:: www.prop.sk
:: www.protiprudu.info
CITÁTY
 

Kotlebizmus zabijakom prvej ponovembrovej generácie?

03.10.2010
www.prop.sk
www.protiprudu.info

 

 

Na samom začiatku je potrebné rozlíšiť stúpencov Mariána Kotlebu od samotného fenoménu špecifickej formy „bitia na poplach“ pred zhubnými javmi v spoločnosti a v národe, ktorou sa ich činnosť prejavuje. Prvých označme „kotlebovcami“ a nimi vytvorený fenomén zas „kotlebizmom“.

Kotlebovcov možno oddelene od Mariána Kotlebu typizovať z prevažnej časti podľa (1) veku, (2) sociálneho prostredia, v ktorom vyrastali, respektíve (3) sociálnej pozície, ktorú sú vo svojom živote schopní vlastnými silami a prostriedkami dosiahnuť a (4) podľa ich vzťahu k dominantnej kultúre. Tieto štyri druhy špecifických sociálnych a jedného osobnostného činiteľa sa v konečnom dôsledku podieľali na formovaní ich psycho-sociálneho profilu, ktorý ich nezávisle od činností Mariána Kotlebu a častokrát i bez ich vlastného vedomia o veci, priviedol ku kotlebizmu.

Kto sú a odkiaľ prišli „kotlebovci“?

Mladý človek, ktorý si v pubertálnom veku začína utvárať svoj vlastný, na rodičoch (a autoritách) nezávislý hodnotový rebríček, sa pri vnímaní chorých fenoménov v súčasnej spoločnosti na pozadí univerzálneho ideálna, ktoré je v duši každého jedného človeka európskeho typu (kaukazoidnej rasy) zastúpené univerzálnym svedomím ako vnútorným hlasom (tzv. hlasom od Boha), dostáva so súčasnou chorou spoločnosťou stále viac a viac do rozporu.

Tento rozpor medzi tým, čo je a tým, čo človek vníma, že by malo byť a že je jediné správne, sa najvypuklejšie ukáže práve v tých sociálnych prostrediach (rodina, škola, ulica, národ), ktorých kolektívny duch a stratégie prežitia, vnútorná solidarita, súzvuk životných rolí jej členov, zmysel spoločenského a individuálneho bytia a z nich plynúca stabilita a istota, a teda princíp fungovania spoločnosti vôbec je nejakým spôsobom narušený, v dôsledku čoho až vzniká v spoločnosti reálne sociálne napätie.

Môžeme povedať, že rozpor je najvypuklejší vtedy, keď sa žije, a nie vtedy, keď sa o ňom hovorí, píše, či dozvedá z počutia. Naratívny a tradovaný i keď akútny nikdy nie je taký živý ako pretrpený. Takáto konfrontácia s biednou realitou každodennosti má potom spravidla za následok vyzretie v rozhodnutie – a tu sa ponúkajú tri možnosti, a to, buď sa nechať biednou skutočnosťou ubiť, obrniť sa voči nej, alebo sa jej vzoprieť – teda bezvýhradne nekonať, zostať v konaní pasívny či postaviť sa k problému aktívne.

V takomto sociálnom prostredí, v ktorom je problém a rozpor s ideálnom najciteľnejší, respektíve najväčšmi a najčastejšie reflektovaný (uvedomený, poznaný) jednotlivcami z neho pochádzavšími, je oproti iným sociálnym prostrediam najväčšmi pravdepodobný výskyt takých jedincov, ktorí sa budú snažiť odlíšiť princíp fungovania svojho mikrosveta od dominantnej kultúry, ktorá je zdrojom ich vnútorného, ale zároveň objektívneho sklamania z neuskutočňovania možnosti do skutočnosti, teda z nepremietnutia sa aspektov ideálna do reality, z kvality do kvantity kvality (v demokracii presne opačný proces, keď kvantita rozhoduje o kvalitách a nie kvalita o kvantite), alebo z príliš neprieberčivého uskutočňovania sa nespočtu neideálnych a individuálnych možností do skutočnosti (liberalizmus a prospechársky individualizmus).

