15.11.2009

    
Väčšina ľudí sa nazdáva, že judaizmus je totožný so Starým zákonom.  Ale Uriel de Costa (1585 - 1640) sa preslávil ako židovský kacír práve preto, že si ctil Mojžišove zákony. V Španielsku 14. a 15. storočia donútili okolo 250 000 Židov prestúpiť na kresťanskú vieru pod hrozbou smrti alebo vyhnania.  Rodina Uriela de Costu tiež patrila k tým, ktorí prestúpili - k Maránom.  Keďže táto rodina patrila k šľachte a bola veľmi bohatá, Uriel študoval na jezuitskej univerzite a vysvätili ho za kňaza.  Ale po čase začal pochybovať o svojej viere: "Rozum mi do ucha šepkal čosi absolútne nezlučiteľné s mojou vierou."

Študoval Starý zákon a zistil, že "sú s ním problémy".  Veril v Mojžiša a rozhodol sa žiť podľa jeho zákonov.  A tak sa vzdal svojho cirkevného úradu a pekného domu a na lodi odplával do Amsterdamu - na miesto, o ktorom si myslel, že Židia tam môžu
žiť slobodne a držať sa desiatich božích prikázaní.  Po pristátí sa on osobne, aj jeho bratia, okamžite dali obrezať.

Ale De Costa sa dožil surového prebudenia.  "Biblický judaizmus" už neexistoval.  "Po pár prvých dňoch som začínal chápať, že židovské zvyklosti a inštitúcie vôbec nezodpovedajú tomu, čo napísal Mojžiš.  ...Židia sa mýlili, keď medzitým vynašli toľko vecí, ktoré predstavovali odklon...  Dnešní mudrci sa držia svojich zvyklostí,
ale zároveň si udržiavajú aj svoj zlý charakter.  Stále obhajujú farizejskú sektu a jej inštitúcie."  

Pre väčšinu židovských zvyklostí vôbec nemohol nájsť základňu v biblii a v Starom zákone sa nespomína zmŕtvychvstanie, ani nesmrteľnosť duše.  Ironicky pre človeka, ktorý opustil svoj domov kvôli náboženskej slobode, amsterdamské židovstvo mu "ani
najmenej" nedovolilo vzdialiť sa od ich presvedčení.  A keďže trval na náboženskej slobode, vyhostili ho spomedzi seba.  "Dokonca aj moji bratia, ktorých som vyučoval, okolo mňa nevšímavo prechádzali; tak sa báli vrchnosti, že sa ma ani neopovážili
pozdraviť na ulici."  

De Costa vo svojej autobiografii (Example of a Human Life - Príklad ľudského života) píše, že bol presvedčený, že robí čosi Bohu milé, keď slobodne a otvorene obhajoval Mojžišov zákon.  Ale bol nútený žiť v izolácii od židovskej komunity a bol osamelý.  Po siedmich rokoch sa s nimi pokúsil uzmieriť.  Popisuje poníženie, ktorým musel
prejsť.  Odhalili ho do polpása a donútili odriekavať žalmy, zatiaľčo mu udelili 39 rán bičom.  Po tomto obrade sa obliekol a ľahol si na prah synagógy, zatiaľčo celá kongregácia - muži, ženy, deti a starší občania - ho prekračovali, keď vychádzali do ulice.  "Ani opica by nemohla vymyslieť taký odporný, nechutný a smiešny úkon",
píše.   Ten nepríjemný pocit poníženia ho navždy poznačil a nemohol dotiahnuť do konca akt uzmierenia.  A tak nevidel žiadne iné riešenie, len sa zastreliť.  Keby spáchal samovraždu, nemohli by ho pochovať na židovskom cintoríne v riadne označenom hrobe.

Záverom  
Keďže De Costa musel čeliť kresťanskej netolerancii, snažil sa objaviť jeho protiklad - židovstvo.  Podobne ako mnohí iní Maránovia (Židia, ktorí prestúpili na kresťanstvo) sa však ocitol v izolácii medzi dvoma svetmi.  Patril k tradícii Saducejov a neskôr Karaitov, ktorí nástojili na dodržiadaní napísaných zákonov.  Lenže tieto skupiny potláčali farizeji, ktorí v judaizme dominovali orálnou tradíciou (kniha Talmud) a satanskou pseudo-mystickou kabalou (kabala predstiera, že človek sa môže stať Bohom bez toho, aby vykazoval jeho
kvality, t.j. bez toho, aby už bol morálne dokonalý).  

