Precedentný prípad, ktorý údajne nikto nechce . . .
Keď sa r.1918 svet včerajška zmenil na ruiny a popol a s veľkou perfídnosťou bol založený základ pre budúci veľký konflikt, nechcelo sa dlho hľadať po príčinách. Boli to tie výstrely z pištole v Sarajeve, ktoré vyhasli život rakúskeho následníckeho páru na trón, povedalo sa. Každý si vedel na tento prípad spomenúť, nebolo treba sa ďalej pýtať na jeho pozadie, ktoré boli omnoho rozhodujúcejšie pre prvú svetovú vojnu, ako atentát v Sarajeve.

Albánsky terorista Hašim Thaci s Madelaine Albrightovou

Doteraz nám nedochádza, čo sme pri rokovaniach o budúcnosti Kosova na seba naskladali a že možné podpisy pod určité listiny môžu mať účinok výstrelov z pištole. Zápalné šnúry sú položené a siahajú od Severného Írska, cez Baskicko, Gibraltar a Kaukaz, až po Tibet a Taiwan. Každý vie, že tento výpočet z almanachu odtrhnutí a separatizmu nie je úplný. Keď Bezpečnostná rada OSN sa pred týždňami vyhla rozhodnutiu, vedeli podporovatelia a odporcovia nezávislosti Kosova, čo si mnohé vlády medzi Indonéziou a Južnou Afrikou myslia o možnom precedentnom prípade: Nič – a to z pochopiteľnej obavy o svoj vlastný osud.

Roky tí, ktorí pred a po vojne proti Juhoslávii 1999 odsúvali medzinárodné právo bokom, popierali precedentný charakter jednostranného riešenia kosovskej otázky. To bolo tvrdohlavé, pretože sa porušovali všetky medzinárodne akceptované pravidlá pre riešenie takýchto sporných prípadov a boli známe riziká.

Dnes sa nechávame poháňať ľuďmi ako Henry Kissinger a Bill Clinton, ktorí pred vojnou v Juhoslávii nahlas hovorili o tom, že medzinárodné právo, zrejúce od konca Tridsaťročnej vojny 1648, musí byť prekonané, aby sa mohol zaviesť "nový anglosaský svetový poriadok".

Už  konferencia o Juhoslávii v Rambouillet pri Paríži začiatkom 1999, keď sa zaoberala pred intervenciou NATO Kosovom, zosmiešňovala doposiaľ platné normy civilizovaného sveta pre diplomaciu a spôsob rokovania. Potom sa povrávalo, ako pán Ahtisaari, ako prokonzul International Crisis Group sa snažil konfliktným stranám diktovať svoje názory. Platil zrejme ten štandard, ktorý teraz platí pre Irán: len vtedy hovoriť, keď sme pripravení  zhadzovať bomby.

Pri terajších rozhovoroch Trojky (Rusko, USA, EU) s Albáncami a Srbmi sa aspoň veľvyslanec Wolfgang Ischinger snaží o dohodu v spore, kde ešte presvitajú mierky starej Európy. Ináč ako George Bush, ktorý pred pár mesiacmi pri svojej návšteve Tirany povedal, že treba urýchliť nezávislosť Kosova. Prípadne aj jednostranne a ešte v tomto roku. To v žiadnom prípade neposlúži európskej, a už vôbec nie nemeckej bezpečnosti, pretože filigránska štruktúra (ešte) existujúceho medzinárodno-právneho poriadku sa úmyselne poškodzuje a nadŕža sa precedentnému prípadu, ktorý údajne nikto nechce. Ak si nedáme pozor, budeme spoluúčinkovať. Helmut Kohl začiatkom deväťdesiatych rokov po návšteve USA sa zaprisahal na mier v Európe. Dnes vie každý, o čo mu išlo.

Smie koalícia štátov – jedno, kto jej nakoniec prináleží, keď ide o Kosovo – preskočiť platné medzinárodné právo? Malo by sa usilovať o "riešenie" konfliktu, ktoré je v logike vojny odporujúcej medzinárodnému právu? Znovu bude európska statika podrobená obrovskej záťaži. Versailleská zmluva z r.1919 bola jedným z dôvodov nástupu Národného socializmu. S čím treba rátať na Balkáne, keď tam zasa raz skúšame s diktátom?

Autor komentára Willy Wimmer je bezpečnostným expertom a poslancom Bundestagu za CDU, Zdroj : http://www.freitag.de/2007/47/07470203.php