Kríza liberalizmu v Rusku I. časť

Biznismen nie je liberál
Tradičný omyl mnohých ľudí je, stotožňovanie liberálnej časti spoločnosti a biznismenov. Ideológia biznisu je vyrábať peniaze. A pre tvorbu peňazí liberálne prostredie vôbec nepredstavuje nevyhnutnosť. Veľké americké korporácie, ktoré investujú miliardy dolárov na území ZSSR, veľmi milovali sovietsku vládu, pretože im zaručovala úpl­nú stabilitu, rovnako ako možnosť biznisu oslobodenú od spoločenskej kontroly. Iba nedávno, na konci 90-tych rokov minulé­ho storočia, nadnárodné korporácie začali odmietať spoluprácu s tými najvykričanejšími africkými diktatúrami. A aj to ani zďaleka nie vždy a všade.

Ukázalo sa, že občianska spoločnosť často podnikaniu viac prekáža, než napomáha, pretože obhajuje práva nájomných robotníkov, chráni pred barbarskými zásahmi životné prostredie, zabezpečuje otvorenosť ekonomických projektov, obmedzuje korupciu. A to všetko znižuje zisk. Pre podnikateľa - to hovorím ako bývalý riaditeľ jednej z najväčších ropných spoločností Ruska - je oveľa ľahšie sa dohodnúť s hŕstkou umiernene chamtivých úradníkov, než skoordinovať svoje konanie s rozvetvenou a práceschopnou sieťou verejných občianskych inštitúcii.

Okrem toho, biznis je vždy kozmopolitný - peniaze nemajú žiadnu vlasť. Obchod sa udomácňuje tam, kde je to výhodné, najíma si toho, koho je výhodné si najať, investuje zdroje tam a iba tam, kde je zisk maximálny. A pre mnohých (hoci nesporne nie pre všetkých) našich podnikateľov, ktorí stĺkli majetok v 90-tých rokoch, Rusko nie je rodná krajina, ale iba územie slobodnej poľovačky. Ich základné záujmy a životné stratégie sú späté so Západom.

Čo môžeme a musíme urobiť dnes?
Vymenujem sedem bodov, ktoré považujem za prioritné. Vypracovať novú stratégiu spolupráce so štátom. Štát a byrokracia - to nie sú synonymá. Nastal čas opýtať sa samých seba:

"Čo si spravil pre dobro Ruska?". Čo Rusko spravilo pre nás po roku 1991 je už známe. Naučiť sa hľadať pravdy v Rusku a nie na Západe. Imidž v USA a Európe - to je veľmi dobré. Nikdy nám však nenahradí úctu zo strany spoluobčanov. Musíme dokázať - predovšetkým sami sebe, že nie sme ľudia, ktorí využili dobu, čo sa v pravý čas chopili príležitosti zbohatnúť, ale stabilní ľudia na našej, ruskej zemi. Je potrebné prestať opovrhovať - tým viac demonštratívne - záujmami vlastnej krajiny a národa. Tieto záujmy - sú aj naše záujmy. Zriecť sa nezmyselných pokusov spochybniť legitímnosť prezidenta. Nezávisle od toho, či sa nám páči alebo nepáči.

Vladimír Putin, je načase si uvedomiť, že hlava štátu nie je len fyzická osoba. Prezident - to je inštitúcia, ktorá garantuje celistvosť a stabilitu krajiny. A nedopusť bože, aby sme sa dožili čias, keď sa táto inštitúcia zrúti - nový február roku 1917 Rusko nezvládne. Dejiny krajiny diktujú: zlá vláda je lepšia, než žiadna. Viac ako to! Nastal čas uvedomiť si, že pre rozvoj občianskej spoločnosti je nielen potrebný, ale priam nevyhnutný impulz zo strany vlády. Infraštruktúra občianskej spoločnosti sa formuje v priebehu storočí a nevzniká za jednu hodinu mávnutím čarovného prútika.

Prestať klamať - seba aj verejnosť. Uvedomiť si, že sme už dostatočne dospelí a silní, aby sme hovorili pravdu. Treba zanechať minulosti kozmopolitné vnímanie sveta. Uvedomiť si, že sme ľudia zeme a nie vzduchu. Priznať si, že liberálny projekt v Rusku sa môže uskutočniť iba v kontexte národných záujmov. Liberalizmus zapustí korene v krajine až vtedy, keď získa tvrdú, stabilnú, nezničiteľnú pôdu pod nohami.

Urobiť privatizáciu legitímnou. Je potrebné a nevyhnutné priznať si, že 90% ruského národa nepovažuje privatizáciu za spravodlivú a jej privatizérov za zákonných vlastníkov. A kým je to tak, vždy budú sily - politické aj byrokratické, alebo aj teroristické, ktoré budú chcieť siahnuť na takto nadobudnutý súkromný majetok. Aby bolo možné ospravedlniť privatizáciu pred tvárou národa, kde predstavy o rímskom práve súkromného vlastníctva nikdy neboli silné a zreteľne vymedzené, je treba veľký biznis prinútiť, deliť sa o svoje zisky s ľudom - pravdepodobne prostredníctvom prijatia zákona o zdanení nerastných bohatstiev a iných možno pre veľkopodnikateľov nie príliš príjemných zákonov. Je lepšie začať tieto procesy samostatne, vplývať na ne a riadiť ich, než padnúť za obeť tupému nevyhnutnému odporu.

Čo sa ma stať, tomu sa nedá vyhnúť. Legitimitu privatizácie nepotrebuje vláda, ktorá si vždy nájde prostriedky ako na nás tlačiť. Potrebujeme ju my a naše deti, ktoré budú žiť v Rusku - a chodiť po ruských mestách bez ochranky. Je potrebné vložiť peniaze a rozum do vytvorenia principiálne nových spoločenských inštitúcii, nezašpinených klamstvami minulosti. Vytvárať skutočné štruktúry občianskej spoločnosti, nevnímajúc ich ako saunu na prežitie príjemných chvíľ. Prizývať k spolupráci poctivých a talentovaných ľudí, ktorí by vytvorili základ novej elity Ruska.

To najhoršie pre súčasné Rusko je únik mozgov, pretože základ konkurenčnej schopnosti krajiny 21. storočia sú mozgy a nie míňajúce sa zásoby nerastných surovín. Mozgy sa však vždy budú sústreďovať tam, kde pre nich existuje výživné prostredie - tá istá občianska spoločnosť. Aby snu dokázali zmeniť svoju krajinu, sami sa mu sírne zmeniť. Aby sa podarilo presvedčil Rusko o nevyhnutnosti a neodvrátiteľnost liberálneho vektoru rozvoja, je potrební vykoreniť komplexy a fóbie minulého desaťročia, aj celej nečistej histórie ruského liberalizmu.
Aby sme vrátili krajine slobodu, je nevyhnutné predovšetkým, aby sme sami v slobodu uverili.

__________________________________________

Michail Chodorkovskij, prevzaté z autorskej prílohy Sergeja Chelemendika v časopise Nový Expres,
stránka Sergeja Chelemendika:
www.chelemendik.sk