Vtedy popri hlavnom prúde svetonázoru a kultúry, ktorými sa utvorené sociálne prostredia ukázali byť narušené, vznikajú menej vyhranené okrajové subkultúry. Z nich môžu pri dostatočnom tlaku plynúceho z rozkladu dominantnej kultúry vzniknúť ostrovyhranené kontrakultúry so svojím kontrasvetonázorom a kontraštandardom správania, ktoré už nie sú naďalej iba subštandardmi a mikrosvetmi, ale stávajú sa plastickou negáciou (obopínajú a negujú všetky smerodajné aspekty) dominantnej kultúry a ašpirujú na modelovanie makrosveta podľa seba a svojich štandardov.

Pri odmyslení si politicko-mocenských okolností a vonkajších zámerov, možno tento ozdravný proces pozorovať na fenoméne cirkevnej reformácie, ktorej vnútorným motorom bola snaha očistiť kresťanský svetonázor a kresťanskú kultúru a kresťanský spôsob života od nekresťanských, a teda neideálnych a neduchovných prvkov ako bolo napríklad majetkové zdieranie ľudu cirkevnými hodnostármi. Reformácia zároveň vyrašila z kontrakultúry duchovného svetonázoru (z pohľadu katolicizmu z herézy), ktorý hlása, že Boh prebýva v človeku, a teda každý jednotlivec bez ohľadu na cirkevnú spoločnosť ako organizáciu môže sám vlastným úsilím („sám skrze Krista“), teda vlastnými skutkami dosiahnuť aj nedosiahnuť kresťanskej spásy zo svojich pozemských hriechov uskutočňovaním Božej (ideálnej) vôle zo seba, s dôvetkom: ak bol k tomu predtým Bohom predurčený.

Keďže natio pre národ sa v devätnástom storočí stalo sekulárnym náboženstvom, podobným paralelám sa v súvislosti s kotlebizmom ako formou prejavu nacionalizmu, nevyhneme ani v niektorých ďalších pasážach tohto textu.

Zatiaľ čo každá subkultúra je pasívnym postavením sa k väčším či menším spoločenským rozporom vzniknutým činnosťou dominantnej (masovej) kultúry, ale niekedy aj uzavretím sa v sebaľútosti, kontrakultúra sa usiluje byť cestou hľadania nápravy narušených makrosociálnych prostredí, po ktorej sa musí vydať každý jej príslušník sám, podobne ako to v súvislosti s dosiahnutím spásy prízvukujú obzvlášť evanjelisti („sám skrze Krista, skrze Boha, pretože Boh skrze mňa“). Združenie takýchto samostatných a aktívnych jednotlivcov s podobným svetonázorom oproti svetonázoru dominantnej kultúry nazývame kontrakultúrou, skrze ktorú sa jednotlivec snaží svoj mikrosvet premietnuť do fungovania makrosveta (napr. „sám skrze národ, pretože národ skrze mňa“, „som, lebo sme, aby sme boli, som ja“, ap.).

Takýmito jedincami z radov kontrakultúry sú v slovenských pomeroch tí, ktorých teraz dočasne nazývame mediálne známym, pre nás pracovným názvom „kotlebovci“. Poďme sa však bližšie pozrieť na to, odkiaľ „kotlebovci“ vlastne prišli?

„Kotlebovec“ je prevažne mladý človek, ktorý bol predošlými a súčasnými spoločensko-politickými establišmentmi pripravený o šťastnú budúcnosť svoju a svojich detí v domovine, a ktorý preto hľadal cestu nápravy buď 

  1. v subkultúre boja a vzdoru skinheads,
  2. v subkultúre kolektívnej identity a spolupatričnosti hooligans a ultras,
  3. v kontrakultúre analýz intelektuálnych konšpirológov svetového židovského sprisahania či všeobecne sprisahania svetových ekonomických elít,
  4. v kontrakultúre kresťanského tradicionalizmu hlinkovských ľudákov,
  5. v subkultúre všeobecného zvrátenia chorôb modernizmu v podobe návratu k prírodnému životu slovanských predkov,
  6. v rôznych subkultúrach a kontrakultúrach deštrukcie, ktoré tento mladý človek potreboval zavrhnúť, aby nezničil úplne sám seba (kontrakultúra hippies a feťákov, subkultúra  alternatívno-liberálnej intelektuálnej mládeže všeobecne uvoľnených mravov, ap.). (* Rozlišovaním medzi sub- a kontrakultúrou vyjadrujeme ich stupeň organizovanosti a mieru potencie transformovať subkultúru mikrosveta do makroskopických rozmerov.)

