Francis Anthony Boyle je profesorom medzinárodného práva a na univerzite v Illinois. V rokoch 1988 až 1992 bol členom rady organizácie "Amnesty International USA". V rokoch 1991 až 1993 bol právnym poradcom "Palestínskej oslobodzovacej organizácie" (PLO). Boyle hovorí, že tajné služby Spojených štátov amerických a Veľkej Británie infiltrovali úrady Amnesty International. Ako člen rady mal tiež možnosť zistiť, akým spôsobom sa snažia ovplyvňovať činnosť tejto organizácie sionisti. Boyle v súvislosti so svojimi zisteniami hovorí:

Izraelská loby používa na kontrolu Amnesty v Amerike úplatky a hrozby. A keďže Amnesty-USA hradí okolo 20 % rozpočtu sesterskej organizácie Amnesty-Anglicko, izraelská loby má tak kontrolu aj nad londýnskou organizáciou. Neviem o tom, že sionisti by v Anglicku priamo lobovali, ale toľko viem, že Amnesty podporuje vo všetkých záležitostiach izraelské stanovisko, či už vo forme priameho zainteresovania sa alebo opomenutia problému.

Ja osobne som sa dostal do Amnesty v roku 1982, keď Izraelčania napadli Libanon. V tom konflikte zahynulo 20 000 Libanóncov, ale Amnesty-USA odmietla vtedy podniknúť čokoľvek vďaka svojej pro-izraelskej zaujatosti. Vlastne jedinou organizáciou, ktorá vtedy protestovala proti Izraelčanom, bol výbor "American Friends Service Committee".

Keďže ja som sa snažil informovať o izraelských zločinoch v Libanone, požiadali ma zúčastniť sa prvého stretnutia toho,čo sa neskôr nazvalo "Blízkovýchodná koordinačná skupina Amnesty-USA" (tak som sa vlastne do rady dostal). Táto blízkovýchodná skupina má koordinovať činnosť ohľadom ľudských práv na Blízkom východe. A ja som bol jedným z jej zakladateľov.

Keď som mal v Libanone prejav, v ktorom som odsudzoval izraelské zločiny, dal som jasne najavo, že nehovorím v mene Amnesty. Ale Izraelčania boli takí rozzúrení, že nariadili šéfovi rady Amnesty zariadiť, aby sa odo mňa každý dištancoval, čo potom aj skutočne robili. Hlavná rada so mnou nehovorila, až kým ma do nej nezvolili.

Voľby nebola jednoduchá záležitosť. Členovia rady Amnesty majú byť demokraticky zvolení, ale malá klika pro-izraelsky zmýšľajúcich ľudí (ktorí tam boli pri moci už dvadsať rokov) kontroluje proces nominovania. Ale existuje tu aj proces, kde isté skupiny presadzujú svojich vlastných kandidátov. Mnohí pracovníci Amnesty boli vtedy znechutení tým, že Amnesty podporuje izraelské ukrutnosti, preto nominovali mňa.

Nominačný proces je však veľmi zložitý. Musíte získať najmenej sto podpisov, ktoré veľmi dôkladne preverujú a pro-izraelská klika hádže pod nohy mnohé prekážky. Hoci som spĺňal všetky predpoklady, pro-izraelská klika ma aj napriek tomu diskvalifikovala. A tak som sa pobral do New Yorku a podal som na súd žalobu proti Amnesty. Deň predtým, ako som mal žalobu podať, sa Amnesty stiahla a povedala, že sa môžem uchádzať. Takto som sa dostal do rady.

V apríli 2002 Izraelčania masakrovali 60 Palestíncov v Džaníne. Organizácia spojených národov sa pokúšala vyšetrovať, ale Amnesty International a Human Rights Watch povedali, že k žiadnej masakre nedošlo. To umožnilo Bushovi a Arielovi Šaronovi zabrániť akémukoľvek vyšetrovaniu.

Podľa "Marine Corps Times (z 31. mája 2002) bolo americké námorníctvo svedkom masakry v Dženine. Vraj chceli študovat, akým spôsobom uskutočňujú Izraelčania etnické čistky. Takže Spojené štáty boli vlastne spolupáchateľom nočnej mory v Džaníne.

