Počas tohto vianočného obdobia by som mal objasniť niečo o sebe: nie som pacifista.
Keď nám nanútia vojnu, nezostáva nám nič iné, len v nej bojovať. Ernie Hemingway to výstižne povedal, keď si všimol, že je tu niekoľko vecí oveľa horších, než vojna a tie sa dostavujú s porážkou.

Ja som vždy bol - a stále ešte som - proti vojne v Iraku a z toho dôvodu, že poznám Blízky východ. Vedel som, že to bude márne. Vedel som, že od Iraku nám nehrozí žiadna hrozba. Vedel som, že z našej strany pôjde o vojnu agresívnu. Vedel som, že nebude možné hovoriť o jasnom víťazstve.

I keď násilnosti sa čiastočne zredukovali, fundamentálne politické problémy stále zostávajú. Suniti, Šiiti aKurdi sa nemajú navzájom radi. Šiiti a Kurdi dlho trpeli v režime Sadáma Husajna, ktorý bol zväčša sunický. Teraz, keď majú kontrolu Šiiti a Kurdi, nebude len také jednoduché dosiahnuť, aby sa pomerili. Navyše, Kurdi nemajú veľmi radi Arabov a chcú sa osamostatniť. Turci zase nemajú v láske Kurdov a budú reagovať násilne, ak sa Kurdi pokúsia vyhlásiť nezávislosť.

Takže americkým vojenským silám v tej krajine našepkáva vlk. Môže sa nám podariť čiastočne zauzdiť násilnosti, kým sa tam budeme zdržiavať, ale ani americká armáda, ani štátny rozpočet si nemôže dovoliť robiť to donekonečna. A keď chceme odísť, musíme sa zbaviť vlka.

Súčasný mier v provincii Anbar sa dostavil preto, lebo bojovníci al-Kajdá zašli priďaleko a sunickí šejkovia sa rozhodli zabiť ich. My sme hneď oportunisticky povedali: "Kým zabíjate al-Kajdu a nie nás, sme ochotní dávať vám peniaze a zbrane." Teraz sa americká námorná pechota teší v provincii Anbar arabskému pohostinstvu, čo si zrejme mylne vysvetľujú ako priateľstvo.

Neviem, ako sa situácia vyvinie. Kým zbabelý kongres bude vojnu financovať, naše vojská odtiaľ nebudú môcť odísť. Nečakajte žiadne víťazné pochody, či oslavy! Bomby a guľky budú stále na jedálnom lístku, kým sme tam a aj potom, až kým sa tam k moci nedostane nejaký nový iracký silák.

Pokiaľ ide o Afganistan, kde sa situácia stále zhoršuje, Američanom by malo byť jasné, čoho sme sa tam dopustili. Taliban zvíťazil v občianskej vojne tým, že vyhnal severných vojvodcov z Kábulu. My sme práve tých vojvodcov najali, aby bojovali proti Talibanu, uplácajúc ich peniazmi a leteckou podporou. Afganistanu dnes vládnu vojvodcovia, ktorí ho premieňajú na štát, žijúci z pašovania drog. Pritom sa nám nepodarilo zajať alebo zabiť Usama bin Ládina, ktorý bol jedinou osobou v Iraku alebo v Afganistane, ktorá nás napadla.
Spojené štáty do toho boja zatiahli aj NATO, ale ja si nemyslím, že Európania tam dlho zostanú. V Afganistane sa nenachádza nič, okrem ópiových polí a mužov s puškami v rukách.

A nás to všetko stojí príliš veľa: vojensky i finančne. To je smutná pravda. Naša ekonomika je neduživá, na pokraji recesie alebo i niečoho horšieho. Naša tzv. diplomacia na Blízkom východe má nulové výsledky. Sme šialení, ak sa tam pokúšame udržať. Vek kolonializmu sa skončil.

Do vojny by sme mali púšťať len v sebaobrane. Nemyslím si, že Američania by si želali, aby sa Amerika musela permanentne starať o Irak a Afganistan z peňazí daňových poplatníkov. A ani neverím, že by chceli pochovávať svojich synov a dcéry, ktorých úmrtia pritom nerobia Ameriku o nič bezpečnejšou.
To nie je pacifizmus. To je zdravý rozum.

Charley Reese, Lew Rockwell
http://www.lewrockwell.com/reese/reese422.html