:: www.prop.sk
:: ww.protiprudu.info

CITÁTY
 

Lasica nebol nijaký disident

19.07.2010
www.prop.sk
 

 


Nikdy neviete, kedy ho treba brať vážne a kedy je ironický. Život ho vzrušuje a svoje pocity vyjadruje neobyčajne spontánne. Neboxuje, no cíti sa permanentne knokautovaný. Hoci je úspešným akademickým maliarom a autorom animovaných filmov, preslávila ho najmä jeho karikaturistická tvorba, ktorej sa venuje takmer štyridsať rokov. Perfektnou kresliarskou technikou dokáže rozosmiať, pobaviť, ale aj vyjadriť občiansky postoj. V poslednom čase sa venuje aj krátkym animovaným filmom, dá sa povedať karikatúre v pohybe. Jeho satirické skeče s politickým podtextom nájdete na internetovej stránke www.pardoon.tv. O svojich postrehoch zo života, kultúry i politiky sa rozhovoril s povestnou úprimnosťou. Milan Vavro.

Svoje názory najnovšie prezentujete v animovaných skečoch, „zavesených“ na internete. Čo vás v súčasnosti najviac inšpiruje?

Politika je asi bezodným zdrojom inšpirácie, preto je podnetov naozaj veľa. Pripravujem napríklad animovaný spot, v ktorom zazlievam Mečiarovi, že sa zbavil ľudí, ktorí pre jeho stranu aj Slovensko veľa znamenali. Neviem, prečo to urobil, čo ho ovplyvnilo.

Kedysi ste kreslili svoje karikatúry do Slovenskej REPUBLIKY a Nového dňa, teda denníkov pokladaných za promečiarovské...

Po revolúcii začiatkom deväťdesiatych rokov som chápal, že musí nevyhnutne prísť rozdelenie federácie s Čechmi, že Slováci musia žiť vo vlastnom, suverénnom štáte. Vladimír Mečiar bol jediný človek, ktorý to bol schopný spraviť a dokázal to. Preto som ho roky podporoval. Teraz si uvedomujem, že až nekriticky.

Čo zmenilo váš vzťah k nemu?

Posledné televízne interview vo funkcii premiéra s moderátorkou Pravdovou, keď vyslovil ten známy výrok, že má iba korzičku. Tam som spozornel a povedal som si, načo hovorí, že má korzičku, veď moderátorka sa ho nepýta, aký má majetok. Keď niekto v jeho postavení začne rozprávať, že je chudobný, je to vždy podozrivé. Neskôr som zistil, že to bola grandiózna a zbytočná lož pre národ. Ako trojnásobný predseda vlády predsa mohol povedať: Rozdelil som republiku bez jediného výstrelu, založil som štát, tak prečo by som si nemohol postaviť rodinné sídlo, aké má na Slovensku hociktorý úspešný podnikateľ? On sa však vydával za chudobného a o pár mesiacov sa ukázalo, že to nie je pravda. Vtedy som k nemu začal strácať dôveru.

Tú dôveru ste začali strácať len pre jeho neúprimnosť v súvislosti s majetkovými pomermi?

Tých zážitkov, ktoré mi postupne otvárali oči, bolo viac. Raz som sa s Mečiarom rozprával na nejakú tému, keď sa pri nás pristavil novinár Juraj Fuchs so svojou povestnou aktovkou plnou novín. Povedal mu, pán predseda, tie naše noviny, ten Nový deň, to nemá profesionálnu úroveň, to je katastrofa! Nemohli by sme sa porozprávať, ako to zmeniť? A on mu na to len odvrkol: Tam kde nič nie je, ani čert neberie. A obrátil sa k tomu starému pánovi, čo ledva stál na nohách, chrbtom a rýchlo odišiel preč. Oblial ma studený pot. Ako môže niečo také urobiť človeku, ktorý si ho váži a roky sa zaňho bije na stránkach novín? Možno niekto povie, že som pokrytec, že som sa k Mečiarovi obrátil chrbtom. Ale ja sa jednoducho neviem pretvarovať.

Nikdy ste nemali problém niesť kožu na trh. Dokonca ste v roku 1998 kandidovali do parlamentu za HZDS. Čo ste chceli dosiahnuť v politike?

Do politiky som sa dostal cez moje kresby. Všimol si ma aj Mečiar a na jednej slávnosti ma oslovil, či by som nechcel drať nohavice v parlamentných laviciach. Súhlasil som. Mojou métou ale nebolo stať sa poslancom, vedome som prijal nezvoliteľné miesto. Chcel som hnutiu pomôcť svojou výrečnosťou. Dnes by som to už neurobil.

Vraj ste mali pre svoju politickú angažovanosť stále iba problémy...

Denne som svoje politické postoje vyjadroval karikatúrou v novinách. Vracalo sa mi to tak, že ľudia prestali kupovať moje obrazy, ktoré ma živia. Pani z galérie mi neraz telefonovala, že môj obrázok by už boli x-krát predali, ale keď bohatí záujemcovia zistili, že autorom som ja, hneď si to rozmysleli.

Cítite sa vytesňovaný z verejného života pre svoje politické názory?

Poviem úprimne - áno. Vytesňovaný aj zo sveta humoru, ako keby som ani neexistoval. A to som prekvapený, lebo necítim, že by som tej demokracii nejako ublížil. Ja som mal „nevymáchanú hubu“ vždy, aj za socializmu. V roku 1959 som využil možnosť navštíviť viedenskú operu. Na chlapa na hraniciach som zakričal: Choď do .... a zdvihni tú rampu! A on bol taký vyplašený, že to urobil. Keď sme prešli pár metrov, postavilo sa nám do cesty sedem pištoľníkov s namierenými zbraňami a mne bolo okamžite treba na záchod...

Keby ste verejne nehovorili svoje názory, asi by bolo všetko inak. Umelci sa väčšinou nemiešajú do politiky...

Nesúhlasím s vami, lebo prvý revolučný dych v roku 1989 chytili práve umelci.

Nie však výtvarníci, skôr herci...

To je pravda. Postupom času chápem, prečo to urobili. Teraz vysiela ČT dokumenty o českom protektoráte. A vidím, že história sa opakuje. Svätováclavskú orlicu za kolaboráciu dostávali najväčšie osobnosti českého herectva a najväčší výtvarníci, pred ktorých majstrovstvom padám do mdlôb. Napríklad Max Švabinský nakreslil ten kolaborantský diplom. Umelci sú tí, ktorí, keď treba, nemajú problém celý rok hrať Lenina, ale keď príde zamatový prevrat, tak sú prví na námestiach. Ja som bol v tom období na pokraji samovraždy, lebo som sa cítil vinný.

Za čo?

Pracoval som predsa v časopise, ktorý viedol a vydával komunistický režim, ktorý vtedy prirovnávali dokonca až k fašizmu.

... ale mnohí iní nemali nijaké výčitky a bez mihnutia oka prezliekli kabát...

Áno, napríklad aj redaktori v Pravde sa v momente otočili. Neprekážalo im, že každý šéfredaktor tohto denníka musel byť dovtedy nominovaný ústredným výborom komunistickej strany.

A čo ľudia v Roháči?

V Roháči bolo mnoho skvelých ľudí, čisté charaktery, ale aj podliaci. Bola tam aj Krista Bendová, Klára Jarunková či Emo Bohúň. V redakčnej rade sedeli Karvaš i Špitzer. Keby som bol pred Špitzerom povedal, že Rusi sú hovädá, tak idem rovno do Jáchymova. Taký to bol tvrdý komunista. A jeho dcéra Zuzana Szatmáryová založila po revolúcii Nadáciu Charty 77. Títo ľudia profitujú v každom režime, aj finančne. Nebola to len Langošova manželka, čo nosila milióny v kabelke, ale aj Špitzerova dcéra. Sama sa priznala, že raz v deväťdesiatych rokoch kráčala po bratislavských uliciach s igelitkou, kde boli tri milióny dolárov v hotovosti - sponzorské od nejakej americkej nadácie. V roku 1993 Szatmáryovej EÚ udelila cenu Žena Európy. Ja sa pýtam, za čo? Títo ľudia ma veľmi sklamali.

