale nech sa na tieto koncepty o sebe spoliehame ako chceme, v pozadí za tým pohodlím sa vždy nachádza strach.  Je to vlastne strach, ktorý poháňa ľudí za každú cenu "uspieť" v budovaní čoraz silnejšieho a mohutnejšieho "ja" - viac peňazí, lepšie postavenie, lepšie vzťahy, krajšie telo.  Ale už to, že sme "poháňaní" naznačuje, že je tu impulz k napredovaniu.  Impulz utekať, ale nie smerom k niečomu konkrétnemu; tu ide o želanie nedať sa chytiť tomu strašiakovi, čo nás naháňa.
Skutočným štrašiakom, pred ktorým utekáme, však nie je fyzická smrť.  Keď človek počúva historky ľudí, ktorí sa ocitli blízko smrti, takmer všetci hovoria: "To vôbec nie je také strašné, ako som si myslel/a."  Oveľa hrozivejšie, než smrť tela, je zánik konceptu, ktorý o sebe máme.  Keď niekto zrazu nevie, kým je, to sa rovná zrúteniu celého vesmíru.
Pravdepodobne viete, čo mám na mysli, ale ak nie, toto je najlepšia analógia, s akou viem prísť: predstavte si, že ste herec a hráte pred obdivovateľmi v hre pre jednu postavu. 

Takto ste to robili celý svoj život.  To zosobňuje kým ste a kým chcete byť.  A potom jedného dňa zasvieti puklinou v plafóne lúč svetla a váš zrak ho zachytí.  Sledujete ho a zrazu uvidíte niečo, čo by ste radšej vidieť nechceli.  O čom ste si mysleli, že sú to diváci, to sú len tiene, ktoré si vyčaroval váš zrak.  Žiadneho davu obdivovateľov tu niet.  Hrali ste v klamlivej hre pre jednu postavu v divadle vo svojej vlastnej hlave.  Ste z toho zhrozený, ste dezorientovaný.  Odrazu neviete, kým vlastne ste.  Ste opustený a šialený. Zrútite sa na scénu a želáte si, aby ste boli mŕtvy.

Takto to pociťujeme, keď zomiera naše ego.  To nie je zánik niečoho zlého, hriešneho, čohosi, čo potrebuje opravu.  To je zánik toho, čo neexistovalo nikde inde, len v mysli vlastníka.  Napriek tomu to však vyzerá ako tragédia, pretože ľudia si nevedia predstaviť, že utrpenie im spôsobuje ego a jeho nutný zánik.

Zánik ega - to je to, čo nazývame "temná noc duše", ktorú popisuje mystik zo 16. storočia, sv. Ján z kríža.  Vzdať sa svojho ega - alebo schopnosť jednoducho si uvedomiť jeho ne-existenciu - to je oveľa ťažšie, než sa len vzdať arogancie, sebectva a iných "egoistických" tendencií.  Ego je "nutným" obranným mechanizmom každej mysle, ktorá sa díva na svet a myslí si: "Som oddelený".  A že ako sa môže niekto v tomto svete cítiť oddelený?  Už od narodenia nám dávajú meno, rasu, pohlavie a sociálne postavenie.  Hovoria nám, že sme "dobrí" alebo "zlí", pretože sme "tuční" alebo "chudí", "atraktívni" alebo "odpudiví", "bohatí" alebo "chudobní", "chytrí" alebo "hlúpi" a aj my sa rýchlo naučíme posudzovať druhých podľa rovnakej mylnej základne.  To je jediný jazyk myslenia, akým sme kedy hovorili.

Táto klamlivá perspektíva je kolektívne rovnako prenikavá ako individuálne.  "Kolektívny egoizmus" nadobúda formu nacionalizmu, rasizmu a všetkých tých foriem náboženských a kmeňových vojen.  Autor Eckhart Tolle v knihe "Moc prítomného momentu" píše o hrozbe, ktorú predstavuje kolektívne ego pre budúcnosť ľudstva: "Ak sa včas neoslobodia od svojej mysle, tak ich zničí.  Budú zažívať zmätok, konflikt, násilenstvá, choroby, zúfalstvo, šialenstvo.  Egoistická myseľ je ako potápajúca sa loď.  Ak sa z nej včas nedostanete, utopíte sa s ňou.  Kolektívna egoistická myseľ je tou najšialenejšou a najničivejšou bytosťou, aká kedy obývala túto planétu.  Čo si myslíte, že sa udeje s touto planétou, keď sa ľudské povedomie nezmení?"

Smrť nie je tou najhoršou vecou, čo sa nášmu druhu môže udiať.  Najhoršie pre nás je zostať i naďalej v tomto zdĺhavom štádiu oddelenosti, osamotenosti, neprívetivosti a strachu, ktorý poháňa každý násilný čin a šialenstvo, o ktorom informuje večerné spravodajstvo.  Každý z nás je hercom vo svojom vlastnom divadle, totálne izolovaný, scvrknutý a šialený, donekonečna hrajúc v nezmyselnej dráme pre nikoho a pre nič za nič.  Tu zase platí, že len zázrak nás môže zachrániť...  Lenže ten zázrak je už tu, v očakávaní, že ho budeme nasledovať.

Všetci sa krčíme na scéne, kde ego zažíva predsmrtné kŕče mysliac si, že sme opustení a osamotení.  Našou jedinou reálnou šancou - jedinou, akú sme kedy mali - je dĺžka a hĺbka našej agónie.
Spomeňte si, čo "hercovi" ukázalo, že je v divadle osamotený: jediný lúč svetla v tienistej temnote.  Herec je stratený, herec trpí bolesťou, herec nechce zabudnúť na svoje vycibrené "predstavenia" a na obecenstvo, ktoré ho obdivuje.  Ale napokon je zvedavý na to svetlo.  Zistí, že keď sa naň naplno zadíva, jeho spomienky na tienistý svet sa začínajú meniť na stĺpiky dymu, prchavé a rýchlo sa pomíňajúce. 

Napokon sa prekvapený postaví a pozbierajúc všetku svoju odvahu odovzdá svoje srdce tomu svetlu, až kým sa v ňom celý nevykúpe a svetlo ho celého prežiari.  A tu si náhle spomenie na čosi také očividné, že nechápe, ako na to mohol zabudnúť: že on sám je svetlom a že strávil celý svoj život hľadaním jeho substancie v ničote tieňov.  To mu na tvár privodí úsmev a jeho smiech sa ozve s takou silou, že steny divadla sa začnú rúcať.
Zrazu si uvedomí, že je slobodný a že vždy slobodný bol.  A vidí cestu von.  Nuž sa naposledy pokloní pred fiktívnym svetom tieňov a vykročí do svetla reálneho sveta.
Všetci sme svetlom, všetci sme smiechom a nikomu z nás nie je súdené žiť fiktívnym životom naveky.

_____________________________________________

(krátené)
Michael Goodspeed, Thunderbolts
http://www.rense.com/general73/when.htm