_____________________________________________

... (druhá časť článku uverejneného v dvojtýždenníku Kultúra. Článok uverejňujeme v súvislosti so správou:
Košice: Tri tisícky ľudí pri spomienkach na Rákocziho. )

Prelievanie nevinnej krvi 6. 6. 1707 v Ónode malo svoje pokračovanie aj v októbri 1707 pri Banskej Štiavnici. Kurucké vojská obsadili väčšinu banských revírov už koncom roku 1703. Za Rákociho éry sa pracovné pomery v baniach veľmi zhoršili. Podzemné banské zariadenia boli zanedbávané a neudržiavané, v dôsledku čoho boli časté havárie s obeťami na životoch. Okrem toho mzda baníkov z roka na rok klesala. K tomu všetkému v roku 1704 dal Rákoci raziť medené, takmer bezcenné mince, ktorými začali vyplácať baníkov. Za nehodnotné mince baníci nemohli nič kúpiť, a tak prepukla drahota, veľký hlad a nespokojnosť. V marci 1707 banskoštiavnickí baníci vyslali k Rákocimu delegáciu a predložili mu písomne svoje sťažnosti, ktoré tlmočili aj ústne. Rákoci tieto prosby baníkov ignoroval.

Nové veľké nepokoje vypukli v septembri 1707. Baníci z Kremnice, Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice a okolia vyslali k Rákocimu stočlennú delegáciu, aby kniežaťu osobne a pravdivo vylíčili svoje zúfalé a človeka nedôstojné životné a pracovné podmien­ky. Delegáciu baníkov stoličné úrady vo Zvolene zastavili a prinútili vrátiť sa domov. Baníci pre trvalý hlad a vysilenie nevládali pracovať a začali štrajkovať. Na potlačenie štrajku Rákocim dosadený komorský gróf Hellenbach pozval vojsko. Ráno, 3.októbra 1707, veliteľ vojakov plukovník Neumann vyzval baníkov zhromaždených pri šachte Jozef na Vindšachte (teraz obec Štiavnické Bane), aby nastúpili do práce.

Keď odmietli, dal rozkaz strieľať. Na halde ostalo ležať 15 zabitých a viac ako 30 ranených. Ostatných baníkov vojaci rozohnali šabľami. Knieža Rákoci toto hnutie na smrť vyhladovaných baníkov hodnotil ako „opovážlivé spiknutie". Neskôr prejavil „veľkodušnosť". Zariadil, aby baníkov tak. ako vždy do roku 1704 vyplácali striebornými minca­mi. Aké vyznamenanie udelil Rákoci za „hrdinské potlačenie" tohto „opovážlivého spiknutia" plukovníkovi Neumannovi, sme sa nedopátrali.

Baníci to nikdy nemali ľahké, ale krvavá výplata, akú im uštedril knieža Rákoci 3. okt. 1707, bol nielen ojedinelý, ale aj nevídaný a neslýchaný akt zvole, aký sa nevyskytol za celú éru Habsburgovcov. 3. október 1707 vrhá veľký tieň nielen osobne na Rákociho, ale aj na samotné povstanie, ktoré bojovalo za zachovanie stavovských slobôd a výsad, ale ktoré proti neprivilegovaným vrstvám neváhalo hocikedy zakročiť tak tvrdo a tak bezohľadne ako to nikdy neurobili Habsburgovci a ich úrady.

Za povstania F. Rákociho sa ďalej prehlbovalo narušovanie spolunažívania náboženského života a to ako u protestantov, tak aj u katolíkov. Bezvýhradne sa k povstaniu hlásili len ľudové vrstvy kalvínskeho obyvateľstva Zátišia. Sám Rákoci bol katolík, ale za jeho éry boli prenasledovaní najmä jezuiti a iní rehoľníci, ktorých vyháňali, vyvá­žali aj väznili. Rákoci porušoval uhorské zákony a iné právne normy v podstatne väčšej miere ako Habsburgovci. Jeho hospodárska politika zruinovala hospodárstvo Uhorska. Zaviedol taký stupeň znehodnocovania peňazí, že nakoniec sa stali takmer bezcennými. Neštítil sa zrekvírovať medenú strechu košického Dómu (hlavný kostol) a raziť z nej takmer bezcenné mince, medzi ľudom posmešne nazývané „libertáše". Za osem rokov povstania všetky hospodárske aktivity v Uhorsku klesli na 30 - 50% oproti stavu pred povstaním.

