Rubrika: Náboženstvá 2008

Agostino Casaroli: Il martirio della pazienza : La Santa Sede e i paesi comunisti 1963 – 1989 [Mučeníctvo trpezlivosti : Svätá stolica a komunistické krajiny, 1963-1989]. Torino: Einaudi, 2000. 335 s. Cena € 15,50.

V roku 1964 Svätá stolica podpísala prvú zmluvu s komunistickou vládou. A vtedy sa zrodil mýtus o dialógu. Kniha, ktorá vyšla po smrti kardinála Agostina Casaroliho, tento mýtus dekonštruuje.

Dilema zostáva aj dnes tá istá: viesť odboj, alebo sa vzdať?
Keď 9. úna 1988 zomrel Agostino Casaroli, mnohí si kládli otázku či tento kardinál napísal svoje memoáre, pretože spomienky vysokopostavených hodnostárov Rímskej kúrie sú v memoárovej literatúre skôr vzácnou výnimkou ako pravidlom. V roku 2000, dva roky po smrti tohto katolíckeho kňaza, ktorý v službách ústredných orgánov Katolíckej cirkvi absolvoval mimoriadnu kariéru, ktorú zavŕšil za pontifikátu Jána Pavla II. úradom kardinála-štátneho tajomníka, vyšla v Taliansku jeho kniha spomienok Il martirio della pazienza : La Santa Sede e i paesi comunisti 1963 – 1989 (Mučeníctvo trpezlivosti: Svätá stolica a komunistické krajiny, 1963-1989).

V roku 2001 kniha vyšla aj v českom preklade Trýzeň trpělivosti (Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství, 2001). Úvod do nej napísal kardinál Achille Silvestrini a edične ju pripravili talianski historici Giovanni Maria Vian a Carlo Felice Casulla. Na vydanie kardinálových spomienok reagoval celý svet záplavou recenzií a informačných článkov. Skoro všetky memoáre vychvaľovali, no ich autori znova opakovali zvyčajné hodnotiace stereotypy. Memoárová kniha kardinála Casaroliho však tieto stereotypy otvorene vyvracia a perom hlavného strojcu vatikánskej Ostpolitik načrtáva taký profil tejto politiky, ktorý bol pravým opakom obrazu, aký by radi videli prívrženci dialógu.
Keď Agostino Casaroli ešte žil, mal povesť „červeného“ kardinála. Nie kvôli purpurovej farbe jeho sutany, ale kvôli politickej línii, ktorá sa mu pripisovala: dialóg medzi Katolíckou cirkvou a dobrou tvárou komunizmu.

Nebolo to tak. Dnes nám z neba v tejto knihe spomienok zaručuje, že opak bol pravdou: preňho, kardinála-štátneho sekretára a ospevovaného strojcu vatikánskej Ostpolitik, bol komunizmus len a len abominatio desolationis[ohavnosť spustošenia]. Toto biblické slovo zo Starého zákona označuje tú najhoršiu ničivú bezbožnosť namierenú proti Bohu a proti ľuďom.
Svoje spomienky napísal v ústraní a v posledných rokoch života. Na jeho písacom stole ich našla jeho neter Orietta a zverila ich jeho priateľovi, kardinálovi Achille Silvestrinimu. Memoáre sú nedokončené. Nehovoria skoro nič o krakovskom biskupovi Karolovi Wojtyłovi, ktorý sa stal rímskym pápežom. Pri Poľsku osemdesiatych rokov sa autor pristavuje len zbežne. Mlčí ohľadom Sovietskeho zväzu.

Avšak jedným úderom na drví na črepiny hromadu článkov, esejí a knižných rozpráv, ktoré napísali uznávaní historici a špecialisti na Vatikán. Tí počas štvrťstoročia potvrdzovali verejný obraz Casaroliho ako zamaskovaného komunistu, ako namierené ostrie koncilovej Katolíckej cirkvi.
Casaroli za svojho života nerobil nič pre to, aby sa tejto povesti zbavil. Naopak, ako obozretný diplomat z nej ťažil. Ján Pavol II. si ho vyžiadal, aby stál pri jeho boku ako štátny sekretár práve preto, aby „sa Moskva upokojila“. Vtedajší Sovietsky zväz (ZSSR) totiž mal obavy z nástupu poľského pápeža.

No za zdvorilou tvárou rokujúceho Casaroliho sa skrývala nezlomná povaha človeka odhodlaného brániť nevyhnutný životný priestor Katolíckej cirkvi. „Mučeníctvo“, ktoré sa spomína v názve knihy, bolo dvojitého rázu. Mučeníkom bola Katolícka cirkev v komunistických krajinách, kde „musela znášať systematické ničenie, ktoré nikdy neprerušila žiadna čiastočná dohoda“. A mučeníkom bol svojím spôsobom aj on, lebo musel znášať obvinenie, že ustupuje nepriateľovi.
Casaroli trpel a mlčal. Naučil sa mlčať práve v tom „väzenskom svete“, kde sa hemžili špióni veľkého aj malého kalibru – teda v stredo-východnej Európe pred pádom Berlínskeho múru.
Keď sa v Budapešti stretol s kardinálom Józsefom Mindszentym v jeho útočisku na americkej ambasáde, zatvoril sa s ním „do akejsi kocky, ktorá mala hrubé steny z plastu. Stála na podeste, kde mali prístup len vojaci, ktorí boli zamestnancami veľvyslanectva“. Aj tam mal však podozrenie, že ho niekto špehuje.

S iným väzneným kardinálom, s Čechom Josefom Beranom, sa stretol naposledy v malej hotelovej miestnosti a viedol s ním rozhovor „plný ťaživého mlčania, ktorý pozostával z písomných odpovedí na malých papierikoch“.
Na druhej strane boli funkcionári režimu a ich „nadutá“ výrečnosť, ich „drzosť“ a „záludná dvojtvárnosť“, ktoré dosahovali vrchol vo vzťahu k duchovným, ktorí spadali pod ich vládu. Príkladom bol starý a chorý český salezián Štěpán Trochta, menovaný za kardinála in pectore, ktorý zomrel na porážku „po tom, čo si na ňom nepretržite šesť hodín vylieval hnev istý komisár Dlábal, evidentne v alkoholickom opojení“. Tento vtrhol do kardinálovho bytu s revom: „Ty stará veteš, rozlámem ti hnáty!“.

Casaroliho Ostpolitik pozostávala aj z tohto: zo stretnutí s kňazmi a biskupmi, ktorí boli vyčerpaní z rokov prenasledovania, s „ľuďmi, na ktorých tvárach bolo vidno stopy väzenia“, s biskupmi, ktorí museli žiť uväznení mimo sveta a pritom, ako objímali muža z Ríma, šepkali mu po latinsky svoju neuskutočniteľnú nádej: „Všetci očakávame veľkú vojnu, ktorá nás oslobodí.“
A on im musel zapchávať ústa, lebo ako vždy po dlhé roky mal v pätách zloduchov ako bol Karel Hrůza, pražský činovník, ktorý mal v kompetencii cirkevné záležitosti, ktorý už svojím priezviskom vyjadroval „hrôzu, teror.“

Od týchto funkcionárov sa nemohol nikto oslobodiť, ani politici vyššieho stupňa. Casaroliho rozprávanie je napísané pokojným štýlom, no v ich osobe autor nevidí ani záblesk svetla.
Ani efemérna Dubčekova jar v roku 1968 nenechala za sebou stopy. Casaroli píše, že až do posledného okamihu, teda do pádu Berlínskeho múru, režimy napredovali ako „slepé“ a nevedeli, že idú na smrť.
Prečo teda Moskva, Praha, Budapešť a Varšava od roku 1963 počnúc poslednými mesiacmi pontifikátu pápeža Jána XXIII. otvárali chodníčky dialógu, ktoré Vatikán hneď použil a pretavil na Ostpolitik?

Casaroli odpovedá veľmi presne. Píše, že komunistické štáty to robili cielene. Chceli utíšiť medzinárodnú kritiku na tému ľudské práva. Chceli umlčať Katolícku cirkev a pápeža. Chceli rozptýliť napätie u seba doma. Nikdy však nemali v úmysle narušiť svoj plán zameraný na zničenie kresťanstva. Ústupky, ktoré z času na čas robili, boli minimálne, ak nie nulové. Boli neisté.
V Maďarsku sa znova rozpútalo protináboženské prenasledovanie práve po podpísaní prvej, veľmi zredukovanej dohody v roku 1964.
V roku 1965 sa pápež Pavol VI. v prejave pri Domitilliných katakombách vyslovil, že „by sa nemal ráznejšie pozdvihovať protestný hlas iba kvôli kresťanskej trpezlivosti a preto, aby sa nevyvolali ešte horšie problémy“. To v mocenských štruktúrach krajín tzv. reálneho socializmu vyvolalo búrlivé reakcie.
Juhoslávia bola umiernenejšia, ale len preto, lebo Tito sa chcel od Moskvy odkloniť.

