rubrika: európa 2009

Židovský filozof nakúpil a skoro došiel domov. Bolo to za bieleho dňa v srdci Budapešti. Cez úzku uličku zo začiatku minulého storočia, mu išla naproti tlupa pravicovo- extrémistickej Maďarskej gardy. Pravidelným krokom. Čierne uniformy, šiltovky, výsadkárske čižmy. Na krku červeno-bielo prúžkované šatky, ktoré naposledy nosili maďarskí fašisti v nacistickej dobe. Veliteľ velil: »Raz! Dva! Raz…!« Zdvihol pravicu a zreval na filozofa naproti: »Heil Hitler, pán Tamás, ako sa máte?«

Židovský intelektuál Gáspár Míklós Tamás je známy z televíznych besied nielen Maďarom. Aj Francúzi, Taliani, Rumuni a Slováci oceňujú jeho vybrúsené analýzy. Budapeštianske radikálne kohorty ho však zaradujú k tým »cudzím elementom«, ktoré »znečisťujú« telo národa. Na úvodnej stránke webu »Kuruc Info« je jeho fotografia v rámčeku hrobového kríža. Domovská stránka vyrátava Židov a iných »nepriateľov«: mená, adresy, telefónne čísla, víkendové domčeky, okruhy známych.

Židia v mestách
Budapešť má cca 200.000 občanov židovského pôvodu – dopadli zatiaľ zhovievavejšie, ako Rómovia na dedinách. Už dva roky končia stále znova molotovove koktaily na ich strechách. Na rodiny, ktoré unikajú z horiacich domov sa strieľa; tu umiera jeden otec so svojim synom, tam jedna matka so svojimi dcérami. V uplynulých týždňoch letelo tucet zápalných náloží proti bytom politikov vládnucej socialistickej strany MSZP.

»Maďarská garda je tvrdá ako zatnutá päsť, ostrá ako šabľa«
Toto má byť Maďarsko, krajina legendárnych spomienok? Cestovný cieľ turistov hospodárskeho zázraku, ktorí nasledovali „Pirošku“ Lieselotte Pulverovej do Pusty? Ten štát gulášového socializmu, ktorý tí tvoriví a napohľad  veselí kumpáni sovietskeho impéria premenili na mikrosvet ručne omietnutého meštiackeho blahobytu? Ktorého skauti medzi komunizmom a kapitalizmom v máji, práve pred 20 rokmi odbúrali pohraničné opevnenia k Rakúsku a otvorili tak stavidlá pre vlny utečencov – občanov NDR ?

Toto bolo raz Maďarsko. Dnes je Budapešť tak silno ohrozovaný pádom, ako drobiaci sa anjeli v neoklasistických zadných dvoroch jeho nesanovaných štvrtí mimo mestského jadra. Štátnemu bankrotu v októbri mohla zabrániť len rýchla pomoc 20 miliárd Euro. Medzinárodný menový fond (IWF), Európska centrálna banka a EÚ zviazali ten najväčší balík úverov, ktorý v tejto kríze poskytli. Debakel svetových financií teraz len ostro vysvietil, aké je maďarské hospodárstvo vydané napospas a ako deprimovaná je jeho spoločnosť. Tragédia, ktorá sa s transformačným procesom tiahla krajinou, sa javila už skôr. Bola to práve systémová zmena, ktorá čoskoro nechala cca 10 miliónov Maďarov pocítiť, aká chudobná v skutočnosti je ich krajina, bez všetkých surovín a s horou zahraničných dlhov a už aj pred prevratom taká bola. Komunistické vedenie okolo Jánosa Kádára nechala svojich spoluobčanov konzumovať na dlh, aby zabudli na povstanie ľudu 1956 – jediné pred 1989, ktoré krátkodobo zahnalo sovietske tanky.

Avšak hospodársky úpadok nevysvetľuje sám vpád pravicového radikalizmu do spoločnosti. V Maďarsku sa k tomu pridáva manipulácia s históriou. Táto má ľahkú hru s Maďarmi, ktorí sa kedysi prisťahovali z Uralu, ako neskorí privandrovalci do Európy a neskôr sa cítili vylúčení svojimi mocnejšími susedmi. Dnes putuje jedna veľká časť obyvateľstva cez bludisko mýtov do dôb po prvej svetovej vojne.
Koniec ich postihol, porazených po boku Rakúska, Versaillskou zmluvou nepomerne tvrdšie, ako Nemcov.  Dohoda z Trianonu im vzala dve tretiny územia a cez polovicu obyvateľstva. Nádej na znovuzískanie stratených území zaviedla krajinu pod jej miestodržiteľom  Míklósom Horthym na stranu Hitlera.