„Kotlebovci“ ako zlepenec niekoľkých sub- a kontakultúr pochádzajú prevažne z rozvrátených a ekonomicky destabilizovaných robotníckych rodín, ktoré kedysi patrili do zabezpečenej strednej triedy so sociálnymi istotami, ale ktoré rozbila a zničila ponovembrová bezzásadová privatizácia, rozpredaj slovenského národného majetku iným národom, zahraničná mediálna demoralizácia a následná strata viery v dobro (v našom prostredí súvisiaca so stratou viery v jediného Boha kresťanov ako najvyššieho ideálu Pravdy, Krásy, Spravodlivosti, Dobra a Poriadku).

„Kotlebovci“ sú teda postranným produktom vzniknuvším pri hlasnom a trieštivom rozpade všetkých stupňov funkcií a hodnôt slovenskej spoločnosti po roku 1989. „Kotlebovci“ sú preto v skutočnosti aktívnou, kontrakultúrnou časťou prvej ponovembrovej (17. november 1989) generácie slovenskej mládeže, ktorá vidí v reforme štátu ako autority rehabilitáciu funkcií prináležiacich spoločnosti vo vzťahu k mikrosvetu jednotlivca a makrosvetu prírodného svetového poriadku – a jej hodnotovú orientáciu odrážajú dokumenty ako Národovecký manifest či Memorandum prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže.

„Kotlebovci“ ako prvá ponovembrová generácia slovenskej mládeže sú nositeľmi jedinej kontrakultúry na Slovensku voči Novému svetovému poriadku, ktorej hlas sa rešpektovane ozýva ulicami slovenského malomestia a vidieku.

Kam smeruje kotlebizmus?

Kotlebizmus ako fenomén špecifickej formy prezentácie a štýlu „bitia na poplach“ pred zhubnými javmi v spoločnosti a v národe sa stal jednotiacim prvkom, ktorý do seba stiahol a v sebe zlial rôzne prúdy sub- a kontrakultúr (v niektorých prípadoch dokonca i tých protirečiacich si). To sa Mariánovi Kotlebovi podarilo vďaka spoločnej príčine, ktorá zmieňované sub- a kontrakultúry vyvolala – a tou je rozklad spoločnosti a jej základných stavebných kameňov a inštitúcií (rodina, identita, viera či kolektívny mýtus ako stavebný kameň spoločenstiev) vnímaný prostým človekom najmä zhoršením sa ekonomickej (pokles životnej úrovne v dôsledku straty kolektívneho ducha solidarity) a bezpečnostnej situácie (kumulácia a následná kulminácia cigánskej kriminality v dôsledku krízy autority štátu a bielej rodiny).

Forma prezentácie a štýl „bitia na poplach“ Mariána Kotlebu boli vždy priamočiare a jednoducho uchopili ekonomickú a bezpečnostnú problematiku, neuhýbali opozícii, naopak, do nej vždy priamo, ostro a politicky nekorektne vrážali, trvali na permanentnej konfrontácii sa s vonkajšou (ale, bohužiaľ, nie s vnútornou!) realitou a tým pritiahli pozornosť prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže, a jednak širšej verejnosti, ale nedokázali ochrániť samotného Mariána Kotlebu pred stratou chladnej hlavy a čistého úsudku.

Súčasťou kotlebizmu je totiž popri dravosti zastúpenej poväčšine vo forme pudovosti, aj nekoncepčnosť miesto plánovitosti, nepochopiteľná kombinácia paranoje s dôverčivosťou či absencia permanentnej ostražitosti.

Kotlebizmus ako skupinová stratégia je typický rozhodovaním sa vo víre situácií, kedy nejestvujú vopred premyslené dôsledky činov ani premyslené náhradné riešenia – príkladom je nepremyslená a bezkoncepčná akcia v Šarišských Michaľanoch z 8. augusta 2009, z ktorej nešťastný zásah Ministerstva vnútra spravil „memento doby“, či zhromaždenie „Krompachy na trikrát“, kedy v prípade preventívneho zatknutia ľudového rozprávača Mariána Kotlebu nejestvoval vypracovaný plán ako postupovať ďalej. O istej tematickej vyprahnutosti kotlebizmu svedčí i fakt, že zhromaždenie s tou istou témou a s tými istými prvkami (príchod, státie a kritika) v Krompachoch sa konalo neuveriteľné tri razy. Opakovanie matkou múdrosti?

