Žiadne plány pre Veľké Uhorsko

Článok Karla Müllera „Nemecko a južná Európa – kto je v pozadí nemeckých plánov jednostranného uznania Kosova?“ v týždenníku Zeit-Fragen z 29. októbra 2007 obsahuje výpoveď, ktorú sa cítime my Maďarsko (Ungarn) povinní ostro odmietnuť. Tento článok, ktorý hovorí z veľkej časti o snahách Kosova o osamostatnenie a o nemeckej politike podporujúcej tieto snahy, sa len  málo vzťahuje (odvoláva) na Maďarsko. Najprv by som chcel prejsť na výpoveď, že Maďarsko hrá špeciálnu úlohu v plánoch o vytvorení „euro-rasového“ kontinentu v zmysle americkej politiky. Toto tvrdenie my nemôžeme potvrdiť. Naopak, veľkí klasici  americkej stratégie ako Spykman, Brzeniský, alebo Huntington sa nezmieňujú ani raz o Maďarsku vo svojich knihách, ktoré analyzujú dlhodobé záujmy Ameriky. Toto súhlasí s poznámkou senátora Toma Lantosa, predsedajúceho komisii pre zahraničné záležitosti, ktorú nedávno vyslovil voči Viktorovi Orbánovi, predsedovi Fidesu, že sa vo Washingtone „veľa nemyslí na Maďarsko“. USA sú jedinou globálnou superveľmocou s globálnymi záujmami. Kolegovia sa veľa nezaoberajú Maďarskom, pretože ich záujmy sa týkajú predovšetkým Číny, Indie, Iránu ako aj Iraku, Ruska a vzťahov k EÚ.

Vzhľadom na toto by sa muselo Maďarsko obávať rastúceho vplyvu Ruska a súčasnej na Rusko orientovanej politiky Maďarskej vlády. Proti riešeniam EU sa pokúša Ferenz Gyurcsány podporiť výstavbu Ruského plynovodu. Podľa pána Mullera je Slovensko obeťou Nemecko-Amerických akcii. 8. Októbra bola  publikovaná v „Frankfurter Allgemeinen Zeitung“ taká kritika  voči súčasnej slovenskej vláde, že veľvyslanectvo Slovenskej republiky bolo 12. októbra prinútene intervenovať s vyčerpávajúcim spresnením. (pozn. autora – Keby každý národ bral tak vážne ako Slovensko kritický tón určitých novín, potom by musel byť veľvyslanec spojených štátov z Bernu pravidelným publicistom týchto novín Zeit-Fragen). Kritika vo vzťahoch k menšinách na Slovensku je predsa len oprávnená, keďže sa skutočne vyskytujú neprijateľné veci voči maďarskej menšine.

Prípad Hedvigy Malinovej, maďarskej študentky v Nitre, ktorá bola napadnutá, slovenské orgány prešetrujú neobvykle podivne. Najprv tvrdili, že študentka mala klamať, neurobili ale nijaké opatrenia vypočuť očitých svedkov; reportér, ktorý tento prípad skúmal bol vylúčený zo Slovenskej televízie. Vyplynulo, že dôležité detaily boli z policajnej správy vynechané. Dnes, rok po prípade  ministerstvo a polícia priznávajú, že bola urobená chyba. Okrem toho Slovensko nie je pripravené zrušiť tzv. Benešové dekréty, ktoré okrem iného stanovujú kolektívnu nezákonnosť československých Maďarov a Nemcov. Tieto spolu s inými bodmi tvoria dôležitú súčasť slovensko-českého zákonodarstva. Ani Slovensko ani Česko nie sú pripravené zrušiť ani časť týchto zákonov, ale naopak oba štáty ich posilňujú ďalšími parlamentnými vyhláseniami. To sú otázky, ktoré sťažujú európsku spoluprácu, musíme teda povedať, že existujú skutočné dôvody na kritiku Slovenska.

