rubrika: slovensko 2009

Pán šéfredaktor Luknár,
sú ľudia, ale sú aj periodiká, čo konajú na prospech dobrých – slušných a úctivých – vzájomných vzťahov, na prospech očisty spoločenstva od neduhov a nedostatkov, na prospech kultúry a kultúrnosti... Vždy ich bolo málo a vždy boli v menšine. Ba nezriedka nemali vôbec možnosť propagovať či dokonca presadzovať tieto veľmi potrebné a pre spoločnosť užitočné hodnoty. Také obdobia sa všeobecne v ľudských dejinách nazývajú „obdobia temna“. Bývajú spravidla nerozlučne späté s totalitnými politickými režimami či totalitnou nadvládou jednej vrstvy alebo triedy nad celou spoločnosťou.  A vtedy platila iba jedna pravda. Pravda tých, ktorí vládli. Dnes vládnu – nad verejnou mienkou určite – médiá, resp. ich vlastníci. A vládnu rovnako bezohľadne a jednostranne ako vládli iní vládcovia a rovnako aj bezohľadne a sebecky presadzujú svoje záujmy. V súčasnej dobe je však namieste otázka: A čo demokracia?

            Pokúsim sa naplniť skutkom jej podstatu, ktorá, okrem iného, tkvie aj v práve na celospoločenskú verejnú – predovšetkým vecnú a odbornú – diskusiu o závažných témach. Otázka štátnej reprezentácie „na tej najvyššej úrovni“ takou spoločensky závažnou témou určite je. A to v „kauze Štefánik“  hneď prinajmenšom  z dvoch dôvodov.

Generál Dr. M.R. Štefánik patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenských, ale aj širších európskych dejín, čo potvrdila aj anketa (príloha č. 1), kde mu bolo udelené čestné     1. miesto. A po druhé, na odhalenie – tzv. reinštaláciu tzv. Štefánikovho pomníka – sú, podľa informácií z médií, pozvaní okrem našich najvyšších predstaviteľov aj predstavitelia iných štátov, konkrétne aj prezident Francúzskej republiky. Teda predstaviteľ tej veľmoci, ktorá bola nielen jedným z hlavných garantov  vytvorenia bývalého Česlo-Slovenska (od r. 1920 Československa), ale ktorá tiež udelila Dr. M.R. Štefánikovi ako francúzskemu občanovi a vojakovi francúzskej armády hodnosť francúzskeho generála (príl. č. 2).

Pretože občianske združenia slovenskej inteligencie – ktoré už od počiatku roka 1993 žiadajú nový dôstojný pamätník generála Dr. M.R. Štefánika v Bratislave - sú zložené zo sekcií rôznych odborníkov (historikov, právnikov, lekárov, architektov, vojakov, umelcov...), je našou povinnosťou „pomáhať svojimi vedomosťami a schopnosťami pri riešení problémov našej spoločnosti“ ako je to od r. 1990 schválené MV SR v našich Stanovách.
Medzi najzávažnejšie nedostatky – a zároveň aj problémy – nášho spoločenského vedomia či sebavedomia patrí aj dlhoročná (najmä mocensko-ideologická) deformácia našich dejín z hľadiska cudzích záujmov. Je preto samozrejmé, že prvoradou povinnosťou odborníkov je prezentovať naše dejiny a ich osobnosti v pravdivom svetle historických faktov. Z úcty k ním samotným, z úcty k historickej pravde, ale tiež z úcty a zároveň povinnosti voči sebe – nám ako národu, aby sme neopakovali chyby minulosti a mohli o to úspešnejšie prekonávať prirodzené prekážky súčasného transformačného procesu v našom vývoji na ceste od neslobodného objektu cudzích záujmov k slobodnému subjektu medzinárodného práva.

Je pravdou, že mnohé „zabehané“ stereotypy minulých deformácií sú v tomto snažení nielen brzdou, ale nezriedka sú aj v príkrom rozpore s národnoštátnymi záujmami SR a tiež vážnou prekážkou  úspešnosti rozvoja našich nových – rovnoprávnych aj rovnocenných – vzťahov na medzinárodnej úrovni. Bez akéhokoľvek náznaku paranoje možno vecne konštatovať, že ešte stále je v našej spoločnosti – a je to prirodzené a logické – dosť ľudí, ktorí sa dodnes nedokážu zmieriť s tým, že „ich prognóza“ – napríklad o tom, že „Slováci už v březnu přijedou s prosíkem do Prahy“ – jednoducho nevyšla či s tým, že kým slúžili cudzím záujmom, mali z toho výhody, ktoré už dnes nemajú. Toľko na úvod...
Predmetom môjho listu je však rozhodnutie Výboru združení a Rady osobností ako signatárov občianskych iniciatív za nový dôstojný, významu generála Dr. M.R. Štefánika a súčasnému slobodnému postaveniu slovenského národa zodpovedajúci  pamätník na Nám. Slobody v Bratislave. Toto rozhodnutie mi – spolu so Stanovami našich Združení – ukladá, aby som bránil (nie iba náš) názor podložený historickými faktami a odbornými argumentami, ale  aj národnoštátny záujem SR.  Zároveň som povinný brániť aj „česť, dôstojnosť a dobrú povesť“ našich združení a preto - v zmysle tlačového zákona §8 Právo na odpoveď - aj žiadať, aby ste (po doručení tohto listu) v nasledujúcom čísle Vášho periodika  uverejnili priložený text a presné znenie odpovede našej iniciatívy  občianskych združení a osobností.

Konkrétnym dôvodom tejto žiadosti sú nasledovné nepravdivé tvrdenia Vášho redaktora Petra Gettinga uverejnené v 6 čísle Vášho periodika  zo 6. februára 2009, kde sa na strane 20 v článku Boj o Štefánika (ktorého názov tiež nezodpovedá skutočnosti, lebo my nebojujeme o Štefánika, ale o dôstojnú štátnu reprezentáciu) píše – „Pár mesiacov pred odhalením sochy a pamätníka sa nacionalisti stále snažia presadiť svoje jediné správne predstav“.

Po prvé – ostro protestujeme proti nálepkovaniu za nacionalistov!   Signatári ako Milan Rúfus, Ladislav Ťažký, Milan Laluha, Milan Vároš, Matúš Kučera,  či Anton Hykisch a ďalší, rovnako ako vyše desiatka občianskych združení (napr. Humanitná nadácia)  sa v žiadnom prípade nezlučujú s dehonestujúcim označením a žiadajú ospravedlnenie v zmysle zákona!

Na tej istej strane (č. 20) pod fotografiou  „Vizualizácia: BALLYMORE“   (ako budúceho vzhľadu EUROVEA) je ďalšia nepravda: „... Milan Rastislav  Štefánik isto nemátal nikoho počas života tak ako teraz, keď je už dávno mŕtvy“.
Nepravdivý je  aj nasledujúci text presahujúci zo s. 20 na s. 21  „... deväťdesiat rokov po smrti vyvoláva hádky, ktoré by sa dali označiť za detinské, ak by neboli absurdné“.
Pravdou je, že M. R. Štefánik nikdy nikoho nemátal a nemáta ani dnes a vôbec nejde o hádky či už detinské alebo absurdné. My sme vždy svoj názor vyjadrovali v rámci kultúrnej, vecnej a odbornej občianskej diskusie, ktorá je základom demokracie všade na svete.
O naprostej neznalosti tejto závažnej problematiky našej štátnej reprezentácie a tiež genézy súvisiacej s občianskymi iniciatívami od roku 1993, ale najmä o neprofesionálnom prístupe k práci novinára markantne svedčí nasledujúci citát zo str. 21 „...chcú pre ňu vytvoriť nové Štefánikovo námestie, ktoré by sa malo nachádzať len kúsok od rušnej križovatky pri Ministerstve vnútra SR“.  Tento od základu lživý text „potvrdzuje“ aj ďalší text pod fotografiou „Vizualizácia: BALLYMORE“  a „Foto: JURAJ ROŠČÁK“ , ktorý hovorí „.., akoby vyzeralo umiestnenie sochy na mieste, ktoré navrhuje skupina okolo Hornáčka“. Tento od základu lživý a čitateľov naprosto mätúci text nemá nič spoločné so skutočnosťou, že práve naopak – nikdy a v žiadnom našom dokumente ani vyjadrení sme  uvedené miesto  pred MV SR pre Štefánikov pamätník nenavrhovali, ba ani len o ňom neuvažovali a s týmto – podľa nás nedôstojným – miestom by sme nikdy ani nesúhlasili.