Svoje spôsoby vystupovania kotlebizmus neprispôsobuje dosahovaniu vytýčených cieľov, naopak, zatiaľ čo trvá na „protisystémovom“ obale, kedy sa kotlebisti (čelní protagonisti kotlebizmu) pretŕčajú na námestiach v maskáčoch, istým spôsobom mu uniká „protisystémový“ duch a vnútrajšok, niekdajšie srdce vzdoru, kedy napríklad Ľudová strana Naše Slovensko z nepochopiteľných dôvodov avizuje svoju podporu Sulíkovmu referendu svojou príkladnou účasťou. Vzhľadom na to, že jednotlivé body referenda boli viac či menej implementované do vládneho programu, plebiscit stratil svoju opodstatnenosť a šlo v ňom iba o to, aby si SaS zachovala tvár pred svojimi voličmi, ktorých stratila, keď ihneď po voľbách opustila témy dekriminalizácie marihuany a legalizácie homosexuálnych sobášov. ĽS NS bijúca sa na námestiach do svojich konzervatívnych pŕs teraz paradoxne pomáha SaS zachovať si tvár pred jej liberálnymi voličmi...

Pri opise kotlebizmu nemožno obísť ani chabé pokusy o vnútornú reflexiu, ktorá miesto, aby čistila kotlebizmus zvnútra, ho vnútorne rozbíja a destabilizuje, kedy sa na jednej strane oslovujú osoby na volebnú kandidátku politickej strany priamo na ulici a na strane druhej sa podozrievajú takí vlastní členovia zo záškodníckej činnosti, ktorých psycho-sociálny profil tomu vôbec nenasvedčuje a naopak, osoby s neštandardnými invariantami správania sú tolerované v štruktúrach a pripúšťané k citlivým „tepnám“ kotlebizmu ako je napríklad jeho mediálna propagácia prostredníctvom internetu.

Kotlebizmus, vzhľadom na tendenciu mýtizovať sám seba, plynúcej z osobnostnej povahy Mariána Kotlebu, prestal byť schopný vlastnej vnútornej kritiky a tým si pre seba píše konečný ortieľ. Marián Kotleba až priveľmi privykol na „titul“ „vodca pravicových živlov na Slovensku“ a miestami sa zdá, že mu záleží jedine na zachovaní si tohto „polichotenia“ až do konca vekov.

Bezhlavé konanie kotlebistov má za následok postupné odpadávanie, ale zároveň nabaľovanie nových zanietencov, ktorí po čase znovu odpadnú pre svoju frustráciu zo stagnácie vývoja. Kotlebisti nevedia pracovať s ľuďmi, síce kontrakultúrnu časť prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže oslovujú svojou protiprúdovosťou, ale získaných ľudí strácajú, a je otázne, či pri tak bytostne obmedzených personálnych možnostiach v slovenskom prostredí je takáto situácia trvalo udržateľná... Skôr je na mieste konštatovanie, že kotlebizmus sa vďaka svojej neuváženosti stáva zabijakom potenciálu prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže, ktorú frustruje skôr, než by tá mohla niečo na vlastnú päsť dosiahnuť na poli spoločenských zmien.

Čo je však omnoho nebezpečnejšie a podstatnejšie je, že kotlebizmus ako agresívna, útočná a nekompromisná cesta „bitia na poplach“ (ešte nie cesta hľadania nápravy v rozháranej a chorej spoločnosti) sa bez vnútornej reflexie stal paradoxne vďaka rastúcemu negatívnemu statusu v médiách, médiami ovládateľný a do istej miery aj skutočne ovládaný.

Z typologizovaného psychologického profilu „kotlebovcov“ totiž vyplýva všeobecný a len čiastočne kritický obdiv a náklonnosť k tomu, čo je vehementne odmietané tými, ktorí reprezentujú súčasný spoločensko-politický establišment ako dominantnú kultúru úpadku a svetonázor konzumu. Vďaka tejto inklinácii kontrakultúrnej časti prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže, získali hlavnoprúdové média z prostredia dominantnej kultúry konzumu sprostredkovanú psychologickú kontrolu nad kotlebistami (čelnými predstaviteľmi kotlebizmu), hlavne nad Mariánom Kotlebom – ten totiž, cítiac zanedbateľne rastúcu a väčšmi otvorenejšiu podporu (práve vďaka otvorenejšej podpore nadobudli kotlebisti mylný dojem, že podpora verejnosti je „rapídne“ rastúca a ona je pritom iba z latentnej pretavená na verejne deklarovanú) hlavne zo strany kontrakultúrnej časti prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže, zakonzervoval smerovanie svojej činnosti na tých bodoch, ktoré sa stali priechodné, paradoxne, filtračným sitom masových médií...

