Toto leto som si na dovolenku na východe Slovenska nevybral práve najvhodnejší čas. Takmer v kuse lialo, len občas sa dalo povedať, že iba prší. Nakoniec – veď ste to videli aj v správach. Nečudo, že som sa začal prehŕňať dokonca v televíznom programe. O čo menej pozerateľných programov tam bolo uvedených, o to viac som ho musel študovať. Nuž ale jediná vec, na ktorú som natrafil a ktorá stála za zmienku, bol typický príklad česko-slovenskej „vzájomnosti“.

Pokiaľ naša STV 2 dáva české správy pomaly v hlavnom vysielacom čase, (aspoň pre takých ako som ja, ktorí nechodia spávať so sliepkami), ČT 2 uvádza slovenské správy zavčasu ráno, občas dokonca aj v noci. „Prime time“ ako vyšitý, najmä keď vychádzame z doslovného prekladu slova „prime“. Celkom plasticky si viem predstaviť, ako si celé Čechy večer hromadne natáčajú budíky, aby skoro ráno, ešte pred odchodom do práce, za žiadnu cenu nezmeškali informácie o tom, čo sa deje na Slovači. To je priam žiarivý príklad dokonalej „reciprocity“. Presnejšie, dokonalého sluhovstva našich zodpovedných televíznych pracovníkov.

            Tak som sa vrátil k svojej batožine, kam som si pred odchodom zbalil nedočítaný Literárny (dvoj)týždenník (25-26/2008). Pokojné čítanie však trvalo iba po prostrednú dvojstranu, kde trónil článok „Zabúdané fakty a svedectvá“. Boli tam vymenované a vyrátané zločiny proti ľudskosti, ktorých sa dopustili nacistické okupačné jednotky počas tzv. SNP. Boli to skutočné otrasné vraždy a brutalita, no súdruh (neviem prečo sa nepodpísal), ktorý tento výpočet pripravil, zabudol pripomenúť jednu „maličkosť“: prečo sa toto vraždenie odohralo, na čí povel táto rebélia vypukla, kto ju riadil a s akým cieľom? Na čí vrub vlastne idú tieto nevinné obete?

V časoch malebnejšieho propagandistického slovníka sme často slýchali aj spojenie: „nacistickí kati“. Málokedy bol boľševický jazyk taký presný. Áno, boli to kati. Ale tí, ktorí týchto nevinných ľudí fakticky odsúdili na smrť a vydali katom do rúk, to boli komunistickí a čechoslovácki partizáni, pod vedením zločineckých sovietskych komisárov, ktorí hrali svoju vlastnú hru. Povraždení boli prostí ľudia, ktorí nepotrebovali a ani nechceli nijaké Československo, ani komunizmus (obidvoje už medzičasom zaslúžene skončilo na smetisku dejín). Tí všetci mohli prežiť svoj naplnený život aj s jeho radosťami a strasťami, no pre bojovníkov za „radostné zajtrajšky“ sú prirodzené ľudské veci to najnepodstatnejšie. A to ešte stále nehovoríme o tom, koľkých nevinných povraždili oni sami... Ale to by som asi chcel priveľa a tak som sa vrátil naspäť k batožine. Aj keď som vedel, že som si okrem jednej knihy nič ďalšie nebral na čítanie, predsa len som bol úspešný. Moja vďaka patrila manželke, ktorá vie prakticky využiť aj niečo tak nepoužiteľné, ako sú noviny SME. V tomto prípade na balenie topánok. Ani som sa jej nepýtal, odkiaľ ich vlastne nabrala, len som ich začal opatrne narovnávať a zoraďovať. A pripomenul som si jeden citát z Marka Aurélia, ktorý som mierne parafrázoval na túto situáciu: „Všetko čo sa dá čítať, sa dá čítať dobre.“ Ešte uvediem, že noviny, resp. útržky novín boli z dní 1., 2. a 4. júla 2008.

             Nuž a čítanie začnem tak, ako to robí každý sporiadaný občan: odzadu. Od športu. Odpredu noviny vždy čítali a čítajú len tí najväčší zúfalci, ktorí sa nemôžu dočkať nejakého významného smútočného oznámenia.

