„Ak sa dakto pýtal -- my sme odpoveď,
čo pravdou pretne lož - lož!“

Dubito – žasnem a pochybujem, cogito – zvažujem a rozumom postihujem, ergo sum – teda som! Taký je descartovský vzorec, ktorý ale, musíme priznať, skonštruoval ešte pred ním človek z kruhov, proti ktorým práve sám Descartes tiahol – cirkevný otec Augustinus. Ale to nám nemusí vôbec prekážať, naopak, ako fajnšmekri môžeme oceniť túto finesu v podobe opäť raz ďalšieho dialektického a prirodzeného protikladu.

Či už sa odvoláme na toho alebo onoho, získané poznanie, ktoré nám prinesie aplikácia tohto vzorca na súčasný stav slovenskej spoločnosti, bude stále rovnaké – Slovensko už nežasne nad ničím, nemá záujem rozumom postihovať skutočnosť, a Slovensko tak vôbec stráca chuť byť!

Rokmi socializmu, solidarity a humanizmu Slovákom naočkovaná nízka subjektivita sa po prevrate do sveta voľného kapitálu, v ktorom víťazí jedine romantický hrdina, individualista sám proti všetkým, odrazila v prístupe občanov k riešeniu celospoločenských kríz. Zatiaľ čo predtým tu bol zbožštený Ústredný výbor KSČ, ktorý deux et machina rozhodoval o blahu občanov, respektíve o tom, koľko banánov má byť tým vysnívaným blahom, teraz sa Slovák ocitá v procese rozhodovania sám, dokonca bez osvietených Čechov. Slovák s českou výchovou, ktorá Zamoravsko v myslení „šetrila“ na horšie časy, sa v podobe našej „politickej špičky“ pokúša myslieť, ale súdny človek v tomto myslení ihneď spozná chlapcov z V. B triedy.

Škriepky hašterivej politickej mládeže, ktoré dodnes nad Dunajom nacvičujú naši našským spôsobom, potom u nás, občanov, vyvolávali najskôr pohoršenie, ktoré sa ale časom sedimentovalo v širších vrstvách spoločnosti v podobe apatie voči večnému cirkusu imrvére krútiaceho sa dokola, v ktorom sa najskôr hádame, že sme praví Slováci, len keď sa porátame s Prahou, neskôr, že sme tí správni Slováci, len a len ak napľujeme do Dunaja, nech to pekne stečie do Pešti... Prípadne, že správny, ale ozaj roduverný Slovák je výlučne ten, ktorý vie kradnúť bez toho, aby bol chytený.

Niet divu, že po toľkých rokoch vlastnej štátnosti zlodejov a zlatoústych zaklínačov strácame tú schopnosť sa rozpakovať – descartovské dubito – keďže nás už máločo môže ako obyčajných ľudí prekvapiť, už niet temer ničoho, o čom by sme mohli pochybovať, že na Slovensku je nemožné. Na Slovensku je totiž možné všetko, mimo zdravý rozum – cogito, – teda je zbytočné ho používať, aby sme ním postihovali túto neskutočnú skutočnosť. Ak sa nad tým zamyslíme, žijeme vlastne v nadrozumovom svete, v súčasnosti prebývame dakde v transcendentne bez toho, aby nám na dosiahnutie tohto stavu bola potrebná meditácia – to je v strednej Európe výnimočný fenomén, ktorý by sme si mali minimálne nabalzamovať a uložiť na večný spánok do mauzólea umiestneného najlepšie dakde v blízkosti výrobnej haly nejakej zahraničnej automobilky – to len preto, aby ho malo možnosť navštevovať čo možno najväčšie množstvo tých „jedinečne pravých“ Slovákov.

A sum? Ako Slováci sme už iba zo zotrvačnosti, kým nás politické trenie a celosvetový vývoj nespomalia natoľko, že vzhľadom na vývoj úplne zastaneme a posledný „jedinečne pravý“ Slovák si zmení dobrovoľne a s hrdosťou svoje rodové meno na Tóth, prípadne s prívlastkom Buta.  

Každý vie, že Slovensku chýba rozvrh hodín podľa ktorého by malo denno-denne fungovať hospodársky, kultúrne a politicky. V stratégii jednotlivých politických strán síce nachádzame grandiózne perokresbové náčrty budovania našej budúcnosti – ale menej sa už na papier kreslí, či vôbec možno o našej budúcnosti za takýchto okolností hovoriť.

Bude o päťdesiat rokov v premnoženej a ekologicky zdevastovanej Európe ešte miesto pre tých, ktorí budú natŕčať ruky za koláčmi, bez toho, aby pracovali? Duševne pracovali. Bude ešte niečo takýto duševne po(pre)vracaný národ chrániť pred stratou ľudskej dôstojnosti jeho príslušníkov? Čo potom zabráni nášmu zotročeniu či vyhynutiu, keď tu nebude tejto dôstojnosti, ktorá bude v nadchádzajúcej dobe potrebná ako soľ? Dôstojnosti, ktorá jediná sa v horizonte niekoľkých desiatok rokov stane meradlom legitimity bytia, či už v údolí, krajine, oblasti, na kontinente, a či na Zemi vôbec?

Aby sme pochopili situáciu u nás, musíme Slovensko chápať na pozadí celosvetovo nastupujúcich nových hospodárskych, politických či spoločenských trendoch postmoderny. Ak sa nám podarí rozoznať tieto trendy, ale hlavne správne odhadnúť ich dôsledky a dopady na hospodárstvo, politiku, spoločnosť a jej kultúru, až potom budeme môcť vytvoriť adekvátnu filozofiu spôsobu nášho ďalšieho pobývania medzi živými národmi. Zatiaľ zostanú naše reformné výkričníky iba otáznikmi, ktoré sme ako tvrdenia prebrali od iných národov, ktoré rovnako prostredníctvom filozofie zápolia s otázkou legitímnosti svojho bytia v pochmúrnej budúcnosti bez morálky, dôvery a nádeje v jednoduchú pravdu.

So strohým načrtnutím mojich futurologických záverov k danej problematike by som v podobe niekoľkých poznámok začal práve od kategórie národného.

Zdá sa, že najväčším problémom národov súčasnosti nie je ani tak ich zlá ekonomická situácia, strohá kultúrna základňa či neprofesionálna politická reprezentácia, ale evidentne absentujúci systém zaradenia sa jednotlivca k celku a následné identifikovanie tohto celku vo väčšom celku. Jednotlivci v postmoderne nemajú množiny, do ktorých by sa zaradili, pretože existuje také množstvo drobných podmnožín, že pre ne nevidíme tých zopár hlavných, pre náš ďalší zdravý spoločenský vývoj smerodajných. Takto stratení a bez svojej množiny sme zostali zraniteľnejší než kedykoľvek predtým v dejinách ľudskej evolúcie – dokonca väčšmi než v predhistorických časoch, keď nás nechránila technika. Práve toto prázdne miesto by mohol z môjho pohľadu plnohodnotne zastúpiť akýsi nový národný celok v podobe mestského štátu – neopolis.

Najskôr však vysvetlím, prečo podľa mňa nestráca národný štát v globalizovanej spoločnosti svoje opodstatnenie.

Mnoho odborníkov správne proklamuje, že globalizujúca sa spoločnosť so sebou oživuje fenomén nacionalizmu a vzbudzuje hlavne v mnohonárodnostnej Európe jeho novú vlnu v podobe rasovej neznášanlivosti. Ďalej sa však podľa nás odborníci mýlia, keď tohto vynárajúceho sa dvojhlavého draka rodových vášní pokladajú za negatívum, ktoré so sebou globalizácia prináša. Pritom zabúdajú na tie skutočne nebezpečné negatíva ako je všeobecná strata hodnôt, morálky a nádeje a v neposlednom rade ekonomické, duševné a fyzické otroctvo v globalizovanom svete zjednotenom pod súčasnou vlajkou združených korporatívnych síl bankárov. Najpálčivejším problémom Slovenska, vzhľadom na jeho pestrú národnostnú skladbu obyvateľstva, je práve preto nacionalizmus ako spôsob identifikácie hodnotovo dezorientovaných jednotlivcov v celku.

Tak ako sa líšil nacionalizmus a jeho funkcia v 19. a v 20. storočí, tak sa líši vo svojej podstate a svojou funkciou nacionalizmus 21. storočia, v ktorom žijeme. Nacionalizmus 19.  a 20. storočia môžeme nazvať prejavom lokálnych buržoázne demokratických síl usilujúcich o získanie národného celku a v jeho rámci lepšej vlastnej kontroly nad kapitálom, zatiaľ čo nacionalizmus 21. storočia zas prejavom boja proti, o globálnosť usilujúcich korporatívne totalitných síl, ktoré potom, ako poznali, že buržoázia dokáže nad šľachtou a duchovenstvom víťaziť v prospech nového prerozdelenia kapitálu, zaumienili si v tomto novom prerozdelení pokračovať a zároveň hodnotu sústredeného kapitálu vo svojich rukách zvyšovať odstránením hospodárskych bariér súvisiacich so suverenitou národných štátov. Z buržoázie vznikla nová spoločenská vrstva šedých eminencií korporácií. Preto je dnes aj Slovensko členom v Európskej únii, pôvodne v Európskom hospodárskom spoločenstve odstraňujúcom predovšetkým clá a v súčasnosti tiež akúkoľvek reakciu, napríklad v podobe nacionalizmu, pripisujúc mu zločiny jeho stupňom vývoja mladšieho brata z 20. storočia. Medzi týmito dvoma nacionalizmami dokáže však málokto rozlišovať, čo je fatálna chyba, do kariet hrajúca nadnárodným spoločnostiam, ktoré nás ako ľudstvo zničia.