Tienistou stránkou povstania bolo správanie sa kuruckej armády voči obyvateľstvu. Vzbury, dezercie, drancovania a rabovania obyvateľstva boli na dennom poriadku. Najhorší boli hajdúsi. Spoluprácu F. Rákociho s Turkami odsudzovala celá Európa. S Turkami spolupracovali aj jeho synovia. Keď v roku 1737 (2 roky po smrti F. Rákociho) vypukla vojna medzi Osmanskou a Habsburskou ríšou, sultán uzavrel s jeho starším synom Jozefom dohodu o spojenectve a vyhlásil Jozefa Rákociho  za „sedmohradské knieža a uhorského princa.“ Jozef sa v dohode zaviazal, že v Uhorsku naverbuje pre sultána 200 000 tisícovú armádu a bude platiť 40 000 piastrov ročne daň. Túto dohodu privítali aj maďarskí exulanti žijúci v Rodoste. Z dohody nič nebolo. Jozef Rákoci zomrel na mor v roku 1738 v cernavode (terajšie Rumunsko).
Súčasníci turecko — rákociovské bratríčkovanie hodnotili takto: „Zlé praktiky prinášiš, když radeji s Turky tovarišství nežli s kresťani máš."

Počas Rákociho povstania obzvlášť ťažké obete na životoch a majetkoch musel priniesť slovenský ľud. Na Slovensku sa odohrávala veľká časť vojenských aktivít. Často išlo o dobýjanie opevnených miest a pevností, pri ktorých dochádzalo k najväčším obetiam na životoch a k ničeniu materiálnych hodnôt. Veľmi utrpeli banské mestá na strednom Slovensku. Tie boli drancované od začiatku povstania. Bane postupne zalievala voda a zariadenia baní boli takmer úplne zničené.

Pred povstaním (r. 1700) žilo na území dnešného Slovenska okolo jedného milióna ľudí. Po povstaní ich bolo už len okolo 700 000. To znamená, že každý štvrtý - piaty obyvateľ Slovenska počas povstania zahynul, bol násilne odvlečený alebo dobrovoľne či nedobrovoľne emigroval. Pravda, okrem bojov bol to aj dôsledok morovej epidémie. Košice stratili viac ako polovicu obyvateľstva. Podľa súpisu z roku 1604 (teda už 100 rokov pred povstaním) mali Košice 480 celkom obývaných domov. V roku 1713 (po povstaní) tam bolo už len 236 obývaných domov, 85 domov bolo zruinovaných, 43 zrovnaných so zemou a 17 opustených. V Trenčíne v roku 1707 žilo len 156 dospelých osôb. Podobná situácia po povstaní bola i v ďalších mestách na Slovensku.

Rákociho povstanie sa obzvlášť neblaho zapísalo do histórie Košíc. Napriek opakovanému prechodu protihabsburských vojsk sedmohradských kniežat i s ich tureckými a tatárskymi spojencami cez Košice, boli Košice až do Rákociho povstania  druhým najvýznamnejším mestom Kráľovského Uhorska. Po Rákociho povstaní sa stali sídlom peri­férnej provincie. Slovensko Rákociho povstaním, či lepšie povedané -rebéliou absolútne nič nezískalo, len upadalo čoraz hlbšie do strašnej biedy. Výsledkom Rákociho povstania bola zdevastovaná celá krajina a takmer pol milióna mŕtvych, z toho asi polovica na Slovensku.

Každý triezvy a objektívny slovenský historik dôjde k záveru, že F. Rákoci bol „katom" našich predkov (Ján Slabý a ďalší). Je preto nepochopiteľné, že na Slovensku aj v 21. storočí sa nájdu autori, ktorí nekriticky preberajú „bludy" maďarskej mýtizovanej histórie, ktorú kritizujú a odmietajú aj súčasní renomovaní maďarskí historici ako I. Romsics a kol. , P. Lendvai, I. Bertényi a G. Gyapai, L. Kontler a ďalší. Uvedieme niekoľko takých prešľapov: Z jednej najnovšej slovenskej publikácie sa dozvedáme, že F. Rákoci preto upadol vo Viedni do nemilosti a vyslúžil si väzenie, lebo sa priatelil s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV.