Amnesty tiež odmietla vyšetrovať masakru v libanonskej Sabre a Šatile. Phillip Habib (vtedajší americký vyslanec na Blízkom východe) osobne prisľúbil Arafatovi, že ak bojovníci PLO odídu z táborov, Spojené štáty zaručia ochranu Palestíncov. Keď so zabíjaním začali, americké veľvyslanectvo o tom vedelo, ale celých 48 hodín nič nepodnikli, aby Falangisti spolu s Izraelčanmi mohli dovŕšiť svoje dielo. Spojené štáty mali v Sabre a v Šatile agenta CIA - neviem presne, kto ním bol. Spojené štáty vedeli, že sa tam vraždí a predsa to nechali pokračovať. A potom Amnesty povedala, že k žiadnej masakre nedošlo.

Amnesty International je taká rozsiahla a taká vplyvná, že jej správy a vyšetrovania všade citujú. Vrátane hál (amerického) kongresu. Keď sa napríklad Bush st. pripravoval na inváziu Kuvajtu (v roku 1990), malo sa o tom diskutovať v kongrese a potom o tej záležitosti voliť. Aby podporili inváziu a zabíjanie, londýnska Amnesty zverejnila známu lož Hill & Knowlton, že irackí vojaci vyťahujú kuvajtské bábätká z inkubátorov a hádžu ich na podlahu.

Londýnska Amnesty vedela, že je to lož, napriek tomuto však šírila. Zo šiestich hlasov v americkom senáte, ktorými sa schválila rezolúcia o vojne, niekoľké patrili senátorom, ktorí povedali, že ich ovplyvnila správa londýnskej Amnesty International.
Napriek mojím najlepším snahám, kým som bol v rade, Amnesty International ako jediná organizácia ľudských práv odmietla odsúdiť apartheid v Južnej Afrike. Nech sme sa snažili ako sa dalo, nech sme robili čokoľvek, nechcela ho odsúdiť, keďže juhoafrická vláda mala vtedy tak blízko k vláde izraelskej.

Amnesty v roku 1986 podporovala pravičiarske eskadry smrti v Nikarague. Vydala správu, kritizujúcu sandinistickú vládu a pomáhala Reaganovi presadiť ďalšiu výpomoc pre kontra cez váhavý kongres. Dnes v prípade Venezuely podporuje stanovisko Busha. Keď sa Bush v apríli 2002 pokúšal o puč proti Chavézovi, Amnesty-Venezuela obvinili Chavéza zo "zločinov proti ľudskosti".
V Portoriku má Amnesty ďalšiu odnož. Jej členovia pricestovali na náš americký zjazd. Pomohol som vtedy, aby Amnesty-USA prijala dve rezolúcie ohľadom porušovania ľudských práv v Portoriku a o odsúdeniahodných podmienkach tamojších politických väzňov v amerických väzniciach. Zástupcovia Amnesty z Portorika ma požiadali, aby som ostrov navštívil a odprednášal tam prejav v prospech portorikánskych politických väzňov, s ktorými by sa malo zaobchádzať ako s vojnovými zajatcami. Ale londýnska a americká Amnesty robili všemožné, aby moju návštevu Portorika prekazili a nemohol som tam odprednášať prejav.

Amnesty International nemotivujú ľudské práva, ale žabo-myšie vojny, plus zažiadanosť po publicite, po peniazoch a nových členoch. O ľudských právach sa tam hovorí len vtedy, keď publicita môže pomôcť Spojeným štátom americkým alebo Izraelu.

Tí, čo majú kontrolu nad radou AI, sú nesmierne arogantní. "Sme Amnesty International, najväčšia a najmocnejšia organizácia ľudských práv na svete! Získali sme za svoje úsilie Nobelovu cenu mieru! Takže si môžeme robiť čo chceme."

Len skúste, či sa vám podarí nájsť čo i len jediné ospravedlnenie za šírenie lži o mŕtvych kuvajtských bábätkách, ktorá tak pomohla Bushovi st. pustiť sa do vojny! Amnesty vie, že klamala, aby mu pomohla ísť do vojny, ale jej členom na tom vôbec nezáleží.

Cosmos: "Insider describes zionist control of Amnesty International"
http://www.thetruthseeker.co.uk/artickle.asp?ID=8601
http://cosmos.ucc.ie/cs1064/jabowen/IPSC/article0004573.html
http://www.wakeupfromyourslumber.com/node/6782