Áno, oba druhy nacionalizmov sú produktom kapitalistickej spoločnosti, zatiaľ čo prvý predstavuje akciu kliesniacu cestu industriálnej spoločnosti (buržoázny nacionalizmus), tak druhý zas reakciu na informatickú spoločnosť, a nie jej akciu! Veď predsa informatická spoločnosť odsudzuje a prenasleduje prejavy a akékoľvek prvky nacionalizmu, teda nacionalizmus nemôže byť súčasťou jej prejavu. Biznisu predsa prekážajú ohraničené národy!

Z tohto sa potom domnievam, že ak už v súčasnosti existuje reakcia na informatickú spoločnosť, ktorá je pokladaná za najvyšší stupeň vývoja ľudskej spoločnosti, potom sa nachádzame už v 4. vlne, ktorá prekonáva tú tretiu za neuveriteľne krátky časový okamih. Globalizácia ako vyústenie tretej informatickej vlny vyvolala na seba reakciu v podobe nacionalizmu 21. storočia ako modelu spoločnosti štvrtej, nastupujúcej vlny, ktorú ešte nevidíme, pretože za ten krátky časový okamih sa nestihla dostatočne vyprofilovať, ale môžeme sa domnievať, že ide o vlnu kybernetizácie – z gréckeho cybernetés, lodivod – teda vlnu akéhosi samoriadenia spoločnosti práve produktmi informatickej revolúcie, teda vysokosofistikovanými počítačovými systémami a bioinžinierstvom.

Odteraz sa už vlastne za meradlo vývoja spoločnosti nemôže pokladať spôsob ľudskej výroby, pretože ten preberajú kybernetické zariadenia, na základe ktorých prognóz sa dnešný človek riadi. Znepokojuje ma to, že ak už nemožno ďalej sledovať toto meradlo vývoja ľudskej spoločnosti osve, pretože v súčasnosti je spôsob ľudskej výroby prepletený spôsobom samovýroby, potom to buď znamená zánik vývoja, alebo dosiahnutie vrcholu vývoja, po ktorom musí nasledovať zákonite pád. Tu podľa mňa tkvie strata hodnôt v postmodernej spoločnosti. Teda buď nájdeme nové meradlo stupňov nášho vývoja a nájdeme tak aj nové hodnoty, alebo ich nenájdeme a sme vo svojom putovaní uvedomelého ľudského bytia na vrcholnom konci – a to už nie je iba separátny problém Slovenska, ale megatrend!

Až tu sa ukazuje v mojej koncepcii dôležitá úloha nacionalizmu novej generácie vo vývoji.  Vysvetlím, doprajte mi chvíľku strpenia.

Pretože ak bol skutočne dosiahnutý vrchol, v ktorom človek začal byť stvoriteľom a začal klonovať seba samého, čo bezpochyby už dávno začal i bez povolenia štátnych orgánov, potom je už iba krôčik k tomu, aby stvoril aj bez predlohy a stal sa tak skutočným bohom, ktorý už pred ničím nemá strach, a ktorého už nič preto nedokáže zastaviť vo svojej šialenej dobrodružnej ceste, ktorá začala s cieľom poznávať a končí s cieľom zmocniť sa a ovládať. Filozofii to ako slúžke vied akosi uniká a iba tým, že si tento fakt nikto nevšíma, možno vysvetliť nepochopenie novej vlny nacionalizmu a jeho úlohy v budúcnosti poznačenej troma samostatnými systémovými celkami.

Zem a jej príroda je jedným zo samoregulačných celkov. Človek tým, že začal na seba preberať čoraz viac funkcií, ktoré boli dovtedy iba privilégiami prírody, sa zo systému prírody vyčlenil a vytvoril popri prírode nový samoregulačný celok – globálne ľudské spoločenstvo. Tieto dva systémy tu dnes stoja nie v ostrom protiklade, ako sa všetci domnievajú, naopak, v dôkladnej súhre, ale takto znásobenej, namierenej priamo proti človeku! Keďže o oboch stvorených (rokmi evolúcie vycibrených?) a tvoriacich systémoch hovoríme ako o samoregulačných, je logické, že po dosiahnutí kritického stavu sú schopné vnútornej katarzie, aby sa ako systémy zachovali. Žiadne iné známe systémy to nedokážu – iba ľudské spoločenstvo a príroda! V reči systému prírody samozachovanie znamená zvýšenie chorobnosti škodcov prírody, na nás zosielanej v podobe rakoviny, AIDS a nových vírov, v reči systému ľudskej spoločnosti zas vojny (antikultúrnej, antihumánnej, antihodnotovej...) vedenej proti nadmernému počtu škodcov tohto systému. Napriek tomu, že onanujúca mládež nechce počuť o problémoch spojených s nadmerným sebaukájaním, úzko prepojeným s úpadkom mravov a so zvýšenou koncentráciou pornografie v médiách, tento trend má ďalekosiahle dôsledky – znižuje sa fertilita ako mužov, tak i žien! Od moralizovania mám ďaleko, len poukazujem na dokonalú súhru globálneho ľudského systému a prírody, ktoré vedno tiahnu proti ľudstvu!

Keď rozkošníci, ktorí majú v dnešných časoch toľko detí, v budúcnosti práve pre svoju neukáznenosť a pôžitkárstvo nebudú môcť tieto deti plodiť, a keď navyše tí, ktorí partnerské splynutie pokladajú za výnimočný akt, ktorého je nutné si vážiť, v dôsledku svojej striedmosti budú síce schopní po fyzickej stránke deti splodiť, ale ich intelekt im nedovolí priviesť do „sveta pomyjí“ nový život – kto bude potom deti vôbec „kreovať“? Nestojíme práve v dôsledku premnoženia na pokraji vyhynutia spôsobeného neplodnosťou? Krásny prírodný paradox, z ktorého by mal nepochybne „čiernu radosť“ aj Emil Boleslav Lukáč...

Nie nadarmo prišiel Freud s teóriou, že zdravý sexuálny život je základom ľudských vzťahov a ľudstva vôbec!

Ľudstvo sa rúti závratným tempom späť do kolísky vývoja, z ktorej vyšlo, čoho dôkazom je znižovanie veku dospelosti u detí. Nesúvisí to s predhistorickým obdobím, v ktorom musel jedinec byť pohlavne dospelý čo najskôr, keďže nebezpečenstvo na neho číhajúce ho mohlo bez prítomnosti ochrannej techniky v každú sekundu jeho márneho života skántriť? Pretechnizovanie prinesie odtechnizovanie – opäť jedna z fines pre Boleslava...

Nevymýšľam si nič nové, je to iba aplikácia teórie konfliktov a kúsku rozumu na aktuálne poznateľné fragmenty vývoja nášho globálneho systému.

Človek sa dneškom odpútal od svojho stvoriteľa – prírody, ktorý nás milióny a milióny rokov tepal do súčasnej podoby, v ktorej sme schopní sami tvoriť systémy pod naším dozorom schopné ďalšej samotvorby. Človek je stvoriteľom nového sveta, nového samoregulačného systému, a to so sebou prináša setsakramentsky neznáme dôsledky pre náš systém a pre systém prírody. Dokáže vôbec univerzum uniesť existenciu troch samoregulačných systémoch na tak malej ploche akou je naša Zem? Bude to znamenať našu nevyhnutnú expanziu na ďalšie planéty a rozdelenie miesta výskytu týchto troch samoregulačných systémov, na planétu prírody, planétu človeka a planétu androida, klonu, sexuálneho otroka či čoho?

Podľa mňa by to bol ten ideálny prípad, ku ktorému by sme sa dopracovali socializmom prerastajúcim do komunizmu, ale keďže sa tento spôsob ako prílišne humanitný neosvedčil, pretože dokázal napredovať vo vývoji iba vďaka svojmu druhovému nepriateľovi – kapitalizmu, bol odsúdený k zániku. Naopak, kapitalizmus v sebe samom nesie základný dialektický princíp protikladov ako jemu imanentný, vďaka ktorému môže existovať a preto aj existuje sám, bez antagonistického, triedneho nepriateľa – teda kapitalizmus má predpoklady na to, aby sa stal jediným ekonomickým systémom našej planéty.

Ktorý je teda ten dialektický princíp kapitalizmu? Kapitalizmus tvorí a ničí zároveň, zatiaľ čo podľa koncepcie komunizmu, mal ten iba tvoriť. Iba to, čo ničí svoje prežitky, je schopné ďalšieho vývoja, bohužiaľ. Pretože inak by na Zemi pre stále nové a nové kreované produkty nebol priestor. Takto som to ja pochopil, a preto je mi jasné, že k prekonaniu tohto systému opätovnou revolúciou nepríde. Kapitalizmus sa zničí sám, ale keďže už dospel do takého štádia vývoja, že je ako systém schopný vlastnej kreácie, zničí sa do takej miery, aby sa bol schopný obnoviť aspoň ľudský rod, ktorý je už iba bezmocným obsahom systému, ktorého činnosti je už iba pozorovateľom.    

Tieto moje názory budú iste pre „starú gardu“ niečím nepochopiteľným, pretože socializmus im bol do hláv importovaný v idealizovanej, v priam božskej podobe. Napriek ich ostrovtipu, bohatému talónu skúseností a vysokovyvinutému kritickému mysleniu, nebudú pre našu škodu schopní rozvinúť moderné mysliteľské koncepcie – táto úloha zostane na nás, mládeži, a v kataklizmatickej dobe súčasnosti sa opäť raz význam novátorstva z dielne mladých stane kľúčovým pre smerovanie celého ľudstva, v zmysle Hviezdoslavovho Ó, mládež naša, tys‘ držiteľkou rána...

Ľudia, ktorých generácia vyrastala a tvorila hodnoty celý život v socializme a v dnešnom kapitalizme už iba prirodzene „vegetatívne“ pretrváva, nemôžu bez zaujatosti svojím rozumom postihnúť nastupujúce trendy. Na to je potrebné úplne nové myslenie, ktoré sa môže iba prostredníctvom descartovského dubito znova obrodiť, v dejinách ľudského myslenia už po niekoľký raz. Akousi avantgardou tohto prototypu nového myslenia sú práve marginálne subkultúry anarchizmu a ľudáctva, voči ktorým sú a priori zaujatí všetci starší než tridsať rokov.

