V izraelských médiách je dnes zakázané, hovoriť o Gaze a Západnom brehu ako o "obsadených územiach". Namiesto toho sa  hovorí len o "územiach". Jonatan Mendel, bývalý korešpondent spravodajskej agentúry Walla, popisuje v jednom príspevku pre časopis London Review of Books (vydanie zo 6. marca 2008), ako izraelské noviny a TV-kanály nielenže používajú množstvo eufemizmov, ale vďaka disciplíne a samocenzúre odrážajú realitu, ktorá ako taká neexistuje. V súčasnosti píše Mendel na Queens College v Cambridge svoju disertáciu. Dokumentujeme tu komprimované znenie jeho textu.

Pred rokom  som sa uchádzal u Ma´ariv, izraelských novín, o miesto korešpondenta pre obsadené územia. Hovorím arabsky, vyučoval som na palestínskych školách a zúčastnil som sa mnohých židovsko-palestínskych projektov. Pri nástupnom pohovore sa ma spýtal šéf, ako môžem byť vôbec objektívny. Strávil som predsa veľa času s Palestíncami a som zrejme zameraný v ich prospech. Prácu som nedostal. Čoskoro som sa ale dostal do Walla, jednej izraelskej spravodajskej agentúry a stal som sa ich korešpondentom pre Blízky Východ.

Naučil som sa počas práce porozumieť tomu, čo myslela Tamar Liebes, riaditeľka Smart Institute of Communication na Hebrejskej Univerzite, keď povedala: "Novinári a nakladatelia sa vidia ako herci vo vnútri sionistického hnutia, nie ako kritickí outsideri."

To v žiadnom prípade neznamená, že izraelskí reportéri pracujú neprofesionálne. Korupciu, sociálny úpadok sledujú noviny, TV a rozhlas s obdivuhodnou rozhodnosťou. Že sa Izrael dozvedel, čo robil, či nerobil, bývalý prezident Moshe Katsav so svojimi sekretárkami, dokazuje: médiá hrajú svoj part ako dozorcovia, aj vtedy, keď to politikov privádza do ťažkostí. Podozrivé obchody s nemovitosťami Ehuda Olmerta, milostné aféry Benjamina Netanyahua, tajné americké kontá Yitzhaka Rabina – všetko sa v médiách otvorene diskutuje.

Ak sa však jedná o "bezpečnosť", žiadna takáto sloboda neexistuje. Hovorí sa o "nás" a o "nich", o armáde (IDF) a o nepriateľovi; militaristické diskusie sú jedine dovolené diskusie, tieto predčia akýkoľvek rozhovor. Nie, že by izraelskí novinári poslúchajú rozkazy, alebo sledovali stanovený kód: oni si len myslia to najlepšie o svojich bezpečnostných silách.

Keď sa napríklad informuje o násilnom čine, potvrdzuje to armáda, alebo povie: "Palestínci tvrdia ..." - "Palestínci tvrdia, že armáda ťažko zranila kojenca." Je to švindlovanie? "Palestínci tvrdia, že ich izraelskí osadníci ohrozujú." Kto však sú "tí Palestínci"? Je to celý palestínsky národ – ako občania Izraela, ako obyvatelia Západného brehu a pásma Gazy, utečeneckých táborov a v susedných arabských štátoch – je zdrojom tohto tvrdenia? Prečo sa tak málo v izraelských médiách uvádza meno, odbor, alebo organizácia ako zdroj? Pretože by to informáciu urobilo dôveryhodnejšiu?

Stav, ktorý by každá iná armáda závidela

Keshev, centrum na ochranu demokracie v Izraeli, skúmalo spôsob a postup, ako izraelské TV kanály informovali o palestínskych úmrtiach v určitom mesiaci  - napr. v decembri 2006. Keshev našiel 48 správ, ktoré informovali o 22 smrteľných prípadoch Palestíncov. Ale len v ôsmych prípadoch týchto správ nasledovala na armádnu verziu aj reakcia palestínskej strany. Pri 40 správach bolo informované len z pohľadu IDF.

