:: www.prop.sk
:: ww.protiprudu.info

CITÁTY
 

 „Krst“ Slovanov

01.08.2010
www.prop.sk
www.protiprudu.info

 


História Slovákov je úzko spojená s históriou Slovanov, žijúcich v
Európe a historicky zaznamenaných ako Vánov, Venétov, Suevov,
Vandalov,Vinilov, Vendov. Nové vedecké poznatky poukazujú, že
slovanskí Venéti osídľovali Európu medzi Škandináviou a Stredozemným morom už viac než 1 000 rokov pred naším letopočtom. Ich písomný prejav, datovaný niekoľko stáročí pred Kristom, je dnes čitateľný a pochopiteľný iba v jazyku slovanskom a dokumentáciu týchto prekladov môžeme nájsť v slovinských vedeckých prameňoch.

Aj na Slovensku máme archeologické nálezy, ktoré potvrdzujú kontinuitu duševných a umeleckých predstáv našich predkov. Príkladom je odkrytá osada v Smoleniciach pod názvom Hradisko Molpír zo 7. - 6. storočia pred Kristom, ktorej obyvatelia s veľkou pravdepodobnosťou uctievali tie isté božstvá ako kmene Slovanov, žijúcich v celej Európe, viac než 1 500 rokov neskôr. Zobrazovanie slovanského boha Radegasta s kačicou ako symbolom vodného vtáctva v roku 800 n. l., je tým istým prejavom predstáv o význame kačice v slovanskom mytologickom svete, ako nachádzame v Smoleniciach – Molpíri, už cca 700 rokov pred n. l.

Pomenovania hôr a morí (toponymika) sa časom menili a dôvodom týchto zmien je najmä príchod nových dobyvateľov na územia Slovanov. Západné Alpy sa napríklad nazývali Vánskymi Alpami a pri rozširovaní Rímskej ríše na sever obdržali meno Julské Alpy, podľa vtedajšieho rímskeho cisára. Baltické more sa volalo Suevským morom (Sueve mare), tiež aj Tatry, ktoré niesli názov Suevské hory. Suevské more sa stalo Baltikom počas expanzie kresťanstva na východ pomocou nemeckých rytierov. Kedy a kým sa Tatry pomenovali Tatrami, je dodnes neodhalenou záhadou.

Nikto dnes nepochybuje o tom, že prvý srbský kráľ sa volal Suevlad a pomenovanie určite odzrkadľuje ten fakt, že kmeň Srbov – Herulov bol vtedy súčasťou ešte fungujúceho suevského spoločenstva. Rovnako dnes vieme, že Samo viedol Vinilov a tieto isté kmene sú cirkevnými prameňmi definované ako kmene, ktoré sa predtým volali Vandali. Známy je tiež fakt, že posledným kráľom Vandalov v Afrike je Geilamir – Geilimir (Želimir), čiže niekto, kto v slovanskom svete je buď šíriteľom mieru, alebo sa sám vidí ako svetovládca. Má vlastné ariánske náboženstvo, razí mince, okupuje Rím a manipuluje dosadenie posledného západorímskeho cisára. Keď sa konečne nemecký kráľ Otto I. môže predstaviť ako víťaz po bitke pri Lechu (955 n. l.), môže tento urobiť pokus stať sa aj cisárom a tým si nárokovať tie slovanské územia, ktoré sa predtým dočasne podarilo obsadiť jeho predchodcovi Karolovi I. Veľkému. Akým spôsobom sa cisárske pomazanie dalo dosiahnuť, najlepšie zobrazuje Adam av Bremen, spolupracovník známeho arcibiskupa Adalberta v Hambursko – Brémskom biskupstve. Okolo roku 1070 vydáva Adam knihu Gesta Hammaburgensis Ecclesiae Pontificum (História hamburských biskupov).

Tieto udalosti zahŕňajú obdobie medzi rokmi 800 - 1070 a sú mimoriadnym svedectvom o forme a spôsobe tak pokrsťovania Slovanov, ako aj dokumentom o osídlení severnej Európy a ambíciách cirkvi stať sa súčasťou svetskej moci. Kniha nie je doposiaľ preložená do slovenčiny a môj preklad môže mať malé chybičky krásy. Podstata posolstva je však jednoznačná!

