Pochopiteľne americký prezident G. Bush nikdy neštudoval marxizmus, na Yalskej univerzite tiež nie, rovnako ani ako ropný podnikateľ. Najviac zo všetkého možno študoval svojho času whisky. Ale keby dnes absolvoval skúšku z marxizmu-leninizmu na niekdajšej slovenskej Večernej univerzite marxizmu-leninizmu aj niekdajší profesor tejto teórie Miroslav Kusý by mu musel zapísať do indexu – výborný.

Od jedných revolúcii sme si odvykli, zvykáme si na iné.

Od tých čias, ako v roku 1989 spadol Berlínsky múr, na Západe neutícha potok samochváliacej sa rétoriky o tom, ako bývalé, ale nielen bývalé komunistické strany postupne sa reštaurujú či prebudovávajú na západný spôsob a ako sa učia orientovať sa v kapitalistickej džungli. Možno povedať, že istý progres v týchto krajinách nastal, ale skôr treba hovoriť o kultúrnom úpadku, tak ako napríklad v prípade Kuby, kde sa istá liberalizácia prejavila zjavením sa barov v Havane pre transexuálov.

Lenže tento aktívny proces sa zdá sa skôr uberá v opačnom smerovaní- hovorí o tom aj ten fakt , že Západ sa vyzbrojuje mnohými z predošlých postulátov komunistickej ideológie, zvlášť doktrínou svetovej revolúcie.

Dnes na Západe slovo revolúcia získalo jednoznačný pozitívny zvuk. Ešte pred pätnástimi rokmi sa toto slovo asociovalo s negatívnym poňatím „boľševickej revolúcie, sexuálnej revolúcie, Francúzskej revolúcie.“ Dnes sa všetko zmenilo.

Revolučná mytológia natoľko zavládla našim kolektívnym poznaním, že my s naivnosťou detí, ktorí chcú silou mocou počuť obľúbenú rozprávku, otvárame ústa, počúvajúc vnímavo rozprávanie o revolúciách v ďalekých krajinách o ktorých vlastne ani nič nevieme. Pre nás sú tieto krajiny „cisárstvo za deviatimi horami a dolami“, v ktorom, ako za boľševizmu, ožíva naša fantázia. Nie náhodou tieto „súčasné rozprávky“ končia rovnakým rozprávkovým koncom“ bohatier /národ/ zvrhne svojho cára /korumpovaný, autoritatívny, represívny režim/ a všetci začínajú žiť – nažívať v blahobyte, tam niekde za siedmimi horami a siedmimi dolami.

V poslednom čase sme sa stali svedkami celej plejády takýchto revolúcií. V roku 1998 padol režim Vladimíra Mečiar, 5. októbra 2000 padol režim Slobodana Miloševiča v Belehrade, v novembri 2003 výsledkom „revolúcie ruží“ bol zvrhnutý prezident Gruzínska Eduard Ševarnadze a v minulom roku, takmer pred Vianocami vypukla „oranžová revolúcia“ na Ukrajine, v marci tohto roku výbuch násilia vypudil z prezidentského postu prezidenta Kirgizska , v máji – začalo sa v povstanie v uzbeckom Andižane. Všetko tieto udalosti sa predkladajú ako výbuchy spravodlivého hnevu národa. Hoci niekedy sa zdá, ako by sa vrátilo hnutie hippies.

Naozaj je to tak, že autoritatívne režimy, podobne ako steny Jericha, búrajú sa, stačí len zaspievať pesničku Johna Lennona? Ale do pádu komunizmu sa slová ako „revolúcia“ či „národné povstanie“ pokladali za atribúty ľavičiarskej propagandy. Smiali sme sa ako sa odvolávali v sovietskom režime na „Veľký Október“, smiali sme sa tejto grotesknej, nalakovanej agitke, ktorá zakrývala zachmúrenú realitu zákulisného boja o moc. Smiali sa nad „Víťazným februárom“, hoci niektorí súčasní mocipáni skladali naň básničky.

