rubrika: slovensko 2009

   Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe – ľuďom akoby preskočilo...
Často sa prichytím, že som jedným z tých, ktorí už nevedia, či ich neopúšťa zdravý rozum... Počúvajte, čo sa mi prihodilo práve cez minulý víkend, keď do ulíc európskych miest vyšli desaťtisíce ľudí.../ to som sa ale nedozvedel z našich médií/
Tuším že to bol šéf Medzinárodného menového fondu, čo prehlásil, že svet čaká vojna /naši povedali v nedeľných večerných správach, že nás sa to netýka a my sme v bezpečí/.
Keď že som už prekročil päťdesiatku, pamätám si hodne a to, čo sa deje mi evokuje časy spred d v a d s i a t y c h  rokov... A spred š t y r i d s i a t y c  h:  že by perióda dvoch desaťročí? Dvadsať rokov reálneho socíku, dvadsať reálneho kapitalizmu...
Koukám jak ten čas letí...

Pocity toho, že sa čosi veľké ide diať, sú veľmi naliehavé – navyše mám skúsenosti s  podobnými pocitmi predchádzajúch čias a pamätám si ich... Prejavuje sa vo mne zvláštne rozpoltenie: na jednej strane strach a na druhej dychtivé očakávanie zmeny... Čo sa to však ide meniť a na čo sa to nakoniec premení? Ako všetko postupuje dopredu, moje pocity sa menia na presvedčenie: alebo je to tak, že ako narastá moje presvedčenie, vzďaľuje sa odo mňa svet, ktorý na rozdiel odo mňa ostáva kdesi na druhej strane?

V každom prípade ma často zaplavujú pocity, že som tu sám...
A časť sveta aj s ľuďmi na nej, sa odo mňa vzďaľuje ako odtrhnutá ľadová kryha.  Vyvoláva to vo mne zmiešané pocity: na jednej strane sú tu obavy a niekedy len ťažko zvládnuteľný strach z toho, že tu ostanem sám a bez pomoci, iným jazykom: ocitnem sa sám v platobnej neschopnosti, bez pomoci, ak ochoriem, bez strechy nad hlavou, bez jedla a vody... Na druhej strane vzrušenie z neobyčajnej výzvy doby...
Deje sa mi celkom reálne, že strácam okolo seba ľudí o ktorých som si myslel, že tu navždy so mnou ostanú...  Niekedy sa cítim sám ako prst, celkom nahý a bezmocný, lebo svet, akoby ma opúšťal...
Navyše často netuším, či sa mi to všetko sníva, alebo bdiem a je to skutočnosť...

Napríklad keď som si popoludní ľahol /nikdy sa mi to nestávalo, že by som si popoludní ľahol a pospal ako mediteránci, no v posledných rokoch ma to však už popoludní zmáha na spánok/. Bolo to v nedeľu, keď boli ostatní vraj v uliciach- našťastie iba v Londýne, Berlíne a ja neviem kde kade... Nemám ako sa k nim pripojiť a tak sa nechám ukolísať zvláštne intenzívnej únave, pri ktorej upadám do stavu medzi spánkom a bdelosťou...
Mám pocit, akoby som počul hluk morského príboja – ak sa lepšie započúvam, uvedomím si, že je to vzdialený šum ľudských más...
Koncentrujem sa na ten zvuk a potom uvidím tisíce rúk, vystretých ako na pomoc...

Tí ľudia vystierajú ruky ku mne a ja pochopím, že sa mi vzďaľujú, akoby unášaní na ľadovej kryhe, aj keď to, na čom stoja nie je ľad...
Chcem za nimi, no prieruba, ktorá je medzi nami je čoraz väčšia a ja ju už nemôžem ani len preskočiť – a vidím tam tváre svojich kamarátov, mojich príbuzných, mojej najbližšej rodiny...
Je zvláštne, že chcú pomoc práve odo mňa, ktorý tu stojím nahý a sám...
A kam to odchádzajú?
Prepadne ma pocit nevýslovného smútku, padnem na kolená a vzlykám plačom...
„Nesmúť...“ počujem hlas, ktorý už poznám. Je to hlas Matky Zeme. „Za čím ti je tak ľúto, synu?“ - prihovára sa mi Zem najláskavejším hlasom, aký si dokážete predstaviť... „Pozri, aj moje telo trhajú napoly a ja nevzlykám... Niet za čím, synu...“
„Sú tam moji blízki! Moja rodina, kolegovia, známi! Všetci, ktorých som kedy poznal!“ - lamentujem a chcem sa rozbehnúť k Trhline, no neide to...