Stali sme sa v prípade Kotlebu svedkami Pavlovovho reflexu, kedy správna stimulácia prvej signálnej psačej sústavy vyvolá slintanie pre poznanú chuť?

Je totiž bytostne dôležité, aby sme si uvedomili, že bez podpory masových médií, i keď formou negatívnej reklamy, by Marián Kotleba zostal prednášať svoje prejavy pred hŕstkou uniformovaných mladíkov, ako tomu bolo ešte z čias Slovenskej pospolitosti, až dodnes.

 Robia médiá Kotlebovi medvediu službu? Alebo robí Kotleba medvediu službu masovým médiám a ich chlebodarcom?

Vedecké prúdy založené na marxizme operujú s teóriou determinácie správania zmenou či správnou stimuláciou subjektu (a celých spoločenstiev) vonkajšími podnetmi – čosi podobné prízvukuje aj americký biely nacionalista David Duke, keď píše vo svojej publikácii Moje prebudenie o tom, ako nehostinné prostredie európskeho ľadovca formovalo európskeho bieleho človeka a všetky jeho vlastnosti a vzorce správania od prehistorických dôb až do súčasnosti. Zatiaľ čo však Duke hovorí prevažne o zmenách v genofonde v horizonte stoviek rokov, vedecké prúdy založené na marxizme zdôrazňujú (aj) aktuálnu pôsobnosť tohto fenoménu stimulácie správania jedinca a celých spoločenstiev vonkajšími podnetmi.

To, čo predstavuje Marián Kotleba dnes, z neho v prvom rade vytvorili masové médiá spoločnosti konzumu, tie médiá, proti ktorých chlebodarcom pôvodne Kotleba vystupoval, a je preto nanajvýš zaujímavé, prečo tie isté médiá, v ktorých záujme by malo byť Mariána Kotlebu z tohto dôvodu zdiskreditovať všemožnými spôsobmi, nevenovali doteraz pozornosť jeho osobnému životu a nekonfrontovali, napríklad, jeho hlásaný konzervativizmus s realitou, a miesto toho zostali iba pri negatívne ladených riportoch z kotlebistických akcií a zhromaždení?

Konfrontačnou paralelou nech nám je prípad stanuvší sa v štruktúrach Maďarskej gardy. Potom, ako veliteľ gardy, Róbert Kiss, podviedol svoju manželku, s ktorou má dieťa, bozkávaním sa s inou ženou kdesi v lese, bol ihneď obvinený jedným z najčítanejších maďarských printových denníkov Népszabadság z nevery. Zo strany médií došlo ku konfrontácií Kissom hlásaných konzervatívnych hodnôt s ich dodržiavaním v reálnom živote.

Kiss, pod väčším-menším mediálnym tlakom bol napokon prinútený z postu veliteľa gardy dobrovoľne (nasilu) odstúpiť. V tomto prípade nezostali masové médiá svojej povesti a svojim chlebodarcom nič dlžné a zapracovali na potopení tých, ktorí sa zmocnili maďarskej nacionalistickej kontrakultúry a začali pre sionistický establišment pravicových židov predstavovať reálnu hrozbu, nad ktorou mediálni mágovia stratili kontrolu... Aspoň taká situácie je podľa všetkého v Maďarsku. Ale čo Slovensko?

Pokiaľ by jestvoval reálny záujem masových médií potopiť Mariána Kotlebu a celý jeho kotlebizmus, už dávno by sa tak stalo, ako sa vraví, „v priamom prenose“ a „na reálnych základoch“. Keď sa tak nestalo doteraz, môže to byť iba z dvoch dôvodov: (1) buď Marián Kotleba predstavuje pre sionistický establišment minimálne riziko – to by potom však nevysvetľovalo opakované silové (a silené) zásahy tohto establišmentu voči kotlebovcom na zhromaždeniach, – alebo, naopak, (2) sionistický establišment pravicových židov, potrebuje niekoho ako Mariána Kotlebu a jeho silovým (a sileným) prenasledovaním ho sofistikovane vnáša do povedomia ľudí a napomáha mu v budovaní si kultu osobnosti a v hladkaní si svojho ega „vodcu pravicových živlov na Slovensku“.