Ukazuje sa, že sme sa však zmenili v hlupáčikov, teraz prijímame podobné čierno – biele stereotypy ako seriózne. Veď aj o roku 1989 hovoríme ako sme si „vydobili /vyštrngali/ revolúciu.“ Treba však povedať, že štrnganie kľúčov žiadna revolúcia nie je, iba ak by sme štrngali tými, ktorí ju iným zákulisným spôsobom „vyhrali“.

Často sa však stáva po takýchto revolúciách toto: až postfactum sa objavujú danosti o tom, že všetko sa neudialo tak spontánne, ako sa to ukazovalo v chode samotných udalostí. Zoberme si napríklad „oranžovú revolúciu“, jednu z posledných. Dnes je všeobecne známe, že Američania vložili nemalo peňazí do predvolebnej kampane Viktora Juščenka, známe je, že sa dožaduje zaplatiť účet aj ruský miliardár Berezovskij, známe je aj to, že na ich strane vystupovalo aj ukrajinské KGB /dnešný názov Služba bezpečnosti Ukrajiny/, ktoré zohralo jednu z kľúčových úloh v „réžii“ tohto divadla. Spochybňujú sa fakty otrávenia Juščenka.

Spomeňme si na neobjasnenú vraždu Remiáša, čo bolo základom pádu V. Mečiara.

Samozrejme fakt pričinenia zvláštnych služieb neznamená, že ľudia, ktorí vyšli na ulicu, neverili v pravosť svojho postupu, tak v prípade Slovenska či Ukrajiny, ale že všetko čo sa udialo sa stalo skutočne výsledkom manipulácie. Oznamovacie prostriedky ukazovali túto „revolúciu“ natoľko emotívne, že takmer každý im uveril na slovo Všimli ste si tie zábery televíznych spoločností z mítingov, bol to podobný zostrih ako v roku 1989 v Československu, CNN a Fox News sú v tomto smere majstri. Otrasný moderátor a otrasný program STV „Pod lampou“ ukázal tragikomický prejav M. Kňažka v Národnom divadle a pramálo inteligentné slečinky speváčky sa vzrušovali nad tým, že či to bola pravda. Ale to bolo v divadle a povedal to herec, o akej pravde a láske vtipkoval Hríb Nejedlý?

Jednoznačne treba povedať, že Západ sa dnes jednoducho „zaľúbil“ do revolučnej mytológie. Predseda Čínskej KS Veľký Mao raz povedal: „V marxizme existuje tisíc práv, ale všetky sa končia jednou frázou – povstanie – to je pravidlo“. Dnes sa táto fráza stala základným princípom západnej politickej ortodoxnosti. Jedno z hlavných hesiel vlády G. Busha fakticky opakuje známu trockistickú ideu svetovej revolúcie. Šiesteho novembra 2003 prezident USA to povedal bez škrupuli „ potvrdenie slobody v Iraku, v samom srdci Blízkeho Východu sa stane prelomovou udalosťou v postupe globálnej demokratickej revolúcie“. Po zvolení na druhé obdobie v inauguračnej reči 20. januára tohto roka Bush už oznámil celý program „oslobodenia“ z „politického otroctva“ všetkých ľudí na celej planéte. Podľa jeho slov „konečný cieľ“ USA spočíva v tom, aby sa „skončilo s tyraniou na celom svete.“

