Vážené dámy, vážení páni.

Prosím o poskytnutie informácií k nižšie uvedenej problematike.

Z rôznych zdrojov z internetu (noviny nečítam, televízor a rádio nepočúvam) sa dozvedám, že v dnešnej dobe je možné byť stíhaný za vlastný názor na "historické udalosti" z minulosti, ktoré sú v rozpore so znením nejakého zákona na Slovensku o tzv. "Osviečimskej lži"!

(neviem,či existujú aj iné podobné zákony na iné historické udalosti-obdobia, filozofické názory, teologické, prírodovedné poznatky … kde je vyžadované "myslenie" len v "zmysle zákona" a odchýlky mojich vlastných názorov sú zákonom postihované! Prosím o informácie aj o nich!)

Pre doplnenie, nečítam ani zbierky zákonov, vykonávacie predpisy a podobné tlačoviny, takže som jednoznačne právnický občiansky laik lojálny k Slovenskej republike a jej politickému zriadeniu.

Zato čítam knihy, na dnešnú dobu veľa kníh a pritom aj rozmýšľam - jednoducho, ľudsky presne tak, ako ma to naučili rodičia, škola, priatelia za socializmu - aj medzi riadkami, ale
hlavne srdcom, ľudsky.

Keďže som kresťan a riadim sa dôsledne ďesatorom aj v praktickom živote, dochádzam k vnútorným rozporom a neistotám. Moje deti vediem taktiež k láske k blížnym, čestnosti a pravdovravnosti.

Pri preberaní historických udalostí, keď sa ma niekedy na niečo pýtali a pýtajú, alebo i ja sa zaujímam, čo sa práve učia, im vždy hovorím - toto som si prečítal tam a tam, toto máte v učebniciach, no a toto je moja interpretácia tých udalostí a môj názor na ne.

A stalo sa, že aj isté témy zo slovenskej "temnej" minulosti som im ináč interpretoval, ako ich píšu súdruhovia historici Dušan Kováč, Ivan Kamenec, Miroslav Kusý či už nebohý Lipták.

Z čias socializmu si pamätám rozhovor synčeka s otcom pri ostnatých drôtoch pod Devínom pri pohľade do Rakúska na sútoku Dunaja a Moravy:

"Oci a kto je za týmito ostnatými drôtmi?" a otec odpovedá "My synček, My sme za nimi."
- toto je zrejmá ukážka na danú dobu politicky nesprávneho postupu dotyčného otca z čias socializmu súdruha Husáka, ale morálne, ľudsky, otcovsky úplne správna a aj obsahovo korektná, tak ako nás hore uvedení historici neraz i dnes presviedčajú.

Lenže vyrieknuté či napísané slovo sa nedá vziať späť!

Preto sa pýtam, čo mám urobiť preto, aby som napravil svoje "pedagogické" chyby vplývajúce zrejme z mojej neznalosti platných zákonov ohľadom "dnes platných historických právd"?
Ale prosím tak, aby som nemusel klamať, čo sa mi prieči , alebo sa vyhýbať odpovediam v prípade, že sú moje vedomosti a názory iné, ako znie zákon.

Kde je možné naštudovať si - kompletné znenie týchto "uzákonených právd" aj s laickými príkladmi k jednotlivým paragrafom -

Napríklad formou detských naivných otázok a fundovaných "právne čistých - zákonom nepostihnuteľných odpovedí"?

Ďalej by som poprosil na nižšie uvedenú adresu zasielať aj práve do platnosti vstupujúce znenia zákonov o "historický pravdách" aj s príkladmi, ako je správne v zmysle zákona odpovedať na prípadné aktuálne otázky mojich detí. Resp. ako viesť rozhovor v prípade, keď sa nedá vylúčiť prítomnosť "agenta provokatéra" v mojej spoločnosti a ja mu úprimne, ako vždy doteraz, bez klamania odpoviem na ním položené otázky a môj názor v odpovedi bude v rozpore s uzákonenou "historickou pravdou".

Prosím Vás - je aj k dostaniu nejaká moderné aktuálna učebnica na "historické pravdy", ktorá v diplomatickej reči dáva zoznam odpovedí na chúlostivé témy tak, že sa človek nemusí hanbiť, že by mohol klamať a pritom to odpovedalo duchu zákona o "historickej pravde"?