Ďalší príklad: v júni 2006 bolo štyri dni potom, čo bol izraelský vojak Gilad Shalit unesený na bezpečnostnom plote k pásmu Gazy, podľa izraelských médií zatknutých 60 členov Hamasu, medzi nimi 30 volených členov parlamentu a osem ministrov palestínskej vlády: boli to šéf rezortu Jeruzalema,  minister financií, minister pre výchovu a vzdelávanie, pre náboženské záležitosti, pre vnútro, pre výstavbu, pre justíciu a pre väzenstvo. K tomu treba pripočítať predsedu parlamentu, ako aj starostov Betlehema, Jeninu a Qalqilia. To, že títo ľudia boli uprostred noci vyvedení s ich postelí a boli dopravení na izraelské územie, aby ich bolo údajne možno vymeniť z Gilada Shalita, neurobilo z tejto operácie v našich médiách žiadny únos. Izrael neunáša - Izrael zatýka.

Izraelská armáda tiež úmyselne nezabíja, nehovoriac, že by niekoho zavraždila - stav, ktorý by jej každá iná armáda závidela. Aj keď padne jednotonová bomba na husto obývané obytné územie v pásme Gazy a príde pri tom o život jeden ozbrojenec, ako aj 14 nevinných civilistov, medzi nimi deväť detí, nie je to úmyselné zabíjanie, alebo úkladná vražda. Izraelský novinár môže povedať: "vojaci IDF smrteľne zasiahli Palestíncov." Alebo: "15 Palestíncov našlo smrť" (ako keby si ju hľadali). Ale vražda neprichádza do úvahy.

V čase, keď dochádzalo k veľa prepadom na pásmo Gazy, dal som mojim kolegom v agentúre nasledovnú otázku: "Keď ozbrojený Palestínec prekročí hranicu a vstúpi na izraelské územie, cestuje do Tel Avivu a tam strieľa na ľudí, potom on je predsa terorista a my sme obete, že? Avšak, ak izraelská armáda prekročí hranice, na míle vnikne do pásma Gazy a začne na ozbrojených strieľať, kto je terorista a kto je obranca? Ako to, že Palestínci, ktorí žijú na obsadených územiach, nemôžu konať v sebaobrane, zatiaľ čo izraelská armáda je stále len obranca?" Môj priateľ Shay z oddelenia grafiky mi vec vysvetlil: "Keď by si išiel do Gazy a tam strieľal na ľudí, potom si terorista. Avšak keď to robí armáda, potom je to operácia, ktorá robí Izrael bezpečnejším. Vykonáva rozhodnutie vlády."

Ale nie takí "s krvou na rukách"

Ďalší poučný rozdiel medzi nami a nimi sa stal zjavným, keď Hamas v lete 2006 požadoval oslobodenie 450 zajatcov výmenou za Gilada Shalita. Izrael vyhlásil, že síce prepustí nejakých zajatcov, ale nie takých "s krvou na rukách". Sú to vždy Palestínci, nikdy Izraelci, ktorí majú krv na svojich rukách. To neznamená, že Židia nevraždia žiadnych Arabov, ale oni potom nemajú žiadnu krv na svojich rukách. Nehovoriac o tých, ktorí mali krv na svojich rukách a potom sa stali predsedami vlády.

My sme nielen nevinnejší, keď zabíjame, ale aj citlivejší na bolesť, keď sme zranení. Popis rakety Kassam, ktorá trafí Siderot, vyzerá obvykle takto: "Raketa Kassam dopadla v blízkosti obytného domu, traja Izraelci utrpeli ľahšie zranenia a desať iných utrpelo šok." Duševné zranenia by sa isto nemali brať na ľahkú váhu: Ak uprostred noci dopadne granát na dom, môže to určite vyvolať veľký šok. Avšak trpia tým len Židia, pretože Palestínci sú odolnejším národom?

Ostatne armáda zabíja len najdôležitejších ľudí. Znovu jej môžu všetky iné armády závidieť. "Bol zabitý vysokopostavený člen Hamasu", skandujú zborovo izraelské médiá. Členov Hamasu nižších hodností zjavne nie je možné nájsť a zabiť. Shlomi Eldar, televízny korešpondent v pásme Gazy napísal pred dvoma rokmi o tomto fenoméne v svojej knihe Blind in Gaza (Slepý v Gaze): "Keď bol Riad Abu Zaid v r.2003 zavraždený, opakovala izraelská tlač správu IDF, že tento muž bol šéfom vojenského krídla Hamasu v Gaze. Shlomi Eldar objavil, že tento muž bol len tajomníkom pre starostlivosť o rodiny väznených členov Hamasu. Jeden z mnohých prípadov, "kedy Izrael nejakého palestínskeho aktivistu povýšil", píše Eldar.