Tento článok obsahuje ďalej narážky na maďarskú snahu po moci a iredentistické plány. (Iredentizmus sa vzťahuje k ideológii, ktorá vedie k spojeniu podľa možnosti všetkých zastúpených etník do jedného jednotného štátu, spravidla cez anexiu územia iných štátov. – poznámka autora). Podľa údajov správy, by mali znovu povstať v severo-srbskej Vojvodine nepokoje, ktoré vedú k cieľu znovu-vytvorenia veľkého Uhorska. Toto pochopiteľne nie je vylúčené. Vylúčené je, že by tieto nepokoje na maďarskej, alebo medzinárodnej úrovni pritiahli pozornosť. V skutočnosti je maďarská menšina vo Vojvodine jediná, ktorá nepodnikla žiadne kroky k oddeleniu sa od Juhoslávie, alebo Srbska, kde naopak sa dokonca aj Čierna Hora stala nezávislou, hoci ju od Starosrbska neoddeľujú ani náboženské ani rečové dôvody. Ani maďarská menšina vo Vojvodine, Rumunsku, na Ukrajine, Slovensku, Rakúsku, Slovinsku a ani oficiálna politika materského štátu Maďarska neobsahuje v minimálnej miere iredentistické prvky. Zvlášť pravicovo radikálna strana nepozná žiadne takéto plány s takýmito cieľmi – na rozdiel od iredentistických programov iných krajín.

Takisto by som chcel vyvrátiť tvrdenie, že Maďarsko malo byť predtým najdôležitejším pojivom nacionálneho socializmu Nemecka v južnej Európe. Často sa hovorí o Maďarsku ako o poslednom spojeneckom partnerovi a o Rakúsku ako o prvej obeti. Napriek tomu v Rakúsku státisíce oslavujú Anschlus, milión vojakov pochodovalo spolu s Wehrmachtom a do konca vojny ani raz nepodnikli pokus o odskočenie. Naproti tomu Maďarsko bolo obsadené Nemcami, predovšetkým preto, lebo Maďarsko vojnu odmietlo. Naše zahranično politické pokusy o sprostredkovanie neboli západom ocenené. (pozn. autora – porovnaj „Mimoriadna úloha Maďarska v Eurázií“) Okupačné vojsko prekazilo náš pokus odskočiť.

Pán Muller má bezpochyby pravdu, keď hovorí, že „všade, kde by sa len mohla vyskytnúť alternatíva k veľmocenskej politike, by to malo byť preverené a mali by byť podporené protiopatrenia. Plne súhlasím so závermi Karla Mullera a myslím, že sa nevyskytnú  žiadne svojvoľné a ignorantské rozhodnutia o osude nejakej krajiny, ako sa to stalo v 20. storočí. Toto platí nie len pre Srbov, ale aj pre Kosovo: pevné držanie sa Srbov svojej historickej kolísky, ktorá hrá kľúčovú úlohu v Srbskej identite, je pochopiteľné. Predsa  nesmie prehliadnuť, že vyše 90% obyvateľov Kosova sú Albánci, ktorý majú právo na sebaurčenie. Nie je to ľahká otázka a v tom dávam pánovi Mullerovi za pravdu. Musí byť usmerňovaná v zmysle priateľských dohovorov a v znamení stability a nesmie padnúť za obeť ani americkej ani nemeckej a ani ruskej mocenskej politike. Samozrejme je možné, že Kosovo svoju nezávislosť bude vyžadovať. Otázka je, či Srbi svoj odpor môžu presadiť, či ľútosť a bolesť obyvateľov Kosova alebo Srbska je oprávnená. Alebo nedali by sa, podľa možnosti  tieto snahy tiež vysvetliť ako iredentizmus, z ktorého je Maďarsko už 80 rokov v Srbsku, Rumunsku, na Slovensku a teraz už aj vo Švajčiarsku obviňované?