Portál Beo.sk sa už čiastočne zaoberal technikami „determinácie konania prostredím“, ktorá bola zatiaľ bez aplikácie na kotlebizmus načrtnutá v článku Andreja Zvaru „O čo ide SMEtiam a im podobným?“ . Autor v článku opisuje, ako sa masové printové alebo obrazové médiá „chytajú“ na cigánsku problematiku a akoby Mariána Kotlebu sprvoti v jeho verejných zhromaždeniach na túto tému podporovali, doslova povzbudzovali v činnosti, ale vo finálnom akte, kedy má dôjsť k zaujatiu mediálneho stanoviska, médiá napokon zinscenujú svoju neutrálnu pózu.

Nemotivuje práve záujem masových médií o cigánsku problematiku Mariána Kotlebu v zotrvaní a zakonzervovaní sa na jednej jedinej spoločensko-politickej téme? Nedržia svojou stratégiou médiá kotlebizmus tam, kde ho chcú a potrebujú mať? Porovnajte si len šírku pásma politického programu Jobbiku a Ľudovej strany Naše Slovensko... V Maďarsku sa protagonisti nacionalistickej kontrakultúry nenechali držať masovými médiami na uzde a vymkli sa im spod kontroly, zatiaľ čo na Slovensku to vyzerá tak, že verne (a tak sladko nevedome) papagájujú „naši protagonisti kontrakultúry“ to, čo im producenti Nového svetového poriadku vopred napísali do ich existenčného scenára. Ide o podobný prípad, ako bol prípad naivných umelcov zo 17. novembra 1989, kedy si tí tiež mysleli, že „hrdinsky vzali svoj osud do vlastných rúk“?

Kotlebov zápal priamoúmerným záujmu mediálnych štváčov?

Po jednom z väčších verejných zhromaždení v Lipanoch zo 17. novembra 2009 som sa spolu s jeho organizátormi z o. z. Nové slobodné Slovensko náhodne stretol s málo významnou redaktorkou šarišského Korzára (patriaceho pod SME), Ingrid Timkovou, ktorá vtedy akciu mediálne pokrývala. Obsah jej slov mi dodnes znie v ušiach asi v tomto znení (parafrázované): „Keď ste robili Cigánov, dostávali ste väčší priestor, Lisabonská zmluva a pochovávanie slovenskej vlajky, to ľudí nezaujíma...,“ narážala na priestor v médiách a na tematiku zmieneného zhromaždenia, na ktorom sa kritizovala strata suverenity Slovenskej republiky prijatím Lisabonskej zmluvy, t. j. Euroústavy, metaforou – pochovaním slovenskej vlajky do truhly, a na ktorom bol cigánsky problém rečníkmi predostretý ako zlyhanie bielej spoločnosti a slovenského štátu, a nie výhradne ako cigánsky parazitizmus na sociálnom systéme.

V Lipanoch, trpiacich cigánskou kriminalitou, sa po verejnom zhromaždení konala v miestnom kultúrnom dome odborná diskusia s primátorom mesta, Ing. Eduardom Vokálom (SDKÚ), o cigánskej otázke, do ktorej odborne vstúpili i zástupcovia  z radov prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže.

Šlo o nevídaný precedens, ktorý sa podarilo o. z. Nové slobodné Slovensko dosiahnuť, kedy zástupca establišmentu dobrovoľne zasadol za jeden stôl s tými, ktorí chcú súčasný nakazený establišment získaním podpory verejnosti zrušiť a nahradiť establišmentom prirodzene organickým.

Masové médiá chýbali, boli prítomné iba tri kamery policajných vyšetrovateľov, ktoré odbornú diskusiu zaznamenávali. V hľadisku bol prítomný počas diskusie i Marián Kotleba, ktorý napokon priebeh diskusie vďaka zlyhaniu moderátora (mňa) narušil svojím samozvaným vystúpením a slovne napadol odborníkov z radov kontrakultúrnej prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže a zdôraznil svoju bohorovnú tézu, že „on pre Cigánov nič nechce“, ktorú nevedno kam zaradiť k známym modelom riešenia cigánskej (etnickej) otázky: Je Marián Kotleba za segregáciu, integráciu či asimiláciu Cigánov? A ako chce daný model uskutočniť v slovenskej spoločnosti, ktorá sa nachádza pod nútenou správou euro-lisabonskej legislatívy? Ľudový rozprávač Marián Kotleba zosmiešnil v Lipanoch tých, ktorí mali tieto otázky aspoň sčasti zodpovedané, a tým sa v skutočnosti spreneveril tomu, čo inak tak hlasito, veľkopansky a superiórne deklaruje za svoj cieľ: hľadať možné riešenia cigánskej otázky. 