Manželka sa o históriu nezaujíma a keď, tak jej stačí len letmý pohľad na mňa a vie, čo si zrejme k danej téme myslím - teda názor vyjadrený bez slov.

Je prosím i tento spôsob vyjadrovania zákonom postihnuteľný, alebo si musím nasadiť masku ako na maškarný ples, za účelom zakrytia tváre, keby som bol z nejakých dôvodov požiadaný vyjadriť svoj názor na "historické udalosti" a nedalo sa to z výrazu tváre zákonom postihnuteľne nesprávne interpretovať?

Mojim právne laický rozumom nechápem, ako je možné historické skutočnosti uzákoniť, veď to tu už mali za čias cirkevnej inkvizície a dnes sa píše 21-storočie!
čp

Porubjak, Landovský, Solovič
V novinách neraz vychádzajú aj polopravdy alebo nepravdy. V denníkárskej hektike sa to môže stať a pokiaľ sú to noviny seriózne a na chybu pri uvádzaní faktov ich ktosi upozorní, uverejnia opravu. Robí to zavše aj denník SME, hoci dosť selektívne a nedôsledne.

V SME 27. januára 2007 v prílohe Fórum na str. 1. publikovali článok dramaturga SND Martina Porubjaka „Zase nás bolo chvíľu jedenásť!“. Martin Porubjak, v rokoch socializmu zamestnanec v tom čase ideologickej inštitúcie Osvetového ústavu bol podistým dobrým a lojálnym zamestnancom. Ako odborný pracovník pre divadlo podozrivo často cestoval so súbormi do krajín „kapitalistického Západu“, angažoval sa ako externý dramaturg v martinskom divadle a celkovo si nežil zle, hoci sám seba po roku 1989 považoval za disidenta. Po roku 1989 sa stal neohrozeným bojovníkom proti totalite a netajil sa ani svojimi československými resentimenami. V tomto duchu sa často angažuje aj publicisticky.

Vo vyššie uvedenom článku si tiež niektoré  deje z minulosti upravil tak, aby mu zapadli do jeho publicistického ťaženia vždy proti niekomu, kto mu „nesedí“ (v súčasnosti proti novej vládnej koalícii). Okrem iného v článku napísal: „V Činohernom klube (v Prahe – pozn. autora) sa v roku 1975 hral Solovičov Strieborný jaguár, Landovský bol v emigrácii, zakladatelia divadla Vostrý a Suchařípa vo vyhnanstve v Ústi nad Labem“. 

Na túto zavádzajúcu informáciu reagoval listom do redakcie dramatik Ján Solovič a okrem iného v ňom napísal: „Je pravda, že v Činohernom klube sa v roku 1975 hral môj Strieborný jaguár, ale je lož, že P. Landovský bol v emigrácii. Pravda je, že Landovský v Striebornom jaguári hral jednu z hlavných postáv s jemu vlastnou komickou bravúrou. Osobne som sa mu za jeho výkon poďakoval po predstavení. Mám o tom odložené fotografie i ohlasy českej tlače. Divadlo malo v tom čase v repertoári aj hry Bukovčana, Čechova, Mahena, Goldoniho, Gorkého, Caseyho, Smočka, Macchiavelliho a Gogoľa. V Gogoľovom Revízorovi spolu s hosťujúcim Olegom Tabakovom hral tiež P. Landovský“.

    Redakcia tento list Jána Soloviča neuverejnila a neuverejnila ani opravu zavádzajúcej informácie Martina Porubjaka. Možno preto, aby si svojho dvorného autora nepohnevala.
Keďže uplynul mesiac od žiadosti o opravu Porubjakom zverejnenej nepravdy, autor súhlasil s uverejnením tejto informácie.
-PK-v

Myšlienky majú veľkú silu
Čo takto sila jednej myšlienky tisíciek ľudí v tom istom čase?
Zastavme sa na chvíľu a odmietnime konzum v podobe televízneho vysielania. V nedeľu 18. februára o 19.30 vypnime svoje televízne prijímače a odmietnime životný štýl a spôsob myslenia, ktorý sa nám ostatní predpisujú. Pozrime sa z okien svojich domovov a panelákov a všimnime si ako 18. februára o pol ôsmej v oknách zhasína modré blikajúce svetlo.
Stačí pár minút. Desať minút na to, aby sme do sveta vyslali signál nezávislosti... V nedeľu, 18. februára o 19.30 na desať minút... Ja sa dívať nebudem, nedívajte sa so mnou. Nedívajme sa spolu.
Posuňte túto výzvu tým, o ktorých si myslíte, že dokážu vynaložiť skromnú námahu na dobrú vec.
čp (čitateľský príspevok)