Ako sa stali z trockistov neokonzervatívci

Bush sa určite nikdy neučil marxizmu. Jednako však mnohí jeho najbližší spolupracovníci, osobitne z neokonzervatívcov, nepochybne v minulosti boli uchvátení „trockizmom“. Prví marxisti plánovali organizovať socialistickú revolúciu na celej planéte, o tom hovorili aj Marx, aj Engels ,aj Lenin a aj Trockij. Neskoršie, ako je známe, prišla zmena v podobe alternatívnej koncepcie Stalina, ktorý razil ideu vybudovať socializmus najprv v jednej krajine. Ešte aj vo vyhnanstve sa snažil Trockij realizovať ideu svetovej revolúcie, keď vytvoril 4. internacionálu v roku 1938. Po dvoch rokoch do tejto organizácie vstúpil Irving Kristol – človek, ktorý sa stal neskoršie zakladateľom neokonzervatívnej ideológie v USA, ktorú s takým úspechom pokladá za svoju, vláda Busha. Samotný Kristol bol neobyčajne vplyvnou osobnosťou a jeho syn Wiliam je dnes jedným z vedúcich neokonzervatívcov Ameriky. Irving sa napriek tomu nezriekol svojej trockistickej minulosti, naopak v roku 1983 písal, že je na to hrdý.

To isté by sa dalo povedať aj o ďalších „svetielkach“ neokonzervatívneho hnutia. Autorom samotného termínu „globálna demokratická revolúcia“ sa stal spolupracovník analytického centra American Enterprise Institute, Michael Ledeen, jeden z vedúcich ideológov „vojny proti teroru“, tieto slová boli podtitulom jeho knihy publikovanej v roku 1996, kde sa rozoberala „kontrarevolučnosť Billa Clintona“.

Samotný názov knihy /Freedom Betrayed - Zapredaná sloboda/ nie náhodou vyvoláva asociáciu s dielom Trockého „Zapredaná revolúcia“, ktorú napísal v roku 1937 a v ktorej prezentoval svoje názory a protinázory so Stalinom.

Druhý z vedúcich neokonervatívcov, známa to osobnosť David Horowitz – je tiež bývalý komunista- v roku 2000 vydal prácu pod názvom „Umenie politického boja a iných radikálnych začiatkov“. Veľmi pochvalnú recenziu napísal na túto knihu terajší hlavný poradca G. Busha, Karl Rove a nazval ju „najdokonalejším krátkym návodom, ktorý dovoľuje zvíťaziť na politickom poli, ktorý vyšiel z pera bývalého vojaka.“

A  nehovoriac už o tom, že na stránkach tejto knihy Horowitz vo veľmi pozitívnom duchu cituje Lenina . „Vy nemôžete odstrániť oponenta, hoci ste ho porazili v priebehu politickej debaty. Urobiť tak možno, len podľa návodu Lenina: V politickom boji je cieľ - nemeniť dôvody oponenta a vymazať ho z tváre zeme.“

A ak sa niekomu podobné prirovnania ukazujú odtrhnuté od reality, to znamená len to, že

sme vôbec nepochopili skutočnú existenciu marxizmu-leninizmu. Myslíme si, že komunizmus a hlavne mladým sa to vtĺka do hlavy, to je štátna zodpovednosť za prostriedky výroby a centrálne plánovanie ekonomiky, ale v skutočnosti Karl Marx ani o prvom ani o druhom vôbec ani neuvažovali. Ako píše Alexander Solženicyn, skutočný duch marxizmu „je vo filozofii, ktorá sa nazýva dialektickým materializmom.“

Dialektický materializmus – to je doktrína, korene ktorej sa nachádzajú vo filozofii Hegela a pred ním ešte v Herakleitovi. Zjednodušene povedané podľa tejto filozofie svet sa nachádza v postupných zmenách, a v tomto svete, ani lož, ani pravda ,nemôžu byť absolútnymi a každý element tohto sveta je akýmsi obrazom zviazaný so všetkými jeho druhými elementmi. Podľa toho, pernamentná revolúcia sa pokladá za jedinečný stav činnosti, to znamená že aj politickej činnosti. A pretože skutočná existencia sveta , to je neprerušovaná zmena, Marxovi, Engelsovi a Leninovi je jasné, že každá postupná forma politického usporiadania spoločnosti – to znamená štát – je predstavenie vôle a človek nebude slobodný dovtedy, kým samotné poňatie štátu nebude „rozbité zvnútra“.