            Ako prvé mi udrela do očí sťažnosť hokejistu Ľuba Višňovského na to, ako ho obchodníci v NHL nefairovo obabrali. Bolo mi ho ľúto, lebo to bol typický prípad toho, ako to v živote chodí – niekto narobí zle a zlízne si to ten druhý. Tými inými teraz myslím ostatných našich profesionálov z NHL, ktorí sa neunúvali reprezentovať Slovensko. Ešte im zrejme nedošlo, že NHL je obyčajný obchod aj s bežnými obchodnými zákonitosťami. A v dnešnom svete obchodu a reklamy viac rozhoduje značka ako kvalita. Takže geniálny hokejista, ktorý hrá s národným mužstvom o záchranu, pokojne môže dostať menšiu gážu, ako priemerný hráč z mužstva majstra sveta. Už by im mohol niekto vysvetliť, že keď hrajú za Slovensko , hrajú aj za svoju peňaženku.

            Ale ináč aj v športovom spravodajstve si noviny pevne držia svoju líniu. Najlepšie to bolo vidno na rozhovore redaktora so Seppom Blatterom. Tento futbalový funkcionár si ani neuvedomil, ako strelil vedľa, keď pre noviny SME pochválil slovenského rozhodcu. Len si to predstavte! Až to oškrelo rohovú zástavku. Veď mu aj redaktor ihneď pripomenul, akej hrubej chyby sa Micheľ dopustil v zápase Rusko – Holandsko. Ešte že chudákovi Blatterovi nevytiahol červenú kartu a rozhovor blahosklonne dokončil. Kto to kedy videl, chváliť v SME Slováka?

            Zahraničné stránky som len tak preletel – v pamäti mi utkvelo akurát to, že základné princípy fungovania podvodníkov – klamstvom či polopravdami získať prospech, sa stali alfou a omegou predvolebnej kampane v USA. Akurát že sa to nenazýva klamstvo , ale taktika. Hoci – tuná sa ešte majú čo učiť aj od nás, pretože nehoráznosť Dzurindových klamstiev z roku 1998 ani jeden kandidát zďaleka nedosahuje. Trochu zaujímavejší bol titulok: „Marihuana je v holandských coffee shopoch v pohode. Cigarety nie“. Zdanlivo vecný článok, no titulok by mal neskúsenému mladému človeku vsugerovať, že marihuana je vlastne pohoda. Veď keď sa môže v „európskom“ Holandsku... No nielen všelijaké pokútne podprahové finty používa naša neokominterna – aj staré osvedčené postupy sa môžu vhodne oprášiť, tak ako v článku „OECD: Tlačový zákon je nástrojom politiky“, keď obsah v podstate vyvracia názov článku. Veď väčšina aj tak iba preletí titulok. Nevdojak som si spomenul na novinový článok ešte zo 70-tych rokov, s titulom „Senzačná lož“. V ňom autor obvinil západné informačné agentúry, ako šíria lži o tom, že akademikovi Sacharovovi odpojili telefón, pričom pravda je tá, že akademikovi Sacharovovi odpojili telefón – ale podľa predpisov.

            O ekonomike tam toho veľa nebolo, zaujala iba krátka správička, že majiteľ ČSOB na Slovensku, belgická skupina KBC, prevzala Istrobanku. Okamžite som si spomenul na prvé ponovembrové roky, keď postsocialistických baranov tu všelijakí experti začali chodiť vyučovať základom západného businessu. Už som sa nevedel dočkať, kedy nás začnú učiť jesť príborom. Jeden z najfrekventovanejších pojmov bolo slovíčko „goodwill“, alebo ako dobrá povesť a solídnosť má vplyv na úspešné podnikanie. Hlavne v bankovníctve. No pre belgickú KBC to vôbec neplatí. Tá veselo používa názov ČSOB, ktorý nielenže nezodpovedná skutočnosti, takže je vlastne lživý, ale odporuje dokonca uzavretým a podpísaným medzištátnym dohodám. Ja by som veru nechcel byť zákazníkom žiadnej banky zo skupiny KBC. Podpíšete s nimi zmluvu, a ak sa im jej splnenie nebude hodiť, jednoducho vás vysmejú. Veď – ako sami ukazujú – majú v tom prax. (Poznámočka na okraj: že výmena názvu či loga nie je žiadny problém, nám pred pár týždňami predviedla VÚB, ktorá menila logo na všetkých svojich pobočkách. Niekde aj za pomoci vrtuľníka.)