Ako opatrenie proti vystreľovaniu rakiet Kassam rozhodla Olmertova vláda vo februári 2008, uzavrieť prívod elektrického prúdu pre pásmo Gazy denne na dlhé hodiny, hoci to znamenalo: nemocnice ostali bez prúdu, lekári nemohli operovať. Ako zdôvodnenie bolo: "Izrael sa k tomuto kroku odhodlal, pretože takéto embargo nie je smrteľnou zbraňou."

"Spoločnosť, ktorá prechádza krízou, si vytvára nový slovník", píš David Grossman vo svojej knihe Der gelbe Wind (Žltý vietor). "Krok za krokom sa vynára nová reč, ktorej slová už neopisujú realitu, ale ju utajujú." Túto "novú reč" médiá tak isto dobrovoľne preberajú, ako oficiálne smernice, zostavené rozhlasovými úradmi a od r.1972 boli tri krát aktualizované. K týmto pravidlám platí aj ustanovenie, že termín "východný Jeruzalem" sa už nesmie používať.

Pretože sa zároveň v mediálnych debatách nesmú vyskytovať výrazy "okupácia", "apartheid" a "rasizmus", nehovoriac o "palestínskych občanoch Izraela", "etnické čistky" a "Nakba"*, môžu Izraelci prežiť celý svoj život bez toho, že by vedeli, v akom prostredí žijú. Vezmime napríklad rasizmus: keď Knesset príjme zákon, podľa ktorého možno predať13 percent pôdy len Židom, potom je to "rasistický Parlament". Keď v 60 rokoch mala krajina len jedného jediného arabského ministra, potom mal Izrael "rasistické vlády". Keď boli 60 rokov pri demonštráciách používané gumové projektily a smrtiaca munícia len proti arabským demonštrantom, potom má Izrael "rasistickú políciu". Ak 75 % Izraelcov udáva, že odmieta mať arabského suseda, potom je spoločnosť "rasistická". Ak sa neuznáva, že Izrael je miestom, kde určuje rasizmus vzťahy medzi Židmi a Arabmi, je pre izraelských Židov nemožné, zaoberať sa realitou ich vlastného života.

Nemenej pozoruhodné je, že Izrael nemá žiadne "okupované územia". Tento termín príležitostne používajú len ľavicoví politici a novinári. Pri spravodajskej agentúre neexistuje. Najprv sa hovorilo o "územiach pod správou", aby sa zakryla okupácia. Potom sa hovorilo o "Judei a Samárii". Medzičasom sa v našich masových médiách udomácnilo "tie územia". Tento termín pomáha, zachovať predstavu, že Izraelci sú obete a neustále konajú v sebaobrane, zatiaľ čo Palestínci sú útočníci a sú bezdôvodne agresívni. Najjednoduchší prípad v našej tlači to vyjadruje takto: "Obyvateľ ›území‹ bol zadržaný, pri ilegálnom pašovaní zbraní." Pretože to dáva zmysel, keď sa obyvatelia "okupovaného územia" pokúšajú o ozbrojený odpor proti okupantom – ale nadáva to žiadny zmysel, keď sú to obyvatelia z "území".

Väčšina má pocit, že médiá sú príliš ľavicové

Izraelskí žurnalisti nie sú uložení v bezpečnostnom establišmente. Tiež neboli požiadaní o to, aby svojmu publiku predstavovali vojenskú politiku Izraela príjemne. Tieto obmedzenia dodržujú dobrovoľne, skoro podvedome, čo robí ich prax o to nebezpečnejšiu. Napriek tomu má väčšina v Izraeli pocit, že médiá sú príliš ľavicové a nie skutočne patriotické, aj keď zahraničné média sú ešte horšie. Počas intifády v roku 2000 požadoval minister financií Avraham Hirschson, že americký kanál CNN musí byť pre Izrael uzavretý, pretože vysielač rozširuje tendenčné programy - štvavé kampane proti Izraelu.

Izraelskí muži sú povinní, až do veku 50 rokov, odslúžiť ročne 1 mesiac vojenskej služby. Yigal Yadin, bývalý šéf generálneho štábu, si myslí: "Civilista je vojak, ktorý má ročne 11 mesiacov dovolenku." Izraelské média dovolenku nemajú.

Medzititulky redakcia, preklad: Ellen Rohlfs
*) arabsky pre "nešťastie", "katastrofa"; znamená po palestínskom spôsobe vyjadrenia založenie Izraela v máji 1948
Yonatan Mendel o  izraelskom žurnalizme
Wir sind unschuldig, wenn wir töten, http://www.freitag.de/2008/13/08131001.php