Akým spôsobom sa predpokladalo, že štáty sa budú „búrať“ zvnútra? Odpoveď bola jasná, od Marxa i od Engelsa, všetko prácu urobí svetový kapitalizmu. Autori Manifestu Komunistickej strany sa jednoducho poklonili pred silou svetového kapitalizmu – ktorú nemožno zastaviť . Ale veď práve tento proces dnes nazývame „globalizáciou“. Marx i Engels sväto – sväte verili, že svetový kapitalizmus, bude tou samou silou , ktorá sa nedá zastaviť, ktorá rozbúra všetky existujúce, národné, štátne a rodinné poriadky a dovedie svet do predpokladanej politickej a ekonomickej jednoty.

Buržoázia nemôže existovať bez toho, aby postupne nerevolucionalizovala prostriedky výroby – radovali sa obidvaja títo beťári. „Všetky zafixované a zamrazené vzťahy, so všetkými starovekými názormi či prognózami, ktoré sa tradujú stáročia sa jednoducho zmetú, a všetko čo príde zostarne ešte skôr ako dokáže skostnatieť. Rozprskne sa po vetre všetko, čo by malo byť stále, a všetko, čo by malo byť sväté.“

Pri tom „všetko“ je hlavne však to, z uhla pohľadu Marxa a Engelsa, že to čo buržoáznu revolúciu robí silnou, nie je nič iné, ako medzinárodná a kozmopolitická príroda.

K veľkej zlosti reakcionárov– písali – buržoázia vykopla spod nôh priemyslu ten národný základ, na ktorej stála. Teraz tam, kde kedysi bola miestna a národná samoizolácia a sebestačnosť, vidíme vzájomné prenikanie vo všetkých smeroch a všeobecnú vzájomnú závislosť rozličných národov.

Inými slovami, vidíme globalizáciu

Engels otvorene hovoril, že nevyhnutné podmienky celosvetového oslobodenia - je atomizácia a „odklon od koreňov“, čo spôsobuje medzinárodný kapitalizmus..

Rozpad ľudstva na skutočne od seba oddelené a navzájom sa spájajúce atómy– písal Engels – znamená, rozbitie všetkých korporatívnych, národných a vo všeobecnosti všetkých typických záujmov, čo je posledný krok v premene spoločnosti , k slobode a dobrovoľnosti.

Je známe, že marxisti pokladajú akékoľvek formácie za „nadstavbu“

Ako písal, ručný mlyn nám dáva spoločnosť s mlynárom na čele, parný mlyn na čele s priemyselným kapitalistom. Po páde Berlínskeho múru, keď nakoniec skončilo rozdelenie sveta na Východ a Západ, západní ideológovia globalizácie, využívajúc presne tento marxistický argument, dokazovali, že zavedenie faxu a internetu odpravilo suverénny štát do tmavého kúta histórie. A prostredníctvom tiež marxistického ponímania „zbúrania štátu zvnútra“, predpovedali nastúpenie celosvetového jediného politického režimu, pri ktorom ponímanie štátnosti ustupuje miesto vyššej sile – požiadavkám všeobecných práv človeka. Keď Tony Blair potreboval ospravedlniť útok NATO na Juhosláviu v roku 1999, povedal, že právo jednej krajiny zhadzovať bomby na druhú krajinu za údajné porušenie týchto práv človeka vyplýva zo samotného zmyslu globalizácie.

Ľudia už začínajú chápať, že ak sa začínajú seriózne problémy napríklad v ekonomike Brazílie, také isté vážne problémy môžu čakať aj ekonomiku Anglicka, povedal Blair. V sfére bezpečnosti sa deje to isté.