Bolo by dobré v znamení mieru prikročiť nezávisle a proti stále sa meniacej politike veľmocí, ktoré stále ignorujú záujmy a pocity malých národov. Snáď by mala byť venovaná pozornosť obnoveniu  štúdie, ktorá bola zverejnená na konferencií „Mut zur Ethik“ vo Feldkirchu  v roku 2005. Jej titul „Mier v Karpatskej kotline“ . Táto prednáška by mohla slúžiť k doplneniu článku Karla Mullera, ako aj k predloženému (tomuto) článku. Som presvedčený o tom, že uskutočnenie písomne formulovaných konceptov by nás priblížilo bližšie k mieru – nezávisle od alebo dokonca proti úmyslu veľmocí. Prinajmenšom by to pomohlo naliať si čistého vína a podporiť jasný politický pohľad.
Toto má za cieľ konferencia „Národných pedagógov  - dielňa“ od 22 – 24. februára 2008. Témou konferencie, ktorá je podporovaná desiatkami skupín dokonca aj európskou pracovnou skupinou Mut zur Ethik, bude vzťah medzi štátom a vzdelaním. Pozvaní boli medzi inými referenti zo susedných štátov Rumunska a Slovenska, aby sa získal jasný pohľad na otázky identity a mieru.

 Károly Baranyi, Budapešť

Kosovský kontext v maďarskej politike

Navonok článok Károlyho Baranyiho “Keine Pläne für ein Gross-Ungarn“ z 26.novembra 2007 v Zeit-Fragen č.47 vyznieva ako polemická odpoveď, ktorá má spochybniť tvrdenie Karla Müllera o medzinárodných súvislostiach prípadného jednostranného vyhlásenia nezávislosti Kosova a jeho dôsledkoch pre Maďarsko a susedné štáty. Celkovo jeho závery bagatelizuje a uvádza povrchné a okrajové argumenty, ktoré nemajú presvedčivú silu. Autor hovorí, že Kosovo v ničom nesúvisí s Maďarskom, toto konštatovanie je nielen nepravdivé, ale priamo zavádzajúce. Opak je pravdou, Maďarsko pozorne sleduje medzinárodné rokovanie o Kosove (v r. 2006 aj Kinga Gönc navštívila Kosovo), otvorene podporuje samostatný štát Kosovo, a to aj napriek tomu, že po vyhnaní sa Srbi usadili vo Vojvodine a menia jej etnické zloženie v neprospech maďarskej menšiny.

Strana maďarskej koalície (ďalej SMK) vzhľadom na odmietavé stanovisko slovenskej politickej reprezentácie zaujíma vyčkávaciu pozíciu a kryje sa stanoviskom medzinárodných orgánov. Prípadné vyhlásenie samostatnosti Kosova jednostrannou cestou alebo so súhlasom medzinárodného spoločenstva bude znamenať ďalekosiahly medzinárodný precedens v otázke hraníc suverénneho štátu. Opakuje sa prípad z roku 1938 v Mníchove, kde štyri veľmoci v mene záchrany mieru rozhodli o odstúpení časti československého teritória v prospech Nemecka, čím revidovali hranice určené mierovými zmluvami po 1. svetovej vojne. V súčasnosti ide o prvú zmenu teritoriálneho usporiadania po 2. svetovej vojne v Európe (pri vytváraní nových štátov po r. 1989 v Strednej a Juhovýchodnej Európe išlo o rozdelenie dovnútra, nie však vo vzťahu k zahraničiu). Vyhlásenie nezávislosti  Kosova povedie k radikalizácii maďarskej menšinovej politiky. Köver, jeden z predstaviteľov Fideszu, Orbánovej strany, už pred niekoľkými rokmi  vyhlásil, že umiernená politika maďarskej menšiny nemala úspech a väčšie práva dosiahli menšiny, ktoré sa chytili zbrane.             

V tejto súvislosti je ešte potrebné zdôrazniť, že albánsky národ si svoje právo na sebaurčenie už uplatnil (existencia Albánskej republiky), a preto časť tohto národa žijúca v Kosove už nemôže toto právo uplatňovať.
Nesporne s otázkou Kosova súvisí aj radikalizácia politiky SMK na Slovensku, účelové udržiavanie maďarsko-slovenského napätia a rovnako aj formovanie krajne pravicových polovojenských oddielov v Maďarsku - Maďarská garda - ktoré vznikli s tichým súhlasom opozičnej strany Fideszu. S podobnými dobrovoľnými organizáciami a oddielmi “Szabadcsapatok“ formovanými podľa sudetských “Freikorps“ sa už slovenské obyvateľstvo stretlo na svojom území v r. 1938 v čase, keď sa Maďarsko pripravovalo na agresiu proti Československu.