Pravda je, že príčinou uväznenia F. Rákociho bola jeho účasť na protištátnom sprisahaní a skutočnosť, že práve F. Rákoci bol hlavným organizátorom pripravovaného povstania. O príprave povstania písomne informoval Ľudovíta XIV. a súčasne od neho prosil finančnú a materiálnu pomoc na rozbehnutie povstania. Ďalej sa dočítame, že Turci F. Rákociho zradili a internovali ho v Rodoste (Turecko). Pravda je ale diametrálne odlišná. Keď v roku 1716 vypukla medzi Rakúskou a Tureckou ríšou vojna, F. Rákoci vydal svojim bývalým vojakom žijúcim v emigrácii rozkaz, aby sa zhromaždili a po boku tureckej armády vpadli do Sedmohradska, čo sa i stalo. Sám Rákoci sa ponáhľal z Paríža do Istambulu, aby sultánovi ponúkol v tejto vojne svoje služby.

Keď na francúzskej plachetnici doplával do Istambulu, vojenský génius 17. a 18. storočia, princ Eugen Savojský, zvaný turko-bijec, už stihol poraziť a doslova rozprášiť turecké armády a dokonca už prebiehali mierové rokovania v Požarevaci. Sultánovi vyslanci na týchto rokovaniach museli veľmi tvrdo bojovať, aby v mierovej zmluve nebola zakotvená povinnosť sultána vydať Rákociho a jeho druhov Viedni ako vojnových zločincov. Sultán bol k Rákocimu a jeho družine mimoriadne veľkorysý. Poskytol im pomerne komfortný azyl v meste Rodosto, vzdialenom od Istambulu 1 - 2 dni loďou alebo koňom. Z ďalšej slovenskej publikácie sa dozvedáme, že na ónodskom sneme „došlo k neblahej udalosti - napadnutiu a zabitiu zástupcov Turčianskej stolice". Túto udalosť sme objektívne a podrobne opísali, a to predsa bol lynč na maďarský spôsob, a nie nejaká neblahá udalosť. Podobných chýb sa vyskytuje v dielach súčasných slovenských historikov viac ako dosť.

Na povstanie Františka II. Rákociho sa po roku 1718 v Uhorsku veľmi rýchle zabudlo. Pokiaľ si na povstanie predsa niekto spomenul boli to vždy negatívne spomienky na 8 rokov trvajúcu vojnu, na rozvrat a obete, ktoré s povstaním boli spojené. V polovici 18. storočia ozdoba Uhorska - Matej Bell - v svojom Kompendiu spomína F. Rákociho len ako iniciátora košického opevnenia, ktoré naplánoval a realizoval francúzsky vojenský inžinier Le Maire. O Rákocim a jeho povstaní nie je zmienka ani vo Windischovej geografii (1780) ani v Korabinského lexikóne (1786), a to i napriek tomu, že iní vodcovia stavovských povstaní sú v týchto dielach uvedení. Nespomína ho ani Sepešházi - Thiele v svojom diele Pozoruhodnosti Uhorského kráľovstva z roku 1825.

Najbližších takmer 50 rokov sa na F. Rákociho úplne zabudlo. V roku 1860 jeho aktivity podrobne a veľmi negatívne opísal košický kronikár dr. Ján Nepomuk Plath. Z jeho diela uvádzame: „Viacerí (vodcovia povstania - pozn. aut.) zakryli sebalásku láskou k vlasti, zabezpečiac si pritom súkromné zisky a ukojac svoju ctižiadosť za cenu nevinne preliatej krvi mešťanov." Kronikár Plath o F. Rákociom napísal: „František II. Rákoci pripravil a vykonal Košičanom veľmi zlé veci."

Oživenie a mýtizovanie rákociovskej tradície nastalo po roku 1867 (po rakúsko - maďarskom vyrovnaní). V tomto oživení obzvlášť vynikol historik Koloman Thaly, ktorý koncom 19. storočia v Rodoste a Nikodémii vypátral pozostatky Rákociho a jeho druhov, jeho matky a jeho otčima. Zaslúžil sa o prenos pozostatkov 8 osôb do Uhorska, z ktorých 7 je pochovaných v košickom Dóme sv. Alžbety a I. Tokôli v Kežmarku.