Flagrantnou lžou a osočovaním našich signatárov, ktoré hraničí s ich obviňovaním z xenofóbie či dokonca etnického rasizmu je tvrdenie autora článku na str. 21 „...vadí im autor sochy Bohumil Kafka, ktorý je Čech“.  Úplnú absurdnosť tohto urážajúceho tvrdenia dokazuje aj moja odpoveď pri našom vypočutí na Výbore pre kultúru a média NR SR, keď sa poslankyňa M. Vášaryová spýtala -  či máme vybratého konkrétneho autora nového pamätníka. Moja a naša odpoveď za účasti členov výboru NR SR aj delegácie občianskych združení znela, že v žiadnom prípade nie, ale považujeme za potrebné pokračovať vo verejnej anonymnej súťaži. A dodal som ešte, že tá súťaž by mohla byť aj medzinárodná.

O tom, že miesto pre tzv. reinštaláciu tzv. Štefánikovho pomníka bolo vybrané nevhodne a proti všetkým civilizovaným zvyklostiam v kultúrnom svete – revúce zviera na piedestále a človek  (vojak letec) pod ním pred symbolom kultúry novým SND! – svedčí aj fakt, že uznesenie Kultúrneho výboru NR SR bolo jednomyseľne prijaté a hlasovali zaň jednako poslanci koalície aj opozície – pán predseda výboru Pavol Abrhan (KDH) a tiež Gyula Bárdos (SMK) ako overovateľ. Len mimochodom, pánovi Bárdosovi som povedal: „Závidím Vám, Maďarom, ako si vážite osobnosti svojich dejín“. Napokon aj hlavný architekt mesta Bratislavy pán Šlachta hovorí „...že Štefánik mohol mať naozaj lepšie miesto,...“.
Lživé a čitateľov zavádzajúce sú aj slová na str. 22 „...hovoril nedávno Hornáček v televízii a zdá sa, že za túto svoju povinnosť chápe nielen rozhodovanie o Štefánikovi“. Nikdy som si – ani ja sám, ani naše občianske združenia, ani signatári našej iniciatívy – nenárokovali rozhodovať o komkoľvek. Ide a vždy nám išlo o demokratický odborný a korektný dialóg, ktorého zmyslom a cieľom je nájsť spoločne – čo najlepšie riešenie. Svedčí o tom aj list (osobne prevzatý pánom primátorom Ďurkovským), kde píšem: „Verím, že sa nám spoločne  podarí nájsť optimálne riešenia, ktoré budú ctiť Vás ako primátora, Magistrát mesta Bratislavy aj slovenskú  kultúrnu obec“ (príloha č. 3).

Ďalším nepravdivým osočujúcim a naše snahy dehonestujúcim výrokom Vášho redaktora P. Gettinga je aj vyjadrenie o mne „...vyvíja spoločne s Maticou slovenskou absurdnú snahu, aby Bratislava nebola kozmopolitným mestom, ale vyčistenou slovenskou metropolou“. Skutočnosť je taká, že náš návrh na vytvorenie „Národného programu urbanizácie Bratislavy ako slovenskej metropoly“ oprávnene – z pozície slobodného a suverénneho medzinárodnoprávneho subjektu dokonca povinne – odmieta, aby sa Bratislava stala „bežným kozmopolitným trhoviskom“. A zároveň -  v zmysle nášho demokratického práva (prezentujúc predhistorickú, keltskú, rímsku, slovanskú .... minulosť) sa chceme prezentovať tak ako to robia metropoly iných národov (Paríž, Viedeň, Budapešť, Praha...), teda svojim autentickým prínosom do svetovej klenotnice ľudskej civilizácie a kultúrneho dedičstva. Je to snáď niečo nevhodné alebo vo svete neobvyklé či dokonca odsúdeniahodné, keď sa túto – všade na svete legitímnu, uznávanú, ba dokonca očakávanú prezentáciu vlastných hodnôt – snaží „u nás na Slovensku“ P. Getting zdiskreditovať?

Na tej istej strane ma poúča P. Getting „...ale zaráža to aj u Hornáčka ako maliara, ktorý by mal vedieť, že takéto zásahy by najpravdepodobnejšie boli porušením autorských práv“. Ak by si autor týchto slov naštudoval genézu tzv. reinštalácie alebo pochopil súvislosti vyplývajúcej zo slov pani Chudinovej, vedel by, že v tomto konkrétnom prípade sú autorské práva flagrantne porušené viackrát. Preto hovoríme o tzv. reinštalácii. Ani pôvodné miesto, ani pôvodná socha, ani pôvodný pylón, ani jeho vzhľad či výška... vôbec nezodpovedajú pôvodnému pomníku! Jediné, čo je pôvodné – a o to protežantom tohto pomníka ide zrejme najviac – je vysoko nad všetkým slovenským sa vynímajúci a celému tzv. Štefánikovmu pomníku (kde generál nemá ani svoju podobu, ani svoju uniformu generála francúzskej armády, ani zaslúžené postavenie v kompozícii pomníka) – dominujúci lev. Dokonca dvaja! Jeden ako naturalisticky stvárnené výhražne zuby ceriace zviera a druhý na štátnom znaku bývalého štátu, na ktorého hrudi je taký malý až mizivý slovenský znak, že ho v toľkej výške nad „Štefánikom“ takmer vôbec nevidno...