„To je minulosť“ povedala pokojne Zem. „Nemôžeš ju vrátiť späť, lebo tam, kde sú oni, už si raz bol. Neučili ťa azda, že nemožno dvakrát stúpiť do tej istej rieky?“
„Áno, učili ale...“
„Aké ale? „Ale“ je alternatíva – odchádza s minulosťou... Nie je inej možnosti ako tá, ktorá práve je. Zmier sa.“
„Zmieriť sa s tým, že všetko strácam?!“ zvolám zúfale...
„A  m a l  si vôbec kedy niečo?“
„Mal som tam prácu. Zabezpečenie. Zdravotnú starostlivosť, keď sa mi čosi stane... Mal som tam domov a bol som slobodný a šťastný...“ zaplakal som ako malé dieťa...

„Hovoríš – slobodu? Staroslivosť? Prácu? Domov? Ty si n a o z a j myslíš, že si to všetko m a l  a bol si navyše slobodný a šťastný?“
Ako poznám Zem už viem že za týmto tónom je to, že mi chce zdeliť niečo veľmi dôležité...
Už dávno som tušil, že to, čo mi v živote ponúkali bola imitácia slobody, starostlivosti o zdravie a náhražka skutočnej práce, ktorá má byť radosťou, prejavom talentu a životným naplnením... A imitácia ma nikdy nezasýti, neudrží dlho pri živote a neprivodí pocit autentickej slobody... A tak som sa zbalil, nechal všetko tak a išiel hľadať skutočnosť a nie náhražku...

„Tak je... Všetko, čo si myslel, že máš, bola iba imitácia. A tak – nesmúť za preludom, synu...“
„A čo moji priatelia?“
„Nesmúť ani za ľuďmi, ktorých si  c h c e l považovať za svojich priateľov a oni nechceli – s imitáciou odchádza svet falše a pretvárky. Ale chápem ťa: cítil si sa pod ich kuratelou viacej bezpečne... Nestačilo ti už veľakrát sa presvedčiť o tom, že ich v skutočnosti nezaujímaš, že máš pre nich cenu priamo úmernú tvojej využiteľnosti?
Ak si si predstavoval, že ťa „zastrešia“ svojim vplyvom a mocou, ktorú si im /mylne/ prisudzoval tak vedz, že ich vplyv a moc boli iluzórne ako je iluzórny celý svet, ktorý predstavovali a ktorý udržiavali pri živote ako jeho piliere.

Lebo práve oni boli p i l i e r m i  sveta, ktorý od teba odchádza!“
„Svet, ktorý bol a ktorý odchádza nestál vo vzduchoprázdne“ pokračovala Zem „Prejavoval sa cez ľudské bytosti, cez svojich vlastných strážcov a služobníkov od najnižšej priečky hierarchiu, až po tú najvyššiu...“
Spomenul som si, že som v posledných rokoch mal predstavu – podobnú tej, akú mali niektorí moji rovesníci v dobách pred takzvanou nežnou revolúciou, že ak preniknú do systému poctivci, systém sa zmení. Mal som ju napriek tomu, že v čase pred nežnou revolúciou som takej „zmene“ neveril, lebo sa mi videlo, že ide iba o dobre zakrývanú túžbu po moci a noví vystriedajú starých a zasa bude všetko po starom...