Preto, že prevrátili kabáty?

Jasné. Mne neprekáža, že boli komunistami. Bola to taká doba a prečo by som sa na niekoho hneval, že z nejakých dôvodov vstúpil do strany? Ale naraz sa z nich vykľuli veľkí demokrati, antikomunisti, konjunkturalisti prahnúci po majetkovom prospechu. Šéfredaktor Roháča Peter Bán nemal maturitu, stačilo, že mal červenú knižku. Jeho otec, akademický sochár Paľo Bán v Bratislave na terajšom Námestí SNP postavil v päťdesiatych rokoch trojmetrovú sochu Stalina, za ktorú dostal vtedy nepredstaviteľný honorár - milión československých korún! Ale Bánovci boli a sú v kurze vždy. Či už ako komunisti, alebo ako demokrati. Syn Petra Bána Andrej dnes píše a fotí pre Hríbov Týždeň, chodí na nákladné služobné cesty do zahraničia, usporadúva vlastné výstavy.

Nemáte pocit, že je to občas aj nevýhoda, keď človeku dobre slúži pamäť?

Máte pravdu. Niektorí by však radi zabudli, čo bolo. V roku 1969 som mal veľkú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka, mal som tam konceptuálne umenie so Zuzou Mináčovou. Zuza mi tam urobila fotografie už zamazaných nápisov proti Sovietskemu zväzu, keď nás prišli okupovať. Urobila mi pozadie a ja som tam dal posteľnú bielizeň, na ktorej boli nakreslené obrovské ploštice a vši, dvaapolmetrová zovretá ruka, ktorá v dlani zvierala jedny biele dvere, ako symbol emigrácie. Boli to dosť odvážne veci. Mináčovú som na kolenách prosil, aby do toho išla, lebo sa veľmi bála. A výstavu otváral Lasica so Satinským. Keď som v roku 1992 alebo 1993 dostal angažmán do Luxemburgu na pozíciu vedúceho animačného štúdia s platom vtedajšieho slovenského prezidenta, bol som, samozrejme, hrdý, že si všimli práve mňa. Všimol si ma aj Andy Hryc a požiadal ma o výstavu vo svojej vinárni. Na vernisáž prišla celá plejáda pravičiarov, ale cítil som, že ma nemajú v láske. Znovu tam prišiel aj Lasica. Na vlastnej vernisáži som mu nosil víno a odvážil som sa mu prihovoriť. Reku, pán Lasica, cítim túto vašu averziu, ale ja som bol prvý, čo urobil výstavu, za ktorú ma mohli zastreliť. Ešte tu boli tanky. A on mi povedal tri slová: To je zabudnuté. Keby takú výstavu bola urobila Feldekova dcéra, tak už má svoju kolekciu v Guggenheimovom múzeu a USA od nej kúpia obrázky za milióny dolárov. A u mňa je to zabudnuté?

Nečudujte sa, politicky ste sa jasne vymedzili, boli ste za samostatné Slovensko...

Dnes sú zo všetkých svetoobčania. Sklamanie z tých ľudí ma zdeptalo a stále ma nepredstaviteľne deptá. Lasica nebol nijaký disident, za socializmu bol hviezda. Istý čas síce nemohli so Satinským vystupovať v Bratislave, ale v Brne áno. To bola taká krivda? Veď tu boli pred rokom 1989 ľudia, ktorých zavreli za nič. A museli ísť do Jáchymova! Iní by mohli hovoriť o krivdách za komunistov. A koľkí prišli o život! Donebavolajúci je prípad Labudu. Za bývalého režimu bol jedným z najlepšie zarábajúcich hercov a potom sa „vytrepal“ na novembrovú tribúnu a vykrikoval, že mu komunisti zneužili tvár. Keď nechcel, nemusel si ju nechať zneužívať. To je rovnaká absurdita, ako keby som ja povedal, že mi komunisti zneužili moju pravú ruku. Potom sa Labuda silno angažoval proti vzniku Slovenskej republiky a odvtedy má všade zelenú. Ale vrcholom všetkého bolo, keď spôsobil haváriu, pri ktorej v Česku zabil dve ženy, za čo by každého bežného občana odsúdili. Jemu sa nič nestalo. Nepoznám ani politika, a to už je čo povedať, ktorý by z podobnej situácie takto vyviazol.