Adam Adam av Bremen, druhá kniha, kapitola 8: „Keď konečne víťazoslávny kráľ Otto (pozn. Otto I. Veľký) bol pozvaný do Itálie, aby oslobodil pápežský stolec, zamýšľal sa nad tým, koho by nechal ako svojho zástupcu na výkon spravodlivosti v našom kraji, tu na hranici s divochmi. Po čase Karolovom nemalo Sasko, vzhľadom na tradičný odpor obyvateľstva, iného vodcu, ako samotného cisára. Presvedčený o potrebe zmeny, dal on po prvýkrát túto úlohu Hermanovi, aby ako jeho zástupca držal svoju ochrannú ruku nad Saskom. Považujem za nevyhnutné podrobnejšie opísať tohto človeka a jeho rodinu, vzhľadom na to, že títo ľudia spôsobili veľkú škodu tak cirkvi v Brémach, ako aj iným cirkvám. “

Švédi sa po prvý raz dozvedajú, ako sa pozerá Adam na Škandináviu v jeho čase neprítomnosti. Tento sa svojím útekom pokúsil zbaviť zodpovednosti a nechal namiesto seba inštalovať vrchného archivára Lea. Sám (Otto) bol potom korunovaný za cisára týmto (Leom) a rímskym ľudom bol pozdravený ako Augustus. Toto sa stalo v dvadsiatomôsmom roku jeho vlády a v stopäťdesiatomtreťom roku po Karolovej korunovácii v Ríme.“ Vtedy, keď kráľ Otto pochopil potrebu pomazania za cisára, bolo nevyhnutné „zorganizovať“ pozvánku do Ríma tak, aby tam išiel robiť poriadok s tým, že na požiadanie „iných“ vymení pápeža, ktorý sa mu odváži postaviť do cesty. Úspešne zakončí svoju cestu do Ríma tým, že si vynúti pomazanie a týmto skutkom demonštruje, kto je pánom situácie. Otto I. Veľký bol nielen franským kráľom (936 - 962), ktorý v bitke pri Lechu v r. 955 porazil Slovanov a Maďarov, ale bol aj franským kráľom, ktorý si výmenou pápeža zabezpečil svoje pomazanie za cisára (962 - 973) a tento cisársky titul si všetci nemeckí vladári nárokovali až do roku 1806.

Otto pokračuje v tradícii využitia cirkvi pre svoje mocenské ambície. Vzorom je mu konanie jeho predchodcu Karola I. Veľkého,
ktorý sa v roku 800 necháva pomazať za cisára Západného Ríma na základe sfalšovaných dokumentov (Konštantínova donácia). Na rozdiel od svojho predchodcu Karola, rozširuje Otto význam svojho pomazania tým, že sa stáva cisárom podstatne väčšieho územného celku ako vtedajšieho Západného Ríma. Cisárom kontrolovaný dvorní historici začínajú písať históriu inej Európy než tej, ktorá reálne existuje. Mocenská koncentrácia duševnej a svetskej moci v rukách nemeckých vládcov sa nepáčila mnohým európskym národom. Slovania bol mimoriadne citliví na nemecký výklad vlastníckych práv, ktorý v rozpore s rímskym právom odobral kniežatám kontrolu nad vlastným majetkom. Pre pochopenie konania kniežaťa Pribinu,
ktorý sa pokúsil zlomiť nemeckú hegemóniu nad cirkvou, môže poslúžiť aj odpoveď – potvrdenie cisárskych úradníkov jeho
daru cirkvi. Zo zachovanej listiny kráľa Ľudovíta Nemca z 20. februára roku 860 sa dozvedáme:

„Pribina, naše verné knieža. Prišiel k našim veľmožom a požiadal našu Jasnosť, aby sme mu z jeho vlastníckeho majetku,
ktorý sme mu prepustili do vlastníctva, dovolili istú čiastku na jeho pamiatku darovať svätému Mauríciovi a nášmu kláštoru Altaha, ktorý v onom čase spravoval tuším Otgar opát a predstavený. S touto prosbou sme vyjadrili súhlas a rozhodli sme, aby sa tak stalo.“

Tento dokument jednoznačne potvrdzuje, že slovanské knieža Pribina desiatky rokov pred príchodom Cyrila a Metoda (ôsma cirkevná misia) dáva prostriedky na budovanie kresťanských symbolov a ukazuje, že oficiálna teória o príchode kresťanských vierozvestcov je mocenskou konštrukciou neskoršieho dáta. Napriek tomu, že tento dokument je jedným z najznámejších historických dokumentov u nás, žiaden z historikov nezaznamenal jednoznačný fakt spočívajúci v tom, že slovanské knieža desiatky rokov pred príchodom Cyrila a Metoda darúva prostriedky už vtedy na našom území existujúcim kláštorom.

