04.08.2010
www.prop.sk
www.protiprudu.info

V rovnici, ktorá zosobňuje ľudskú bytosť, je konštantným činiteľom sklon ku krutosti a anarchii.  Práve preto v ľudstve lokálne vznikli ľudové tradície, ktoré sa vyvinuli do národného a v konečnom dôsledku do medzinárodného práva.  To vzniklo na všetkých úrovniach, ale strach naháňajúcou realitou je, že sú tu temné sily, ktoré sa snažia o jeho zničenie.  

Ako v prípade práv pracujúcich ľudí, detí a žien, napriek faktu, že tisíce ľudí sa celé stáročia snažili urobiť ich realitou, málopočetné reakcionárske sily sa medzinárodne zorganizovali a tie systematicky okliešťujú kolektívne a individuálne ľudské práva, ktoré sa nám podarilo presadiť.  Krajiny, ktoré sa dlho chválili, že sú zástancami slobody, demokracie a ľudských práv, sú dnes tými nahoršími páchateľmi kroku, ktorý nás vracia späť do minulosti.  

Podstatné je, či ľudské práva a zákonnosť existuje alebo nie.  Ak nie, v tom prípade klesáme na vývojovej špirále k pravidlu "kto z koho" - do sveta, kde máte ľudské práva, keď sa správate ako človek, ale kto rozhodne čo je čo?  Tí, čo tvrdia, že Arabi sú nebezpeční, Židia sú chamtiví, Američania hlúpi a že nemôžete veriť
človeku, ktorý má fúzy, pretože taký vždy niečo skrýva?  Tí, čo sa dopustili najšokujúcejších vraždení v Iraku, založených na casus belli, o ktorom sa ukázalo, že nikdy neexistoval?  

Ak medzinárodné právo neexistuje, tak čo potom bolo problémom, ak Irak anexoval Kuvajt (nehovoriac o tom, že Kuvajt kradol irackú ropu šikmými vrtmi) v porovnaní s Amerikou vedenou inváziou Iraku?  Ak medzinárodné právo neexistuje, prečo by Irán nemohol mať jadrové hlavice (zvlášť v prípade, že Izrael ich už má a Medzinárodná agentúra OSN pre atómovú energiu sa robí slepá a nesnaží sa o inšpekciu)?  

Buď medzinárodné právo platí pre všetkých alebo potom pre nikoho.  A to isté platí aj pre zákonnosť; buď platí pre všetkých alebo pre nikoho.   A tu máme prípad v Británii, kde v decembri 2003 odsúdili bývalého školníka Iana Huntleyho za zavraždenie dvoch desaťročných dievčat, navštevujúcich školu, kde rok predtým pracoval.  Iana Huntleyho by každý považoval za nebezpečného, bezcitného človeka, ktorého záznam dlhodobého pohlavného zneužívania, než sa musel vzdať práce v škole v Sohame, by mu nevyniesol žiadne pochopenie.  

Spoluväzni v britskom trestnom systéme automaticky reagujú postojom: "dostal, čo si zaslúžil a mal by dostať ešte viac".  Tí z nás, čo sú rodičmi, majú pred očami hrozné, znepokojivé obrazy, keď sa stretnú s choromyseľnou realitou dospelého muža, ktorý pohlavne zneužíval deti alebo ženy a ubližoval im.  Práve kvôli tomuto existuje zákonnosť, aby sa také popudy držali tam, kde patria.  

Práve kvôli tomuto ľudstvo na generálnom zasadnutí OSN v roku 1948 kolektívne podpísalo Univerzálnu deklaráciu ľudských práv - deklaráciu, kde sa stanovuje, že všetci uväznení, bez ohľadu na to, čoho sa dopustili, majú základné ľudské práva a k tým patrí aj ochrana pred inými väzňami.  V článku 8 sa stanovuje, že "každý má právo žiadať účinnú nápravu zo strany kompetentných súdnych tribunálov za činy, porušujúce jeho základné práva, zaručené ústavou alebo zákonmi."

Takže žiadosť Iana Huntleyho o 100 000.- libier šterlingov ako zadosťučinenie za útok začiatkom tohto roka, kedy mu spoluväzeň prerezal hrdlo britvou, zapadá do parametrov toho, čo sa zdá byť legálne rozumné - bez ohľadu na to, aký nerozumný je samotný Huntley.  V štandardných minimálnych pravidlách pre zaobchádzanie s väzňami, ktoré sa schválili na Prvom kongrese OSN ohľadom prevencie zločinnosti a  zaobchádzaní s väzňami v Ženeve v roku 1955 a ktoré potom odobrila aj konomická a sociálna rada rezolúciou 663 C (XXIV.), časť II., sekcia 63, (2), sa popisujú rôzne stupne bezpečnosti pre odlišné skupiny väzňov.  

Chránili Huntleyho?  Nie.  Otázka nestojí tak, či si za svoje ohavné zločiny zaslúži byť chránený alebo nie.  Hlavné je to, že zákon požaduje, aby chránený bol.  Pretože keď sa pohneme k prípadom, kedy ľudí odsúdili za zločiny, ktoré nespáchali a neskôr ich kvôli tomu prepustili, odsúdili ich vlastne omylom k tomu, aby ich vo väzení znásilňovali, nakazili vírusom HIV, žltačkou C, aby im tam vybili zuby alebo ich iní väzni nútili k orálnemu sexu, zatiaľčo väzenskí strážcovia sa obracajú chrbtom?  

Ak náš trestný systém de facto odsudzuje väzňov k tomuto, tak potom nech to hovoria otvorene už pri udeľovaní trestu.  Ak nie, tak potom platia zákony a tie treba dodržiavať - či ide o takú pochybnú postavu ako Huntley alebo o predstaviteľa štátu s pochybným záznamom dodržiavania ľudských práv alebo o hocikoho druhého.   Konečnou otázkou je toto: Sú tu zákony, ktoré treba dodržiavať?  Áno alebo nie?  Ak áno, tak potom sú všetky inštitúcie a krajiny povinné dodržiavať ich.   

Timothy Bancroft-Hinchey, Pravda: "International Law: To Be or Not To Be?"  
http://english.pravda.ru/world/americas/114445-international_law-0