Medzinárodné právo - byť alebo nebyť? |
04.08.2010
www.prop.sk
www.protiprudu.info
V rovnici, ktorá zosobňuje ľudskú bytosť, je konštantným činiteľom sklon ku krutosti
a anarchii. Práve preto v ľudstve lokálne vznikli ľudové tradície, ktoré sa
vyvinuli do národného a v konečnom dôsledku do medzinárodného práva. To vzniklo na
všetkých úrovniach, ale strach naháňajúcou realitou je, že sú tu temné sily, ktoré
sa snažia o jeho zničenie.
Ako v prípade práv pracujúcich ľudí, detí a žien, napriek faktu, že tisíce ľudí sa
celé stáročia snažili urobiť ich realitou, málopočetné reakcionárske sily sa
medzinárodne zorganizovali a tie systematicky okliešťujú kolektívne a individuálne
ľudské práva, ktoré sa nám podarilo presadiť. Krajiny, ktoré sa dlho chválili, že
sú zástancami slobody, demokracie a ľudských práv, sú dnes tými nahoršími páchateľmi
kroku, ktorý nás vracia späť do minulosti.
Podstatné je, či ľudské práva a zákonnosť existuje alebo nie. Ak nie, v tom prípade
klesáme na vývojovej špirále k pravidlu "kto z koho" - do sveta, kde máte ľudské
práva, keď sa správate ako človek, ale kto rozhodne čo je čo? Tí, čo tvrdia, že
Arabi sú nebezpeční, Židia sú chamtiví, Američania hlúpi a že nemôžete veriť
človeku, ktorý má fúzy, pretože taký vždy niečo skrýva? Tí, čo sa dopustili
najšokujúcejších vraždení v Iraku, založených na casus belli, o ktorom sa ukázalo,
že nikdy neexistoval?
Ak medzinárodné právo neexistuje, tak čo potom bolo problémom, ak Irak anexoval
Kuvajt (nehovoriac o tom, že Kuvajt kradol irackú ropu šikmými vrtmi) v porovnaní s
Amerikou vedenou inváziou Iraku? Ak medzinárodné právo neexistuje, prečo by Irán
nemohol mať jadrové hlavice (zvlášť v prípade, že Izrael ich už má a Medzinárodná
agentúra OSN pre atómovú energiu sa robí slepá a nesnaží sa o inšpekciu)?
Buď medzinárodné právo platí pre všetkých alebo potom pre nikoho. A to isté platí
aj pre zákonnosť; buď platí pre všetkých alebo pre nikoho.
A tu máme prípad v Británii, kde v decembri 2003 odsúdili bývalého školníka Iana
Huntleyho za zavraždenie dvoch desaťročných dievčat, navštevujúcich školu, kde rok
predtým pracoval. Iana Huntleyho by každý považoval za nebezpečného, bezcitného
človeka, ktorého záznam dlhodobého pohlavného zneužívania, než sa musel vzdať práce
v škole v Sohame, by mu nevyniesol žiadne pochopenie.
Spoluväzni v britskom trestnom systéme automaticky reagujú postojom: "dostal, čo si
zaslúžil a mal by dostať ešte viac". Tí z nás, čo sú rodičmi, majú pred očami
hrozné, znepokojivé obrazy, keď sa stretnú s choromyseľnou realitou dospelého muža,
ktorý pohlavne zneužíval deti alebo ženy a ubližoval im. Práve kvôli tomuto
existuje zákonnosť, aby sa také popudy držali tam, kde patria.
Práve kvôli tomuto ľudstvo na generálnom zasadnutí OSN v roku 1948 kolektívne
podpísalo Univerzálnu deklaráciu ľudských práv - deklaráciu, kde sa stanovuje, že
všetci uväznení, bez ohľadu na to, čoho sa dopustili, majú základné ľudské práva a k
tým patrí aj ochrana pred inými väzňami. V článku 8 sa stanovuje, že "každý má
právo žiadať účinnú nápravu zo strany kompetentných súdnych tribunálov za činy,
porušujúce jeho základné práva, zaručené ústavou alebo zákonmi."
Takže žiadosť Iana
Huntleyho o 100 000.- libier šterlingov ako zadosťučinenie za útok začiatkom tohto
roka, kedy mu spoluväzeň prerezal hrdlo britvou, zapadá do parametrov toho, čo sa
zdá byť legálne rozumné - bez ohľadu na to, aký nerozumný je samotný Huntley. V
štandardných minimálnych pravidlách pre zaobchádzanie s väzňami, ktoré sa schválili
na Prvom kongrese OSN ohľadom prevencie zločinnosti a
zaobchádzaní s väzňami v Ženeve v roku 1955 a ktoré potom odobrila aj konomická a
sociálna rada rezolúciou 663 C (XXIV.), časť II., sekcia 63, (2), sa popisujú rôzne
stupne bezpečnosti pre odlišné skupiny väzňov.
Chránili Huntleyho? Nie. Otázka nestojí tak, či si za svoje ohavné zločiny zaslúži
byť chránený alebo nie. Hlavné je to, že zákon požaduje, aby chránený bol. Pretože
keď sa pohneme k prípadom, kedy ľudí odsúdili za zločiny, ktoré nespáchali a neskôr
ich kvôli tomu prepustili, odsúdili ich vlastne omylom k tomu, aby ich vo väzení
znásilňovali, nakazili vírusom HIV, žltačkou C, aby im tam vybili zuby alebo ich iní
väzni nútili k orálnemu sexu, zatiaľčo väzenskí strážcovia sa obracajú chrbtom?
Ak náš trestný systém de facto odsudzuje väzňov k tomuto, tak potom nech to hovoria
otvorene už pri udeľovaní trestu. Ak nie, tak potom platia zákony a tie treba
dodržiavať - či ide o takú pochybnú postavu ako Huntley alebo o predstaviteľa štátu
s pochybným záznamom dodržiavania ľudských práv alebo o hocikoho druhého.
Konečnou otázkou je toto: Sú tu zákony, ktoré treba dodržiavať? Áno alebo nie? Ak
áno, tak potom sú všetky inštitúcie a krajiny povinné dodržiavať ich.
Timothy Bancroft-Hinchey, Pravda: "International Law: To Be or Not To Be?"
http://english.pravda.ru/world/americas/114445-international_law-0
|