V medzivojnovom období vznikla nacionalistická ideológia národného maďarstva. Liberáli a komunisti boli označení ako korene všetkého zla, Židia ako hlavné nebezpečie pre maďarskú kultúru. Tak to  vidí znova stále viacej a viacej ľudí. Horthy sa im znova javí ako jeden z najväčších Maďarov histórie. História má legitimovať samoobranu a obranný boj.
»V Nemecku«, povedal renomovaný finančný vedec László Lengyel, »poznajú a cenia si dnes už len reprezentantov jednej už uplynulej kultúry, ako napríklad spisovateľov Eszterházyho, Nádasa, alebo Dalosa. Dorastajúca generácia blúdi lesom etnických legiend. Zaostrene formulované: mladí si myslia, že k Trianonu došlo v minulom roku a vinu na tom má práve odstúpivší socialistický predseda vlády Ferenc Gyurcsány.«

Pomätenci, holohlaví, autonómni násilníci, mašírujú pravičiaci okrajovo všade v Európe. Avšak vo väčšine krajín ich občianske iniciatívy udržujú v právnych poriadkoch pod karanténou. V Maďarsku nie. Neexistujú žiadne organizované protesty, žiadny demokratický konsenzus proti nim. Hranice medzi pravicovými radikálmi a konzervatívnou väčšinou obyvateľstva sa strácajú v bažine rasistických a nacionalistických prejavov.

Populistický vodca opozície Viktor Orbán, ktorému budúce voľby môžu nadeliť pravicovo-konzervatívnu dvojtretinovú väčšinu, v minulých rokoch využíval občanov proti Parlamentu, aby za pomoci ulice zvrhol sociálno-liberálnu koalíciu. Pridalo sa k nemu nemálo kňazov a duchovných. Žiadny zákon nepostihuje nenávistné tirády, pretože v novej Ústave po 1989 bola sloboda vyjadrovania postavená nad ľudskú dôstojnosť. »Vtedy, po rokoch cenzúry, to bolo želateľné«, hovorí ombudsman Ernö Kallai, ktorý zastupuje práva 13 menšín a sám pochádza z rómskej rodiny, »dnes je to znepokojivo prekonané.«
Dňa 18. apríla, jeden deň pred pamätným dňom holokaustu, pochodoval oddiel Maďarskej gardy, za ochrany polície, k nemeckému veľvyslanectvu hore na Hrad. Najväčší transparent na čele sprievodu parafrázoval  bránu do Osvienčimu: »Pravda oslobodzuje!« Pred 200 gardistami, skinheadmi a sympatizantmi pri uzávere okolo veľvyslanectva prečítal vodca tohto húfu tenorom petíciu: „Nič nie je pravda na holokauste“.

Gábor Vona, 30-ročný produktový manažér pre bezpečnostnú techniku, založil Gardy v 2007 ako paramilitantné rameno pravicovo-radikálnej strany Jobbik. Aj  »Hnutie za lepšie a spravodlivejšie Maďarsko« vedie Vona. Čierne uniformové kabátiky, ktoré si zväčša chudobní Gardisti museli sami kúpiť, pochádzajú z budapeštianskeho čínskeho trhoviska. Mundúr predpokladá vojenské hodnostné označenia, členovia sú vyzývaní, aby sa cvičili v streľbe. Lajos Für, bývalý minister obrany prvej poprevratovej krestansko-konzervatívnej vlády, odovzdával každému čerstvo prisahajúcemu gardistovi pri zakladajúcej ceremónii 2007 osvedčenie. Ciele a riešenia Gardy, ktoré hlása pri svojich pochodoch cez mestské štvrte a dediny s rómskym osídlením, znejú doslovne, alebo v tom zmysle: Rómovia (maďarsky: Cigányok) späť do Indie; Sedmohradsko, srbská Vojvodina a iné stratené územia späť do Maďarska. K ich fašizoidným heslám patrí: »Maďarská garda je tvrdá, ako zatnutá päsť, odolná ako lyko, ostrá ako tá šabľa.«

Mnohí občania, ktorí sú nemenej nevraživí proti cudzím elementom, sa odvracajú od tejto marciálnej maškarády. Im sa ponúka Jobbik. Pravicovo-radikálna materská strana Gardy má vedľa nacionálne-konzervatívnej občianskej únie Fidesz a do hlbokej priepasti padnutých Socialistov ako tretia strana šancu, získať teraz jedno miesto v Európskom parlamente. Jej špičková kandidátka je v 1963 narodená Krisztina Morvai, docentka trestného práva na uznávanej Univerzite Loránda-Eötvösa. Do 2004 sa tešila z rešpektovanej vážnosti, ako nezávislá expertka Komisie pre práva žien OSN. Odkedy maďarská socialisticko-liberálna koalícia jej nepredĺžila mandát, rozdúchava antisemi-tizmus v krajine.