Vtedy, pred rokom 89 som na takúto kozmetickú zmenu neveril, lebo som neveril skutočným motívom takzvaných spravodlivých, ktorí sa cítili byť v opozícii...
Spravodliví dostali šancu – po revolúcii dostali šancu, lebo naozaj „starých“ vystriedali – a dnes boli sami starými... Vtedajší spravodliví boli piliermi systému, ktorý sa otriasol a roztrhol napoly... Čo sa mi kalamitou potvrdilo,  je smutný fakt, že výmenou zástavy a hesiel, či novou fasádou sa udialo iba to, čo si čakal – iba sa oddialil kolaps.
„Kolaps bol nevyhnutný“ povedala Zem veľmi vyrovnaným tónom, ktorý až mrazil...
Nie, viem, že si ho nepriala, rovnako ako som si ho sám neprial – práve naopak. To, o čo som usiloval bolo „zachovať partnerstvo a mier“- lebo Zem mi už dávno povedala, že ak nebudeme držať pohromade, vznikne Trhlina...
Usiloval som o „bratské vychádzanie“, čo mi častokrát vyslúžilo kritiku zo strán tých, ktorí moje konanie považovali za málo sebazničujúce a a málo nekompromisné... Trpel som, keď sa ku mne stavali chrbtom tí, ktorých som považoval za svojich tajných spojencov a bratov v spoločnom boji za zmenu...

Nechápali moje konanie, keď som pristúpil k poslednej možnej variante: nechať sa
nechať sa prehltnúť Drakom a potom pôsobiť priamo z jeho vnútra...
Ak ma chcel Netvor zožrať, ponúkol som sa mu ako potrava...
Stalo sa však to, že ma nestrávil a vyvrhol celého oslintaného a uleptaného od jeho žalúdočných kyselín a celkom nahého na breh... „Ťfuj, ale si ty hnusný!“ odpľul si Drak. „Vôbec mi nechutíš!“.
Moji spolubojovníci sa môjmu stavu smiali – dobre mi tak, nemal som sa k Drakovi približovať a bratať sa s ním.

Takmer som ich súdy prijal – bol som v naozaj zúboženom stave, až do chvíle, keď som uvidel nielen vlastnú biedu  dračieho zvratku, ale aj tú ich: a vtedy som u v i d e l, že na rozdiel od nich, ktorí sa Leviatanovi zo strachu ani len nedokázali priblížiť a pozrieť sa mu rovno do tváre, pričom si udržiavali svoje viac-menej bezpečné, no v skutočnosti žobrácke pozície, ja som sa, páni, nielen na obludu pozrel zblízka, ale ešte som ju šteklil na rypáku, aby otvorila hubu dokorán...  Ja som, páni, na rozdiel od vás, posratých, našiel odvahu  stratiť sa v jej pažeráku... Trávila ma, gniavila a spaľovala kyselinou, zatiaľ čo som sa ju učil milovať a mať rád.

„Miluj aj svojich nepriateľov, lebo Kristus ich miloval“ zneli mi do temnoty slová, ktorým ma učil otec a Zem. A dnes viem, že len to, že som nepodľahol sebaľútosti a nenávisti mi zachránilo život. A nielen to – pokecali sme si s Drakom.
A tak som sa naučil milovať aj tých, čo ma opustili, odsúdili a ktorí sa mi smiali, keď som bol v srabe.  Naučil som sa milovať tých, ktorí mi nedali piť, keď som sa zvíjal od smädu, ba aj tých, ktorí sa vystatovali svojim žvancom, ktorý dostávali za svoju otročinu, zatiaľ čo mne škŕkalo v žalúdku...

Prežil som, ale keď som sa poobzeral, uvidel som, že som na svete sám.
Niežeby tam nebolo pohybu – práve naopak: tmolilo sa tam množstvo ľudí... Veľmi veľa ľudských postáv... Haravara, všade naokolo, pravé ľudské mravenisko... Problém bol len v tom, že zakaždým, keď som medzi nimi spoznal známeho človeka, zavolal som na neho menom, pozdravil a prihovoril sa mu, on ma n e p o z n a l... Boli takí, čo sa tvárili, že ma poznajú, no zároveň mi dávali najavo, že majú málo času a náhlia sa práve vybaviť čosi veľmi neodkladné...
Ba čo – dávali mi najavo, že im pripomienka toho, kým som v ich živote býval nie je veľmi povôli... Kde vraj som bol, keď oni poctivo s l ú ž i l i  a budovali svoje vlastné kariéry? Kde som bol, keď oni obetovali najväčšiu čas svojho života povinnostiam v Ríši Draka , keď zostarli v honbe za čoraz vzdialenejším zmyslom ich úbohého životov, ktorý im unikal pomedzi prsty?
Ako som si to vlastne mohol dovoliť, pokúsiť sa toto všetko hodiť za hlavu a odísť za niečím, takým neskutočným a neexistujúcim ako je pocit vlastnej slobody? 

