rubrika: slovensko 2009

Udalosti z posledného diania na Slovensku a vo svete ma inšpirovali k vyjadreniu môjho názoru, ktorým by som chcel prispieť do môjho, mimoriadne obľúbeného portálu PROP.

Začal by som slávnostným zhromaždením národovcov a pronárodne orientovaných skupín dňa 14. 3. 2009 v Bratislave. Od 13.00 hod. som tento spomienkový akt sledoval v priamom prenose spravodajskej televízie TA3, ktorú som donedávna považoval za jednu z
najserióznejších v oblasti spravodajstva. Prvý šok som zažil vo chvíli, keď redaktor spravodajstva Richard Dírer predstúpil na obrazovku a na hrudi mu žiarila veľká Dávidova hviezda. Nemotorne k tomu vysvetľoval, že si súčasne s výročím vzniku prvej Slovenskej republiky musíme pripomenúť tiež obete holokaustu, ktoré trpeli za druhej svetovej vojny na našom území.

Nepochopil som ho dosť dobre, pretože sa jednalo o dve absolútne diametrálne odlišné veci, ktoré televízia TA3 divákom podsunula v jednej kope. Kto vie, čo pána redaktora pohlo k tomu, aby si svoju hruď vyzdobil takouto ozdobou. Skôr by som tam privítal slovenský znak, keďže sa jednalo o výročie vzniku historicky prvého samostatného štátu v dejinách Slovákov. Nepopieram, že sa v druhej svetovej vojne napáchalo množstvo zločinov a nie len na židoch. No pripadá mi prinajmenšom pokrytecké neustále prizvukovať holokaust a nespomenúť inú genocídu, ktorú po desaťročia páchajú potomkovia obetí holokaustu, štát Izrael na Palestínčanoch.

Žiadne súčasné médium, dostupné na Slovensku, televízia či tlač neprinesie fotografie utrpenia detí, žien, starých a chorých ľudí, ktorých masakrujú izraelské rakety a bomby. Zdá sa mi to veľmi krátkozraké. Dokonca v jednom severoeurópskom meste boli koncom roka 2008 zrušené pietne spomienky na obete holokaustu z dôvodu invázie izraelských vojsk na územie Palestíny. Toto však tiež nebolo nikde v slovenských mienkotvorných médiách uvedené.

Ďalším sklamaním pre mňa bol tiež fakt, že takmer všetok priestor na vyjadrenie k slávnostnému zhromaždeniu, resp. k 70. výročiu vzniku Slovenskej republiky, dostali tzv. odborníci histórie, zväčša vyštudovaní v povojnovom období a kŕmení jednostrannou pravdou. Pri všetkej úcte, ich názory preto považujem za osobné a zaujaté voči Slovenskému štátu, ako aj k osobe prezidenta, Jozefa Tisa. Veď predsa všetci vieme, že víťaz píše dejiny. V tom čase to bola teda komunistická propaganda, ktorá sa chopila moci a začala písať dejiny tak, ako sú aj v súčasnej dobe prezentované. Priestor dostali tiež osoby ako Peter Getting, ktorý je, dovolím si tvrdiť priam nenávistne orientovaný voči katolíckej cirkvi, ako aj voči všetkému slovenskému.

Dvíha sa mi žalúdok, keď si prečítam jeho články v týždenníku Plus sedem dní, kde vytrvalo osočuje všetko a všetkých, čo majú úctu k Slovensku, čo prejavujú lásku k svojej vlasti. Priestor dostalo množstvo aktivistov od výmyslu sveta, na záberoch sa ukazovali, tzv. tolerantní, ktorí však maximálne netolerantne vystupovali voči fotografom, reportérom a ďalším osobám, ktorí majú na výročie založenia Slovenského štátu iný názor, ako oni.

Záver celej spomienkovej akcie poznačil policajný zákrok, ktorý bol absolútne neodôvodnený, nakoľko pozdrav ,,Na stráž´´ nepovažujem za dôvod, na zákrok polície. Pri sledovaní zákroku voči p. Mariánovi Kotlebovi bolo na tvárach mnohých policajtov vidieť zjavnú nevôľu zakročiť, no policajti, hnaní veliteľom zásahu boli nútení urobiť to, čo sa od nich očakávalo. Pokiaľ ste to sledovali, nikto z policajtov p. Kotlebu nekopol, ani neudrel päsťou, jednoducho ho iba odviedli z tohto miesta. A predpokladám, že nie len proti jeho vôli, proti vôli všetkých zhromaždených, ale aj proti svojej vlastnej. Celý zákrok mi skôr
pripadá, ako naplnenie skutkovej podstaty trestného činu Vydieranie, podľa § 189 odsek 1, Trestného zákona, kde sa píše, že kto iného násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potrestá sa odňatím slobody na dva
roky až šesť rokov.

