rubrika: slovensko 2009
Nemôžeme zlepšiť svoje osobné podmienky, ak nezlepšíme spoločnosť – to je situácia, podobná tej vo filme „Statočné srdce“.
Hrdina, ktorého Mel Gibson stvárňuje nechce spočiatku nič iné, iba sa usadiť, mať rodinu a pracovať ako ostatní, udalosti ho však t l a č i a k tomu, aby sa chopil činu a meča...
Nie je možné vybudovať štát v štáte, ostrov slobody v oceáne neslobody, pretože jeho temné vlny sa skôr či neskôr cez ostrov prevalia a pochovajú ho...
Na druhej strane nie je možné meniť nič, čo nezmeníme najskôr vnútri v sebe.
Zmena na povrchu je len kamufláž, podobná tej, čo sa udiala pred dvadsiatimi rokmi...
Náš vplyv je len zdanlivo orientovaný smerom von.
Vo vonkajšom svete rozprávame, ale nikto nás nepočuje – velíme, ale nikto nás nerešpektuje. A tak sme vo vonkajšom svete nútení používať na svoj vplyv jediný účinný prostriedok: strach.
Vonkajšková moc je vystavaná na strachu.
Toto je pyramída súčasnej svetovej moci – práve tá, ktorá sa dnes otriasa.
Je možné udržať „skazené“ v rámci istej society bez použitia vonkajších donucovacích prostriedkov, strachu a pocitov viny?
Je možná tretia cesta medzi mantinelmi strachu na jednej a falošných nádejí na druhej strane?
Na to, aby sme sa po takej ceste mohli vydať, musíme opustiť spôsob, akým nazeráme na svet: musíme sa zbaviť ilúzie o našom „pevnom“ a nemennom svete.
Naši pra-pra-rodičia si nevedeli zvyknúť na pohľad na Zem ako guľu – aj keď to špičky vzdelaných elít už prijali ako fakt, a nikto nebol za prehlásenia podobného typu mučený, väznený a upaľovaný, trvalo generácie, dokedy obraz planéty, ako otáčajúcej sa gule prijalo ľudstvo do svojho vedomia ako fakt.
Dnes si musíme zvykať na to, čo vedci už niekoľko desaťročí ohlasujú ako faktor času, spojený s priestorom. Nie, nemusíme byť vedeckými kapacitami, aby sme to pochopili...
Nový pohľad na našu realitu spočíva v p r i j a t í nesporného a na každom kroku pozorovateľného faktu, že zanechávame za sebou s t o p u: vytvárame p r í b e h našej cesty životom. Ak by sme neboli natoľko ponorení do svojich každodenných starostí, viacej by sme si všímali „okolitý svet“- teda prostredie, v ktorom sa nachádzame.
Videli by sme príbeh našej cesty, nášho dňa, nášho týždňa, nášho roka a nášho života...
Jednoduchou metódou, ako to prijať je: POZORUJ – POZORUJ – POZORUJ!
Svoj príbeh si však pamätáme len veľmi prerušovane – je to preto, lebo sa naň nesústredíme, podobne ako deti v škole na nudnej hodine /ak by ich výklad zaujal, zapamätali by si bez námahy všetko/.
Všetko, čo nás upúta si zapamätáme: my však žijeme vo svete, ktorý nás odpútava smerom von, preč od seba samých. Spoločnosť na nás útočí sprava zľava, spredu, zozadu, pýta si našu pozornosť, lebo od nej je závislá. Od našej pozornosti závisí obchod a zisk...
Pozornosť je ako laserový zameriavač, ktorý navádza strelu /našu životnú energiu/ na cieľ...
Ak by sme dokázali odpútať pozornosť od príbehov, ktoré nie sú naše, /ale ako naše sa tvária/ boli by sme slobodní!
Stačí, ak si dokážeme zamerať a udržať p o z o r n o s ť na svoj vlastný príbeh – tak málo a tak veľa... Stačí zamerať „laser“...
Rozptýlenia všetkého druhu sa stali našou drogou. Bojíme sa, čo by sme mohli uvidieť, ak by sme obrátili pozornosť na svoj vlastný príbeh ... Uvideli by sme azda, že nežijeme – že celý život žijeme príbeh kohosi iného, cudzí príbeh, ktorý sme prevzali ako svoj, aj keď vieme, že nás neuspokojuje a my márnime jediné čo máme – čas života.
Táto kríza je rúcaním cudzích príbehov – šokujúco padajú, jeden po druhom formou dominového efektu. Je to svojim spôsobom liečba a či chceme, či nechceme, neminie nás diagnóza: pohľad na seba samých.
Uvidíme to, čím sme v plnej nahote – lebo Zem sa tak rozhodla.
Tkáme svoje životné príbehy ako tká svoje vlákno pavúk – zanechávame za sebou jemnú pavučinu z našich rozhodnutí a činov. Táto pavučina je prúdom nášho času a priestoru – náš vlastný a individuálny časopriestor, votkaný ako niť do vesmírneho a veľmi pestrého plátna...
Sloboda je aktom sebaprijatia.
Mali by sme pochopiť kto sme ako jednotlivci, rodiny, kolektívy, regióny, národ, etnikum, rasa, človečenstvo... Mali by sme pochopiť svoj individuálny príbeh a príbeh ľudstva, pretože ako povedal sv. Pavol: kde je pozornosť, tam je sila...
Karol Hlávka
|