rubrika: slovensko 2009

   Roztopil sa sneh a ja stúpam na uležanú trávu... Aké je to úžasné byť v tejto krajine doma!
Vidím ľudí, ako sa náhlia do práce – vidím tých, ktorí rovnako ako ja venčia svojich psíkov, vidím deti, ako sa neochotne šuchcú do školy...
Môžem po zemi chodiť – ONA mi to d o v o l í...
V tej chvíli, ako si to u v e d o m í m, padne závoj samozrejmosti a mňa zaplaví pocit nečakaného dojatia  – poobzerám sa, či ma v rannom petržalskom ruchu nikto neuvidí, skloním sa a dlaň si položím na uležanú trávu – je mi jedno, že sa môžem ušpiniť niektorým z tých uschnutých bobkov: teraz cítim tep JEJ srdca kdesi v hlbokom strede... Do očí mi vystúpia slzy vďačnosti, lásky a pochopenia:   ONA žije!
A chce sa so mnou rozprávať!  

Zvykol som si, ako všetci naokolo na každodennosť - a tak sa  poobzerám či ma ktosi v mojej zraniteľnosti nezazrel, vstanem akoby som si to len zaväzoval uvoľnenú šnúrku na topánke...
A hneď sa za svoje pokrytectvo zahanbím: nie je už veľa času na staré hry, tento svet nebude už dlho takým, aký sa azda javil predtým a jednoduché veci nie sú zároveň aj samozrejmé...   
Zem mi pošepla svoje prvé tohoročné slová...
Naberiem odvahu čeliť obvineniam o tom, že som sa azda zbláznil, zatvorím sa v byte s oboma psíkmi, otvorím počítač a začnem...

    Začnem pocitom samozrejmosti s ktorým stúpame na Zem, lebo ju považujeme za čosi  pevné, tuhé a preto aj neživé...
„Len mŕtvola je tuhá a neživá“ ohradí sa Zem... „Zvykajte si na neistotu živosti...“

Chápem, že slovo SAMOZREJMOSŤ obsahuje v sebe určitý auto-matizmus. Čosi, akoby malo ísť „samé od seba“... Samé, bez našej námahy a pričinenia... Akosi „samo- voľne“, bez našej vlastnej vôle. 
Slovo samozrejmosť /automaticky „zrieť“, teda vedieť – vidieť/ obsahuje v sebe aj pasivitu a odovzdanie vlastnej zodpovednosti na čosi  s a m o z r e j m e sa opakujúce a teda isté...
Ak nám začne byť čosi „samozrejmé“, zároveň to svojim postojom „samozrejmosti“  konzervujeme a robíme to nepohyblivým...
Bez toho, aby sme si to uvedomovali, staviame bariéry životu. Samozrejmosť, s akou prijímame veci okolo seba ich robí zároveň neživými, ba mŕtvymi...


„Pozri“, hovorí Zem... „Sneh sa roztopil –  tráva strasie zo seba psie lajná, narovná sa, vyraší pomedzi odpadky a len čo sa moja os vychýli ešte viacej a ja nastavím svoje telo lúčom, prichádzajúcim zo Slnka, budete vy všetci zároveň so mnou v novom priestore galaxie – a nikto si nič nevšimne... Tak je to neustále. Nevšímate si to... Zapamätaj si, bracho, tráva, ani Zem nečakajú na to, či niečo z toho pochopíte  – nie sme mŕtve a sme v neustálom pohybe. A v akom pohybe!“
„Môže niekto z vás nasimulovať pohyb Zeme v jeho úplnosti?“
„Vaše najväčšie a stále pomalé mozgy neprišli ešte ani po obraz komplexného pohybu v rámci tejto galaxie: s určitosťou neviete ani len to, aký pohyb vykonáva  vaša slnečná sústava v rámci galaxie, ktorá je našou spoločnou domovinou –  a už vôbec nechápete zákonitosti pohybov  tých  čosi okolo miliárd galaxií, ktoré podľa  vašich teórií tvoria náš vesmír...“
„Počkať - a koľkože ste zatiaľ narátali tých vesmírov?“ smeje sa mi Zem do očí...

„Krútim sa okolo svojej osi, to je pravda – máte pri tom pocit, že sa opakuje stabilný  kruh v ktorom sa strieda deň s nocou a každý týždeň, mesiac, rok a do nekonečna  – k mojim krúživým pohybom však prirátaj precesiu, let okolo Slnka a nielen to – Slnko sa zároveň s mojim otáčaním okolo neho pohybuje v rámci Galaxie a tak ďalej – takže výsledný pohyb bodu na mojom povrchu, ktorým vlastne ste -  nie je zďaleka ten váš bezpečný a samozrejmý kruh času na hodinkách a v kalendári – je to neustále sa rozvíjajúca, pulzujúca krivka, vlna času, ktorá sa vynorila z Pratmy a Pratmou sa rúti  bez toho, aby ste si to uvedomovali, keď venčíte psíka, alebo sa náhlite do práce...“
„Vami meraný čas je len veľmi nedokonalo mapou môjho pohybu“.

