15.09.2009

...so svojou knihou: Keď zatneš slovom

Napoleón Bonaparte svojho času rozjímal: „Na svete sú iba dve možnosti: Meč a duch,“ a jeden z najväčších stratégov všetkých čias prekvapivo uzatvoril: „Duch doposiaľ vždy zvíťazil nad mečom!“. Triumf úprimnosti nad falšou doby, respektíve Bonapartovo víťazstvo ducha – tak to je životný príbeh dnes päťdesiatosem ročného (rok 2009) pána Ladislava Serenča z Košíc.

I. Zoznámenie

Veľká ručička hodín na vežičke Dómu svätej Alžbety v Košiciach sa lenivo približovala k dvojke. Nervózne postávam pri zvone pred chrámom a obzerám sa, či ho nezazriem, či ho azda nespoznám v dave podľa fotografie. Nič. Otočím hlavu smerom k múzeu voskových figurín. A vtedy sa spoza čiernych okuliarov na mňa láskavo usmeje akýsi postarší cyklista. Je to on? Vydávam sa k nemu.

„Ste mi podozrivý,“ smeje sa: „Ja som Laco,“ podáva mi ruku: „...a potykajme si!“ – tak to sú prvé priateľské slová, ktorými ma pán Ladislav privítal v metropole východu. Nižší, opálený a šľachovitý pán s výraznými črtami tváre a zrobenými dlaňami ma hneď potom pozval na zmrzlinu. Počas posedenia v príjemnom prostredí sa mi z jeho rozprávania začala pred očami odkrývať sama trpkosť života, ktorú zakúsilo, a bohužiaľ stále zakúša nemálo úprimných a čestných Slovákov a Sloveniek.

II. Bolesť a ťažký životný údel

Pán Ladislav zažil toho v živote mnoho: ako chlapča, ktoré trpelo na silné hnisavé výtoky z uší, bojoval po nociach s nesmiernymi bolesťami celej hlavy – zakaždým ho však tíšila milujúca matka. Možno práve kvôli skromným životným podmienkam šesťčlennej rodiny bez vlastného obydlia, sa mu od otca dostávalo tvrdej, ale zo strany matky zasa láskavej výchovy. O to viac ho zasiahla  ako trinásťročného smrť jeho rodičov, ktorá si ich oboch vzala počas dvoch mesiacov. Nebyť vtedy súcitu jeho tety, pán Ladislav by sa ocitol v sirotčinci. Z nesmiernej vďaky, že sa ho a jeho troch bratov teta ujala, finančne jej vypomáhal počas svojich školských rokov z vlastných učňovských peňazí. „Ja som nepoznal, čo je to pivo. Ja som nepoznal, čo je to zábava,“ vraví mi usmiaty, ale jeho láskavé oči sa pritom zaleskli pod ťarchou spomienok... Ale nechajme srdečnou formou o ťažkom detstve prehovoriť samotného pána Ladislava. Zacitujem teraz z jeho vlastných pamätí, ktoré vyšli knižne pod názvom Keď zatneš slovom... s podtitulom O ľuďoch jednej malej krajiny [1] :

„A sme u jabĺčok, aj po rokoch mám pred sebou ten obraz z detstva. Spod teplých perín potichučky, po jednom a každú noc ako ježkovia ťapkáme bosými nohami po hlinenej dlážke do rohu izby. K vreciam od uja Lazúra. Aby sme si s blaženým pocitom brali po jednom či dvoch jabĺčkach a potom ich pochrumkávali ukrytí pod perinami. (Nech nás len hlavne otec nepočuje a nepristihne!)... Otec veľmi rýchlo zbadal, že z jabĺk ubúda! Spočiatku nás preto varoval, že nebudeme mať v zime čo jesť, ale potom rezignoval: ´Aspoň sa nestihnú skaziť a nezhnijú.´“

Napriek, alebo možno práve vďaka ťažkému údelu, aký zastihol pána Ladislava v čase, v ktorom sa formovala jeho mladá osobnosť, vyrástol z chlapca muž úprimnosti, odhodlania a pevnej vôle. Alebo ako píše vo svojich veršoch:

Ťarcha kríža, môjho osudu – vznáša sa nado mnou,
sťa oblak čiernych chmár,
čo ostrý lúč slnka ňou by nepohol.