V tejto súvislosti načnem aj tému Slovenskej Pospolitosti, ktorá ako jediná, legitímne zaregistrovaná strana, bola štátnou mocou zakázaná a dovolím si tvrdiť, že v tomto prípade platí na sto percent príslovie, že pravda oči kole. Predstavitelia tohto subjektu sa nebojácne hlásia k slovanstvu ako takému a otvorene kritizovali pomery na Slovensku, čím sa stali nepohodlnými pre súčasnú vládnu garnitúru. Nie preto, že by velebili akéhokoľvek vojnového zločinca, nie preto, že by rozdúchavali nenávistné vášne, ale preto, že jediní kritizovali situáciu u nás doma, ako aj smerovanie Slovenska a jeho domácej a zahraničnej politiky a poukázali na konkrétne problémy, s ktorými sa bežní ľudia denne stretávajú.

V susednej Českej republike majú na podobnú vec zrejme iný názor. Pokus o zakázanie Dělnickej Strany, podľa môjho názoru podobne naladenenej, ako je Slovenská Pospolitosť, liberálnym štváčom nevyšiel. Pritom jej predstavitelia kriticky poukazujú hlavne na neprispôsobivých občanov a zastávajú sa tých, ktorí sa sami nedokážu brániť a spoliehať sa na pomoc od niekoho zhora. Rád by som sa dočkal odpovede na moju otázku, kto zo súčasných politikov, liberálov, ľudí proti rasizmu a im podobných, by chcel mať postavený dom vedľa cigánskej osady ? No, odpoviem si sám: Nikto ! Ani ja nie. Nie preto, že sú to cigáni, ale preto, akým spôsobom života žijú, ako sa správajú voči ostatným, k spoločnému majetku, aké / ak vôbec nejaké / životné hodnoty vyznávajú. My všetci sme rasisti, ak poukážeme na túto problematiku. No my však poukazujeme na ich spôsob života, na
kriminalitu, ktorej sa dopúšťajú nerešpektujúc pritom slobody a práva iných a poukazujeme aj na to, že ich konanie sa zvykne ospravedlňovať slovami: oni sú raz takí. Ale akí ? Majú rovnaké práva a povinnosti ako všetci ostatní občania Slovenskej republiky, no hádajte, ktoré
viac poznajú a využívajú ? Skúste presvedčiť niekoho, koho lúpežne prepadli, zbili a okradli traja-štyria cigáni, aby ich mal rád, pretože oni sú raz takí. Skúste presvedčiť niekoho, komu znásilnili dcéru, manželku, alebo zavraždili niekoho z rodiny, aby ich mal rád, pretože oni sú raz takí. Neverím, ako je Boh nado mnou, že sa to niekomu raz podarí. Samozrejme však dodám, že v žiadnom prípade ich nehádžem do jedného vreca. Taký, čo si moju úctu zaslúži, ten sa jej aj dočká. No obávam sa toho, že ich bude len o málo menej, ako mám
prstov na oboch rukách.

Záverom by som ešte zašiel k téme Severoatlantickej aliancie, známej pod skratkou NATO. Táto organizácia vznikla po povojnovom usporiadaní sveta, ako tzv. obranný pakt. Odpoveďou bolo vytvorenie Varšavskej zmluvy štátmi na východnej strane Európy. Nedokážem si však spomenúť na žiadnu vojenskú akciu / ak nerátame rok 1968 /, kde by vojská Varšavskej zmluvy spôsobili po desaťročia toľko utrpenia, ako vojská NATO, pod samozvaným velením USA. V krátkosti spomeniem len Irak, Juhosláviu, Afganistan. Všetko suverénne štáty, kde dopadali spojenecké bomby a rakety, ktoré zabíjali nevinné obete z radov
civilného obyvateľstva. Akú hrozbu predstavovali nespočetné tisíce obetí z radov detí, žien a starých ľudí, pre záujmy USA a ich spojencov? Ako si mám vážiť američanov, keď ich expanzívna politika prináša len utrpenie a smrť? Ktorá krajina bude ďalšou v poradí? Keďže
Slovenská republika nie je vo vojnovom konflikte so žiadnou z krajín na celom svete, na mieste je otázka nutnosti našej prítomnosti v tomto zoskupení.

Nebolo by na mieste otvoriť túto otázku a poukázať napríklad na vyspelé európske krajiny, ktoré nie sú a ani nemajú
ambície vstúpiť do NATO a posielať umierať svojich občanov za cudzie záujmy? Slováci boli, sú a predpokladám, že aj naďalej zostanú mierumilovnými povahami, ktorým je cudzie bojovať inde a inak, ako za svoju vlasť a za svoje deti a ich pokojný život. Nikdy si neželám, aby som musel s mojimi deťmi utekať v noci, do protilietadlového krytu, nikdy si neželám bojovať pre niečie sebecké záujmy, nikdy si neželám vidieť umierať svoje deti pri bombardovaní, nikdy si neželám, aby som so svojou rodinou, priateľmi a kamarátmi musel utekať z domova a zachraňovať si holý život. A neželám si, aby Slovenská republika bola
členom NATO a svojím členstvom označovaná vo svete, ako agresorská krajina.

Je to len zlomok toho, čo všetko ma trápi. A nie len mňa, ale každého človeka, ktorý svoj zdravý sedliacky rozum aj používa a zdieľa rovnaký názor. Považoval som za potrebné zverejniť svoj názor a dúfam, že ho podporí čo najviac rozumne zmýšľajúcich ľudí.

Miroslav Paško