Mne Starý zákon pripadá ako zmiešané vrece.  Musíte v ňom urputne hľadať inšpiratívne state.  A naisto v ňom možno nájsť xenofóbiu, podobne ako v Talmude.  Ale keď proroci zatracujú skazenosť a dekadenciu, to znie pravdivo.   De Costa sa zrejme mal pokúsiť znovu splynúť s kresťanskou spoločnosťou.  Ale on
zostal verný svojmu Bohu až do konca.  

Maránovia - pôvodní utajovaní Židia  
Keď kresťania v 14. storočí opäť vybojovali od Mórov Španielsko, zamýšľali "vykoreniť všetky ne-katolícke elementy v krajine a zjednotiť ju pod katolíckou nadvládou". (Prinz: Tajní Židia, str. 25)  
Židia žili v Španielsku už od 4. storočia pred n.l. a za vlády Mórov sa im veľmi darilo.  Ale cirkev žiadala, aby sa tých viac než 400 000 španielskych Židov buď konvertovalo alebo aby z krajiny odišli.  A keďže v protižidovských výtržnostiach v roku 1391 zabili tisíce, viac než 250 000 Židov sa rozhodlo prestúpiť a odvtedy ich nazývali buď "conversos" alebo "marranos".  

Lenže cirkev si čoskoro nato uvedomila, že sa dopustila osudovej chyby.  Ako sa dalo očakávať, väčšina týchto obrátencov nebola poctivá.  Keďže sa odvtedy mohli vydávať za kresťanov, nemuseli platiť dane a neplatili pre nich obmedzenia, týkajúce sa Židov.  A stali sa mocnejšími a vplyvnejšími, než kedykoľvekm predtým.

Maránovia uzatvárali manželstvá so šľachtou a dostávali sa do najvyšších pozícií vo vláde a v cirkvi.   Zakladateľ jezuitov Ignácius z Lojoly bol Žid, ktorý prestúpil na kresťanstvo.  Rovnako jeho nástupca Diego Lainex.  Ale väčšina prestúpených v tajnosti praktizovala judaizmus a považovali ich za "judaizérov".  "Židia si
podmanili Španielsko znútra...  Judaizmus nielenže bol nevyliečiteľný, ale zdal sa byť nepremožiteľným.  Namiesto aby hromadné prestupovanie na kresťanstvo vyriešilo židovskú otázku, vytvorilo to nový problém: mocnú strednú triedu, pozostávajúcu z
tajných Židov. (42).  

Maránovia sú pôvodným modelom pre slobodomurárstvo a pre komunistov.  Predstierali, že patria k istej skupine.  Podobne ako slobodumurári, aj títo mali tajné gestá, ktorými sa medzi sebou identifikovali, stretávali sa v tajnosti v noci a cvičili si svoju podvojnú dogmu.  

Výnimky  
Bolo tu aj mnoho výnimiek - naozaj poctivých prestúpencov, napríklad sv. Tereza z Avily, najväčšia kresťanská mystička.  Čo je ironické, keď Ferdinand a Izabela v roku 1478 obnovili inkvizíciu, to hnutie vtedy viedli ich títo úprimní obrátenci.  "Najznámejším je Tomáš de Torquemada, ktorý pochádzal zo židovskej rodiny, ako aj
jeho rovnako násilný asistent Diego de Daza." (39)   Obdobie inkvizície sa pokladá za najtraumatickejšie v židovskej histórii.  Ale nad Židmi moc nemalo.  To bolo vtedy adresované kresťanským prestúpencom, ktorí sa odklonili od viery:  "Maránovia... sa nejavili ako Židia, ale ako kacírski kresťania.  Počet popravených Maránov ...sa odhaduje na 30 000.  Tá istá inkvizícia trestala aj moslimov (Moriscos).  ...Ale na tribunáloch sa nikdy neobjavili Židia,
ktorí na kresťanstvo neprestúpili."  