A na záver: ak sa tu niekto dopúšťa „Falšovania historických faktov a zneužívania na nacionalistické zámery“  - ako píše P. Getting na str. 22 inkriminovaného článku alebo na čisto osobné či úzko skupinové záujmy – nie sú to signatári našej občianskej iniciatívy osobností a združení, ale tí, ktorí túto mocenskú a ideologickú deformáciu historických faktov takto objednali, schválili, stvárnili a inštalovali... a tí, ktorí za každú cenu – aj za cenu poníženia generála Dr. M. R. Štefánika ako človeka pod úroveň zvera, za cenu jeho vojenskej degradácie z generála na poslíčka a aj napriek skutočnosti, že nikdy nemal (a ako francúzsky vojak ani nesmel mať) na sebe inú ako francúzsku uniformu. A ktorí naďalej - touto „reinštaláciou“ ako ponižujúcou prezentáciou nášho podriadeného postavenia  slovenského pod českým – pokračujú v tej najhoršej (nerovnoprávnej) tradícii našich vzájomných slovensko-českých vzťahov. A tiež napriek vyslovene demotivačnému vplyvu tohto „zlého pomníka“  (ako ho nazval už v r. 1938 Ľudovít Fulla) na súčasnú aj nasledujúce generácie... atď...

Skrátka – napriek všetkým vecným, odborným, historickým aj kultúrnym – nielen výhradám a argumentom, ale aj návrhom – bude tento (aj proti zmieneným autorským právam) umelecký, historický, politický ... paškvil škodiť ďalej nielen nášmu dobrému menu kultúrneho národa, ale aj našim súčasným dobrým – priateľským a rovnocenným – vzájomným vzťahom s bratským českým národom. A bude svedčiť aj o našej nepoučiteľnosti ako neschopnosti sa dohodnúť - ani len na prejavení „tej najvyššej úcty“  za najvyššiu obeť -tejto skutočne jednej z najväčších osobností našich dejín! Obávame sa, že práve o to protežantom tohto paškvilu ide. Ukázať nás v negatívnom svetle ako tých, ktorí si nectia ani kultúrne zvyklosti, ani svoje dejiny a ich osobnosti. Túto úlohu spĺňa tzv. Štefánikov pomník pred novým SND – dokonale.

Jeden článok redaktorovi  P. Gettingovi (či jeho objednávateľom?) zrejme nestačil a tak - v rovnakom duchu a aj na rovnakej „úrovni“ novinárskej kvality či profesionality - je napísaný aj druhý článok v č. 7 Vášho časopisu z 13.2.2009 na str. 116 -117 pod názvom „Mačka či lev?“ Aj tu menovaný všetkými možnými – najmä však doslova nemožnými – prostriedkami, zmiešava nacistov, fašistov, komunistov, nacionalistov... „do jedného šíku“ s kultúrnou snahou Ľ. Fullu, M. Rúfusa, M. Laluhu, L. Ťažkého, M. Vároša, M. Kučeru, A. Hykischa..., ale aj  občianskych združení  ako Humanitná nadácia či Združenie letcov bojovníkov v SNP a v zahraničí – s cieľom zosmiešniť, ponížiť, dehonestovať, uraziť, zbaviť ich dôstojnosti a poškodiť ich dobrú povesť.

Z očividne dokázateľných neprávd uverejnených v uvedenom článku uvediem ako „perlu duchaplnosti a odbornosti“ (pod prvou fotografiou:  „Foto: VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV“  uverejnené) označenie „nenávideného československého leva“. Je nevyvrátiteľným faktom, že ani „československý lev“, ani „československý jazyk“, ani „československý národ“ nikdy neexistovali. Ideologická fikcia o nich – za každú cenu presadzovaná silnejším bratom na úkor slabšieho – však bola tým najúčinnejším zhubným a ničivým nástrojom, ktorý podkopal nielen základy vzájomnej dôvery a dobrej vôle žiť v spoločnom rovnoprávnom Česko-Slovensku ako dva rovnoprávne subjekty, ale doslova zničil a rozbil aj  Československú republiku ako štát.

