02.05.2010

Vstup do problematiky
Definuje kresťanstvo božské príkazy? Nie, len ich interpretuje. Pretože samotná Biblia je určitým posolstvom božím. Samotné pomenovanie „biblia“ je z gréckeho slova, ktoré znamená – „knihy“. Biblia je súhrnom rôznych textov (historických a prorockých rozprávaní, básní, právnických textov, úvah, liturgických spevov atď.), z ktorých vychádza židovské náboženstvo i náboženstvo kresťanské. Kresťania sú presvedčení, že tieto knihy vznikli na základe „božieho vnuknutia“ a ľudom ich zjavili proroci a iní prostredníci, ktorí boli vybraní k tomu, aby ako hovorcovia predávali Božie myšlienky. 

Kto definuje božské príkazy v kresťanstve? Samozrejme trojjedinný Boh. V kresťanskom pojatí je Boh jediný, ale existuje v troch rozdielnych, rovnocenných podobách ako Otec, Syn a Duch svätý. To je tajomstvo božskej Trojice. Boh Izraela, Otec, splodil, ale nestvoril Syna Ježiša. Na základe tajomstva vtelenia je tento Syn Boží pravým Bohom a pravým človekom v jednej osobe. Boh sa teda stal človekom v Ježišovi Kristovi, a ten svojím učením ukazuje ľuďom cestu vedúcu k Bohu. Duch svätý je životná sila prichádzajúca od Boha.
Definuje kresťanstvo morálne zákony? Áno, definuje ich na základe interpretácie božských príkazov –  ktoré sú nám asi najznámejšie. Predsa desatoro Božích prikázaní je aj najviac premietnutých v mravných zákonoch profánneho sveta.

Mravný zákon s pohľadu kresťana 
Mravný zákon z pohľadu kresťana, ako príkaz božského, je založený na obeti Ježiša Krista, ktorý pre svoju vieru dal na oltár to najcennejšie, a to svoj život. Poskytol ľudstvu vykúpenie za svoje hriechy.
Kresťanstvo je aj označované ako jedno z etických náboženstiev. Človek, ktorý je praktizujúci kresťan, mal by primať Božiu lásku a zároveň ju dávať druhým. Avšak samotná kresťanská vierouka participuje na vzťahu dobra a zla, resp. etického kódexu. Dobro a zlo sú veľmi všeobecné filozofické kategórie, obe sa dajú definovať veľmi široko, ale ľudstvo ich chápe ako odveký boj medzi dobrom a zlom, kde dobro je pozitívum a zlo negatívum, ktorý berieme ako určitú normu a tak sa dá definovať mravnosť. Mravnosť je zahrnutá v pojme etika. Toto slovo sa nachádza v slovníku cudzích slov a pochádza z gréčtiny, jeho význam je definovaní takto: 1. filozofická náuka o mravnosti; mravouka 2. sústava noriem o mravnom, morálnom a spoločensky vhodnom správaní ľudí. Na tomto všetkom participuje aj náboženstvo. Náboženstvo alebo religiozita je pre spoločnosť určitou cestou mravností, zákonov, spásou a vierou v konečný raj. Práve z relígií sa začali premietať určité normy mravnosti do zákonov. Tu sa naskytuje otázka, čo je vlastne morálne a čo amorálne? To je pre dnešnú postmodernu asi najzávažnejšia otázka. Lebo postmoderná spoločnosť, ak nebude stáť na žiadnom pevnom morálnom, duchovnom základe, môže prepadnúť do úplnej dekadencie a tým pádom dospieť k svojmu kultúrnemu a hodnotovému koncu.

Náboženstvo a Mravný zákon – religio et lex probus
Na margo tejto problematiky by som rád odcitoval charakteristiku náboženstva od filozofa Antona Hlinku: „Náboženstvo sa v dejinách človeka javí ako jedna z najmocnejších síl, aká ich kedy dynamizovala. Bolo to práve náboženstvo, ktoré spájalo jednotlivé kmene a rasy v národy, alebo štiepilo ich jednotu; náboženstvo budovalo a ničilo ríše, rozpútavalo vojny a vedelo nanútiť mier; náboženstvo splodilo bohaté kultúry, postavilo proti totálnym nárokom hmoty nepreniknuteľnú hrádzu ducha, vyvoláva v duši dramatické boje, bolo zdrojom pokoja i svätého nepokoja, biedneho človeka urobilo šťastným a rozkošníkom ukázalo, že sú bedármi, obohatilo chudobu ponížených a boháčom odhalilo chudobu ich srdca. A kedykoľvek nejaký národ vo svojom lone vykynožil náboženského ducha, podťal korene svojej kultúry a svojho života. Kult je dušou kultúry.“ (Cesty k nekonečnu, s. 9)
Podľa tohto citátu sa môžeme domnievať, že bež akejkoľvek duchovnej podstaty, ktorá nám poskytuje určití etický kódex a zároveň nám dáva nádej na posmrtný život, je nevyhnutná, resp. ľudská spoločnosť už od počiatku svojej existencie, stavia na transcendentálnom vnímaní, ktoré bolo aj prostriedkom na ukladanie určitých noriem v danej spoločnosti a zároveň slúžila aj na vysvetľovanie určitých javov. 

Jeden z veľkých osvietenských filozofov Immanuel Kant (1724 – 1804) sa vo svojom diele Kritika praktického rozumu vyjadril takto: „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou, čím častejšie a vytrvalejšie sa nimi myslenie zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne.“ Kant sa zaoberal morálnym uvažovaním cez pojmy, ktoré dal do zrovnania s kategorickým imperatívom, čo je univerzálne a objektívne vyjadrenie našej racionálnej podstaty. Ak je niečo správne pre jedného človeka, tak to bude správne aj pre druhého, resp. pre každého človeka.