Rozpaky – bolesť, ach, všetko márne,
čo osud chce, to vykoná, tú moju cestu,
ach, tú čiernym písmom – „vyšľahá“.

A aj tak bolo: osud a sama prozreteľnosť životnú cestu tohto výnimočného muža, manžela i otca, poriadne rokmi „vyšľahala“, či dokonca vybičovala k takým životným vypätiam, aké dokáže podstúpiť iba skutočne silný muž.

III. Víťazstvo vôle k napredovaniu

Do dnešného dňa odbehol päťdesiatosemročný úspešne ženatý pán s dvoma deťmi šesť Maratónov mieru v Košiciach a v každom nasledujúcom si splnil predsavzatie a do cieľa dobehol rýchlejšie ako v predchádzajúcich prípadoch. Spomína, ako behával povedľa Mikuláša Dzurindu, v časoch kedy ten o politike ešte ani nechyroval. Spomína tiež, ako prvý raz stretol svojho obľúbeného herca, pána Kňažka – ale keďže sa stretli práve počas maratónu, pán Ladislav sa napriek obdivu Kňažkových hereckých rol pri ňom nepristavil, aby si nepokazil svoj osobný čas. Opäť raz v jeho živote zvíťazila vôľa k napredovaniu pred pokušením vlastných malicherných žiadostivostí.

 IV. Odvaha stáť sám

Ako dlhoročný zamestnanec Východoslovenských železiarní v Košiciach sa nebál vďaka svojmu daru z detstva hovoriť pravdu, otvorene postaviť proti mafiánskym a zlodejských praktikám Rezešovho klanu, ktorého bačovanie prakticky znamenalo rozkradnutie národného majetku Východoslovenských železiarní – ale v prvom rade: okradnutie robotníkov! Suverénne vystupoval na odborových schôdzach a dožadoval sa odpovede na otázku, kam sa strácajú peniaze zo železiarní a prečo sa jemu a jeho spolupracovníkom za celoživotnú „poctivú prácu nedostáva primeraná mzda“ [2] . So sklamaním v duši si vybavuje, ako mu vtedy na schôdzach tlieskali stovky ľudí, ale keď ich oslovil, aby sa k jeho protestom pridali, tí ho zo strachu pred stratou zamestnania, opustili. A tak zostal sám proti všetkým – iní by vtedy zlyhali, ale nad Serenčom od mala víťazil jeho mocný slovanský duch odhodlania. V rokoch (1999), keby to ešte na Slovensku vzhľadom na nedávne bačovanie totality u nás nebolo bežné, vystrojil sa pán Ladislav transparentom, a keď nepochodil na podnikových schôdzach, vybral sa priamo do košických ulíc. Neváhal postaviť sa na pódium pri Dolnej bráne a o problémoch prehovoriť. Odvážil sa stáť sám. Na tabuliach mal napísané:

a. s. VSŽ, ja za svoje poctivo zarobené peniaze nemám žiaden majetok. Mám iba „holý zadok“.
a. s. VSŽ, ja klapky na očiach nemám.

Opäť ho ľudia v jeho celoživotnom boji proti nepráviu na Slovensku podporovali – ale zostali iba pri slovách. Slová bez činov sú a vždy budú iba prázdnym vánkom, ktorý nemá sily čosi zmeniť. To si však pán Ladislav vždy uvedomoval.