Mladým, ktorí hrôzy a bezprostredné dôsledky druhej svetovej vojny nezažili, predsúva sa prostredníctvom rôznych pseudohumanistických koncepcií predsudok voči myšlienkam národného socializmu, ktoré majú zabrániť obrode filozofického myslenia podobným smerom. Dnes je každému „akosi samozrejmé,“ že nemecký národný socializmus je odsúdeniahodný ako nenávistný a neľudský ideologický prúd. Samozrejme, súhlasíme, pretože podľa zákona (aj správnosti) informatickej spoločnosti ani inak nemôžeme. Avšak keď jeho myšlienku, myšlienku národného socializmu pretransformuje vzhľadom na súčasné potreby národného socializmu ako reakcie kybernetickej „snovej“ vlny na akciu globalizovanej spoločnosti tretej informatickej vlny, potom sa nám môže veľmi hodiť – ale bez „starej gardy,“ ktorá v ňom bude stále vidieť iba tú odpornú vraždiacu beštiu, spod ktorej pazúrov nás vytrhla Rudá armáda, respektíve pre Západ – Spojenecké vojská.

Vôbec, dnes hovoriť o obrode národného socializmu v akomsi mestskom štáte je vzhľadom na priame obete našich pradedov, dedov a rodičov neúctivé a nekorektné, ale jedným dychom je nutné dodať – bytostne potrebné! Argument zanieteného antifašistického dišputéra, že Slovania mali nasledovať ako jeden z ďalších národov na porážku, mi vykúzľuje úsmev na perách, pretože až vtedy zisťujem, že dotyčný ani len netuší, čo sa vo svete deje a aká myšlienka sa pod obrodeným národným socializmom skrýva...

Socializmus nenesúci v sebe imanentný protiklad vzájomnej kreácie a deštrukcie by zaľudnil planétu ešte väčšmi, než je v súčasnosti – čo by v konečnom dôsledku viedlo opäť len k „očistnej vojne.“ Takže tieto socialistické snahy môžeme označiť za utopické, nerealizovateľné a neprirodzené vzhľadom na potrebu existencie samoregulačného mechanizmu. Človek, zdá sa, nikdy v dohľadnej dobe nedospeje do takého štádia vlastného sebauvedomia, že by dokázal regulovať vlastnú populáciu sebevlastným individuálnym kritickým zmýšľaním, preto to za neho urobí globálny ľudský systém (ktorého je tvorcom), ktorý našu populáciu zredukuje, najmenej pravdepodobne, ale nie nemožne, úplne vyhladí.

Tiež si musíme ozrejmiť, že ak sa chce mať niekto dobre, vždy to musí byť na úkor niekoho druhého, pretože všetci nemôžme mať všetko – sme limitovaní dostupnou matériou. Opäť sa vraciame k Descartesovi, ktorý svet začal medzi prvými vnímať svojím opisom pohybu ako spojené nádoby, navyše podliehajúce zákonu zachovania impulzu. Ak sa mám ja dnes dobre a píšem na osobnom počítači túto esej, nevyhnutne to musí znamenať, že niekto v Afrike trpí hladom, že nevinné africké deti umierajú s opuchnutými bruškami v nepredstaviteľných mukách – len preto, aby som ja mohol písať túto zbytočnú (?) esej na osobnom počítači!

Ak toto nie je hrozná predstava, potom už nepoznám hrozivejšiu! Len si to predstavte, to, že si dáte za plastový pohár čistej sviežej vody v sparnom dni, znamená, že milióny ľudí si rovnaký pohár vody nemôžu v ten istý okamih dopriať, tobôž nie plastový! Pritom nikto si to z tých pseudohumanistov hlásajúcich pokrok a všeobjímajúcu všelásku nechce pripustiť (vrátane kresťanov), ale humanitárna pomoc Afriku nikdy nevzkriesi, naopak, podľa slov mnohých odborníkov, Afrika je už dávno pochovaná zaživa, práve preto, že my sa v Európe predbiehame v raste životnej úrovne, ktorý pred ktorého...

Uvažujúc triezvo – cogito – zisťujem, že v dobe, keď na ľudstvo útočia dva regulačné systémy, prírodný a náš vlastný, iba malá kompaktná skupina môže prežiť – sum. V tomto svetle sa zrazu animálnosť národného socializmu javí úplne inak. Národný socializmus je podľa mňa jediný možný, prirodzene nastupujúci prúd, ktorý uchváti všetky ešte života schopné národy. Ach chce Slovensko v budúcnosti existovať, musí na tento reformovaný prúd národného socializmu čoskoro nastúpiť. Prvým krokom je odstránenie jeho primitívnych foriem v podobe úbohého rasistického násilníctva páchaného na cudzincoch. To bol národný socializmus minulého tisícročia. Dnes ho podľa teórie špirálovitého vývoja musíme prekonať na vyššej úrovni, ktorú si dovolím nazvať humánnou a jedinou nelživou.