            Čo sa kvality a údernosti titulkov týka, tentokrát dokonale údernícky a pre snahy SME najvýstižnejší titulok bol až na druhej strane. „Tolerancia k homosexuálnom stúpa“. Hneď bolo jasné , o čom bude reč – o výskume verejnej mienky. To je v súčasnosti ten najposvätnejší oltár, pred ktorý klaňať sa nás pravidelne vodia naše médiá. Tam, ako na tácke, zjavujú celému národu, čo si má myslieť. A je jedno, či potrebný výsledok urobia manipuláciou otázok alebo výsledkov, či si ho len jednoducho vymyslia. Hlúposť zostane hlúposťou, aj keď zhasneme svetlo. Výskum verejnej mienky je ešte väčšia lož ako reklama, pretože sa chce skrývať za tzv. „hlas ľudu“. V súčasnosti je to však len vyprázdnený, ale zato rafinovane lživý diskurz na presadenie univerzalistickej utópie. Jeho apel je ale priezračne jednoduchý: milý občan, stále si ešte taký nevzdelaný? (U nás k tomu ešte pristúpi medzi riadkami nenápadné konštatovanie, že veď medzi zaostalými Slovákmi je to normálne.) Ale tuná vidíš, dnes sa už rozmýšľa ináč! Nechceš byť aj ty „in“? Povzniesť sa nad túto tupú masu?
Zaujímavé, že taký občan pozná ďalšiu kopu občanov, ktorí zmýšľajú podobne ako on – ba vlastne ani nikoho s nejakými mimoriadne extrémnymi názormi nepozná. No ale keď to tvrdí VÝSKUM VEREJNEJ MIENKY? Tak bude radšej ticho, aby aspoň nahlas nepropagoval svoju zadubenosť. A o to v podstate ide. Myslieť si síce môžeš aj naďalej čo chceš, ale iba potichu. Hovoriť za teba nechajú iných – od rôznych superstar až po celebritné iskričky – hlavne, že majú tie správne názory. Jednoducho – sú „in“.

            Pri titulku so slovom „akvapark“ sa ani veľmi pristavovať netreba – je to skôr dielo našich jazykovedcov ako redaktorov SME. Asi nám chcú nebadane naznačiť, že v takom akvaparku si treba dávať pozor na kvapavku. Tak si radšej počkajme, až otvoria nejaký aquapark, alebo hoci aj taký obyčajný vodný park.
Už viac ako desať rokov je pevným pravidlom, že ak sa vám v ruke zbehnú aspoň dvoje  noviny SME, nájdete tam zaručene niečo o únose Kováčovho syna, o Remiášovi, alebo o Elektre. Aj 2. júla naše odvážne noviny venovali skoro celú stranu preukazovaniu pôvodu majetku a samozrejme, aj vile Elektra. Čiže nič nové , no predsa len ma zaujal jeden nepomer – hneď na ďalšej strane bol totiž malý odstavček venovaný Čarnogurskému, niečo o nejakom prehratom súdnom spore. Teraz nemyslím na nepomer plochy venovanej obom expremiérom a ich problémom, ale na to, že pokiaľ peniaze na Mečiarovu Elektru musíme prežúvať pomaly každý deň, nikde sa nič nedočítame o tom, z čoho si Ján Čarnogurský otvoril svoju súkromnú školu práva.

Ale veď čitateľov by určite tiež zaujímalo, ako sa vedel uskromniť, ako zo svojho poslaneckého či ministerského platu odkladal každú zvyšnú korunku, ako obedoval suché rožky – až raz bolo na otvorenie novučičkej vysokej školy. Možno by to inšpirovalo aj ďalších a vzdelanosť by nám stúpala jedna radosť! No naši „investigatívni“ novinári sú v tomto prípade nejako ticho. Zaujímavé. Ale asi to nie je veľmi dobrá téma, a tak sa ani ja v nej nejdem rýpať. Najmä keď nie som „investigatívny“ novinár, ako naši úderníci zo SME. Radšej vám prečítam jednu vetu z článku „Machala už pomáha Nižňanskému“. Takáto veta možno povie čitateľom viac, ako stohy propagandistického materiálu. Vlastne ani to nemusí byť celá veta, stačí začiatok. Ešte upozorňujem, že to nečítate boľševickú Pravdu z roku 1951 či Rudé Právo z roku 1972, ale „demokratické“ SME zo 4. júla 2008. „Syn bývalého promečiarovského publicistu Drahoslava Machalu...“ Éj, ale to zadunelo! Ako vidíme, naša kominterna od 50-tych rokov svoje zvyky veľmi nezmenila. Naši súdruhovia vždy dbali o personálnu politiku a hlavne, museli mať prehľad, kto je „náš“ a kto nie. Len výrazy sa trošku zmenili. Tam, kde sa voľakedy pužíval „triedny nepriateľ“ či „buržoázny živel“, dnes stačí napísať „mečiarovec“.

