:: www.prop.sk
:: www.protiprudu.info
CITÁTY
 

My sme akísi neprebudení

08.09.2010
www.prop.sk
www.protiprudu.info

 


Narodil som sa v Maďarsku, žijem pod Budínskym hradom - a som Slovák. Celkom prirodzene. Tu, neďaleko môjho bydliska, medzi Viedenskou bránou a Slávičou ulicou (Csalogány u.),
ešte v 13. storočí bola veľká slovenská dedina. Odkedy to viem, cítim sa tu doma.

Chodím po hrade a okolo seba vidím markantné stopy práce slovenských rúk: sochy Jozefa Damku, Ladislava Júliusa Dunajského, Alojza Štróbla… Aj Matejov kostol mi pripomína liptovských murárov, ba aj samotného kráľa Mateja, ktorý by rozumel mojej slovenčine, veď vyrastal na českom kráľovskom dvore. Trošku opodiaľ jazdec na kamennom piedestáli. Keby sa ozval, hovoril by po slovensky. Je to turčiansky zeman, slávny poľný maršal Andrej Hadík…

Podobne to vyzerá aj na druhej strane Dunaja, v Pešti. Veď Budapešť bola aj našim hlavným mestom. Tie najhonosnejšie budovy (Opera, Parlament,…) stavali liptovskí murári. Socha peknej rybárky pri Dunaji je dielo J. Dunajského, a pri nemocnici Rókus, na súsoší z bieleho mramoru, mladá žena s dieťatkom v náručí, čo sa tak vďačne pozerá na lekára Semmelweisa, “ochrancu matiek“, je Zuzka Rysuľová z Važca. Čo všetko by sa tu dalo ešte vymenovať! Vedomý si toho všetkého sa ma zmocní hrdosť a dobre mi padne, že som Slovák. Poznajú tento pocit aj všetci Slováci na Slovensku?

Občas idem aj von z hlavného mesta. Pred rokmi som sa zatúlal až do Zalaváru. V katastri tejto lokality som objavil Blatnohrad, niekdajšie sídlo nášho kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Je tam aj kamenný stĺp: z dvoch strán sú sochy a na tretej nápis: „Na pamiatku panónskej činnosti stvoriteľov slovanskej písomnosti Cyrila a Metoda.“ Zhotoviť ho dali: Univerzita Eötvösa Loránda, Župa Zala a Bulharská ľudová republika.

Pozerám, pozerám, a ľúto mi je. Čo my, Slováci? My sme kde boli, keď na nebi hrmelo? Vedľa stojí Dom Malého Balatonu, malé múzeum. Vošiel som. Zalistoval som v knihe návštevníkov. Slovenský záznam som tam nenašiel. Aj český iba jeden. Čiže, nielen že sme pri tom neboli, ale o tom ani nevieme! Potom niet sa čo čudovať, že z mnohých nápisov v areáli nijako nevysvitne, že so svätcami a s Blatnohradom aj my, Slováci, máme niečo spoločné.

Dokonca ani názov Blatnohrad sa tam nevyskytne, spomína sa iba druhotný názov Mosaburg a Mocsárvár. Z týchto dvoch sa veru nedá vydedukovať meno Balaton! Autori českého zápisu si to aj všimli a kritizovali to.

My nie, my sme tí Slováci, čo tak sladko spinkajú na svojej histórii. Na budíček zatrúbili až budapeštianski Slováci r. 2001. Trošku neskoro, ale aj to je lepšie ako nikdy. Dnes už tam chodia slovenské skupiny z celého Maďarska, ba dokonca už aj z Bratislavy. Takmer bez výnimky iba príslušníci tej zanedbanej Matice slovenskej! A tento príklad našej mizernosti nie je jediný.