Najväčšiu deformáciu obsahuje autorove tvrdenie, podľa ktorého sa Maďarsko neusiluje o kriesenie Veľkého Uhorska a iredenta v Maďarsku nemá živnú pôdu. Je to zámerné zavádzanie čitateľa. V maďarskej verejnej mienke sa programovo udržiava trianonská trauma. V Maďarsku po r. 1990 boli obnovené protitrianonské pamätníky aj  s pôvodnými iredentistickými heslami. V reedíciách vychádza rozsiahla medzinárodná revizionistická literatúra, verejne sa kolportujú filmy, ktoré zachytávajú maďarských honvédov pri obsadzovaní teritória susedných štátov v rokoch 1938 – 1941. Stále sa volá po spravodlivých hraniciach (Viktor Orbán často opakuje vetu, že hranice štátu sa nekryjú s etnickými hranicami, hovorí o zjednotení maďarského národa ponad hranice) a po postupnom začleňovaní časti národa do maďarského štátu.

Uhorská minulosť sa idealizuje, používajú sa staré uhorské symboly, predvojnové názvoslovie pre celé územie bývalého Uhorska, rozširujú sa mapy Uhorska, výchova v školách prebieha vo veľkomaďarskom duchu, verejne sa pestuje kult uhorského štátu a nové schengenské  hranice sa chápu ako likvidácia povojnových hraníc a začiatok obnovenia hraníc z pred roku 1918. Toto všetko je málo?

            Prípad Hedvigy Malinovej treba posudzovať v širších súvislostiach. Cielená protislovenská kampaň začala už v máji roku 2006 pred parlamentnými voľbami v Slovenskej republike, v ktorých sa uplatnil osvedčený scenár zo Sedmohradska a Vojvodiny (obviňovanie z protimaďarských nápisov, z nepriaznivých reakcií verejnosti na maďarský jazyk, z fyzických útokov na príslušníkov maďarskej menšiny, z obmedzovania občianskych práv pre maďarské menšiny a pod.), potom nasledovalo pálenie maďarskej zástavy na neidentifikovanom videoklipe, protislovenské a veľkomaďarské transparenty na štadiónoch v Maďarsku. Od oného dňa prípadu Hedvigy Malinovej celá  maďarská tlač a verejná mienka tvrdila, že ide o prejav intolerancie a nacionálnej nenávisti s maďarským podtextom a to len preto, že hovorila po maďarsky (pričom v Nitre je používanie maďarského jazyka bežné). Rázny zásah slovenských politických orgánov zabránil, aby prípad prerástol do napätia, a tým aj cela vykonštruovaná protislovenská kampaň zo dňa na deň bola uzavretá, skončila.

Pokiaľ ide o kolektívnu vinu a tzv. Benešove dekréty, princíp kolektívnej viny sformulovali veľmoci protihitlerovskej koalície v Postupime v roku 1945 a aplikovali ho voči nemeckej menšine nielen v povojnovom Československu, ale aj v Maďarsku. Tzv. Benešove dekréty sa týkali právneho systému nového povojnového československého štátu, vyplývali z druhej sv. vojny, postupne právne „vyhasli“, sama doba ich prekonala. Netvoria súčasť dnešného právneho systému ani v Čechách ani na Slovensku, čo konštatovala aj EU pri vstupe týchto štátov do tejto únie. Maďarskú vládu a SMK osobitne zaujíma reštitúcia majetkov vyplývajúcich z dekrétov, ktoré v minulosti už boli vyriešené a uzavreté. Majetkovo-právne otázky riešila dohoda o prímerí v r. 1945, dohoda o výmene obyvateľstva v r. 1946, mierová zmluva s Maďarskom v roku 1946 a priame rokovanie československej a maďarskej vlády, ktoré boli uzavreté v roku 1949 a definitívne ukončené v roku 1964.

PhDr. Ladislav Deák, DrSc
Historik, Vedecký pracovník pre otázky slovensko-maďarských vzťahov