            No nakoniec ani prvá strana nesklamala, pretože k titulku „Španielske opice dostanú ľudské práva“ už skutočne ťažko niečo dodať. To vyrazí dych každému. Na tomto príklade dobre vidno, aká škoda, že v Španielsku už skončil normálny a ľudový frankistický režim a ľavičiarski extrémisti zase začali vyčíňať. Teraz síce menej atentátmi na kňazov a mníšky, ale zato viac atentátmi na zdravý ľudský rozum. Ale aspoň jednu sympatickú črtu im nemožno uprieť – o svoje príbuzenstvo sa starajú.

            Ale dosť. Táto absurdita ma aspoň doviedla k tomu, aby som sa zamyslel nad tým, čo vlastne robím. A zistil som, že je to tiež absurdné a dokonca morbídne: na dovolenke, v najpríjemnejšom období roka, čítam SME. V momente som sa vychytil, a aj keď stále pršalo, vybral som sa do lesa. A tam, celý premočený, som sa tešil z húb a z odľahčenej hlavy. Ako vravia miestni – aspoň sa neprášilo. Keď som mal premočené už aj trenky, začal som si dokonca spievať. Vždy je lepšie mať mokré trenky a čistú hlavu ako naopak. Nakoniec mi to bolo celé na smiech, akú tortúru som si sám pripravil. A to boli, prosím pekne, noviny len z troch dní! Čo musia mať potom v hlave tí, čo ich čítajú každý deň?

P.S.  No aľe ked ešči daľi padalo, ked som už poprečitoval i šicke reklamne ľetaky, ta došlo i na to najhorše – na rozmyšľaňe. I začal som dumac, čemu tu na vichodnym Slovensku, vef mojim rodnym kraju, vidzim vef samospravnych erboch same ľevy  zes dvuma chvostami. Samopirše som sebe pomišľel, že to kadehaci, co ich doverčive vychodňare voľili, še im tak odvdzečili, že namesto diaľnicoch i roboty im dali tak akurat českeho ľeva do erbu. Bo i vef heraldicki encyklopediji všadzi piša, že dva chvosty ma ľem česky ľev, choc ľevoch maju vef erboch i druhe nacije, Dani, Fini, Angličane, Bavoraci... Ale prečik ľem mi to nedalo  i rozmyšľal som dali – co ked to dajaka naša špecijalita? No i prišlo mi na rozum, že to mohlo buc i inakši. Ta na Slovensku sice nichto nijake ľevy nepameta, no aľe mohlo še stac, že ked tu bul dajaky mezinárodní cirkus, ta im uceknul ľev i skryl še dagdze v ľeše. No i občas ho dachto zazrel, i medzi ľudzami še rozširili všelijake famy o jeho zahadnym, až mytickym povodze – šak to znace. No aľe zes cirkusu samozrejme neuceka nijake erbove žvire, aľe ľem take normalne, zes jednym chvostem. A česky ľev to nemuch byc, bo, jak še dočitace dali, by ten vychodňarsky potom mušel mac chvosty tri. No aľe podzme zaradem. Ta naše heraldikove še rozhodli, že take coška vynimočne, jak ľev dagdze na Magure, muši isc do erbu. A žeby to bulo kuščičko dostojňeňše, ta tam chceli dac ešči jedneho ľeva, original slovenskeho. No aľe ked vlašne nichto nezna, jak taky vichodoeuropski ľev vobec vyžira, ta dumali, jak ho tam zakomponovac, žeby ho bars nebulo vidno. I prišli na genijalny napad – ta ho vepchali temu zes cirkusu, prepytujem, do zadku. Šak vef erboch najdzece všelijake neskutočne veci. No aľe zrobili to tak nešikovne, že ked ho tam napchali,  ta mu ešči zostal chvost tirčec. No ta i odvtedy mame švetovu heraldicku špecijalitu – vichodňarske dva ľevy vef jednym.

6. VIII 2008

Ján Lutevský