Teda nie tzv. slovenský (podobne ako v Rakúsko-Uhorsku napr. chorvátsky, srbský, rumunský či iný) nacionalizmus, ale „arogancia moci“ a zneužitie svojho dominantného postavenia vládnucich šovinistických politických aparátov zničili rovnako Rakúsko-Uhorsko ako Sovietsky zväz alebo Československo.  
A pánovi historikovi Čaplovičovi sa čudujem, že na druhom  „Foto: VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV“ dokonca  (pre oči alebo zaujatosť?) nevidí, že tam stvárnený (tzv. legionársky lev) je heraldicky presný, „dokonca v postoji s korunkou a dvomi chvostami„ český lev, kým slovenský znak je iba v rohu legionárskej zástavy na jej bordúre. Presne taký okrajový, vedľajší až nepodstatný, že tvorí obdobnú „štafáž“ českému levovi na zástave ako tzv. Štefánik levovi na pylóne...

A k zaujatosti voči majstrovi Kafkovi iba toľko. Keby bol majster sochár urobil generálovi Dr. M. R. Štefánikovi taký pamätník v Bratislave, aký urobil Jánovi Žižkovi v Prahe – boli by sme mu vďační! Ale to „keby“ v sebe veľmi neumelecky skrýva mocensko-ideologickú politickú objednávku, ktorá tento – aj podľa majstra európskeho formátu Ľudovíta Fullu „Zlý pomník“ – deklasuje na už zmienený umelecký, historický aj politický paškvil, ktorý v žiadnom prípade nectí Štefánika ani hlavné mesto SR a ktorý nepatrí pred symbol kultúry - nové SND v Bratislave.

Pán šéfredaktor Luknár, v zmysle uvedeného a podľa tlačového zákona §8 Právo na odpoveď Vás žiadam o uverejnenie nasledujúceho textu a fotografií v najbližšom čísle Vášho periodika.

ŠTEFÁNIK NÁS UŽ NEPOTREBUJE
Lev nie je a nikdy nebol slovenským symbolom ani symbolom kultúry a kultúrnosti, navyše ak ide o naturalistické stvárnenie revúcej šelmy s vysunutými drápmi. Inkriminovaný pomník „zvieraťa s vojakom – letcom nepatrí ani do súčasnej doby a už vôbec nie pred symbol kultúry nové SND.
Jedným z najzávažnejších negatív chystaného pamätníka pred novým SND je však najmä ponižujúce umiestnenie človeka hlboko pod úroveň zvieraťa. Človek – letec tvorí fakticky iba štafáž  dominantne nadradenému zvieraťu – levovi. Už samotná táto nelogičnosť a zvrátenosť, že letec je dolu, kým pozemské zviera vysoko hore - hovorí sám za seba. Takáto koncepcia bola osobnosťami vtedajšieho kultúrneho života odmietnutá už v čase jeho pôvodnej inštalácie v roku 1938.
Priamo za provokáciu či dokonca výsmech možno považovať aj zámer umiestniť na pylón pod leva naproti novému SND bronzový odliatok Pittsburghskej dohody, ktorý na pôvodnom pamätníku nikdy nebol. Navyše, je predsa všeobecne známe, že Štefánik nebol ani jej signatárom, ani jej priaznivcom. Naopak, práve ona bola jedným zo sporných bodov medzi ním a českou politickou reprezentáciou. Štefánik bol zástancom Clevelandskej dohody, ktorá dávala Slovákom oveľa väčšie a širšie právomoci ako zmienená Pittsburghská dohoda.
Úlohou pamätníkov je vytvárať spoločenské vedomie na základe pravdivých historických faktov a nie ho deformovať v zmysle politických či ideologických záujmov. Navyše, čo má – výsostne politický dokument – robiť oproti divadlu? Nepatrí tam skôr báseň? Samozrejme, že nie pod chvostom či otvorenou papuľou leva...