Slovanské knieža Pribina potrebuje podľa tohto dokumentu povolenie na nakladanie s majetkom, ktorý podľa názoru nemeckých pánov nevlastní, ale ktorý mu je iba zverený do správy! Takýto vzťah k predtým slobodným kniežatám vyvoláva permanentné napätie, ktoré cisár rieši zakladaním nových biskupstiev na slovanských územiach. Úlohou biskupov už zďaleka nie je iba starostlivosť o duševno kresťanov, ale cisárom dosadeným pápežom podliehajúca biskupská administrácia sa stáva jedným z nástrojov šírenia cisárskej moci na slovanských územiach. Menovanie nemeckých biskupov pre zabezpečenie oficiálnej kontroly duševnej sa stretáva s čoraz väčším odporom a slovanské kniežatá hľadajú cestu von z tejto závislosti. Dôležité biskupstvá sú zverované rodinným príslušníkom cisára a v Európe sa rodí nová forma politicko-cirkevnej korporácie.

Nešťastím Slovanov je však ich vzájomná nejednotnosť a história ukazuje, že práve pokrstení Slovania pod zámienkou
pokrstenia iných Slovanov sa stávajú nástrojom nemeckých vládcov. Príkladom je aj pokrstenie slovanských severanov Čechmi v službách Nemcov, kde môžeme citovať Pražského kronikára,
ktorý české hrdinstvo zaznamenáva takto: „Územie vyplienili zabíjaním, požiarmi a lúpežami a rozličnou smrťou pobili mnohých, nešetriac žiadneho veku a pohlavia. A keď pán biskup Olomoucký a iní biskupi pokrstili veľmi mnoho ľudu, knieža českej krajiny a gróf Brandenburskej marky posilnili novokrstencov vo viere v Ježiša Krista, prijali od nich rukojemníkov a odovzdali krajinu a ľud do rúk križiakov z domu nemeckého a vrátili sa domov s plným zdarom
a radosťou.“ Z tohto historického zápisu, tak ako z pedchádzajúceho povolenia cisára slovanskému vládcovi disponovať
časťou jeho majetku, sa dá usúdiť, že sila slovanského živlu je prítomná a predstavuje reálny problém pre nemeckého cisára.
Cisár tento problém permanentného slovanského odporu rieši hlavne cestou slovanských vazalov – Čechov, ktorí za peniaze
bojujú proti iným v Európe žijúcim Slovanom.

Títo vazali sú tak nesvojprávni, že nimi dobyté slovanské územia odovzdajú svojim panovníkom - Nemcom. Kto sú však títo Slovania, ktorí neustále kladú odpor voči spojenectvu cisára a pápeža? Sú to
hlavne ešte nepokrstené slovanské kmene, ktoré obývajú severnú Európu a Škandináviu a okolo roku 1000 už po druhýkrát
zmietli doterajšie 200 ročné snaženie nemeckých cisárov na ich ovládnutie a svojím konaním umožnili vznik samostatného
Uhorska. Sú to aj Slovania, ktorí obývali územie Slovenska už začiatkom nášho letopočtu a neskôr v tzv. vandalskom povstaní protestovali proti spojeniu cisára a pápeža. Sú to tiež tí istí Slovania, ktorých viedol Samo (Vinili – Vinuli) a Slovania, ktorí podľa cirkevných máp obývali naše územie v roku 776, a ktorých cirkev nazývala Vandalmi. Sú to aj Slovania, ktorých Adam av Bremen nazýva Vendami, Vinilmi, predtým Vandalmi. Týchto Slovanov nachádzame okolo celého Baltického mora, napr. aj v Uppsale, a tých istých tamtiež nachádzame aj v mape z roku 1679 pod menom Wandali. A Vinili, ktorí opúšťajú svoju škandinávsku domovinu v trinástom storočí (zobrazení na miniatúre uchovanej vo Vatikánskej knižnici) sú tiež súčasťou tohto slovanského osídlenia Európy. História Jomsvikingov je pre mnohých Slovanov neznámou kapitolou.

Títo Vikingovia sú oficiálne uznaní ako Vikingovia slovanského pôvodu a ich činy sú dokumentované v históriách iných národov. Keď na chvíľu zabudneme, že podľa oficiálnych slovenských historikov sme sa na našom území zrazu objavili až koncom 5. storočia, a seriózne zvážime historické fakty v európskej perspektíve, tak je zjavné, že v našej histórii nie je niečo v poriadku.

 


A. F. Zvrškovec

 

© 2003 - 2006 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku| Optimalizované pre rozlíšenie 1024×768|