Svojho času neokonzervatívci znenávideli Billa Clintona, za to, že pragmaticky odmietol sledovať logiku Tonyho Blaira, nechcel niesť bremeno výstavby štátu v Somálsku. G. Bush to urobil naopak. On veľmi zriedkakedy dovolí štátnym úradníkom akýmkoľvek spôsobom zatieňovať krištáľovo čisté nebo svojej ideológie. Keď ho druhý raz zvolili v svojej inauguračnej reči slovo „slobodný“ zaznelo sedem krát a slovo sloboda 43 krát /28 krát freedom a 15 krát liberty/. Zdalo sa, že spieva Internacionálu.

Spoločným menovateľom prejavov Busha je vysoká moralizácia a reklama všeobecných hodnôt, ktoré ako si on myslí, charakterizujú Ameriku a ktoré, ako on tvrdí, verne a správne chápu všetci ľudia, kdekoľvek žijú.

Sloboda – hovoril Bush, to je potreba každého človeka, ktorá nepodlieha žiadnemu posudzovaniu, u koho existuje ľudská dôstojnosť. Toto právo dostáva ktorýkoľvek predstaviteľ akejkoľvek civilizácie od narodenia.

Ak by sme si odmysleli u podobných prejavov, že sú religiózne /často skôr ezoterické a apokalyptické/, lebo veď prezident USA neraz hovoril, že sloboda, to nie je nič iné, ako budúcnosť, ktorú pripravil ľudstvu sám Hospodin- tak je to potom politické mesiášstvo. Podobných Mesiášov svetovej socialistickej revolúcie si dobre pamätáme Bush veľmi silne pripomína postuláty marxistického hnutia, známeho pod názvom „teológia oslobodenia“- hnutia, ktoré sa prehnalo Latinskou Amerikou v 70 rokoch, ktoré spája politiku s božou silou. Toto želanie oslobodiť celý svet radí G. Busha medzi plejádu známych osobností, ktorí sú alebo boli známi ako ideológovia marxizmu, či to bol Christopher Hitchens, Nick Cohen, John Lloyd, Julie Burchill a David Aaronovitsch. Títo ľudia, ktorí vzývali „robotnícku triedu bez štátu“, dnes sa bez práce zapisujú tak do kozmopolitickej ideológie súčasnej globalizácie, tak ako aj do internacionalizmu G. Busha. Hitschens napríklad pri obhajobe jednej zo svojich nečakaných prác pred neokonzrvátormi hovoril: Dnes sa cítim tak, ako v 60 rokoch, keď som pracoval s revolucionármi.

Ako sa mu javí, revolucionári sú ochotní podporovať buschovskú politiku „zmeny režimov“. V čase nedávnej diskusie so svojim bratom Peterom v programe „Dnes“/kanál BBC 4/ deklamoval vo svojich jednoznačných manierach a povedal : Mne sa zdá, že neokonzervatívci, správne robia to, čo sa protiví a práve to sa deje – politika zmeny režimov.

Podpora programu svetovej revolúcie tiež objasňuje podporu zo strany vlád desiatich krajín Východnej Európy. Skoro všetci sú to bývalí komunisti- aparátnici, ktorí sa stali jednookými vo svete, poslušne podpísali otvorený list na podporu plánovanej vojny v Iraku vo februári 2003. Disidenti vo Východnej Európe- alebo ako sa hovorí, ľudia, ktorí sú dnes pri moci- vôbec neboli antikomunistami, skôr by sa dalo povedať, že boli kritickými marxistami, ktorí existovali v rámci komunistického systému a snažili sa ho reformovať a nie zničiť. Bushom vyhlásená vojna „proti tyranii“ je očividné pozvanie smerom k tým, ktorí sa predtým zjednotili pod starým komunistickým heslom „antifašizmu“, ktoré svojho času odrážalo nevraživosť ľavých k národu a štátu a ktoré je dnes na Západe nie veľmi populárne.