Takveru – stratil som aj týchto známych – rozplývali sa predo mnou, len čo som  k nim napriamil ruku na pozdrav...
Našli sa aj takí, ktorí boli dosť chytrí na to, že  p o c h o p i l i  moju výnimočnosť,  vyplývajúcu z toho, že som prešiel svet... Nechápali síce, o čo ide, mali však čulého obchodného ducha a „nos  na veci“, vďaka ktorému sa púšťali častokrát do projektov, na ktoré ostatní nemali odvahu – vďaka tejto vlastnosti boli vždy o krok dopredu pred stádom a stádo ich pre to nenávidelo, ale aj obdivovalo a uznávalo ich výsady.
Títo pochopili, že mám schopnosti, ktoré som na svojej strastipnej ceste získal a nie som – vzhľadom na svoju pozíciu v hierarchii – ani taký drahý... Keďže som „no name“, budem sa snažiť viacej ako dáka celebrita a kmitať ako sa patrí...

Naivne som si myslel, že ma majú radi tak, ako som mal ja rád ich...
Lebo – budete sa čudovať – odkedy som sa naučil milovať Leviatana, toho Draka, nerobilo mi už problémy milovať kohokoľvek... V každej bytosti som cítil iskru, ktorá tlela kdesi v hĺbke, pod úkrytmi a brneniami a ja som veril, že tá iskra je zároveň aj mojou iskrou, že sme v ohni zajedno... Nedal som na reči tých, ktorí ma varovali, že sa popálim... Veril som, že keď nájdeme spoločnú reč, prestaneme sa jeden druhého báť a ostaneme v otvorení, zmeníme aj naším pričinením tento svet a Drak nás nechá na pokoji...
A znova tu boli moji kritici – som vraj iba ziskuchtivec, ktorý sa len teraz prejavil...

A zamrežované okná svojich bezpečných ciel čakali, až ma chytia, vrátia naspäť a na rodnom väzenskom dvore podhodia bacharom...
Bože – ako veľmi som bažil po bratskej láske, nech by to bolo hoc aj s tyranom!
Aj v ňom som videl Božiu iskru, priatelia!
Pracoval som pre nich, odovzdal som, čo som mal. A len čo to dostali, zatvorili predo mnou svoje paláce...
Hodili ma spoluväzňom – tí len na to čakali: takže ty tvrdíš, že máš moc byť slobodný? Natrhneme ti tú tvoji riť – a hneď sa uvidí aký pánko to vlastne si!
Už išli po mne – držali ma štyria piati naraz... Nebolo pomoci, keď...
Steny sa zatriasli...

Triasla sa zem i nebesá.
Väzenské múry pukali a dozorcovia zmätene pobehovali hore-dolu, snažiac sa zachrániť si vlastné rite... Volali o pomoc, no pomoc neprichádzala – toto sa dialo
aj v iných mestách a v iných krajinách...
Triasla sa celá Zem a napokon sa otvorila Priepasť. To vychádzal môj brat Drak...
Kontinentálne dosky zapraskali a pohli sa na svojej ceste – zdalo sa, že plávajú ako obrovské kryhy topiaceho sa ľadu na póloch... A na tých kryhách stáli ľudské bytosti, v zúfalstve volali na Boha, aby im pomohol...

A tí, ktorí mi  predtým vykrúcali ruky, ich teraz ku mne, Drakovmu kamošovi  - vzťahovali s prosbou, aby som ich podržal, bolo však neskoro. Kryha, na ktorej som stál a tá, na ktorej stáli oni bola oddelená Trhlinou a  - vzďaľovala sa a Drak na dne otváral papuľu... Strácal som všetkých – priateľov aj nepriateľov, ktorých som miloval, ako ma učil môj otec: všetkých rovnako...  
„Drakovi nechaj drakovo...Tak ste sa predsa vy dvaja dohodli, nie?“ chlácholila ma Zem so šibalským úsmevom.
Ako vedela o našej dohode?
Chcela aby som smerom, kam plávala kryha s ľuďmi už nepozeral – Lótovej žene sa to vraj nevyplatilo... 

Karol Hlávka