Štát musí poskytnúť mládeži priestor na prejav vlastenectva ako budúcu odhodlanosť brániť spoločenstvo ľudí s rovnakými geografickými súradnicami, ktorých spája spoločný jazyk a kultúra. Ak sa tak nestane, v nasledujúcich desaťročiach vlna primitívneho  „neonacizmu“ zožerie (nielen) slovenský národ a zbaví ho tak jediných potenciálnych obrancov komunitných záujmov, akými sa stanú priestor, orná pôda, čistá voda, vzduch ap., teda triviálne atribúty existencie, ktoré dnes chybne vnímame ako samozrejmé, každému národu a človeku večne od boha dané do užívania v súčasnej podobe, ktorá je zakreslená na „posvätných“ mapách Európy... 

Preto, miasť školákom hlavy o večne trvajúcom miery, ktorý jediný je pre svet prínosom, je blud, ktorého sa musíme rýchlo v slovenskom školstve zbaviť. Súčasné klasifikovanie extrémizmu a terorizmu sa zneužíva v prospech korporácií a globalizmu a je ho možné prirovnať k stredovekému odsudzovaniu heréz katolíckej cirkvi. Ako sme sa smiali na svojich chybách v oblasti náboženstva v socializme, tak dnes môžeme plakať v kapitalizme, že opäť slepo bojujeme proti kacírom, ktorí nechcú v podstate nič inšie, ako vo vlastnom význame tohto slova – očistiť...

Podotknime, že zavrhnutie národného socializmu bezprostredne po druhej svetovej vojne bolo správne a zdravé, ale jeho odmietanie na vyššej úrovni v súčasnosti môže prerásť v chorobu, v ktorej dôsledku budú národy predčasne umierať. 

Aký by teda mal byť nový národný socializmus?

V protiklade so svojím vývojovo mladším bratom by mal byť založený na mýte lásky, nie nenávisti. Áno, stále v súvislosti so základným stavebným kameňom spoločnosti vravíme o mýte, nie o pravde, pretože sa domnievam, že ľudstvo ako celok už nebude mať čas a podmienky na to, aby dosiahlo taký stupeň všeobecného kolektívneho uvedomenia, vďaka ktorému by každý jeden človek dokázal myslieť samostatne, kriticky a kreatívne a tak mohol nachádzať pravdu sám za seba. Za neschopnú väčšinu musí vždy nájsť pravdu tá schopná hŕstka, tak ako bojovníčkou za neschopný proleteriát mala byť podľa Leninovho vzoru hŕstka inteligencie – uspela by revolúcia hrablí bez koncepcie?  

S týmto poznatkom súvisí ďalší predpoklad, a síce, že zavrhneme všetky doterajšie mýty, či už mýty súčasného „humanizmu,“ či mýty doznievajúceho náboženstva a opäť raz ich prekonáme novým mýtom, a v kútiku duše budeme dúfať, že v budúcej obrode bude už skutočne mýtus prekonaný pravdou – v súčasnosti je ale tento stav nemožný.

Tvorcovia mýtov vrátane Augustina, Akvinského či Lenina sú v skutku výnimočné osobnosti. Domnievam sa, že práve vďaka tomu, že svojím géniom pochopili, ako sa veci majú, že objavili pravdu o bytí, vykonštruovali mýtus, ktorému sami neverili, pretože svojím myslením boli nad mýtom... Dal by som ruku do ohňa za to, že Akvinský neveril v Boha a Lenin v socialistický raj na Zemi... Predsa, keď niečo tvoríte a vymýšľate, stojíte nad tým, ste nad vecou, iba prostý človek sa nechá svojím výtvorom strhnúť.

Tak isto dnes musia prísť noví myslitelia (nestačí jeden vodca), veľké osobnosti, ktoré uzrú pravdu vývoja a podajú ju v prijateľnej forme prostredníctvom mýtu masám. Národný socializmus potrebuje nových mysliteľov, vedcov, a vôbec novú generáciu ľudí. Naša generácia môže byť už iba predvojom, ktorý pripraví cestu, zavrhne staré prúdy šovinizmu, očistí národný socializmus od antisemitizmu.

Naši synovia sa musia nevyhnutne stať staviteľmi mýtu kreujúcej obecnej lásky, z ktorého jediného ako priameho protikladu je človek schopný prejsť k obecnému deštrukčnému mýtu nenávisti – ktorý ľudstvo ešte bude potrebovať, ak sa chce zachovať. Predsa „bojovať za mier,“ ako to v súčasnosti počujeme stále častejšie z SŠA, je nafúknutá slovná bublina, ktorá nedáva zmysel. Bojovať, a za mier? Sprostosť. Bojovať za mier kresťanskou láskou? Ešte väčšia. Vždy keď sa bojuje, nemôžme hovoriť o miery a vždy keď sa skutočne bojuje, bojuje sa nenávisťou, nie láskou. Práve to bolo to strašné, keď mladí nevinní chlapci museli v sebe zažnúť plameň nenávisti voči svojim rovnako nevinným rovesníkom v protiľahlých zákopoch. Spýtajte sa veteránov, azda ľúbili, keď vraždili?