V Lipanoch sa prejavilo, že Marián Kotleba a stratégie jeho kotlebizmu sa voľky-nevoľky, nevedome, dostali pod kontrolu masových médií. Rovnako, ako pre masové médiá nebola zaujímavá odborná diskusia predstaviteľov kontrakultúrnej časti prvej ponovembrovej generácie so zástupcom establišmentu o riešeniach cigánskej otázky, nebola tým zaujímavá ani pre samotného Mariána Kotlebu. Pre Mariána Kotlebu preto, lebo ju nesnímali médiá, pre masové média preto, lebo jej mediálnym pokrytím by zviditeľnili až v príliš pozitívnom svetle nacionalistickú kontrakultúru, nad ktorou by takýmto spôsobom postupne stratili kontrolu, podobne, ako sa tomu stalo v Maďarsku... Alebo, ako možno interpretovať odkaz Ingrid Timkovej z prešovského Korzára: „budeme o vás písať, kým budete pre nás a našich chlebodarcov robiť šou; akonáhle sa pokúsite k niečomu protisystémovému pristúpiť vážne, samostatne a do hĺbky, priestor v našich novinách nedostanete!“

Vyhlásil vojnu Cigánom Marián Kotleba, alebo sionistický establišment pravicových židov na Slovensku aj prostredníctvom Mariána Kotlebu?

Pre sionistický establišment pravicových židov predstavujú slovenskí Cigáni to isté, čo Palestínčania pre židov v Izraeli (napriek neporovnateľne vyššej úrovni kultúry a vzdelanosti palestínskeho národa), ktorých táto sionistická entita na Blízkom východe systematicky vyhladzuje po stovkách: (1) jednak zbytočné výdaje verejných financií, na ktoré sa skladajú z veľkej časti zámožní pravicoví židia, (2) jednak ideologický prvok vytvorenia spoločného nepriateľa, ktorý mobilizuje masy konzervatívnych pravicových židov i Gójov všetkých skupín a sort (potenciálnych voličov).

Marián Kotleba má tak paradoxne tému, na ktorej stavia svoju politickú kariéru, spoločnú so sionistickým establišmentom pravicových židov, proti ktorému sa chcel pôvodne stavať do opozície. V tomto svetle je úplne zbytočné zdôrazňovať, na ktorej strane stoja médiá, ale predsa to urobím: média stoja na strane ultrapravicových sionistických židov, ktorí sú z drvivej väčšiny naladení proticigánsky, na rozdiel od židov ľavicových a liberálnych.

Rozdiely medzi pravicovou a ľavicovou enklávou židov je v ich vplyve a dosahu; zatiaľ čo sionistickí pravicoví židia vytvárajúci rodinné klany oplývajúce nesmiernym kapitálom a dokážu vplývať na verejnosť prostredníctvom médií a štátnych orgánov (Rothschild, Rockefeller, ap.), ľavicová enkláva sa sústreďuje v treťom sektore občianskych aktivistov takpovediac „na vlastnú päsť“, ktorí majú pochopiteľne menší dosah a vplyv než ich sionistickí súverci (sú to napr. Noam Chomsky, Norman G. Finkelstein, ap.).

Bolo by nanajvýš detinské sa domnievať v súvislosti s reflektovaním cigánskej otázky z najvyšších štátnych pozícií vo Francúzsku a v Taliansku v nedávnej dobe, že to bol Marián Kotleba, kto primäl Nicolasa Sarkozyho vo veci cigánskej otázky jednať „v mene Francúzska“... Na mieste je skôr položiť si otázku, či to neboli tí istí ľudia, respektíve tie isté záujmové kruhy, spolky a rodinné klany, ktoré dávajú prostredníctvom médií priestor aj Mariánovi Kotlebovi?

Nepotrebuje práve sionistický establišment pravicových židov niekoho ako Mariána Kotlebu, cez ktorého by bolo možné tlmočiť zvyšku spoločnosti Gójov nasledovné – „Nechajte nás s tými cigánmi spraviť poriadok, pretože najviac na nich doplácame práve my,“?

Starovekí Gréci poznali prvok v dráme zvaný ako „deux ex machina“ alebo „machinácie bohov“ (doslova „bohovia zo stroja“), respektíve zásah bohov do deja hry. Používali ho vždy vtedy, keď chceli dej posunúť dopredu či zvrátiť, respektíve si nevedeli dať ďalej rady so smerovaním práve prebiehajúceho deja hry – vtedy spustili na javisko za pomoci mechanizmov zhora akýchsi bohov, ktorí zasiahli.