V. Schopnosť pomenovať problémy

Okrem toho, že pán Ladislav vydal svoje pamäte (Keď zatneš slovom...), denne vstáva skoro ráno, aby pridal nový príspevok do jedného zo svojich troch internetových blogov: (1) http://serenca.blog.sme.sk/ (2) http://lacoserenca.bloguje.sk/ (3) http://lserenca.blog.pravda.sk/ . Oplýva totiž výnimočnou schopnosťou a citom pomenovať problémy a choroby dnešnej spoločnosti pravým menom. V desiatkach svojich článkov poukazuje na politické absurdity najhrubšieho zrna, zapája sa do nesmierneho počtu internetových diskusií a nabáda mladých, aby svoju nespokojnosť neventilovali iba za počítačom, prípadne v krčmách, ale aby sa nebáli vzoprieť sa takým politickým praktikám a takým politickým darmožráčom, ktoré ich vedno pripravujú o budúcnosť, priamo v uliciach, tak, ako to kedysi sám robil na verejných zhromaždeniach či na mítingoch politických strán svojou neodbytnosťou a neustálym kladením otázok.

Serenčov bojovný a vytrvalý duch zachytený do niekoľkých veršov zostáva pre mladých Slovákov a mladé Slovenky nehynúcim a večným imperatívom:

Otvor oči – nesnívaj,
nesnívaj – lež sen v skutky premieňaj.

Otvor oči – buduj cestu,
cestu – čo si vysníval.

Otvor oči – otvor oči,
tomu – čo ruky plné mozoľov ti predkladá.

Otvor oči – otvor pokoleniu starému,
ne myšlienkami, slovami – lež skutkami.

Otvor oči – nekráčaj,
nekráčaj len chodníkom – chodníkom už vyšliapaným.

Otvor oči – kráčaj aj cestou,
čo si ty vyšliapal.

Otvor oči – ukáž,
ukáž svoje dielo – tomu, koho si slovami presviedčal.

Otvor oči – tu ži snom,
Snom – ktorý si vysníval.

 VI. Ostražitosť a prezieravosť

Ako inak ako ostražitosť a prezieravosť by sme mohli nazvať vlastnosti, ktoré pánovi Ladislavovi dovolili navzdory oficiálnym tvrdeniam pochybovať o skutočnej zmene v politických štruktúrach Česko-Slovenska po 17. novembri 1989?

„Po veľkej eufórii , keď sa život začal vracať do starých koľají, čoraz hlasnejšie bolo medzi ľuďmi (ku ktorým som patril i ja) počuť, že „nežná revolúcia“ bola obyčajná fraška: fraška „tými hore“ vopred premyslená a zosnovaná. To iba my, ktorí sme štrngali kľúčmi, sme naivne verili, že všetko sa zmení akoby šibnutím čarovného prútika a ľudia budú voči sebe úprimní, tolerantní, nebudú medzi nimi zbytočné konflikty, navzájom si pomôžu... No tí, ktorí vedeli, o čo ide a o čo pôjde, mali všetko dobre porátané a využili (a či skôr zneužili) dôveru davov vo svoj prospech. Jeden židovský rabín vraj o tom, čo počul a videl, povedal: ´Všetko je inak.´“

A ako to vlastne bolo s Havlovým ponovembrovým vystúpením 20. decembra 1989 z balkóna Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach očami Ladislava Serenča?

„Stál som vpredu v zhromaždenom dave. Ľudia nedočkavo, hlasným skandovaním a štrngotaním kľúčikov na príveskoch od bytov či osobných vozidiel opakovali teraz už historicky známe heslo: Havel na Hrad! Organizátori podujatia boli zjavne povzbudení radostnou predvianočnou náladou obyvateľov mesta i občanov z blízkeho okolia. (Mimoriadne sa im do karát primiešalo krásne zimné počasie, keď z obláčikov občas na nás dopadla snehová vločka, ale zavše aj teplé lúče „zubatého slniečka“.)

Takmer po 40 minútach neustáleho skandovania davu vystúpil Václav Havel po boku vtedajších predstaviteľov VPN na balkón. Ako na povel sa rozišli mračná a slniečko na dobrých pätnásť minút odhalilo svoju teplú tvár. Pán Havel to šikovne využil: Po pozdrave lakonicky poznamenal, že okrem slobody nám prináša aj pekné slnečné počasie. Za to si vyslúžil od publika takmer pätnásť minútové ovácie s tým istým jednotným pokrikom: Havel na Hrad!

Popri inom zopakoval svoj nezabudnuteľný výrok vyslovený už v Prahe a kritizujúci bývalý režim: Panelové domy postavené pre občanov nazval „králikárne“ (čo určite nasrdilo hlavne zarytých zástancov socialistického systému). ...ja som sa nedokázal zmieriť s tým, že síce kritizuje, ale zároveň nevyriekne čo on ako nádejný československý prezident chce urobiť pre všetkých obyvateľov štátu, aby boli spokojní so svojou životnou úrovňou, respektíve ako je on odhodlaný naprávať nedostatky predošlého režimu. Preto som si neustále kládol otázku: Prečo by práve Havel mal byť prezidentom? Síce niekoľkokrát zdôraznil nedostatky minulej doby, len mi uniklo, že by sa čo i len jedným slovíčkom zmienil, ako chce v predpokladanej funkcii a v čo najkratšom čase odstraňovať ním kritizované omyly socializmu... Určite nielen ja som očakával, že z jeho úst zaznie výrok, ako sa spoločnosť vysporiada s tými komunistami, ktorí páchali rôzne zverstvá.

...

Práve moja predstava o osobe kandidáta na prezidenta ma doviedla do tohto davu. Chcel som, ak sa naskytne príležitosť, položiť pánu Havlovi niekoľko otázok so spoločným podtextom: Čo mieni urobiť pre národ po zvolení za prezidenta? Na moje veľké prekvapenie chvíľu na to, ako začal rečniť, v dave medzi nami sa začal pohybovať mladý (predpokladám) novinár s poznámkovým blokom a pýtal sa niektorých ľudí, či majú otázky pre „nastávajúceho prezidenta“. Zároveň zjavne naznačil, že je poverený osobne tieto otázky odovzdať pánu Havlovi. Samozrejme, hneď som využil príležitosť, pretlačil som sa k novinárovi a nadiktoval som mu tri otázky. Ešte stále v naivnom presvedčení, že od adresáta sa dozviem odpoveď aspoň na jednu z nich.

Moja prvá otázka: Neviem, kde a v ktorých závodoch bol pán Havel v našom podniku. Ale nech sa príde pozrieť na Vysoké pece a hlavne na ich spekáreň a aglomeráciu. Aby na vlastné oči videl, za akých neľudských podmienok sme nútení robiť. Druhá: Čo majú robiť 2/3 poctivo pracujúcich zamestnancov v našom podniku, ktorí to ťahajú ešte aj za 1/3 tzv. pracujúcich, čo iba poberajú mzdu za ničnerobenie? Ako ich prinútiť, aby aj oni alebo poctivo pracovali, alebo opustili brány nášho podniku? Tretia z mojich otázok nádejnému prezidentovi: Čo urobí a ako sa popasuje s tým, aby sa pracujúce matky mohli venovať svojim deťom v domácnosti, tak že by ich malé ratolesti už od útleho detstva nemuseli v jasliach či škôlkach prežívať srdcervúci plač za mamkami? A zároveň čo urobí pre to, aby muži za poctivo odrobenú prácu dostávali mzdy, z ktorých by sa za pár rokov mohli pustiť napríklad do výstavby rodinných domčekov? Aby sme neboli závislí od ním spomínaných „králikární“...a predišli by sme aj zvyšujúcemu sa ochoreniu detí v jasliach a materských škôlkach...

K môjmu prvému politickému vytriezveniu došlo už o niekoľko minút, keď novinár vošiel do budovy za pánom Havlom. Na vlastné oči som sa presvedčil, ako to prebieha na takýchto predvolebných kampaniach. Nielen, že z úst adresáta nezaznela žiadna odpoveď na naše konkrétne otázky. Namiesto toho nám predstavitelia VPN predčítavali pred jeho odchodom také (prepáčte za výraz, ale ťažko nájsť výstižnejší) „dristy“, že už iba zo slušnosti som počkal na odchod hosťa do zákulisia knižnice. Čo tam zaznelo? Manipulácia formátu: Pán Havel, my, XY z tej alebo onej obce, či XY z toho a iného mesta vám želáme pevné zdravie. Čo najskôr vás chceme vidieť zasadnúť do prezidentského kresla. Alebo: Pán Havel, občania celého mesta – a čoby iba mesta, celého Slovenska! – sa už nevedia dočkať, kedy vás uvidia v prezidentskom kresle. Jednoducho povedané, dav už bol tým častým vykrikovaním hesiel typu Nech žije Havel! alebo už spomenutého Havel na Hrad! či dokonca Nech žije prezident Havel! v takej extáze, respektíve natoľko zmanipulovaný, že väčšina ľudí vôbec nevnímala slová, ktoré na nich doliehali z balkóna...

Jednoznačne sa potvrdilo, ako sa dá davu predhodiť niekoľko sľubov obalených medovými slovíčkami tak, aby ich väčšina prijala s nadšením a s ováciami. Ale čo potom? Čo príde po voľbách? To už „kandidujúceho“ a jeho suitu netrápi, respektíve vedia o tom svoje. Preto bolo aj tu „samozrejmé“, že moje otázky sa vôbec nespomenuli (v lepšom prípade dodnes veľmi pochybujem, či sa vôbec k pánu Havlovi dostali).“

 VII. Vlastná obeta pre vyššie ciele. Obeta pre budúcnosť našich detí

Povedzte, potom, čo ste si doteraz prečítali, nepriali by ste si stretnúť sa s človekom, s pamätníkom, ktorý nielen s odstupom času, ale už vtedy v reálnom čase reálne a bez klapiek na očiach hodnotil stav vecí verejných? Ja som tú túžbu mal. S pánom Ladislavom sme sa stretli 11. septembra (aký symbolický dátum: dátum odhaľovania lží ohľadom pádu budov WTC!) potom, ako mi na mail prišla od neho správa, v ktorej vyjadril podporu Memorandu prvej ponovembrovej generácii slovenskej mládeže (celé znenie na http://sites.google.com/site/memorandumppgsm/ ).

Počas nášho stretnutia ma oboznámil i so svojím akčným plánom, pomocou ktorého sa chce priamo podieľať na boji dnešnej slovenskej mládeže proti zlodejom vo vláde, ktorá v týchto dňoch opäť nespokojná, oklamaná a sklamaná vychádza do ulíc (viď napr. článok pani Evy Zelenayovej http://www.prop.sk/mladez_opat_na_scene.html ).

12. septembra 2009 o šiestej ráno vyštartoval päťdesiatosem ročný pán Ladislav Serenča spred svojho bytu na sídlisku KVP v Košiciach bicyklom do Bratislavy – protestovať pred parlament a úrad vlády – za budúcnosť našich detí!

Svojou vyše štyristokilometrovou cestou bicyklom chce Serenča, tento otec dnešných pohnutých dní pre slovenskú mládež, demonštrovať, že ak ovládneme svoju vôľu, bez ohľadu na svoj vek, ako ľudia, ako Slováci – dokážeme realizovať svoje ciele – a dokážeme sa zasadiť o lepší a dôstojnejší život našich detí (pán Serenča má dve dcéry, isto pochopíte, aká silná motivácia ho v jeho osobnom boji ženie vpred).

Všetky mladé Slovenky a všetci mladí Slováci by mali byť hrdí na ľudí ako Serenča – na Slovákov odvážnych, rozumných, cieľavedomých a silných!

Samozrejme, mediálne hyeny triumf vôle a odhodlania obyčajných ľudí nezaujíma – prípadom pána Serenču sa doposiaľ vôbec nezaoberali. To však nič nezmenilo na jeho prvotnom rozhodnutí zastať sa mladej generácie, ktorú politické netvory nazývajú „extrémistami“ (podobne ako v minulom režime nazývali hercov „emisármi“ západu), a preto tento „otec mladých Slovákov“ pokračuje vo svojom víťaznom ťažení smerom na Bratislavu po hlavných cestách južnou cestou cez Rožňavu.

VIII. Revolúciu, a hneď!

Na záver mi preto dovoľte naposledy zacitovať z knižky, ktorú mi pán Ladislav venoval, a ktorá by nemala chýbať v knižnici žiadnych takých mladých Slovákov a mladých Sloveniek, ktorí sa chcú poučiť z chýb a priučiť víťazstvám našich otcov (kúpou knihy priamo u Ladislava Serenču za 5 eúr vyjadríte tomuto výnimočnému človeku morálnu podporu; objednávky píšte na jeho osobný mail: l.serenca@centrum.sk , respektíve v čase jeho neprítomnosti na môj mail: igor.cagan@gmail.com  ).

A teraz už sľubovaný epilóg v šarištine:

„Kec sce še nezobudzili takoj po šidzemnactom novembru, ta še zobudzce aspoň teraz a neumirajce za živa. Stači, aby sce še ešte raz tak zišli na namescoch ako vtedy a dali najavo svoju nespokojnojsc. A kec ne, že mace hore nosy, bo sebe nechcece pripušcic chybu... ta potom neplačce jak (prepytujem) posrate dzeci!

Takže, krajane mojo, kec o sebe tverdzice (čujece o sebe všadzi vo švece), že sce mudri a robotni narod, ta hlavy hore, a kec šev am daco nepozdava, ta to dajce znac tim, co to maju na starosci. A nehutorce o svojich problemoch ľem v karčme!

Mace na vyber ešte jednu možnojsc: šecce sebe doma cicho na rici daľej, a može buc, že raz še o to postaraju vašo dzeci.“

Laco, slovenské deti sú s Tebou – upierame k Tebe zrak a vážime si Tvoj osobný boj za našu budúcnosť. Dúfame preto, že Ťa 18. septembra 2009 o 17:00 uvidíme pred železničnou stanicou v Košiciach zdravého a plného novej sily a odhodlania bojovať i naďalej na námestiach, ktoré dnes patria mladým – a mladým duchom, pretože podobne ako Bonaparte, i my veríme, že jedine duch vždy zvíťazí nad mečom a totalitnými praktikami!

IX. Môj epilóg

Odteraz, vždy keď znechutený hľadím na televízne noviny, v ktorých sa dokolečka omieľajú miliardové podvody „našich“ politikov, predstavím si v duchu zrobené ruky pána Serenču. A je mi smutno. Pretože mi pripomínajú ruky môjho otca a môjho starého otca. Vtedy sa mi žiada neskutočne hlasno vykríknuť, alebo aspoň udrieť päsťou do skrine. A jediné, čo mi blúdi v oných ponurých chvíľkach hlavou je: „Prečo okradli našich otcov?! Prečo dnes okrádajú naše deti?! Čo sme im, pre živého Krista, urobili?! Kedy konečne potrestáme tie hyeny?! A kto naberie odvahu vyniesť nad ich podlými životmi zaslúžený rozsudok smrti?“

Poznámkový aparát:

[1] SERENČA, L. : Keď zatneš slovom... O ľuďoch jednej malej krajiny. Produkčná dielňa AVE : Košice, 2007, 187 s. ISBN 978-80-969026-6-8.

[2] Rozhovory s ním boli uverejnené napríklad v Korzári 15/1999, str. 2; v SME z 28. 6. 1999, str. 10; v Oceli východu 26/1999, str. 2.

čp