08.02.2010

Príbeh, ktorý nemusí nikto dokončiť...

Rozpoviem Vám jeden príbeh.

Mnohí ho nebudú chcieť počuť, mnohí si zakryjú pred mojimi slovami oči, aby im litery neškreli sietnicu, iní zas uši, aby im moje slová nepichali bubienky a zvyšným sa zavrú ústa, aby nimi nedráždili sietnice a bubienky ešte väčšmi a ešte mnohejším. Totiž, tento príbeh je príbehom Macochy, Macochy, ktorá má veľmi blízko tej bezcitnej vyčítavej hviezdoslavovskej macoche, ktorá ustavičným ubíjaním dohnala Zuzanku Hraškovie až k smrti.

Začnime teda naše metaforické rozprávanie citátom z Hviezdoslava:

„Zuzanka Hraškuľča: púpavka, žubrienka.
Ubije mater ju: zaplače, postenká,
v kútik sa utúliac, metla kde, u dverí;
zodvihne z úchytku
posúcha úlomček upadlý materi:
zúbky naň vycerí…
Zabudne na bitku.“

Kde bolo, tam bolo, pod troma Tatrami, bol raz jeden členský štát Európskej únie, bez suverenity, bez hraníc, bez ducha a bez budúcnosti. Národ v ňom umieral – bez boja, bez štvaníc a nebolo kráľa, ktorý by ho bol býval zo smrteľnej posteli, ktorý by hol bol býval z predsmrtného kŕča postavil na nohy. Mnohé kňažné sa pasovali do kráľovských rol, šatili do kráľovských rób a medzi nimi i jedna Macocha, zvaná slovenská. Bola to najstaršia spomedzi kňažných, a preto u zvyšku preživšej národnej pospolitosti požívala sentimentálnu priazeň alebo priazeň zo sentimentu?

Národná pospolitosť ju uctievala, i keď Macocha čas od času svojich poddaných oddaných národnej pospolitosti ubila metlou a obdarovala buchnátmi, len preto, že tieto fagane chodili domov s nôžkami zabrýzganými od blata z vlastnej neopatrnosti a mladíckej nerozvážnosti. Miesto, aby ich učila a viedla, aby im výchovu dala, aby im domov a strechu ponad ich mladé hlávky vybudovala, bila ich a hnala od prahu svojho strateného paláca. Napriek tomu si táto Macocha svoje fagančatá dokázala, čo ako veľmi ich bola bývala predtým ubila, získať na svoju stranu, tým, že miestami upúšťala „posúcha úlomčeky“ a z týchto odrobín zobali jej hladné faganiská ako holub z ruky – alebo ako si šomrala sama Macocha popod nos, „...sem-tam vydám im nejakého toho Macha, čas od času akési básenky... a všetci tak uvidia, ako sa usilujem o správu nášho mŕtveho kráľovstva, ako ich najstaršia a najveľaváženejšia kňažná spravuje ich zahynuvšie kráľovstvo... a nikomu ani len nenapadne, aby si inú kňažnú vyvolil na trón poskladaný z mŕtvol bardov a rekov slovenského národa... a všetci preživší oddaní poddaní budú natoľko zabraní do zobania odrobín, ktoré upustím, že nikomu z nich ani len na um nevzíde, aby spochybnil to, že kňažná bez kráľa by nemala vládnuť žiadnemu kráľovstvu...“

Mať však je macocha. „Kdes' bolo, fagane?“
„Vonku… len… na ceste.“ „A nohy zbabrané
po členky prečo, há!?…“ „Troška len — u päty…
Jarček hneď uloví…“
„Ja tebe! Vlačeň… na!“ Scupkali buchnáty:
geglo až v chúďati.
„Joj!… Poviem ňaňovi —“

Galgani a fagani, ktorých však Macocha v pravom zmysle slova nikdy nevychovávala a neviedla, vychovávali sa sami, medzi sebou, alebo sa nechali vychovať ulicami mŕtveho kráľovstva a, prirodzene, pre svoju mladosť a neskúsenosť, mnohokrát si zašpinili v mlákach počas svojich hier svoje detské „labky“ krvou slovenských rekov, ktorých telá v tú dobu voľne ležali pohodené bez života, bez pohrebu v uliciach tohto nešťastného kráľovstva. Odvrhnutým chlapcom nezostávalo nič iné ako „povedať ňaňovi“, ale ňaňo nemal čas, lebo bol v práci, alebo totčičke, ale tú nikto nepočúval...

