Blaise Pascal kedysi napísal, že pocit nešťastia v tomto svete by bolo možné odstrániť, keby sa ľudia naučili tíško sedieť doma v izbe. Ale my stále naháňame všelijaké vonkajšie stimuly. A berieme čokoľvek. Od všemožných typov hier a triviálnej honby za pôžitkami, až po rozhodnutie dať sa naverbovať do námorníctva a nechať sa zapojiť do vyložených zbojníctiev.

Pascal ďalej hovorí, že dôvodom pre toto je fakt, že nemôžeme vystáť svoju úbohú prázdnu myseľ. Málokedy sa nad vecami zamýšľame a keď hodnotíme svoj vlastný život, uvedomujeme si vlastné slabosti, vlastné nemorálnosti a zvlášť svoju smrteľnosť.
Myslím, že Pascal mal v tomto pravdu. Ako dlho vydržíme ticho sedieť a zamýšľať sa nad svojím životom bez toho, aby sme sa čoskoro nedali odlákať nejakým vyrušením? Koľko času venujeme rozjímaniu nad základmi svojej existencie? Nad takými otázkami ako "Čo tu robím?", Čo je dobro?", Ako by som sa mal snažiť žiť v zhode s dobrom?", "Pristupujem k druhým ako k terčom, ktoré môžem manipulovať alebo ako k iným ľudským bytostiam v duchu lásky?, "Čo musím urobiť s týmto svojím krátkym životom, aby som svet urobil o niečo lepším alebo ho aspoň o trochu menej pokazil?", "Žijem v zhode so svojimi najvyššími ideálmi?"

Naša spoločnosť, samozrejme, v ktorej dominuje kultúra typu "daj mi, daj mi", aktívne odrádza od takých tichých dumaní. Ak sa ale naozaj chcete oddávať takej čudnej aktivite, mali by ste v prvom rade vypnúť televízor a rádio. Keďže tie úplne kontroluje centralizovaná korporatívna štruktúra, kŕmia nás po lyžičkách ako malé deti, aby sme za a/ vydávali peniaze na zbytočné výrobky, b/ aby sme velebili štát ako verní sluhovia impéria a za c/ aby sme pritom veľa nemysleli. Ale aj internet je podozrivý, pretože podobne ako v televízii a v rozhlase, aj v tom dominujú tie isté korporatívne subjekty. Hoci v internetovej sieti sa stále ešte nachádza niekoľko kútikov slobody, kde sa môžete nadýchať čerstvého vzduchu.

Väčšina ľudí - a tým myslím okolo 99 % - nevenuje denne ani len desať minút tichému zamýšľaniu sa nad záležitosťami pravdy a nad cťou (áno, cťou) svojho života. Veď ako môže niekto myslieť, keď má zapnuté rádio? Alebo keď sa díva na reklamu v televízii?

Snahy tých, ktorí sa nám chcú dostať do hláv, sú neúprosne naliehavé. Tí majú k dispozícii veľké množstvo peňazí a aj ich využívajú. Dôverne poznajú tajomstvá propagandy a to poznanie účelne využívajú. Chcú nám mysle úplne vypnúť. A väčšina z nás to vlastne aj sama chce.

My nechceme poznať pravdu. Čo zvyčajne chceme, to je veľmi špecifická informácia. "Ako si počínal športový tím?", "Čo je na večeru?", "Ktorá škola bude najlepšia pre moje deti?", "Mám sa presťahovať do Atlanty, Vegas či Phenixu?" Chcete informáciu? Žiadny problém. Veď toto je napokon vek informácie.

Ale istotne to nie je vek pravdy. Keď ide o zmysluplné záležitosti, o veci, na ktorých naozaj záleží, ľudia radšej v živote dávajú prednosť príjemným ilúziám. Musel by som veľmi dlho myslieť, keby som si chcel spomenúť na takých, o ktorých viem, že sa úprimne a pravidelne snažia prehodnocovať svoj názor na svet. Veď koho by tešilo, keď napríklad vo veku štyridsat rokov zrazu príde na to, že nejaké fundamentálne presvedčenie, ktorému celý život veril, sa nezakladá na pravde?!

Viete si predstaviť, čo by asi povedal niekto z minulosti - napríklad spred sto rokov - keby teraz videl našu spoločnosť? Naše technológie by ho istotne prekvapili, to je samozrejmé. Technologické pomôcky a zariadenia by sa mu zdali byť ako dar od bohov. Ale akonáhle by od tých technológií odtrhol oči a posvietil si na nás, podľa mňa by reakciou zákonite muselo byť znechutenie. "Ja som si takmer nohy polámal, aby som vytvoril o niečo lepší svet. A všetko to preto, aby to napokon skončilo...tebou?"

Obávam sa, že svetová civilizácia už prekročila bod, z ktorého niet návratu. Ak sa nazdávate, že ľudstvo by mohlo jedného dňa nadviazať priateľstvo s mimozemšťanmi - či už si myslíte, že byto mohlo byť v nejakej ideálnej budúcnosti alebo sa to už v tajnosti deje - čo by ľudia v takom prípade mohli ponúknuť?

My sme sa nevyvíjali v betónovej džungli. Vyvíjali sme sa v skutočnej džungli, ktorá sa teraz veľmi rýchlo, v jednom bliknutí kozmického oka, vytráca. Naše bezohľadné hltanie všetkého, čo vidíme naokolo, nemôže trvať večne; to zrejme nevydrží ani len niekoľko nasledujúcich pokolení. Všetky veci majú vždy svoj koniec, aj naša civilizácia. Ale keď sa tá veľká loď nakoniec začne potápať, bude vôbec hodná toho, aby sme ju zachraňovali?

(krátené)
Richard M. Dolan, Key Hole Publishing: "We Hate Truth"
http://www.keyholepublishing.com/We_hate_truth.htm