A Poľsko? Je to zvláštny prípad vďaka sile Katolíckej cirkvi, hlboko zakorenenej v ľudových masách, ktorú viedol veľký bojovník kardinál-prímas Stefan Wyszyński. Poľská vláda chcela Wyszyńského „ukľudniť“, a preto vsadila práve na Casaroliho, spolupáchateľa „istého dôstojného pána talianskej národnosti, ktorý mal dobré kontakty so Svätou stolicou. V danom prípade bol dokonca mojím hovorcom, ale nebola to pravda. Musel som ho vyviesť z omylu“. Agostino Casaroli hral diplomatickú fair play a meno toho pána neuviedol. Je to malé vynechanie v knihe, ktorá je ako stvorená na novú interpretáciu veľkej histórie.

Slovenského čitateľa zaujme koho Agostino Casaroli vo svojich memoároch spomedzi Slovákov spomína a koho nie. Je symptomatické pre kontroverznú politiku tohto vatikánskeho diplomata, že vo svojich spomienkach sa zmieňuje len o niekoľkých:  Alexander Dubček (3x), Jozef Feranec (1x), Július Gábriš (2x), Pavel Gojdič (3x), Ján Hirka (3x), Vasiľ Hopko (4x), Gustáv Husák (3x), Bohuslav Chňoupek (2x), Ján Chryzostom Korec (1x), Ambróz Lazík (2x), Matej Lúčan (2x), Róbert Pobožný (2x), Ján Sokol (2x), Ján Vojtaššák (2x). Neobjavuje sa v nich meno nijakého prominentného emigranta, napr. kardinála Jozefa Tomku, biskupov Pavla Hnilicu, Dominika Hrušovského, Michala Rusnáka či Andreja Gregora Grutku. Alebo preláta Štefana Náhalku, ktorý bol prvým rektorom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme a až do svojej predčasnej smrti predsedom Slovenského ústavu, organizácie slovenských vedeckých pracovníkov žijúcich v zahraničí. Nezmieňuje sa ani o slovenských pracovníkoch pôsobivších v ústredných orgánoch Rímskej kúrie ako Jozef Zlatňanský, Daniel Faltin, Jozef Kútny či František Škoda (jeden z najlepších znalcov otázok ateizmu a marxizmu-leninizmu na svete).

Vari najpozoruhodnejším „zabudnutím“ je nespomenutie mena slovenského verbistu Jána Bukovského (*1924), ktorý sa s Agostinom Casarolim od roku 1973 pravidelne zúčastňoval na vyjednávaniach Svätej stolice s Prahou ako „trvalý pracovník“ Štátneho sekretariátu Vatikánskeho mestského štátu, kde v Rade pre mimoriadne cirkevné záležitosti [ministerstvo zahraničných vecí] mal na starosti Česko-Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko a Albánsko. Tento slovenský rodák z Cerovej sa neskôr stal arcibiskupom, v roku 1995 bol vymenovaný za pápežského nuncia v Rumunsku a v rokoch 1995 – 2000 bol nunciom v Moskve.

O svojom pôsobení v kúrii vydal síce Spomienky spoločníka (Nitra : Spoločnosť Božieho slova, 2006. 146 s.), tie sú však príliš skromné, „deravé“, nie celkom presné, pretože ich autor napísal už v pomerne vysokom veku, a navyše neobsahujú nič, čo by nebolo pre znalcov cirkevných dejín druhej polovice 20. storočia neznáme. Je to nesmierna škoda, pretože priame svedectvá o tomto dôležitom období vo vzťahoch medzi Katolíckou cirkvou a štátmi niekdajšej sovietskej mocenskej sféry je veľmi málo a pre dokumenty, ktoré opatruje Vatikánsky tajný archív platí železné pravidlo archívnej praxe Rímskej kúrie: súčasníci sa k nim zaživa nikdy nedostanú.

Jozef M. Rydlo