V novinách Népszava (Hlas ľudu, 27. 2. 2003) ma poriadne prekvapil článok: „Socha a tabuľa odteraz bude hlásať pamiatku maďarského svetového cestovateľa a objaviteľa v Madagaskare. Expedícia Benyovszkého bola úspešná.“

O čo ide? Úvodný text článku informuje: “Z 12-dňovej cesty po Madagaskare sa vrátila I. maďarsko-medzinárodná expedícia, ktorá chcela postaviť pamiatku Móricovi Benyovszkému, významnému maďarskému cestovateľovi a objaviteľovi z 18. storočia, na ostrove v Indickom oceáne. Šesťčlenná skupina vyhľadala niekdajšiu osadu Benyovszkého a tiež aj tú oblasť, kde podľa predpokladu r. 1786 zomrel. Ním založený Louisbourg dnes už neexistuje, morská voda pôvodnú osadu odmyla. Ale ešte stojí obec Maroantsetra, na hlavnom námestí ktorej umiestnili trojjazyčnú pamätnú tabuľu hlásajúcu pamiatku Mórica Benyovszkého a sochu, ktorej pôvodina stojí v pamätnej záhrade na budapeštianskej ulici Mórica Benyovszkého. Pamätnú tabuľu umiestnili aj na ulici Mórica Benyovszkého v hlavnom meste Madagaskaru, v Antananarivo.“

Výpravu vraj “zorganizovala nedávno založená Spoločnosť maďarsko-madagaskarského priateľstva. Jej cieľom bolo utvrdiť vedomie, že Benyovszky bol Maďar, lebo o tomto maďarskom barónovi si mnohí mysleli, že bol Čech, Poliak, alebo Slovák. Jeho meno síce mnohí poznali, ale o jeho národnej príslušnosti takmer nič nevedeli.“

Nuž, čo si o tom myslieť? Teraz už vedia, že “bol Maďar“! V skutočnosti to však bol Móric Beňovský. Meno má slovenské. Otca mal Slováka. Matka síce bola Révaiová, ale v prostredí, kde žila, nemohla nevedieť po slovensky. Móric sa narodil a vyrastal v írečitej slovenskej obci Vrbové neďaleko Piešťan. Ako dospelý blúdil takmer po celom svete, snáď len v maďarskom prostredí nikdy nebol. Svoj chýrny denník napísal po francúzsky… Aj obec Beňov, od ktorej je meno Beňovský odvodené, je pri Přerove (na Morave, nie v Maďarsku!)… Akokoľvek sa na to pozeráme, v celej tejto veci maďarské je iba jeho do maďarčiny prepísané priezvisko Benyovszky. Aj my, v Maďarsku žijúci Slováci, máme mená úradne napísané po maďarsky. To však je pramálo k tomu, aby nás na tomto základe niekto vyhlásil za Maďarov. Platí to aj o Beňovskom.

Je podivuhodné, čo všetko dokážu Maďari urobiť. Podivuhodnejšie je už len to, čo všetko my, Slováci, nedokážeme urobiť. Ani výpravu na Madagaskar, ani založiť Spolok Mórica Beňovského… My mu sochu nedokážeme postaviť ani doma, tobôž nie na Madagaskare. My sme v Bratislave po ňom pomenovali iba jednu slepú uličku. Summa summarum, aj v tejto veci sme zaspali.

A do tretice ešte jeden príklad. Náš rodák zo Švajčiarska, Miroslav Demko, roku 2003 v Bratislave vydal mimoriadne zaujímavú knihu pod názvom Franz Liszt - Stratený syn Slovenska. Spôsobil tým svetu nemalé prekvapenie, a nám, Slovákom (aspoň tým, pre ktorých slová ako národ a Slovák ešte niečo znamenajú), obrovskú radosť.