Marián Kotleba mohol síce rozohrať nezávislú, nezištnú a naozaj bohatiersku hru o budúcnosť slovenského národa, lenže, ako sa vraví, človek mieni, ale stanúc sa bohom deux ex machina aj mení, pretože bohovia zasahujú... prepisujú scenár... a dej strhávajú na svoju stranu vo svoj prospech...

Bude vôbec niekedy kotlebizmus pod patronátom médií schopný uplatniť ius resistendi, právo na odpor?

Článok 32 Tretieho oddielu Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vraví: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“

Budú vôbec niekedy kotlebisti ako čelní protagonisti kotlebizmu schopní „postaviť sa skutočne na odpor voči systému“ slobodne a nezávisle od vôle establišmentu sionistických pravicových židov spolu s masami prostého slovenského ľudu a naplniť tak svoje protisystémové a kontrakultúrné zázemie i jeho pravým obsahom?

Či je kotlebizmus ako jeden z nástrojov, ku ktorého použitiu sa uchýlila (okrem iných) aj prvá ponovembrová generácia, „Bohom predurčený“ k vyriešeniu jestvujúcich spoločenských problémov, ukážu definitívne a s konečnou platnosťou až parlamentné voľby 2014.

Tradičné strany dodnes zneužívajúce nacionalistickú a vlasteneckú nôtu ako HZDS či SNS sa budú v roku 2014 nachádzať v likvidačnom stave a strana SMER-SD nebude schopná prebrať po nich všetky nacionalistické témy a učesať ich do svojej „sociálno-demokratického“ frizúry. A práve vtedy sa na slovenskej politickej scéne uvoľní reálny priestor pre nástup Ľudovej strany Naše Slovensko.

Ak sa kotlebizmus do roku 2014 ako nástroj ľudu osvedčí ako nesúci, prvá ponovembrová generácia ako nositeľka kontrakultúry voči Novému svetovému poriadku, bude musieť siahnuť po takom súcom nástroji, ktorý bude schopný riešiť problémy makro a mikrosveta človeka v dominantnej kultúre súčasného postmodernizmu „na vlastnú päsť“ a nie pod patronátom mágov masových médií či osobného exhibicionizmu „vodcov pravicových živlov“.

Ak sa kotlebizmus do roku 2014 ako nástroj mediálnych štváčov osvedčí, ešte len vtedy zažije svoju renesanciu, pretože sa stane k tomu „bohmi predurčený“... A ešte len vtedy môže začať byť situácia nebezpečná. Ešte len vtedy sa totiž môže kotlebizmus stať skutočným zabijakom potenciálu prvej ponovembrovej generácie slovenskej mládeže vo forme akéhosi trójskeho koňa – koňa hnaného dopredu osobnými ambíciami jeho jazdca bez toho, aby si tento jazdec uvedomoval, že darmo klusá k nabitým delám, ale dnes už „Auróra nemá na koho vystreliť“ (metafora moravského sociológa Jana Kellera). V súčasnosti totiž nie je všetka štátna moc koncentrovaná v nejakých národných a poľahky lokalizovateľných centrách, ale podlieha moci nadnárodného a nelokalizovateľného kapitálu, ktorý chce zostať bezmenným, práve preto, aby naň nikto delá namieriť nemohol.

Buďme preto ostražití a majme sa pred podobnými pletkami na pozore!

Mali by sme si totiž uvedomiť, že jedine reforma osobného mikrosveta (podobne ako kedysi náboženská reformácia) povedie k makroskopickým zmenám, o ktorých nevyhnutnosti dnes už prestáva pochybovať čoraz viac ľudí. Reformou mikrosveta myslíme návrat nášho vnútra do pôvodného stavu, teda znovuobjavenie svedomia a morálky v nás.

Človek bez svedomia a morálky totiž zostane navždy farizejom, ktorý svet nikdy nespasí, pretože predstierané hodnoty, lož a faloš sú cestou k zatrateniu tela i duše, nech už by boli zaobalené do hocijakých krásnych šiat – hoc hneď i do samotného nacionalizmu.

Ako to teda na záver vidím ja?

„Kotlebovci“ – áno, kotlebizmus – nie.

 


Igor Cagáň

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.|