V tejto bezvýchodiskovej situácii odvrhnutých galganov podobných Zuzanke pochytil bes pocitu viny, že to oni sú skutočným zdrojom Macochyných výpadov proti nim. Napokon sa im, ako i Zuzanke, stala osudným snaha očistiť sa v očiach Macochy, zmyť si špinu z vlastných, detských nožiek, ktorých kroky nikto neviedol, ktorých kroky neviedla ich Matka, ktorých kroky boli prvé skúmavé kroky na vlastnú päsť, a ktorých kroky, ich vlastné kroky, boli pre nich tou najlepšou životnou skúsenosťou a tou najtvrdšou rukou výchovy zároveň...

Ako vidíme na tomto príbehu, pocit viny, krivdou vznesený od Matky, ktorú dieťa zdedí, je nesmierne silný a vedie ku tragédii. Macocha Zuzanku utýrala, Macocha Zuzanku zabila – lebo tá spadla do prúdu potoka práve vtedy, keď chcela zo seba vinu zdedenou Matkou na ňu vznesenú, zmyť zo seba.

(1) Smerujú k tomu istému tragickému osudu, aký postihol Zuzanku Hraškovie, i dnešní mladí slovenskí nacionalisti, na ktorých vzniesla vinu zdedená duchovná matka, Matica slovenská?

Príbeh mŕtveho kráľovstva bez kráľa je príbehom Slovenska bez slovenského národu. Ktorési vznešené kniežatá Slovensko v minulosti budovať začali, avšak ich nasledovníci ho nedokončili, z kniežat nevzišiel vždy kráľ, Slovensko neporodilo národ, lež sotva zopár kňažných. Emancipácia Slovákov dnes ešte neskončila. Črtá sa, že ktosi má silu ju dokončiť, ale nemá myšlienku, ako keď má cukrár perník na plechu, ale nemá formičku, aby z neho pekne vykrojil, lebo ten ktosi nikdy nepoznal Matku, lež Macochu, ktorá ho perníky zdobiť nikdy neučila...

Príbeh Slovenska tak preto pod tlakom procesov globalizácie môže zostať navždy a nikým nedokončený a ešte dlhé roky môže Slovensko mäknúť ako perník v špajzy a čakať, kedy z neho kráľovský kuchár nadobro vykrojí národ – etnikum sme vždy boli.

(2) Či azda teraz nadchádza čas, kedy sa Európa znova zmení z Európy národov na Európu etník?

(3) Ak je tomu tak, nemali by slovenskí nacionalisti pozvoľna opúšťať myšlienku národa a vypracovať koncept slovenskej etnicity ako stabilného elementu európskeho životného priestoru?

(4) Ak koncept národa súvisel s priemyselno-ekonomických rozmachom krajiny, s čím bude súvisieť etnický koncept slovacity? S natalitou? S duchovnom? S tradíciou? S dôstojnosťou?

(5) Respektíve, sme po prijatí etnického konceptu Európy schopní duševne a ľudsky sa vysporiadať s hrdým maďarským živlom na juhu, s cigánskym bujnejúcim živlom na východe a rusínskym spiacim živlom na severovýchode?

(6) Ak by totiž bol koncept národa dejinne mŕtvy, nezomiera s ním i koncept štátotvorného etnika?

(7) Do akej miery sa kryje princíp etnicity s princípom multikulturalizmu?

(8) Nakoľko môžu nadchádzajúce voľby do štruktúr Matice slovenskej či Národnej rady Slovenskej republiky čosi na súčasnej biede slovenského živlu zmeniť?

Slovenky a Slováci musia znova premyslieť svoje jestvujúcno – inak zahynú a nemusí ich zahubiť ani vlastná Macocha – lež zahubí ich duch doby, v ktorej žijeme.

Igor Cagáň