Opísali sme život a dielo kniežaťa Františka II. Rákociho na základe výskumu najmä súčasných renomovaných maďarských historikov. My si nemyslíme, že F. Rákoci je osobnosť, ktorá by sa mala po 300 rokoch obdivovať, oslavovať a stavať jej pamätníky a z jeho charakterových a mravných vlastností si brať príklad a ukazovať ho ako vzor. Myslíme si, že malo by to platiť všeobecne a obzvlášť na Slovensku. V histórii slovenského národa v 18. storočí F. Rákoci hral len negatívnu, doslova temnú úlohu a s našou novodobou históriou nemá nič spoločné. Dar maďarskej vlády Košičanom je danajský dar a je to poľutovaniahodný čin, ktorý košických radných pánov v očiach Európy len zosmiešnil.

Na tlačovej besede štátna tajomníčka Ministerstva kultúry SR Agneša Bíróová informovala košickú verejnosť, že tento rok celá Európa bude hľadieť na Košice, lebo F. Rákoci je významná postava európskych dejín. Pokiaľ to štátna tajomníčka myslela vážne, tak je v zajatí „mýtov, legiend a bludov maďarskej histórie 20. storočia."( I. Romsics a kol.) Potom o skutočnom živote a diele F. Rákociho toho mnoho nevie. Potom asi nevie ani to, prečo gróf „Šároš" (toto meno používal F. Rákoci v poľskej emigrácii) po takmer dvojročnom exile opustil túto pre neho viac ako pohostinnú krajinu.

Vie pani Bíróová, že keď počas plavby z Poľska do Francúzska sa F. Rákoci pokúsil navštíviť anglickú kráľovnú, kráľovná Anna sa od neho dištancovala a odmietla ho prijať? S osobnosťami európskeho formátu (ak by ňou bol) sa predsa tak nejedná. Pokiaľ by štátna tajomníčka starostlivo preštudovala Rákociho „Pamäti" a „Priznania hriešnika" (pokiaľ možno v origináli), zistila by, prečo F. Rákoci v Paríži už nikoho nezaujímal a dokonca sa vysťahoval na vzdialené predmestie. Dozvedela by sa tiež, že to bola Rákociho zaťatá megalománia a donkichotská tvrdohlavosť, s ktorou hľadal každú príležitosť na obnovenie bojov v záujme toho, aby získal aspoň sedmohradský kniežací trón, hoci dobre vedel, že jeho „nádeje odporujú realite". F. Rákoci bol len hračkou v rukách vtedajších mocností, a nie významnou postavou európskych dejín. Nakoniec bol rád, že premárnený život mohol dožiť aspoň na juhovýchodnom výbežku Európy v mestečku Rodosto (teraz Tekirdag - Turecko).

V Európe, dokonca ani v Uhorsku F. Rákoci už nikoho nezaujímal. Ťažko sa dá pochopiť, ako sa Rákoci mohol stať idolom maďarského národa. Ešte ťažšie je uveriť, že štátna tajomníčka nášho Ministerstva kultúry má také veľké medzery v svojich vedomostiach z histórie a napriek tomu sa významne podieľala na organizovaní košických rákociovských osláv.

Škoda, že pred celou akciou si nepreštudovala súčasnú maďarskú literatúru (nie školské učebnice), v ktorej renomovaní a uznávaní maďarskí historici s veľkou dávkou obdivuhodnej odvahy nedodržiavajú nijaké tabu a opisujú dejiny Maďarska a Maďarov s kritickým pohľadom. Títo historici odvaľujú z histórie maďarského národa 3 obrovské balvany, ktoré ešte nedávno boli základnými a nespochybniteľnými piliermi maďarskej histórie. Sú to mýty, legendy a bludy. Žiaľ, tieto balvany ešte stále zaťažujú vedomie mnohých maďarských ideológov, politikov a časť verejnosti v Budapešti i za hranicami Maďarska.

Košickí radní páni skôr než inštalujú v Košiciach nejakú (podstrčenú) sochu, mali by si najprv dobre preštudovať históriu, aby z Košíc nerobili Kocúrkovo.

_____________________________________________

(krátené)
Edita Tarabčáková, článok bol uverejnený v Kultúre