Mýtus obecnej lásky má formovať mládež a vychovávať z nej spoločnosti prospešných ľudí. Tento mýtus musí vykonštruovať vo svete bez hodnôt nové hodnoty, opäť raz zbožštiť hodnoty vytvorené našimi rodičmi – teda zbožštiť národné dedičstvo, či už duchovné vo forme kultúry a jazyka, alebo materiálne vo forme stavieb a územia. Tieto sa majú stať svätými, hodnými našej lásky k nim, i keď v skutočnosti hodnými nie sú – preto vravíme o mýte.

Jasným príkladom je Slovensko. Viac-menej, nemáme byť ako Slováci na čo hrdí (naše rodové meno poškodilo už mnoho hlúpych ľudí), ale prostredníctvom mýtu musíme sa stať hrdými, aby sme Slovensko neopúšťali a začali ho budovať. Až po čase budovania sa môžeme stať hrdými bez mýtu, ale nejako predsa začať musíme!

A keď už raz budeme milovať všetko naše, poľahky znenávidíme každého, kto nám na to bude chcieť siahnuť, ihneď rozpoznáme v politike škodcov, ktorí chcú ubližovať národným záujmom – národ sa stane garantom demokracie. Roky cibrenia našej vlasteneckej lásky sa nám odvďačia životaschopnosťou nášho národa, ktorý v sebe ponesie imanentný protiklad kreácie a deštrukcie, keď ostrakizuje nie čiernych, žltých a kdejakých, ale škodcov stvoreného národného blaha. Iba taký národ, ktorého príslušníci sú ochotní a schopní brániť seba a svoju komunitu, môže prežiť do budúcnosti s kontaminovaným vzduchom, vodou a pôdou. Preto musíme ľuďom dať niečo, za čo sa im oplatí žiť a ísť svojím životom príkladom aj iným. Na umieranie je vždy čas. Ale keď ten čas nastane, musíme byť pripravení, a rovnako ako sme žili, musíme aj umrieť – so cťou a dôstojnosťou! Ak budeme žiť so strachom a nedostatkom, rovnako tak i nedôstojne zomrieme.

Keď sa veľké štáty zbavia dekadentných smerov v kultúre a politike, keď z lásky k vlasti nechajú odpadlíkov vytvoriť si nové štáty na svojom vlastnom území, vzniknú kompaktné malé mestské štáty, ktoré budú nositeľmi nového národného socializmu. V štáte bude opäť raz všetko národné a ľudové, zavrhnú sa nadnárodné korporácie a svetovým bankárom sa uštedrí rana pod pás, ale tieto štáty, z lásky k sebe samým, budú s okolitými mestskými štátmi uzatvárať férové zmluvy, aby zabezpečili potreby svojich obyvateľov. A až potom, keď nebude z čoho uspokojiť potreby obyvateľstva väčšiny týchto štátov, zvedú tieto národné socializmy boj o holú existenciu, v ktorom zvíťazia supermozgy, i keď v obrovskom nepomere k uhynutým. K tomuto bodu smeruje naše ľudstvo, ale nemusíme sa báť, preživší budú natoľko schopní a silní, aby populáciu obnovili, avšak už na iných, zdravších základoch.

Národný socializmus musí nevyhnutne spolupracovať s ostatnými štátmi a nezaťažovať vlastnú štruktúru rozsiahlymi územiami, musí sa vzdať územných nárokov, kvantity v prospech kvality svojho kmeňového obyvateľstva a územia. To nepochopil národný socializmus minulého tisícročia, to nechápu mocipáni dnes, v prípade Ruska, Srbska, SLOVENSKA ap. Tým, že nasilu zdržiavajú separatistické prúdy, riskujú, že v časoch, keď ich už ďalej nebudú schopní potlačiť, sa tieto odtrhnuté územia na znak pomsty vzoprú proti tým, ktorí im spôsobovali toľko ťažkostí v sebaurčení, a prídu tak o možnosť obchodovať s týmito štátmi. V prípade Ruska by to bola priam katastrofa, keď sa od neho po čase odtrhnú územia s nerastným bohatstvom a vzápätí na to, odmietnu s ním obchodovať – Rusko by tým skolabovalo, naopak, posilnil by sa jeho nepriateľ, napr. SŠA, Čína... Rovnako, ako môže skolabovať Slovensko po odtrhnutí Žitného ostrova – našej obilnice.  

Naopak, ak sa nechá týmto separatistickým sklonom po chvíli vzdoru voľný priebeh, druhá strana bude natoľko uchvátená svojím úspechom, že sa u nej prejavia známky vďačnosti k tým, ktorí jej dovolili sebarealizovať sa – teda otvorenosť trhu medzi deleným a oddeleným územím zostane garantovaná, veď predsa ľudia tu dlho spolunažívali, spája ich viac, než ich rozdeľuje!

Nebol by predsa Štúr a s ním všetci dnešní Slováci Maďarom do smrti vďační, keby nám podal Kossuth ruku?

