Značné víťazstvo v Bielorusku odráža odmietnutie jeho vodcov podporovať trhový fundamentalizmus

Po smrti Slobodana Miloševiča Západ nemusel hľadať dlho, aby našiel ďalšieho netvora. Alexander Lukašenko z Bieloruska bol po ruke a navyše sa blížili voľby.

Novinári pravidelne opisovali  Bielorusko ako uzamknutý stalinský park, ktorý vedie tyran Hitlerovho razenia, ktorý necháva svojich oponentov zmiznúť. Condoleezza Riceovú a jej hlavného asistenta na podporu demokracie Dan Frieda nikdy neunaví nabádanie Američanov a ich spojencov v Nato aby v Bielorusku sponzorovali projekty občianskej spoločnosti za účelom rozvoja skutočnej demokracie.

Pokiaľ ide o týchto dvoch strážcov demokracie, naše médiá trpia rozdvojenou osobnosťou. V súvislosti v  Bieloruskom ich citujú ako prorokov Starého zákona, ale spomeňte ich v súvislosti s vojnou v Iraku a ľudia sa ihneď rozpamätajú, že to boli jediní dvaja americkí predstavitelia po boku   prezidenta Busha a Tonyho  Blaira 30. januára 2003, keď  Bush navrhol vyprovokovanie incidentu v Iraku, aby mohla začať vojna so Sadámom.

Ak ste im samozrejme verili vtedy o vojne v Iraku, nebudete sa zrejme dusiť ani pri prehĺtaní ich príbehu o Bielorusku. Skúsme sa ale vyhnúť neúprimným argumentom o tom, že len preto, že veteráni americkej administratívy za Regana tvrdia, že Lukašenko nechal zmiznúť svojich kritikov, nemusí to tiež byť pravda.
Kým nevyriešené prípady vrhajú na vládu tieň, dôkazy si občas odporujú: jedna zo „zmiznutých“ – bývalá  šéfka Národnej banky Tamara Viniková sa objavila v Londýne mesiace po tom, čo naše ministerstvo uznalo, že už nie je zmiznutá. Politizovanie prípadu prekážalo pri hľadaní pravdy. Na tlačovej konferencii po voľbách musel Lukašenko odpovedať na otázky opozičných novinárov z novín, o ktorých sa zoširoka písalo ako o „zakázaných.“

Tieto otázky nie sú v Bielorusku, kde ľudia nežijú v informačnej čiernej diere,  neznáme. Obvineniu z nedodržiavania ľudských práv chýba sila, pretože Západom podporovaná opozícia neponúkla žiadnu ekonomickú alternatívu, len opakuje západné obvinenia.  

Západu nemihol ani okom nad  akceptáciou výsledkov volieb  svojho obľúbeného revolucionára ruží, gruzínskeho prezidenta Saakašviliho, ktorý získal 97% hlasov, avšak štyri pätiny hlasov je akosi ťažko akceptovať.
Ak však sa pozriete na socioekonomickú realitu Bieloruska a porovnáte ju s exkomunistickými susedmi, ako to Bielorusi robia, potom výsledok volieb sa až tak zvláštny byť nezdá.

Nejde o žiadny návrat do komunistických časov ale o rozvíjajúcu sa trhovú ekonomiku. Avšak trh je orientovaný na službu veľkým častiam populácie a nie malej vrstvy novozbohatlíkov a ich západných poradcov a prepieračov špinavých peňazí. Na rozdiel od Gruzínska alebo Ukrajiny, vládni predstavitelia nebohatnú vtedy, keď obyčajní ľudia sa stávajú chudobnejšími. Absencia endemickej korupcie medzi štátnymi úradníkmi je jednou z príčin, prečo sa vlna tzv. „farebných revolúcií“ pred Minskom zastavila.

Aj keď vláda v Minsku nie je zaťažená korupciou, jej opozícia je závislá na podpore zo zahraničia. Ak ľudia nemajú radi tých, ktorí rýchlo nezaslúžene zbohatnú, rovnako nemajú radi ani opozičné typy, ktoré dostávajú štedré dotácie zo Západu za účelom podpory občianskej spoločnosti a predvádzania sa s najnovším modelom digitálneho prehrávača.

Irónia Západu hlásajúceho občiansku spoločnosť a zároveň šokovú terapiu je v tom, že oboje mať nemôžete. Západní poradcovia urobili ekonomickú transformáciu svojou prioritou, avšak kedykoľvek sa počúvajú ich rady, to, čo nasleduje je chudoba a nie pluralita. Naprieč starým komunistickým blokom „šoková terapia“ obohatila niekoľko oligarchov a ich zahraničných ekonomických poradcov, avšak masívna nezamestnanosť, ktorú spôsobila a kolaps verejných financií rozbil základy občianskej spoločnosti.

Ochranou Bieloruka pred fundamentalizmom predátorského slobodného trhu, ekonomickou podporou a prosperitou obyčajných Bielorusov, Lukašenko zasadil semená pluralistickej spoločnosti oveľa lepším spôsobom akoby mal vydať národné bohatstvo štátu zopár kamarátom západných poradcov.

Bielorusko nie je dokonalé, je to však krajina, kde obyčajní ľudia žijú svoj život a sú na tom o čosi lepšie. Preto Lukašenko vzbudzuje  strach a odpor v  inštitúciách a ministerstvách Západu. Záchranou Bieloruska pred masívnou nezamestnanosťou stanovil hrozný príklad.
Čo ak sa ho susedia pokúsia napodobniť?

_____________________________________________

Mark Almond: Less bizarre than it seems
autor prednáša moderné dejiny na vysokej škole Oriel College v Oxforde
http://www.guardian.co.uk/comment/story/0,,1735464,00.html

Diskusia: