(14. marec 1939 – deň vzniku slovenskej štátnosti )

Jednou z najvýznamnejších udalostí v našich novodobých dejinách je a navždy zostane vyhlásenie samostatného Slovenského štátu, ku ktorému došlo z vôle nášho národa na základe jednohlasného, legálneho rozhodnutia autonómneho Snemu Slovenskej krajiny. Stalo sa tak 14. marca 1939.

Vtedy, pred 65 rokmi, sa v samostatnom Slovenskom štáte naplnilo sebaurčovacie právo nášho národa. Bolo to vyvrcholenie národnoemancipačného procesu, ktorému zasvätili životné snaženie celé generácie našich národovcov, počínajúc bernolákovcami cez štúrovcov a v memorandových rokoch 19-teho storočia, Moyses i Kuzmány. K nášmu oslobodeniu spod maďarizačného útlaku v Rakúsko - Uhorsku významne prispeli americkí Slováci a M.R. Štefánik v zahraničnom odboji. Avšak aj po prevrate museli ľudáci pod vedením Andreja Hlinku spolu s národniarmi na čele s Martinom Rázusom pokračovať v politickom boji za naše národné zrovnoprávnenie v Československej republike. A práve tento politický boj za autonómiu Slovenska v medzivojnovom období predstavoval záverečnú etapu kultúrneho, organizačného a politického dotvárania novodobého slovenského národa a jeho štátnosti. Bol to zrýchlený vývojový proces nášho národa, v ktorom na Slovensku pod Hlinkovým vplyvom a v priamej konfrontácii s pražským centralizmom, ideovo, politicky i odborne vyrástla nová generácia inteligencie a ľudáckych politikov. Títo potom, pod vedením Dr. Jozefa Tisu, boli schopní prevziať zodpovednosť za osud vlastného národa aj v kritickej dobe, keď Benešova malá česká imperiálna politika a zahraničnopolitická koncepcia úplne zlyhali. ČSR opustená svojimi spojencami Francúzskom, Anglickom a boľševickým Ruskom bola koncom septembra 1938 v Mníchove vydaná napospas agresívným územným nárokom nacistického Nemecka a fašistického horthyovského Maďarska.

Pre Dr. Beneša je príznačné, že v takejto situácii rezignoval na funkciu prezidenta. Nasledujúci deň, 6. októbra, po dohode ľudákov s ostatnými politickými stranami okrem komunistov a sociálnych demokratov, bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska, ktorú ešte v ten istý deň uznala aj vláda Česko-Slovenskej republiky. V autonómii boli podľa návrhu Dr. Tisu obsiahnuté aj základné atribúty našej štátnosti: deklarovanie individuality slovenského národa, uzákonenie slovenského úradného jazyka, prevzatie zákonodarnej moci slovenským snemom a výkonnej moci autonómnou vládou. Dá sa teda predpokladať, že v politicky stabilnej situácii by takáto forma samosprávy Slovákom vyhovovala. V tom čase však už bol Hitler rozhodnutý zlikvidovať aj zvyšok Česko-Slovenska okypteného o Sudety. Ani Horthy sa neuspokojil s našimi južnými krajmi odstúpenými Maďarsku pod nátlakom Viedenskej arbitráže, ale robil si nároky na zabratie takmer celého územia Slovenska.

V danej situácii ľudácki politici Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach nadobudli presvedčenie, že Slovensko môže pred maďarskou expanziou zachrániť len vyhlásenie štátnej samostatnosti garantovanej Nemeckom. Dr. Jozef Tiso, Karol Sidor a ďalší reprezentatívni predstavitelia vlády však, aj začiatkom marca 1939, stále ešte dúfali v budúcnosť slovenskej autonómie. O tom, že česká politika nepočítala so samobytnosťou autonómneho Slovenska presvedčil 10. marca 1939 náš národ a jeho politickú reprezentáciu až nezmyselný vojenský zákrok generála Aloisa Eliáša (známy tiež ako Homolov puč), ktorého cieľom bolo opäť nastoliť na Slovensku pražský centralizmus. Oddiely povolané z Čiech začali na Slovensku obsadzovať úradné budovy a zatýkať slovenských politikov, čo vyvolalo odpor Hlinkovej gardy a akademickej mládeže. Keď aj v takejto neprehľadnej situácii 11-teho marca Sidor opäť odmietol nemeckú výzvu k vyhláseniu samostatnosti, Dr. Tiso, so súhlasom predsedníctva HSĽS a členov slovenskej autonómnej vlády, prijal Hitlerovo pozvanie k rokovaniu.

V Berlíne 13. marca Hitler osobne oznámil Dr.Tisovi, že sa definitívne rozhodol likvidovať Česko-slovenskú republiku, a vyzval ho, aby urýchlene zaujal stanovisko, či sa Slovensko chce spravovať samo, lebo inak bude ponechané svojmu osudu. Aký to mal byť osud vyplývalo z Ribbentropovej správy o pripravovanej vojenskej agresii Maďarska. Aj napriek naliehaniu Hitlera a Ribbentropa, Dr. Tiso odmietol vyhlásiť slovenskú samostatnosť z Berlína. Trval na tom, aby toto závažné rozhodnutie mohol legálne vyniesť Slovenský snem, o ktorého zvolanie na nasledujúci deň telefonicky požiadal prezidenta E. Háchu a K. Sidora. Znamená to, že Tiso, tak ako vždy aj v tejto vážnej situácii, rešpektoval demokratickú, ústavnú cestu a zákonodarnú zvrchovanosť Slovenského snemu.