Nový marxizmus, starí herci
(komentár k článku)
Ľudia, ktorí sa nad vecami príliš hlboko nezamýšľajú, sa priam trasú hrôzou, keď dnes niekto prejaví "ľavicové zmýšľanie"a hovorí, že nie všetko na idei komunizmu bolo zlé. Ale či sa im to páči alebo nie, to skutočne platí.

Keby boli úprimnejší priznali by, že "komunizmus" ako ideu vlastne nikto neodmieta. Ale všetci kritizujeme a odsudzujeme tú verziu, s ktorou prišli ľudia ako Marx, Engels a Lenin - t.j. materialisticky založený režim, úplne ignorujúci iné sféry bytia, v ktorých existuje ľudská bytosť. Židovskí myslitelia pôvodnú ideu - ktorá v ľudstve žije už od začiatku času - nesprávne pochopili.

Preto vpraxi nadobudla také príšerné dimenzie.
Tú ideu možno v praxi realizovať len ako "Kristov komunizmus", inak to nemôže skončiť inak, než katastrofou. To značí viesť ľudí k poznaniu o skutočnej povahe človeka a k porozumeniu zákonitostí vývoja jeho osobnosti a ľudstva ako celku. Kým sa táto nesprávne pochopená materialistická verzia neuvedie na správnu mieru a každému človeku nebude jasné, v čom sa jej autori dopustili chýb, stále bude dochádzať k čierno-bielym hodnoteniam bývalého režimu a k zbytočným nedorozumeniam.

Napríklad "bratstvo" medzi ľuďmi neznačí, že všetci sme rovnakí, ale že sa máme bratsky deliť v oblasti ekonomiky.
"Rovnosť" neznačí, že všetci máme nárok na rovnaké postavenie v spoločnosti a na rovnaký plat a súkromné vlastníctvo, ale len rovnakú príležitosť na uplatnenie (podľa svojich individuálnych schopností) a rovnaké štandardy, keď nás spoločnosť posudzuje z morálneho hľadiska. Nikto, napríklad, nesmie prepáčiť zločin niekomu len preto, lebo je mocný či bohatý.

"Sloboda" platí len pre oblasť myslenia. To teda neznačí, že všetci si môžu robiť, čo sa im zachce, bez ohľadu na spoločenský dopad. Ale slobodnému zamýšľaniu sa nad vecami sa nesmú klásť žiadne prekážky.

A v skutočnej demokracii musí platiť to, čo pokladá za morálne a správne väčšina - nie perverzné alebo ukričané menšiny.
Toto si začínajú uvedomovať aj niektorí západní intelektuáli. Tí mali v minulosti tú nevýhodu, že o bývalých "komunistických" režimoch vedeli len to, čo sa im ponúkalo v tlači. Nemali možnosť overiť si, či je to skutočne aj pravda.

Až po páde týchto režimov začali vychádzať najavo skutočnosti, o akých sa im ani nesnívalo. A niektorí si dnes s hrôzou uvedomujú, že medzitým sa oni sami chytili do siete pavúka, ktorý im teraz núti osvojiť si podobné postoje a maniere, aké kedysi vnucovali obyvateľstvu v našich končinách. Nech ich teší vedomie, že tie režimy, ktoré nám boli nanútené zvonka, napokon padli; že všetko má svoj začiatok a koniec a že závisí len od nich, ako dlho bude ten kvasivý proces trvať.

K forme ideálnej spoločnosti (pravá verzia komunizmu) musia ľudia prirodzene dospieť v mysli, až potom sa môže na zemi realizovať ako praktický systém. To nemožno žiadnej spoločnosti alebo komunite vnútiť. Pretože nedostatočne duševne vyspelí ľudia jednoducho nie sú schopní takým spôsobom žiť. A vývoj osobnosti človeka nemožno urýchliť metódami, akých sme boli svedkami. Ľudia raz takú spoločnosť prirodzene vytvoria - keď budú na ňu duševne pripravení.

Mária Sepešiová

_____________________________________________