V roku 1492 Ferdinand a Izabela vyhnali Židov zo Španielska.  Joachim Prinz spomína "očividnú neschopnosť Židov porozumieť a predvídať katastrofy, ktoré ich postihujú. Židia, ktorých dejiny pozostávajú z jednej tragédie za druhou, sa zatiaľ ešte len
emusia naučiť vedieť sa na ne prihotoviť."  (51)  

Čo sa dialo potom  
K tomu istému procesu došlo v Portugalsku.  Hoci mnohí ibérijskí Maránovia sa svojej viery vzdali, iní sa pobrali preč a zaplavili Európu a Nový svet (Ameriku).  Išlo o Židov, ktorí sa vedeli vydávať za kresťanov, t.j. "utajených Židov".  A títo podľa Prinza prosperovali všade, kamkoľvek sa pohli.  Boli ohromne bohatí.   V Bordeaux, v Avigone, Nantes a v Marseilles sa považovalo za kompliment charakterizovať kresťanského podnikateľa ako "riche comme une juif".  

V Anglicku žilo začiatkom 17. storočia len sto maránskych rodín, ale "boli to najkúspešnejší obchodníci v Londýne".  V Nemecku sa v roku 1619 40 maránskych rodín podielalo na založení Hamburgskej banky.  Bohatstvo Maránov v Altoner pri Hamburgu sa odhadovalo na šesť miliónov mariek a v blízkom Amsterdame patrili najkrajšie domy novoprišlým Maránom.  (127)  

Všetci vedeli, že sa stali kresťanmi kvôli tomu, že z toho ťažili.  "Fikcia, že sú verní kresťanstvu, patrila k podnikateľskému aranžmá.  ... (Ich) banka... to bola kresťanská inštitúcia, kde mohli bezpečne robiť biznis cisári, vojvodovia, biskupi a šéfovia vlád."  (130)  

Ako sa dalo mločakávať, títo maránski bankári konali v zhode.  Prinz spomína historku o maránskom bankárovi (rodina Mendéz) Jozefovi Nasim (http://en.wikipedia.org/wiki/Joseph Nasi) (1524 - 1579) , ktorý mal kontrolu nad Otomanskou ríšou ako poradca sultána Sulejmana a neskôr jeho syna Sálima.  Pokúšal sa o vytvorenie židovskej domoviny v Tiberias, ale žiadni Židia sa tam usadiť
nechceli.  Neskôr prišiel s "maránskou stratégiou".  Bojkotoval alebo zruinoval každého, kto prenasledoval Maránov. (141)

Keď v roku 1571 požiar zničil prístav Benátky, mnohí mali podozrenie, že rodina Mendéz podplatila podpaľačov.  "A zatiaľčo väčšia časť mesta stále ešte horela, Jozef Nasi radil sultánovi, aby obsadil benátsky ostrov Cyprus a prehlásil ho za turecké vlastníctvo".  ((142)  

Záverom  
Skutočné dejiny sveta, to je vlastne príbeh o tom, ako istí bohatí Židia a ich nežidovskí spojenci konšpirovali o vytvorenie diktatúry svetovej vlády, ktorá sa teraz vynára.  Náčrt tých dejín začína byť viditeľný.  Obchodu vždy dominovali Židia alebo maránovia.  Ich prirodzenými spojencami boli miestni aristokrati, ktorí im poskytovali ochranu.  Takisto medzi sebou uzatvárali manželstvá.  Kráľovské rodiny v Európe sú pravdepodobne zčasti židovské.  

A teraz vidíme, že sa začína vynárať feudálny poriadok, v ktorom budú masy slúžiť tejto malej, super-bohatej sieti pervertov a satanistov, navzájom medzi sebou uzatvárajúcej manželstvá.  Vzdelávací systém a médiá budú poučovať služobníctvo, ako
sa snažiť ulahodiť želaniam tejto kliky.  Policajti s elektrickými pištoľami a vojaci sa budú vysporiadavať s tými, ktorým to bude pomaly dochádzať.  
Vitajte v novom svetovom poriadku!  
Toto predstavuje isté riziko pre tých Židov, ktorí nepatria do tej malej kliky.  Ale Židia nikdy neboli dobrí v tom "predvídať svoju vlastnú pohromu".  
 

Dr. Henry Makow, kanadský publicista židovského pôvodu  
"Old Testament Defender Was Ostracized by Jews"  
http://www.henrymakow.com/the_making_of_a_jewish_heretic.html
"Marranos - The original Crypto Jews"  
http://www.henrymakow.com/marranos_--_the_original_crypt.html