    Aký som býval pyšný: považovať tak čokoľvek za samozrejmé!
A nie sú všetky neistoty svetového diania len potvrdením toho, že nič nemáme brať ako samozrejmosť?
„Ako ľudstvo ste – kvôli vašej úbohej istote - rozdelili moje telo na nepravidelné diely, lány a pásy, zaznamenali ste údaje o týchto pásoch na geodézii, nakreslili ste mapy krajín a sveta... Podelili ste si svet a vytvorili hranice, medze a ploty. Medzi ploty našich pozemkov ste sa celkom nezmyselne rozhodli umiestniť vaše predstavy o vás samotných...“
Pochopil som: vytvorili sme najgrandióznejšiu mapu všetkých čias - obraz sveta, o ktorej si myslíme, že je s k u t o č n o s ť o u!
Sme len v e r i a c i tomuto obrazu!
Táto mapa je podľa slov Zeme len projekciou našich vlastných dohôd, zmlúv a neustále sa meniacich zákonov, ktoré diktujeme sami sebe a ktoré majú čoraz menej spoločné so skutočným stavom vecí...
Aký je teda skutočný stav vecí?
„V prvomrade –  veci existujú n e z á v i s l e  na svete, ktorý ste sami vytvorili..“
„Skutočnosť nemá nič spoločné s predstavou vlastníctva čohokoľvek: majiteľ sa rodí, je tu zlomok času, umiera... Jeho domnelý majetok prechádza na následníkov akéhokoľvek druhu: môže ho však ktokoľvek podržať a zobrať si ho so sebou? Môže si ktokoľvek z vás zobrať čo i len milióntinu gramu môjho tela so sebou, keď umrie?“

„Pre vašich starých som bola p o s v ä t n o u.“
„Posvätnosť v chápaní vašich predkov je vprvomrade vyjadrením úcty a pokory pred neustálym plynutím /panta rhei/ všetkého bytia...“   
A skutočne: v slove „svätosť“ ľahko vystopujem koreň „svet“.. .
„Svätiť znamená u z n a ť svet v jeho skutočnosti, nie iba vo vašej sebestrednej predstave. Svet a svetlo sú z galaktického pohľadu synonymá.“
Ako to tí naši predkovia vedeli, keď nám to dali ako odkaz a dedičstvo v podobe slov? Vedeli čosi o fungovaní galaxií, o toku svetla – de facto času a priestoru?
Pochopil som, že ak  niečo svätíme, uznávame to ako niečo vyššie, nezvislé na našej malosti – ako by sme to mohli chcieť vlastniť?
Slovo „svätiť“ má podľa Zeme, význam opozita od „vlastniť“
V každom prípade si spomínam, ako som čítal, že naši dávni predkovia vedeli, podobne ako praobyvatelia Ameriky, že túto zem, ani žiadnu inú nemožno vlastniť ...

   Som ohromený poznaním, ktoré mám po krátkom rozhovore so Zemou!
Odrazu chápem, že všetky ľudské vlastnícke pocity sú iba obrazom v našej mysli...
Môžeme vlastniť mapu skutočnosti, ale nie skutočnosť! Môžeme si načas podržať obraz – ale nie skutočnosť...
A práve na obraze skutočnosti sme si postavili svoje istoty...

A rúcajúce sa istoty dnes už nestačia na to, aby vytvorili pocit našej vlastnej bezpečnosti v rámci v mysli vytvorených hraníc: nič už nie je samozrejmosťou.
„Do samozrejmosti, s akou pozeráte na „obyčajný svet“ ste navyše zabalili a ukryli svoju ľudskú pýchu: nazdávali ste sa, že všetko je tu pre to, aby vám to slúžilo.
Len ďalší omyl za aký platíte...“ vzdychla si Zem.

Tak je to teda: sme tu nato, aby sme my slúžili!
Kdesi som sa dočítal o tom, že nám niektoré európske národy hovorili pejoratívne – sluhovia... Ako povedala Zem, my sme len slúžili Skutočnosti. Aká nespravodlivosť -  za svoju službu sme si „vyslúžili“ posmech – ja však odteraz vidím v tejto službe iba triezvy rozum a pochopenie jednoduchej pravdy o tom, kým skutočne na tomto svete ako ľudské bytosti sme. Pochopil som: chcieť vlastniť svet je iba svetskou hlúposťou! 
Nevlastníme ani túto Zem – táto Zem v l a s t n í  nás!
Naša krajina nie je našim majetkom rovnako ako žiadna krajina nie je majetkom žiadneho človeka – to my ľudia sme majetkom našich krajín, a sme tu pre to, aby sme našim krajinám slúžili, každý na svojom mieste...
Toto mi povedala Zem, keď sa roztopil sneh a ja som pocítil, ako bije jej Veľké Srdce...
Nevlastním Slovensko – Slovensko vlastní mňa.
Nabudúce odpracem bobky po psíkoch – od tejto chvíle budem už len slúžiť...

 – narodil som sa na Slovensku, vyjadrujem sa jeho rečou... Ani „svoju“ reč však nevlastním – slovenčina vlastní mňa a ja sa s pokorou skláňam k jazyku, o ktorom dnes už viem, že je dokonalým nástrojom, ničím nezaostávajúcim za akýmkoľvek iným jazykom-nástrojom.

Nemôžem zo slovenčiny vystúpiť – nemám žiadnu inú alternatívu, som v nej a patrím jej rovnako ako patrím svojej krajine a zemi, po ktorej kráčam, keď idem venčiť svojich psíkov...

A preto dnes, pri jej prechode do novej fázy časopriestoru, začnem od seba  - zakaždým, ako po sebe na chodníku zanechajú tie nepríjemné veci, donútim sa zohnúť, dvihnúť ich a zaniesť do toho nového koša so sáčkami... Nemám už výhovorku. Je to výzva i nová príležitosť...

Karol Hlávka