Dozvedeli sme sa, že senzačný klavírny virtuóz, hudobný skladateľ Franz Liszt vyrastal v slovenskej rodine! Jeho starý otec Juraj sa ešte podpisoval ako List. Jeho stará mama bola Barbara Slezáková. Otec Adam už bol Lisztom. Nie že by sa bol pomaďarčil, iba meno mu napísali po maďarsky. Hľa, kam až siahajú korene maďarizácie! Rodina Listovcov žila v Malackách, kde v školskom roku 1790/1791 ako povinný predmet bola úradne zavedená maďarčina! Adam sa trápil s týmto predmetom a mal z neho vždy najhoršiu známku. Ani jeho syn František nevedel po maďarsky, ba ani sa o to nikdy nepokúšal. Jeho materinský jazyk bola slovenčina, vedel po nemecky, ale lepšie ovládal francúzštinu. Známy je aj jeho vrúcny vzťah k Bratislave. Keďže Slováci v Uhorsku oficiálne neboli uznaní za národ, ani slovenčina za úradný jazyk, nemohol sa podpisovať menom František, nuž používal nemecký variant Franz. Po celý život ho trápilo, že jeho národ, Slováci, sú neuznávaní, potláčaní. Bol z toho nešťastný. Navzdory týmto faktom dnes je prezentovaný ako maďarský skladateľ! Maďari po ňom nazvali hudobnú akadémiu, školu, má v Budapešti námestie, na ňom, ba aj na budove Opery, má sochu, jeho maďarské(!) meno nesie celý rad ulíc…

A čo sme mu dali my, Slováci, za ktorých sa toľko trápil? Čo mu dala Bratislava, po ktorej vždy tak túžil? Nuž, my sme naňho pekne-krásne zabudli. Stratili sme ho! To sme celí my.

Vďaka M. Demkovi už vieme, kto bol. Už nie je pre nás stratený. Zaslúžil by si prinajmenšom pekné námestie v Bratislave a impozantnú sochu. Bolo by od nás veľkou obeťou, keby sme tomuto významnému synovi nášho národa po 120 rokoch od jeho úmrtia (1886) umožnili aspoň symbolicky, v podobe dôstojnej sochy, bývať vo svojej obľúbenej Bratislave?

Poznajúc však našu slovenskú náturu, ostane to asi len púhym rojčením jednotlivcov. Stavať sochy na Slovensku sa lepšie darí maďarskej menšine. Tá keď chce, postaví si sochu akúkoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek na Slovensku. Už majú priam v centre Bratislavy Petőfiho, v Rožňave Kossutha, v Komárne Klapku, a najnovšie aj “Attilu“ - niekdajšiu pohromu Európy - v Číčove. Z vymenovaných ani jeden nebol svätý. Spomínam to len preto, lebo Slovákom vo svojej (vraj zvrchovanej!) republike sa už roky a roky nedarí na svojom území, v Komárne, postaviť ani len súsošie svätcov Cyrila a Metoda, patrónov Európy! Menšina im to nedovolí!!! A čo sa týka sochy Františka Lista v Bratislave, som skeptický. Keď sme nedostali povolenie na postavenie súsošia patrónov Európy v Komárne, ktovie, či by sme ho dostali na postavenie sochy Lista v Pozsonyi? My, pilíšski Slováci, máme na to priliehavú pesničku: “Hanba sa valí ze všech strán, hory, zakryte ma!“ Zdá sa mi, že spíme, že sme akísi neprebudení.
Gregor Papuček
P.s.:

Chcem si len opraviť chybu, ktorej som sa dopustil tiež z nevedomosti, ale už viem, že: Móric Beňovský bol príslušníkom šľachtického rodu, ktorého koreň siaha až do osady Beňov, ktorá ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia patrila v rámci cirkevného členenia do rímsko-katolíckej farnosti v Jasenici. Osada Beňov dnes patrí do Bytče a katastrom susedí s okresom Považská Bystrica.” Čiže ani len nie „pri Přerove”, ale priamo na Slovensku v Bytči ako časť mesta, ktorá sa i dnes nazýva Beňov

 


(Do Stálej konferencie Panslovanskej únie zaradené 12. septembra so súhlasom autora)
Článok je prevzatý z Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku.
www.pansu.sk

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.|