O morálke diskutujeme preto, lebo chceme aby platila pre všetkých – univerzálne. Kant sa vôbec nesnaží znížiť a obmedziť človeka v jeho morálnych schopnostiach, naopak, chcel by ho povzniesť v jeho bytostných a medzných možnostiach nad jeho vlastné empirické bytie, nájsť v ňom to, čo „človeka povznáša nad seba samého...“ Tento zmysel má i Kantova téza, že mravnosť nie je spontánne úsilie, ale dobrovoľné seba podriadenie povinnosti (Kantova filozofie a současnost, s. 146 - 147).  Podľa Kanta cieľom morálnej činnosti je uskutočnenie „najvyššieho dobra“, kedy sa dosahuje zhoda cnosti a šťastia. Inak povedané je to stav úplnej spravodlivosti, kde sa úsilie, osobné zásluhy a prednosti človeka primerane odmeňujú.

Určite každý z nás sa v dnešnom postmodernom čase pýta, či za to, že dodržuje určitý  kódex mravnosti alebo etiky, je primerane odmenený? Ja myslím, že áno. Prečo? Preto, lebo „čin len to, čo chceš aby činili druhy tebe.“ Samozrejme to je veľmi jednoducho povedané, ale na druhej strane aj pravdivé. Veď nik z nás netúži po tom, aby bol napr. ponižovaný, bitý alebo len pre odlišnosť svojich názorov zatracovaný. Kvôli tomu je potrebná aj morálka, ktorá nás má usmerňovať a ukazovať správny smer. Lenže, ako sa traduje príslovie „iný kraj, iný mrav“, tak každá etnicita má vlastné mravné zákony, aj keď v tom hlavnom sa zhodujú asi všetky etnické spoločenstvá, a to je v preferovaní dobrého ako podstaty mravného. Základný rozdiel môže byť v tom, že každý si môže dobro vysvetľovať po svojom. Preto je náboženstvo asi najlepšou alternatívou pre správne pochopenie morálnych noriem, ale nie náboženstvo fundamentalistického rázu.     

Všetci vidíme, čo sa deje okolo nás, samozrejme keď si nenechávame ružové okuliare na očiach, aby sme sa zbytočne netrápili čo sa okolo nás deje. Lebo každý by videl, že morálka dnešnej doby je dostatočne na ústupe, ak priam neuteká pred dnešnou spoločnosťou, ktorá preferuje konzum a naopak duchovno a tradície zatláča do pozadia, resp. ich vykresľuje ako dačo archaické.

Avšak vráťme sa k podstate myšlienky náboženstva a uvedomenia si mravného zákona. Podľa Pavla Říčana v jeho publikácií Psychologie náboženství a spirituality je: Účasť na zápase medzi dobrom a zlom hlavným ťažiskom duchovného života. Napríklad v kresťanstve je Ježiš ponímaný ako ten, ktorý príkladne koná dobro, toto môže viesť veriaceho k hlbokej identifikácii s ním a k činom obetavej lásky, ktorá sa snaží čeliť zlu vo všetkých podobách. Mravnosť je ťažiskom náboženského života mnohých kresťanov, ktorý dbajú na dodržiavaní Desatora a od nich odvodených pravidiel (Říčan, s. 109).     

Mravnosť ako podstata náboženstva
Náboženstvo je uvedomenie si mravného zákona ako príkazu božského. Tu by sme mohli na záver pouvažovať na čom je založená mravnosť, no predsa na rozlišovaný dobra a zla. Už vyššie spomínaný Immanuel Kant nám načrtol vo svojom kategorickom imperatíve jeho pojmové vnímanie morálneho, kde uprednostňuje racionálnu podstatu a univerzalitu. Ďalej samotná definícia náboženstva od filozofa Antona Hlinku, ktorú som použil na definovanie náboženstva, nám poukazuje na nutnosť, resp. potrebu náboženstva ako podstatu mravného zákona v ňom, ktorý je potrebný pre existenciu ľudstva.

Tak ako náboženstvo prostredníctvom viery v Boha, nám poskytuje normy morálneho, mravného príkladu ako správne žiť. Presne tie isté normy sa nám preniesli aj do zákonov, čo je hlavným dôkazom toho, že viera je neodlučiteľnou časťou človeka. Preto by morálka mala mať významné postavenie v hodnotovom rebríčku každého jedného jedinca. Lebo dnešná postmoderná doba nám poskytuje kadejaké iné uspokojenia, ale zabúda sa na to, čo človeka robí človekom a to je jeho vnútorné vnímanie morálneho, duchovného, hodnotového a tradície, do ktorej sa každý jeden z nás narodil. Čiže každý z nás by si mal uvedomovať, kam patrí a vnímať spoločnosť ako celok, v ktorom chce existovať. Celok, ktorý pre lepšie zajtrajšky potrebuje tak cennú hodnotu akou je mravný zákon a duchovné vnímanie, ktoré nás odpútava od viery k matérií. 

Autor: Peter Sliacky

Použitá literatúra:

HLINKA, Anton: Cesty k nekonečnu. Bratislava: Odkaz a Ozveny, 1991. ISBN 80-85193-04-3
ŘÍČAN, Pavel: Psychologie náboženství a spirituality. Praha: Portal, 2007. ISBN 978-80-312-3
Kol. autorov: Kantova filozofie a současnost. Praha: Svoboda, 1981.