Na zahájenie volebného boja Krisztiny Morvaisovej v meste Érd nechal Jobbik nastúpiť kolónu Gójov: mladíci v čiernej koži, na ťažkých motorkách, ktorý svoj hučiaci konvoj demonštratívne nazvali hebrejským slovom označujúcim nežidov. Morvaiová oslovila preplnený a nadšený sál, ako keby mala oduševniť detskú škôlku fundamentalizmom:
»Milí našinci! Ako kresťanskej právničke mi vždy na Veľkú noc napadajú scény z Biblie. Ježiš umýva nohy svojim učeníkom. Je to známka pokory. Tá chýba našej vláde … Naši protivníci sú zjavením Satana, a my musíme proti týmto satanským silám bojovať…« Vonku predávajú stranícki priatelia kandidátky do EÚ medzitým tričká s obrazom Míklósa Horthyho, Hitlerovho spojenca do 1944.

Horthyho busta stojí v centre Budapešti, na Námestí slobody. Hneď ju neobjavíte. Kamenná hlava patrí k stĺpovým svätým na schodisku k veľkému, reformovanému »Kostolu návratu«. Vedla Horthyho je tam zvečnený aj Albert Wass, maďarský žandársky dôstojník, ktorý po svojich vojnových zločinoch v Sedmohradsku mohol utiecť do USA. Dnes patria jeho knihy o Sedmohradsku k povinnému čítaniu každého pravičiara.  A kňaz tohto svätostánku, syn biskupa Refomovanej cirkvi, hromží proti »Židobolše-vikom« a »zapredaným« Liberálom.
Zo svojho bytu, vysoko nad Dunajom, pozerá sociologička Mária Vársáhelyi na jeden dom s hranatou vežou. Tento patril voľakedy jednému židovskému podnikateľovi. 1944 ho nechal Adolf Eichmann rekvirovať pre seba. Organizátor zničenia Židov bol v Budapešti, aby urýchlil deportácie. To sa podarilo, potom čo Nacisti 1944 prinútili od Hitlera sa odvrátivšieho Horthyho k abdikácii. Vládu prevzala fašistická strana Šípových krížov. V posledných mesiacoch vojny nachala ešte deportovať  437.000 Židov a tisíce detí, žien a starcov nahnať do Dunaja, utopiť a zastreliť. Vraždili pod bielo-červeno pruhovanou vlajkou maďarského zakladajúceho rodu Arpádovcov, ktorá plápolá dnes nad demonštráciami pravice.

Mária Vársáhelyi sa učila od mala, pozerať s obavami na históriu. Jej otec sedel dlho v cele smrti. Bol ministrom informácií predsedu vlády Imre Nagyho, popraveného po maďarskom povstaní 1956. »Extremistické heslá«, hovorí sociologička, »sa dnes stali úplne salónnymi. Žiadny div, že ľudia medzitým veria, že to patrí k ich občianskym právam, byť nespútane proti cudzím elementom. Parlamentná demokracia už skoro stratila svoj duch. Socialistická strana sa stala rukojemníkom obchodne založených rytierov šťasteny. Neviem, ako chcú zabrániť tomu, aby Viktor Orbán pri nasledujúcich voľbách nezískal dvojtretinovú väčšinu. Potom ju môže ľubovolne, podľa autoritatívnej prezidiálnej demokracie – o ktorú sa snaží, meniť – zmesou zo Sarkozyho a Berlusconi-ho, Kaczyńskeho a Horthyho.«
Že populistovi Orbánovi je každý prostriedok dobrý, aby sa dostal k moci, dokázal pri komunálnych voľbách 2006, keď nechal svoju občiansku úniu Fidesz postaviť spoločných kandidátov s pravicovo-extrémistickým Jobbikom. Bývalému mierovému návratu, ktorý ho po 1989 spravil mladou hviezdou Davosu a iných neoliberálnych kultových miest, sa v júli 2007 definitívne odklonil. »Poriadok je záležitosť milá Bohu«, vyhlásil, »má preto vyššiu hodnotu, ako sloboda.«
Na začiatku volebného boja do EÚ, v polovici apríla, hrozil maďarský silný muž: socialistickí politici, ktorí zruinovali krajinu, budú so všetkou tvrdosťou volaní na zodpovednosť. Pre toto má Orbán, ktorý svojho času ako predseda vlády sám nemal žiadne okolky s dubióznymi obchodmi, istý potlesk skoro všetkých Maďarov. Totiž nový socialistický predseda vlády Gordon Bajnai, mal predtým povesť oligarchu, ktorý svojimi obchodnými záujmami zničil mnoho malých existencií. Avšak pred Bajnaiovým súčasným úsporným programom, ktorý je neporovnateľne bolestivejší než napríklad Hartz IV v Nemecku, nemá ani Orbán žiadneho úniku – jedno, ako výrazne dopadne jeho volebné víťazstvo.
A ako bude reagovať na ďalej narastajúce pochody pravicových radikálov? Žiadny problém: ako Horthy, nechal sa počuť v jednom svojom prejave, vypáli im dve zauchá a pošle ich domov! Bodaj by sa Maďarská, často tragická minulosť a prítomnosť dali len tak jednoducho zvládnuť.

 Autor: Christian Schmidt-Häuer, Budapest
Ungarn - Unter der Fahne der Faschisten
http://www.zeit.de/2009/20/Ungarn