Nemáte pocit, že Slovensko sa po roku 1989 čoraz viac prepadáva do názorového geta?

Všetko to, čo rozprávam, vyznieva depresívne až nihilisticky. Ale ako humorista predsa len mám v sebe skryté akési optimistické zázemie. Napriek všetkým príkoriam sa veľmi teším z mnohých pozitív, ktoré posledných dvadsať rokov demokracie prinieslo. Nedávno som hovoril s osemnásťročným vnukom. Spomínal som mu, ako za socializmu cestovala jedna naša známa z Talianska, kde si kúpila šuštiak. A oni jej ho na tých hraniciach nielen zobrali, ale ju aj riadne vyhanbili. Prečo si to vraj kúpila, čo to má znamenať. Samozrejme, že colníci veľmi chceli ten kabát. Už sa mi ani nechce veriť, že bola taká doba.

Je nesporné, že dnešný život sa nedá porovnať s tým, čo bolo pred dvadsiatimi rokmi. Predpokladám, že sa tešíte aj z úspechov samostatného Slovenska, že neskončilo po troch mesiacoch na kolenách, ako to prorokovali neprajníci našej samostatnosti najmä z Česka...

To všetko ma, samozrejme, teší. Veľmi.

Spomínali ste angažmán v Luxemburgu. Ako dlho ste tam pôsobili?

Krátko, veľmi krátko. Prišiel som tam aj s manželkou a zistil som niekoľko vecí. Je to veľmi bohatá krajina, sú to nacionalisti až po nebo, lebo ich je len asi 250-tisíc. Mali k dispozícii obrovskú techniku a všetko, aj animácie, robili cez počítače. Zabudli však kresliť. A keď zistili, že ja to viem, razom sa obdiv zmenil na nepriateľstvo. Povedali napríklad, že na tú hlavnú postavu, na toho medveďa, vykreslite každý jednu nohu. A ja som im večer odovzdal všetky postavy a boli najlepšie. Všetkých som nevyhnutne naštval.

Takže vy ste ich vlastne oberali o zamestnanie...

Asi tak. A keď generálny riaditeľ zistil, že môj žigulák 1 500, ktorý som kúpil od ministra Válka, nie je recesia, ale že ja si to auto hladkám, zavolal si ma a povedal mi, aby som ho dal preč a kúpil si mercedes. Vraj kazím imidž ich spoločnosti. Vtedy som musel cigániť. Nemohol som predsa povedať, že nemám peniaze. Ale hlavný dôvod, prečo som odišiel, bol vážnejší. Chcel som robiť niečo iné a ukázať im to. Tak som povedal, že pripravím nejakú prácu cez nedeľu. Že dobre, nech si objednám a zaplatím štúdio. Pre mňa to však predstavovalo tri platy. Pýtal som sa, prečo? Vysvetlili mi to jednoducho: vy spustíte všetky svetlá, kamery, pôjdete na záchod, spláchnete ho, použijete vodu, vy to musíte zaplatiť. Vyrobte nám ukážku, my sa na to pozrieme. Bol som zvyknutý na iné pomery, zaskočilo ma to. Čo ma však priam vyhnalo, bol fakt, že konzorcium bánk nám zaplatilo päťdesiat desaťminútových rozprávok dopredu. Postavili to asi tak, že oni chcú pestovať zemiaky, a naraz prídeme my a chceme sadiť karfiol. Oni povedali: nechceme karfiol, nechceme vaše filmy ani vaše idey. Robte to, čo my chceme. Takto som si slobodnú tvorbu nepredstavoval.

Takže ste sa nezaradili. Nebolo vám ľúto straty finančne lukratívneho miesta?

Nie. Odišiel som. Okrem toho dcéra Katka končila školu a chceli sme byť s ňou. My dodnes všetko spolu konzultujeme. Verím na konzultácie v umení. V umení sa totiž dá aj zhlúpnuť. V noci si myslíte, že je to dobré a ráno to už dobré nie je. Videl som, že dcéra má veľký talent a že chce robiť. Jej talent, to nie je moja zásluha. Ona má na zadku mozole. To je celé. Denne sedí pri robote dvanásť hodín. Až máme s manželkou o ňu strach.