Delením vzniknú nové spojenectvá, nové únie medzi mestskými štátmi, i v rámci nezmyselného giganta Európskej únie, ktorý sa zákonite stane ďalej neudržateľným.

Veď predsa, keď sa vzdáme starostlivosti o pre náš národ dekadentných živlov a ponecháme im vlastnú územnú samosprávu podľa ich vlastných požiadaviek, budeme tým rešpektovať ich a ich právo na sebaurčenie, len tak budeme skutočne humánni. My pôjdeme svojou vlastnou cestou a naša elitná inteligencia vladárov a vodcov sa vždy zmluvami postará o to, aby sme dostali to, čo potrebujeme. Ak to už nebude možné, ak človek vo vnútri národa už viac nebude môcť dôstojne žiť, tak potom dôstojne a so cťou povstane, aby zomrel tak, ako žil a postaral sa tým o dôstojný život svojich detí. Ale na umieranie je vždy ešte čas...

Národný socializmus nemôže nenávidieť, musí milovať, aby mohol znenávidieť a tak sa zachrániť! Mestské štáty v globálnom systéme ľudí sa musia spojiť prostredníctvom lásky k sebe samým, aby dokázali čeliť dôsledkom, ktoré zasahovaním do systému prírody samé dávno vyvolali. Národné socializmy mestských štátov musia kooperovať vo vedeckom výskume!

Ľudia budú musieť spolupracovať čo najdlhšie, tak ako to ešte vzhľadom na prírodné podmienky pôjde, musia sa zas a znova pokúšať tieto podmienky vylepšovať a až potom, keď bude doba kritická, zvedú vzájomný zápas o holú existenciu v rámci svojho globálneho systému. Na to je ešte čas. Voči ľudstvu by bolo nedôstojným, aby si už v súčasnosti jeden národ začal robiť zásoby, napr. ropy ako SŠA, a nepokúšal sa odstraňovať pôvod príznakov krízy, do ktorej sa rútime ako odtrhnutý vagón. To je nehumánne, nie národný socializmus!

Život je v každom ohľade nezmyselný, preto mu musíme pripísať nejaký ten zmysel (napr. mýtom), ale v konečnom dôsledku aj tento náš zmysel, ktorý dávame životu, nebude mať žiaden zmysel pred Životom.

Preto si aj Slovensko, ktoré v súčasnosti umiera, musí dať zmysel, cieľ a všemožnou motiváciou, nech i mýtickou, opäť raz zakoreniť medzi červov človečích nejaké tie vyššie hodnoty, ktoré je schopný dosiahnuť iba nadčlovek, teda človek ukáznený, človek s hodnotami, človek v každom ohľade uvedomelejší, než ten súčasný večne usmrkaný Slovák.

Ako nám už Nietzsche povedal, Boha sme zabili, preto odstráňme i na Slovensku mŕtve telo cirkvi! Do mýtu lásky musíme zakomponovať mýtus reformácie, prijať Církev československú husitskú, musíme od kritikov kritiky sujetu Biblie prejsť k priamej kritike Biblie, aby sme dokázali prekonať tento mýtus na vyššej úrovni, ale zatiaľ opäť raz len ďalším mýtom.

Prioritou národného socializmu na Slovensku musí sa stať reformácia cirkvi – dubito, – jej oddelenie od štátu, zavedenie poriadku odstránením primitívnych foriem neonacizmu, spálenie starých modiel Tisových a Machových, Gottwaldových a iných, a následná syntéza socializmu s národným socializmom – cogito. Keďže sme na oboch participovali pri ich vývoji na nižšej úrovni, máme výborné predpoklady na to, aby sme sa stali kolískou nového národného socializmu, bez kléru a rasizmu.

Slovenský povstalec, ktorý prešiel nacistickým peklom Mauthausenu a Dachau, Vladimír Mináč, píšuc svoj román Smrť chodí po horách, vedel, čo je jediné schopné prežitia:

Vydržať, to je viac, ako byť odvážny... Každý môže byť odvážny, keď príde jeho chvíľa. Ale vydržať, to je niečo iné. Vydržať, to je oveľa viac. Vydržať môže len ten, kto vie prečo. Kto vie, prečo má vydržať, prečo musí vydržať. Vydržať môžeme z lásky alebo z nenávisti. A ešte skôr z nenávisti. Preto Ján Lotár vydrží, lebo nenávidí. [str. 50]
Bohužiaľ, iba čas, ktorý nemáme, ukáže, či som sa mýlil alebo nie.

Na to, aby nám descartovská metodická skepsa – Pochybujem, teda som! – priniesla svoje ovocie, musia Slováci zo súčasného stavu, „Som, lebo sme,“ prejsť k stavu, keď si uvedomia – „Som lebo sme a aby sme boli, som ja!“ (náčelník kmeňa Zulu, Šaka).

Iba potom sa Slováci prestanú slepo rútiť do zemí geopolitikmi označovanými ako hic sunt leones a stanú sa Mináčovými mýtickými Lotármi!

Igor Petrov Cagáň