Ak však predsa len „za každú cenu“ – aj za cenu zdravého rozumu a proti záujmom našej štátnej reprezentácie – mocensky presadený a bez verejnej diskusie nedemokraticky vnútený inkriminovaný monument bude niečoho symbolom, tak bude a zostane symbolom agresívnej bezohľadnosti a mocenskej arogancie, pohŕdania historickou pravdou aj mienkou občanov – osobností a odbornej verejnosti a dôkazom našej nepoučiteľnosti historickou skúsenosťou. A bude tiež symbolom ľahostajnosti či alibizmu kompetentných, ktorí – napriek vecným a odborným, vedeckým aj umeleckým argumentom (s ktorými všetci oslovení takmer bez výhrad súhlasili) - dopustili, aby tento „po každej stránke zlý pomník“ ako umelecký, historický a politický paškvil nielen hyzdil hlavné mesto SR a priestor pred SND, ale aj naďalej škodil dobrým vzťahom medzi slovenským a českým národom. A tiež aby nám – pred novým SND – sústavne pripomínal minulú nerovnoprávnosť frapantne stvárnenú dominantným postavením „českého nad slovenským“. Takýto monument pred symbolom kultúry je prejavom vrcholnej  nekultúrnosti, ale aj nevďačnosti voči Štefánikovi a pohŕdania historickou pravdou.  Zároveň pokračuje v ďalšej deformácii slovenských dejín a je tiež urážkou Francúzska a francúzskej armády, lebo generál Dr. M. R. Štefánik ako francúzsky občan a vojak nikdy nemal - a ani nesmel mať - na sebe inú ako francúzsku uniformu, čo inkriminovaný pamätník naprosto ignoruje.

Komu a čomu teda prospieva takýto zlý pomník na vrcholne nevhodnom mieste?  Odborné argumenty jasne dokazujú, že oveľa viac škodí ako prospieva. Preto občianske združenia už od roku 1993 žiadajú – nový, dôstojný a veľkorysý významu generála Dr. M. R. Štefánika a súčasnému slobodnému postaveniu nášho národa zodpovedajúci pamätník na Nám. Slobody pred Úradom vlády SR a prezidentským palácom, ktorý by vzišiel z verejnej medzinárodnej anonymnej sochársko–architektonickej súťaže.
Generál Dr. M. R. Štefánik nás už nepotrebuje! On svoj zápas o dôstojné, slobodné postavenie slovenského národa čestne dobojoval. My ako národ,  naša spoločnosť a naša štátna reprezentácia však potrebujeme Štefánika, lebo druhú takú osobnosť- ktorá by bola rovnako uznávaná doma ako vo svete – v našich dejinách nemáme. A potrebujeme ho predovšetkým stvárneného v tej podobe, v ktorej nám najviac pomohol, čiže v uniforme francúzskeho generála. Takýto pomník rozhodne nepatrí pred divadlo ale pred budovy, ktoré sú symbolmi našej štátnosti. Je to nielen našou čestnou povinnosťou, ale aj našim prvoradým národnoštátnym záujmom.

Upozorňujeme, pri chystanej tzv. reinštalácii tzv. Štefánikovho pomníka a jeho odhalenie za prítomnosti  avizovaného francúzskeho prezidenta môže dôjsť  nielen k závažnemu faux pas, ale aj medzinárodnému škandálu urážkou  najvyššieho predstaviteľa Francúzska, keď zistí, že odhalená socha vojaka-letca pod levom (dokonca dvomi) - nemá ani jeden znak  generála francúzskej armády!

Aby sme zabránili ďalšej hanbe a škode na dobrom mene našej spoločnosti ako kultúrneho a historického, dnes moderného a vyspelého politického národa navrhujeme, aby už odliata vyše 7,5 metra vysoká socha  v leteckej kombinéze bola umiestnená v areáli letiska generála Dr. M. R. Štefánika v Bratislave alebo na mieste jeho tragickej smrti. Ďalej navrhujeme, aby sa pokračovalo v medzinárodnej verejnej anonymnej sochársko-architektonickej súťaži  na nový pamätník tejto jednej z najvýznamnejších osobností slovenských aj európskych dejín, ktorý bude umiestnený na Nám. Slobody v Bratislave, v blízkosti Úradu vlády SR a prezidentského paláca.
Sme presvedčení, že takéto riešenie nikoho neponižuje ani neuráža, ale naopak priliehavým a dôstojným spôsobom prezentuje nielen našu spoločnosť a jej kultúrnu vyspelosť, ale aj prejavuje náležitú úctu k významu generála Dr. M. R. Štefánika a symbolom našej kultúry a štátnosti.

Bratislava, 4. 3. 2009

Akad. maliar Viliam Hornáček
predseda