Vráťme sa k vašim animovaným skečom. Prvý z nich ste venovali denníku SME, ktorý „klame, až sa hory zelenajú“. Pred pár dňami vyšiel v tomto denníku článok o seminári Pohľady do problematiky slovensko-maďarských vzťahov. Namiesto informovania o jeho obsahu autorka kádrovala diskutujúcich. Napísala, že „na seminári vystúpil napríklad spisovateľ žijúci v Maďarsku Gregor Papuček. Je uvedený medzi autormi na internetovej stránke prop.sk, ktorá zverejňuje antisemitské texty“. Vaše skeče možno vidieť aj na tejto stránke. Neobávate sa, že aj vás označkujú nálepkou antisemita?

To je typické pre tento denník, že čo im z nejakej príčiny nevyhovuje, radi označujú za antisemitské. Jeden z mojich najlepších kamarátov bol Fredy Wetzler, žid, ktorý ušiel z Mauthausenu, druhý Jano Sekaj. Pracovali sme spolu v Roháči. Moja prvá žena bola židovka, mám s ňou syna, takže dosť ťažko by ma mohol niekto označiť za antisemitu. Rozčuľuje ma fakt, že sa môžu kresliť a uverejňovať karikatúry pápeža alebo krucifixov. Skúste však nakresliť karikatúru rabína, čo vyhlásil v televízii, že žid si musí zobrať zásadne židovku, že to inak nejde. A skúste nakresliť karikatúru židovského svietnika alebo Dávidovej hviezdy.

Ste karikaturista, máte skúsenosti...

Okamžite ste „oštempľovaný“. Na kresťanov môžete nakydať, koľko chcete, môžete povedať, že sú podlí, falošní - a nič sa vám nestane. To isté platí, keď poviete o Slovákoch. Ak by ste to však vyhlásili o židoch, ste antisemita a nevyhnete sa trestnému stíhaniu. Poburuje ma to.

Vaše satirické skeče ste venovali aj SMK a strane Most-Híd. Ako sa pozeráte na súčasné slovensko-maďarské vzťahy?

Je to vážne a určite na tom nemajú vinu Slováci. S maďarskými nacionalistami typu Csákyho nie je reč. V tom som pesimista. S nimi sa nedá dohovoriť. My nie sme pre nich ľudia, my podľa nich nemáme svoju zem, nemáme nič, oni majú všetko. Keby mohli, zožerú nás ako jednohubky. Lebo oni sú strašne agresívni. Stačí sa pozrieť na futbalové zápasy v Dunajskej Strede, čo sa tam deje. Samé maďarské zástavy. Ale je zaujímavé, že do Maďarska by nechcel ísť žiť ani jeden. Hovoril som jednému maďarskému známemu, choď ty do toho Maďarska, keď si taký veľký Maďar. Povedal, že načo by chodil preč, že sa tu má dobre. To sú Maďari.

Tvoríte na voľnej nohe a na nedostatok práce sa nemôžete sťažovať. Máte ešte nejakú nesplnenú métu, po ktorej túžite?

Nie, nemám. Tešia má dcérine úspechy, ktorá kráča v mojich šľapajach. Dá sa dokonca povedať, že ma profesionálne predbehla. Jej tvorbu uznávajú po celom svete. Som v podstate šťastný človek, od nikoho nič nepožadujem. Cítim a správam sa ako nezávislý. Nechcem byť riaditeľom, šéfredaktorom ani netúžim po nijakej štátnej zákazke. Bol som schopný sa o seba postarať aj v socializme, aj v tvrdom kapitalizme. Mám stále veľa nápadov a keď mi už nezostane nič iné, pôjdem na ulicu kresliť karikatúry ľudí a takto si zarábať.

 


Zhovárala sa Eva Zelenayová, mesačník Extra plus

 

 

 

© 2003 - 2006 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku| Optimalizované pre rozlíšenie 1024×768|