Nasledujúci deň, 14. marca 1939, Dr. Tiso vecne informoval Slovenský snem o obsahu rokovania v Berlíne. Krátko po dvanástej hodine, poslanci Slovenského snemu vedomí si zodpovednosti za osud Slovenska v danej medzinárodnej situácii, na výzvu predsedu Martina Sokola, po prvýkrát v našich novodobých dejinách, jednohlasne schválili vznik samostatného Slovenského štátu.
Isteže, slovenská štátnosť sa nezrodila v politickom vákuu, ale v reálnej geopolitickej situácii, v období krízy európskej demokracie, keď svetové mocnosti uvoľňovali cestu expanzii nacistického Nemecka, ktoré dominovalo svojim vplyvom v celej Európe. Z tohto hľadiska predstavovala aj vynútená ochranná zmluva uzavretá v marci 1939 s Nemeckom, jedinú možnú garanciu samostatného Slovenska proti agresii fašistického horthyovského Maďarska. Nebolo jednoducho možné vyberať si spojencov a budovať náš štát, ako ideálnu parlamentnú demokraciu s pluralitným politickým systémom, keď životné záujmy slovenského národa boli ohrozené.

A predsa, z histórie i podľa autentického svedectva súčasníkov vieme, že 14.marca 1939 náš národ vykročil jedinou správnou cestou záchrany životov a zveľaďovania svojich duchovných i materiálnych hodnôt vo vlastnom štáte. Touto cestou sme dokázali kráčať vedení morálnou autoritou prezidenta Jozefa Tisu aj po rokovaniach v Salzburgu v júli 1940, keď si Hitler diktátom vynútil rekonštrukciu slovenskej vlády v prospech radikálneho Tukovho krídla. Ani po tomto obmedzení suverenity Slovenskej republiky, aj napriek nevyhnutným ústupkom nemeckej moci a ochrane, ktorú poskytovala hŕstke svojich prisluhovačov, prezident Tiso nepripustil, aby sa naplno presadila vnútorná pronemecká opozícia vedená Tukom. Vďaka podpore, ktorú mal Tiso v HSĽS a v národe, nepodarilo sa ho odstrániť z politického života ani v januári 1941, keď bol odhalený puč pripravovaný proti nemu Tukom a nemeckým vyslancom Killingerom.

Dobre vieme a môžeme byť právom hrdí na to, že novopohanská nacistická ideológia nikdy neprenikla do života našej spoločnosti. Nemeckému diktátu sme sa snažili a zväčša aj dokázali odolávať vo všetkých oblastiach nášho života vďaka tomu, že väčšina zjednoteného národa ostala verná svojmu kresťanskému presvedčeniu a národným tradíciám. Z dôvery v pomoc Božiu, morálnu autoritu a štátnickú múdrosť hlavy štátu Dr. Jozefa Tisu sme čerpali odvahu utvárať svoj osud vo vlastnom štáte, rozvíjať svoje národné hospodárstvo, školstvo, kultúru, minimalizovať účasť vo vojne a ochraňovať životy svojich spoluobčanov aj vtedy, keď v celej Európe tieto hodnoty ničila vojnová povíchrica.
Poučení dejinami vieme, že jedine naša štátna samostatnosť nám umožňovala v prvej Slovenskej republike, až do augustového povstania v r.1944, potláčať čechoslovakizmus, vzdorovať hungarizmu, odmietať nacizmus, eliminovať rozvratný vplyv komunizmu, hlásiť sa k našim národným a kresťanským tradíciám a hájiť existenčné záujmy nášho národa.

Aj napriek nevyhnutným ústupkom nemeckému vplyvu, nemožno poprieť, že v politike prezidenta a vlády prvej Slovenskej republiky dominovala snaha chrániť našu národnú zvrchovanosť a štátnu suverenitu ako základné atribúty existencie a samostatného života slovenského národa. Zriekanie sa štátnej suverenity väčšina nášho národa odmietala ako zvrátenú cestu morálneho a civilizačného rozkladu, ktorá by viedla Slovákov späť do anonymnej etnicity a v dlhšej časovej perspektíve k zániku postupnou asimiláciou.

Ak odmietame túto cestu k zániku aj v súčasnosti, vôbec to neznamená, že by sme sa mali zriekať našej účasti na formovaní budúcej Európy. Naopak, historický odkaz 14-teho marca nás povzbudzuje, aby sme sa ako národ snažili zúčastniť sa v tomto procese zbližovania a spolupráce s inými národnými štátmi Európy dôstojne, ako rovnoprávny, samostatný subjekt medzinárodného práva. Ak chceme byť spolutvorcami európskych dejín nesmieme už nikdy pripustiť, aby výlučne iní rozhodovali o nás a bez nás. Vážme a chráňme si našu národnú zvrchovanosť a štátnu samostatnosť, pretože jedine na týchto pilieroch je možné stavať budúcnosť slovenského národa aj v Európskej únii suverénnych národných štátov. V tomto duchu a v zmysle hesla "Mať svoj štát znamená život", neprestaňme sa nikdy hrdo hlásiť k odkazu 14-teho marca.

Anna Magdolenová
http://www.kultura-fb.sk/index.php?a=archive/5-4-14.htm