A skutočne, jasným obrazom vlády ľavého obrazu myslenia na Západe, sa ukazuje, že najväčšou politickou ohováračkou pri novom svetovom poriadku sa stalo slovo „autoritatívny“. Príliš konzervatívny termín podľa definície a práve preto Západ ho teraz tak nemiluje. Všetci politickí lídri bez výnimky, ktorých Západ odstránil alebo sa pokúsil odstrániť za posledných 15 rokov, boli nazvaní ako „autoritatívni vládcovia“, alebo dostali nálepku ako „nacionalisti“. Táto pečiatka sa použila vo vzťahu aj k lídrom, ktorí sa v skutočnosti javia ako prívrženci ľavých, napríklad Slobodan Miloševič, Alexander Lukašenko aalebo Sadám Husajn.

Jednoducho povedané, ktorýkoľvek štát, ktorý robí politiku národnej nezávislosti, skôr či neskôr obráti na seba pozornosť Západu. Clintonova doktrína o existencii takého názoru „ako štát – vydedenec“ ktorú sa takou ľahkosťou si prisvojil G. Bush, znamená práve toto. V podobnej nenávisti vo vzťahu k štátu existuje tak medzinárodný ako aj vnútropolitický aspekt - na medzinárodnom poli „nastupujúca stratégia slobody“ Busha, založená na tom, že štát má právo na národnú suverenitu len pri definovaných podmienkach, nesie za sebou podporu antisuverénneho diktátu ústavného nadnárodného zákonodarstva. Vo vnútornej politike antištátna doktrína „občianskej spoločnosti“ Marxa- Hegela sa stal základom západného zmýšľania, predovšetkým v tých štátoch, ktoré chce kontrolovať.

Tak vo Východnej Európe „neštátne organizácie“ sa podávajú ako najviac skutoční a nestranní predstavitelia občianskej mienky, ako priznané a vlastné, občianske a právne štruktúry štátu. To sa týka aj tých neštátnych organizácií, ktoré sa v skutočnosti javia ako pripravené skupiny, dostávajúce financie od západných krajín. Okrem toho samá činnosť „opozície“ sa pokladá ako politická svätosť, nedotknuteľnosť lebo moc a vplyv sú hriešne vo svojej podstate. Svetlým príkladom sa stala situácia v Gruzínsku, keď v prezidentských voľbách v roku 2004 úloha sčítania hlasov bola odovzdaná akejsi neštátnej organizácii a štátne štruktúry zostali mimo.

Bush, tak isto ako marxisti, a tiež aj niektorí jeho európski kolegovia, sa snaží veriť v to, ,že sloboda – to je neodvrátiteľná sila histórie, ako aj v to, že pre jej dosiahnutie je treba neustáleho boja. On tak isto ako Hegel, predchodca Marxa, hovorí, že ľudstvo – to je jediný celok a že slobodný štát podľa vzoru USA je vlastne neslobodný, ak ostatné krajiny žijú pod vládou tyranov. V jeho mozgu sa zjavuje zostarnutý americko – puritánsky liberalizmus /viera v druhý príchod Krista/, ktorý sa veľmi podobá na misionársku mentalitu svetových revolucionárov. Sloboda v našom štáte – povedal v januári Bush - stále viac závistí od úspechu slobody v iných krajinách.

Treba povedať, že George Orwel skutočne videl veľmi prezieravo dopredu ale ten fakt že jednu z jeho najvážnejších predpovedí často ignorujú, len svedčí o tom, nakoľko vľavo sa pobral Západ. Orwel si myslel, že Studená vojna sa skončí zblížením komunizmu a kapitalizmu a práve v takomto položení sa dnes nachádzame.

Na konci „Farmy zvierat“ farmár ktorý predstavuje klasický Západ, vracia sa domov a hrá karty so sviňami, predstavujúce komunizmus. Zvieratá trasúce sa od strachu „prechádzali pohľadom od svíň k ľudom, od ľudí k sviniam, znovu a znovu sa pozerali do tvárí tých i druhých, ale už bolo nemožné zistiť, kto je kto“.

___________________________________________

Svätoboj Clementis

Diskusia k článku: